Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/227/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115213420 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2115213420.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: CONSIGLIERI Group, s. r. o., IČO: 46 190 767, so sídlom Trnava, V. Clementisa 21, zastúpeného splnomocnencom: VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 50 217 020, so sídlom Bratislava, Ševčenkova 5, proti žalovanému: Ing. A. E., nar. XX.X.XXXX, bytom K. H. N. XX, zastúpeného splnomocnencom: KADUC & PARTNERS, s. r. o., IČO: 50 290 762, so sídlom Trnava, Trojičné námestie 4, o zaplatenie 6.200,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 16C/256/2015-113 zo dňa 28. januára 2019 - II. a III. výrok, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. r u š í a v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č. k. 16C/256/2015-17 zo dňa 21.7.2015 v celom rozsahu, II. výrokom žalobu zamietol, III. výrokom priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 488, § 489, § 657 Občianskeho zákonníka, s poukazom aj na procesné ust. § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku. 3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že zmluva o pôžičke zo dňa 24.2.2012 bola uzavretá medzi Z. X. ako veriteľom a Ing. A. E. ako dlžníkom. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúročnej pôžičky vo výške 6.500,- Eur odo dňa 24.2.2012 do 1.6.2012, pričom dlžník (žalovaný) potvrdil prevzatie pôžičky vo výške 6.500,- Eur dňom podpísania tejto zmluvy. Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 29.5.2014 uzavrel Z. X. ako postupca (pôvodný veriteľ) a CONSIGLIERI Group, s. r. o., ako postupník (žalobca), predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky v celkovej výške 6.500,- Eur s príslušenstvom, ktorá vznikla postupcovi titulom nevrátenia poskytnutej pôžičky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2.2012, uzavretej medzi Z. X. a Ing. A. E.. Pôvodný veriteľ oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky vo výške 6.500,- Eur s príslušenstvom oznámením zo dňa 29.5.2014. Výzvou k úhrade zo dňa 12.12.2012 Mgr. A. N. ako konateľ spoločnosti dette group, s. r. o., vyzval žalovaného na úhradu 6.500,- Eur plus príslušenstvo v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy, keď pán Z. X. poveril túto spoločnosť vymáhaním pohľadávky voči žalovanému. Z odpovede zo dňa 20.1.2013, ktorú adresoval žalovaný Z. X., vyplýva, že dňa 23.11.2012 sa mal žalovaný stretnúť so zástupcami firmy Dette, ktorí boli poverení s ním rokovať v mene Z. X.. Na uvedenom stretnutí došlo k dohode o postúpení uvedenej pohľadávky na osobu p. N. C., ktorý prevzal povinnosť vrátiť zostávajúcu časť pôžičky. Žalovaný vie, že časť pôžičky sa prostredníctvom pána C. už uhradila, čo mu potvrdil aj p. N.. Pri tejto dohode malo byť prítomných viac osôb, ktoré to môžu potvrdiť. Žalovaný uviedol, že sa bude snažiť byť samozrejme nápomocný, aby p. C. prevzatý záväzok splnil. Výzvou zo dňa 19.6.2014 vyzval žalobca žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 6.200,- Eur s príslušenstvom do 7 dní odo dňa doručenia výzvy na účet žalobcu a zároveň bolo žalovanému oznámené, že zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 29.5.2014 bola na žalobcu postúpená pohľadávka vo výške 6.500,- Eur s príslušenstvom, ktorá vznikla z titulu nevrátenia pôžičky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2.2012 pôvodnému veriteľovi Z. X., pričom prostredníctvom známeho žalovaného p. C. bolo poskytnuté čiastočné plnenie vo výške 300,- Eur dňa 21.6.2012. Výzvou zo dňa 7.7.2014 vyzval žalovaný Bc. A. N. na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté za vybavenie prenájmu bitúnku Tomášov, svoju prácu však nevykonal. Žalovaný ďalej uviedol, že peniaze poskytol p. X. formou pôžičky, ktorú mal vybavovať pán N. na osobu žalovaného. Ale vzhľadom na to, že pôžička bola viazaná na podmienku vybavenia prenájmu bitúnku Tomášov, a to sa neuskutočnilo, uvedené financie má Bc. A. N. zadržiavať neoprávnene, lebo obchodný prípad neuzavrel podľa dohody. Touto cestou ho žalovaný požiadal o vrátenie dlžnej sumy pánovi Z. X. do 7 dní odo dňa doručenia výzvy s tým, že v opačnom prípade bude nútený podať trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu. Z odpovede na list zo dňa 7.7.2014 vyplýva, že žalovaný oznámil Z. X., že postúpenie pohľadávky na spoločnosť Consiglieri Group, s. r. o., berie na vedomie. Pohľadávku však považuje za neoprávnenú, lebo výška pôžičky mala byť 5.000,- Eur a 1.500,- Eur mala byť odmena za poskytnutie pôžičky. Uvedené peniaze nikdy fyzicky neobdržal. Ďalej mu žalovaný oznamuje, že jeho spoločník p. N. mu určite neoznámil, že uvedené peniaze sú viazané na podmienku, že pán N. vybaví prenájom bitúnku Tomášov, čo sa však neuskutočnilo. Peniaze zostali u jeho (?) spoločníka, ktorý zorganizoval túto pôžičku. Na základe už preverených informácií sa žalovaný domnieva, že došlo k podvodu voči osobe žalovaného a úmyselne bol uvedený do omylu. Preto žalovaný oznamuje, že podáva trestné oznámenie, pričom nevie posúdiť úlohu Z. X. v tomto prípade, ale požičať peniaze človeku, ktorého nikdy nevidel, nič o ňom nevie, je veľmi zvláštne. Vzniknutú situáciu nezavinil, lebo on s peniazmi nedisponoval. V podaní zo dňa 10.7.2014, adresovanom Mgr. A. N., MBA, žalovanému ako reakcia na list žalovaného zo dňa 7.7.2014 sa uvádza, že sprostredkovanie prenájmu bitúnku Tomášov bolo vykonávané pre spoločnosť B-MV-T, s. r. o., prostredníctvom spoločnosti DETTE Group, s. r. o., ktorej bol Mgr. A. N., MBA, toho času konateľom. Podľa dostupných údajov bola spoločnosti DETTE Group, s. r. o., na základe vystavenej faktúry a príjmového dokladu uhradená suma vo výške 4.500,- Eur. Pri výkone funkcie štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti DETTE Group, s. r. o., malo byť žalovanému sprostredkované stretnutie a vytvorené podmienky k uzavretiu nájomnej, resp. kúpnej zmluvy bitúnku Tomášov v súlade s jednotlivými ustanoveniami Obchodného zákonníka. K uzatvoreniu zmluvy neprišlo z dôvodu nesplnenia podmienok na strane žalovaného, resp. na strane obchodnej spoločnosti, ktorej je žalovaný spoločníkom a zároveň konateľom. Povinnosťou žalovaného bolo uhradiť pohľadávku, ktorú voči nemu evidoval bitúnok. Ďalším dôvodom nezatvorenia zmluvy bola finančná insolventnosť žalovaného. Pán Z. X. neeviduje žiadnu pohľadávku proti osobe A. N., ktorý si nie je ani vedomý, že by mal nesplnený nejaký záväzok. Zároveň pán A. N. odporučil žalovanému prekonzultovať so svojím právnym zástupcom zmluvu o pôžičke zo dňa 24.2.2012, ktorej podmienky nie sú viazané na prenájom Bitúnku. Tvrdenia žalovaného považuje A. N. za snahu vyhnúť sa vráteniu poskytnutej pôžičky a tiež poukazuje na predchádzajúcu osobnú, resp. listovú komunikáciu, v ktorej žalovaný svoj záväzok uznáva čo do dôvodu aj výšky a nerozporuje to. Na záver uviedol, že časť pohľadávky už bola splatená. Z čestného prehlásenia Z. K. (doručeného súdu dňa 9.1.2019) je zrejmé, že k spísaniu tohto čestného prehlásenia prišlo z dôvodu jeho prípadnej neprítomnosti na území Slovenskej republiky v čase pojednávania súdneho sporu medzi žalovaným a žalobcom. Z. K. v čestnom prehlásení uvádza, že vzhľadom na obdobie, ktoré už odvtedy ubehlo, nie je schopný povedať presné dátumy, čo a ako prebehlo, ale iba určiť približný čas. Prvýkrát stretol žalovaného koncom roku 2011, keď mu pán N. oznámil, že idú vymáhať pohľadávku za neplatenie nájmu za Bitúnok Tomášov (v tom čase boli spoločníci v jednej firme), od akéhosi E., ktorý má bitúnok v prenájme so spoločníkom. Išli tam ako zástupcovia správcu bitúnku Tomášov, s ktorým v tom období spolupracovali. Keď prišli za žalovaným, pán N. sa predstavil a následne predstavil aj jeho a pána D.. V mene zástupcu bitúnku Tomášov ho požiadal, aby sa zúčastnil stretnutia na bitúnku Tomášov so zástupcom majiteľa bitúnku. Bol pozvaný aj spoločník žalovaného, meno si však nepamätá. Toto stretnutie, ktoré riadil zástupca bitúnku Tomášov, sa uskutočnilo a bola spísaná zápisnica. Potom sa stretli viackrát, ale čakali vyjadrenie zástupcu bitúnku Tomášov. Myslí, že to bolo začiatkom roku 2012, keď mu N. oznámil, že navrhol žalovanému, že za úhradu vybaví prenájom bitúnku Tomášov, ale už bez jeho spoločníka. Pán N. mu vybavil peniaze od pána X. a dal pripraviť zmluvu o pôžičke. Bolo to niekedy začiatkom februára, kedy žalovaný zmluvu prevzal (boli tam p. N., p. C., p. D., p. K.) a odišiel ju dať potvrdiť notárovi na podpis. Keď ju priniesol, N. skontroloval overenie notárom, povedal, že je to v poriadku a dohoda o prenájme platí. Pamätá si to preto tak dôkladne, lebo po odchode žalovaného N. vytiahol peniaze a dal mu 1.000,- Eur akože jeho podiel za robotu pre žalovaného. Koľko dostali ostatní, nevie. Keď sa po čase opýtal N., ako to vyzerá, odpovedal, že to má pod kontrolou. Po nejakom čase sa dozvedel, že bitúnok Tomášov prevádzkuje bývalý spoločník žalovaného. Vzhľadom na stále dobré vzťahy so zástupcom bitúnku si dohodol schôdzku, aby zistil, čo sa vlastne stalo a čo bol dôvod, že žalovaný nedostal sľúbený prenájom. Správca bol prekvapený, keď sa dozvedel o dohode a záujme žalovaného o prenájom bitúnku, lebo ho nikto o danom záujme o prenájom neoslovil, neinformoval a ani nepožiadal o pomoc. Oslovil ho iba bývalý spoločník žalovaného. Zdôraznil, že ak by sa dozvedel o záujme žalovaného, tak by ho uprednostnil, lebo o bývalom spoločníkovi žalovaného nemal dobrú mienku. To sa potvrdilo, lebo po nejakom období ho z bitúnku vyhodili. Keď zistil, aká je skutočnosť, zašiel za N. a povedal na to svoj názor a dosť sa pohádali. Potom zašiel za žalovaným, ktorému sa ospravedlnil a chcel mu dať 1.000,- Eur (výška podielu za robotu), lebo nechcel mať s tým nič spoločné. Žalovaný peniaze odmietol a povedal, že peniaze musí vrátiť N.. Poďakoval mu, že sa tak zachoval. Potom po niekoľkých mesiacoch sa stretli náhodne v meste a tam mu žalovaný povedal, či by nešiel svedčiť, lebo pozná pozadie daného prípadu. Súhlasil, a preto spísal toto čestné prehlásenie dobrovoľne a bez nátlaku. 4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že žaloba bola podaná nedôvodne, keď žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce odovzdanie peňazí žalovanému. Žalobca sa snažil preukázať vznik zmluvy o pôžičke poukázaním na jej podpísanie pred notárskym úradom a tiež na obsah zmluvy, podľa ktorej dlžník (žalovaný) dňom podpísania tejto zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky vo výške 6.500,- Eur a tiež svedeckými výpoveďami, ktoré mali preukázať reálne odovzdanie peňazí žalovanému. Žalobca pri tom poukázal aj na tú skutočnosť, že za žalovaného plnil sumu 300,- Eur pán N. C., čím podľa názoru žalobcu žalovaný uznal vyplatenie sumy pôžičky. Žalovaný v konaní poukazoval na to, že zmluvu o pôžičke síce pred notárskym úradom podpísal, avšak k odovzdaniu sumy pôžičky nedošlo, peniaze nikdy fyzicky neprevzal, čím spochybnil platnosť zmluvy o pôžičke uzavretej medzi ním a pôvodným veriteľom. Okresný súd uveril tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého sumu 300,- Eur, ktorú dal pán C. pánovi N. ako splátku pôžičky, bolo v období, keď stále dúfal vo vybavenie bitúnku a bol v kontakte s pánom N.. Podľa vyjadrenia žalovaného, pán C. plnil za žalovaného z dôvodu, že bol jeho dlžníkom. Keď sa však dozvedel, že bitúnok prevádzkuje jeho bývalý spoločník, dal pokyn pánovi C., aby ďalej neplatil. Žalovaný naviac k tomu uviedol, že pokiaľ by došlo k vybaveniu prenájmu bitúnku, zmluvu o pôžičke by nikdy nespochybnil. Zmluva o pôžičke bola síce podpísaná, keď o pravosti podpisov zmluvných strán na zmluve nie je namieste pochybovať, pretože boli úradne overené, avšak skutočnosť, že žalovaný zmluvu o pôžičke dňa 24.2.2012 podpísal, nesvedčí pre záver, že predmet pôžičky od právneho predchodcu žalobcu žalovaný aj prevzal. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a na preukázanie odovzdania peňazí len podpísaním zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého dlžník dňom podpísania zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky, s ohľadom na skutkový stav súdenej veci, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky, a teda nie je postačujúce. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania odovzdania predmetu pôžičky ležalo na žalobcovi, ktorý ak chcel byť v konaní úspešný, musel v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému a o týchto skutočnostiach poskytnúť súdu tzv. plný dôkaz, ktorým by v plnej miere, bez akýchkoľvek pochybností preukázal svoje skutkové tvrdenie, keď súd je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena stranou sporu je jej neúspech v spore (poukaz na uznesenie NS SR sp. zn. 5Obo/52/2010, sp. zn. 6Cdo/81/2010). Žalobca dôkazné bremeno napriek úplnému vykonaniu všetkých dôkazov, ktoré označil na preukázanie svojich tvrdení, nepreukázal, keď nepreukázal, že peniaze boli reálne žalovanému odovzdané, a to ani výpoveďami svedkov ním navrhnutými, ktorých výpovede si navzájom rozporovali. 5. Výpoveď JUDr. A. N. okresný súd vyhodnotil ako zaujatú a nedôveryhodnú, keď pred začatím výsluchu svedok uviedol, že nemá žiadny vzťah k stranám a následne po dotazovaní sa právneho zástupcu žalovaného svedok priznal, že je v pracovnom pomere u právneho zástupcu žalobcu ako advokátsky koncipient. V priebehu konania ďalej vyplynulo, že svedok JUDr. A. N. predkladal do spisu v októbri 2018 dôkaz so svojím kvalifikovaným elektronickým podpisom, pričom okresný súd neuveril obrane svedka, podľa ktorého do spisu dôkaz nezakladal, iba poskytol občiansky preukaz na vykonanie podpisu. Rovnako mal súd preukázané, že svedok bol v období od 27.5.2011 do 4.1.2016 spoločníkom žalobcu, t. j. spoločnosti CONSIGLIERI Group, s. r. o., a v období od 27.5.2011 do 6.12.2012 aj konateľom žalobcu. Teda nejde o nezaujatého a dôveryhodného svedka, keď podľa názoru súdu ide o svedka, ktorý má záujem na výsledku konania, a okresný súd sa v tomto prípade stotožnil s námietkou žalovaného. Výpoveď svedka - pôvodného veriteľa Z. X., vyhodnotil (aj napriek jeho kamarátskemu vzťahu k JUDr. A. N.) čo do odovzdania peňažných prostriedkov JUDr. A. N. za dôveryhodnú, avšak tento svedok nebol priamym svedkom odovzdávania peňazí žalovanému, a preto jeho výpoveď len v tom smere, že sumu pôžičky odovzdal JUDr. A. N., ešte nepreukazuje, že táto bola dlžníkovi (žalovanému) skutočne aj odovzdaná. Výpovede svedkov N. C. a F. D. súd rovnako vyhodnotil ako nedôveryhodné, a to z dôvodu rozporov v ich výpovediach, keď podľa svedka N. C. peniaze žalovanému mal odovzdať pán N., pričom podľa svedka F. D. mal peniaze žalovanému odovzdať priamo pán X., teda pôvodný veriteľ. Okresný súd potom nemal nepochybne preukázané, či k odovzdaniu peňazí žalovanému prišlo a kto bol ich odovzdávateľom. Podľa čestného prehlásenia Z. K. k odovzdaniu peňazí neprišlo, ale prišlo len k odovzdaniu zmluvy o pôžičke s úradne overeným podpisom zo strany žalovaného JUDr. A. N., pričom toto právny zástupca žalobcu označil za nezákonné. Okresný súd uviedol, že čestné prehlásenie je bežný dôkazný prostriedok, ktorým možno zistiť skutkový stav veci, pričom Civilný sporový poriadok v ustanovení § 187 ods. 2 CSP vypočítava jednotlivé dôkazné prostriedky len exemplifikatívne, preto nie je zrejmé, aká skutočnosť viedla právneho zástupcu žalobcu k záveru nezákonnosti čestného prehlásenia. 6. Námietku platnosti zmluvy o pôžičke právneho zástupcu žalovaného z dôvodu, že jej účelom bolo zastretie iného právneho úkonu, považuje okresný súd len za neúčinnú obranu, keď žalovaný bližšie nešpecifikoval právny úkon, ktorým mal byť zmluvou o pôžičke zastretý, pričom sa žalovaný odvolával len na rozpor s dobrými mravmi. Okresný súd poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 238/2010, podľa ktorého, ak došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla. Takýto právny úkon netreba nevyhnutne považovať za neplatný, pretože podľa jeho obsahu môže ísť napríklad o zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka, prípadne o zmluvu o budúcej zmluve alebo o nepomenovanú zmluvu v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo/695/2003), ak neodporuje obsahu alebo účelu zákona. 7. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobu ako nedôvodnú zamietol, a preto žalovanému ako úspešnej strane vo výroku III. priznal v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca výlučne II. a III. výroku a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), f) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že s dôkazom - list žalovaného pôvodnému veriteľovi zo dňa 20.1.2013, sa okresný súd nevysporiadal, hoci v ňom priamo žalovaný potvrdzuje tvrdenia žalobcu, že pôžička bola poskytnutá a časť z nej (300,- Eur) bola vrátená. Medzi pôvodným veriteľom a žalovaným existuje právny vzťah z titulu zmluvy o pôžičke, vzťah medzi spoločnosťou B- MV-T, s.r.o. a DETTE group s.r.o. nemá žiadny súvis s poskytnutou pôžičkou. Žalovaný uznal existenciu dlhu, keď potvrdil, že časť dlhu už bola vrátená prostredníctvom N. C.. Svedok N. C. potvrdil, že žalovaný preberal peniaze od pána JUDr. A. N.. Existenciu pôžičky potvrdzuje nielen samotná zmluva, ale aj svedkovia, dokonca samotný žalovaný. Okresný súd flagrantne označil výpovede svedkov N. C. a F. D. ako nedôveryhodné z dôvodu rozporu v tom, kto odovzdal peniaze žalovanému, čo nie je až tak dôležité, keďže obaja potvrdili, že žalovaný peniaze prevzal titulom zmluvy o pôžičke, a že skutočným veriteľom bol Z. X.. Ak okresný súd považoval rozpor za podstatný mal vykonať konfrontáciu svedkov. Pochybnosť o vierohodnosti svedka JUDr. A. N. nie je na mieste, pretože tento uviedol pravdivo vzťah k strane sporu, nakoľko v čase výpovede už niekoľko rokov nebol v žiadnom vzťahu k žalobcovi. Skutočnosť, že je svedok zamestnancom právneho zástupcu žalobcu (ktorý nie je stranou sporu), nezakladá pochybnosti o jeho dôveryhodnosti. Okresný súd vyhodnotil výpoveď tohto svedka ako nedôveryhodnú bez náležitého odôvodnenia. Ani zaručený elektronický podpis JUDr. A. N. na podaniach nemôže automaticky znamenať, že jeho svedecká výpoveď je neprípustná, keďže väčšinou cez jeho občiansky preukaz elektronické podania uskutočňuje JUDr. U. T.. JUDr. A. N. bol dôležitým subjektom pri poskytovaní pôžičky, opisuje a vyvracia klamlivé tvrdenia žalovaného. Ak by okresný súd zhodnotil dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, mal by za preukázané, že tvrdenia žalobcu sa zakladajú na pravde. Nestotožnil sa s odôvodnením, že čestné prehlásenie je bežný dôkazný prostriedok, keď v tomto prípade sa jednalo o osobu svedka, preto je nevyhnuté, aby bol v konaní vykonaný riadny výsluch. Čestné prehlásenie sa považuje za súkromnú listinu, ktorej vierohodnosť v konaní namietal, preto žiadal, aby jej okresný súd neprikladal žiadnu dôkaznú hodnotu. Keďže žalovaný na pojednávaní upustil o výsluchu tohto svedka, nebolo v kompetencii žalobcu iným spôsobom spochybniť pravdivosť obsahu čestného prehlásenia, a to formou kladenia otázok, čím bolo žalobcovi znemožnené aktívne využiť svoje procesné práva. Poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 3Cdon/103/96 a doplnil, že má pochybnosť, či čestné vyhlásenie napísal priamo pán K., alebo ho len podpísal. Poukázal na inštitút písomnej výpovede svedka (§ 196 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Žiadal uloženie súdu prvej inštancie povinnosti vykonať dokazovanie vo vzťahu k právnym vzťahom medzi žalovaným a žalobcom, konkrétne medzi pôvodným veriteľom Z. X. a žalovaným, ako aj medzi spoločnosťami DETTE Group, s.r.o. a B-MV-T s.r.o. 9. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril a uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Neodovzdanie sumy pôžičky žalovanému má za následok nevzniknutie zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2.2012, ktorá je reálnym kontraktom. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pričom výpovede svedkov, ktorých navrhol sám žalobca, tvrdenia žalobcu nepotvrdili. Svedeckú výpoveď p. JUDr. A. N. nemožno brať za dôveryhodnú, najmä pre existenciu zaujatosti svedka, nakoľko vyšlo najavo, že tento svedok bol spoločníkom a konateľom žalobcu, bol kamarátom pôvodného veriteľa, p. Z. X., ktorý nikdy neodovzdal peniaze žalovanému a dokonca sa so žalovaným osobne nestretol, mal prístup k celému súdnemu spisu, podpisoval dôkazy svojim vlastným zaručeným elektronickým podpisom a predkladal ich do súdneho konania ako právny zástupca žalobcu, pracuje ako advokátsky koncipient u právneho zástupcu žalobcu. Uvedené skutočnosti sa svedok snažil zamlčať. Okresný súd postupoval správne, ak výpoveď svedka vyhodnotil ako nedôveryhodnú a zaujatú. Svedok N. C. jednoznačne uviedol: ,,Videl som na vlastné oči, že suma pôžičky zostala u p. N.. P. N. tieto peniaze zobral na to, že mal vybaviť žalovanému prenájom mäsokombinátu...", teda potvrdil, že peniaze si nechal p. JUDr. N., ako aj, že mal pre žalovaného vybavovať bitúnok, čo bol vlastne dôvod, prečo žalovaný vôbec podpisoval zmluvu o pôžičke bez toho, aby mu boli odovzdané peniaze. Uvedené potvrdzuje aj tvrdenia žalovaného o tom, prečo v písomnej komunikácii odkazoval na zmluvu o pôžičke. Žalovaný bol uvedený do omylu, že JUDr. N. vybavuje prenájom bitúnku, preto ho toho času nenapadlo, do akej situácie bol uvedený. Akonáhle sa však dozvedel o tom, že bol uvedený v omyl, listom vyzval p. N., aby peniaze vrátil p. X., ktoré zadržiava neoprávnene. Svedok F. D. uviedol, že peniaze poskytol žalovanému osobne pán Z. X. (tzn. pôvodný veriteľ). K. Z. X. (pôvodný veriteľ) jasne uviedol, že so žalovaným, ktorého osobne nepozná, sa nestretol. Zároveň, že bol oslovený pánom JUDr. N., ktorý je jeho kamarát, aby poskytol pôžičku žalovanému. Svedkovia označení žalobcom nielenže nepotvrdili tvrdenia žalobcu, ale ich aj vyvrátili. Žalovaný predložil ako dôkaz čestné prehlásenie svedka p. Z. K., ktorý potvrdil tvrdenia žalovaného o tom, že JUDr. N. mal pre žalovaného vybavovať prenájom bitúnku, čo bolo dôvodom na podpis zmluvy o pôžičke žalovaným. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že čestné prehlásenie nie je možné pripustiť ako dôkaz. Okresný súd správne vyhodnotil, že čestné prehlásenie je bežným dôkazom, preto nie je žiaden dôvod, aby súd na tento dôkaz neprihliadal. Okrem toho, podpis svedka Z. K. na čestnom prehlásení bol úradne overený. Žalobca nepredložil dôkaz, ktorý by čestné prehlásenie Z. K. spochybnilo, čo utvrdzuje správny postup súdu, ktorý zbytočne ďalej neodročoval pojednávania. Ak by aj okresný súd nehospodárne predvolával svedka Z. K., nijako by tým nedošlo k preukázaniu tvrdení žalobcu a splneniu dôkazného bremena žalobcu. Nesúhlasí s argumentáciou žalobcu, že prihliadaním na čestné prehlásenie svedka by došlo k vzniku nebezpečného precedensu, kde svedecké výpovede by boli dodávané výlučne len formou čestného prehlásenia. Poprel podozrenia žalobcu, že žalovaný nejako manipuloval s dôkazmi. Nesúhlasí s návrhom žalobcu na vykonanie ďalšieho dokazovanie, keď vo veci boli nariadené štyri pojednávania a aj tak žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobcom je spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá podľa portálu U. nepodala účtovnú závierku do zbierky listín od roku 2016. Nemá žiadne tržby, zisky má v mínuse a má dlhy a nedoplatky na daniach a sociálnom poistení. Je nepochybné, že žalobca je nefungujúcou spoločnosťou. Má podozrenie, že k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo účelovo a premyslene tak, aby v prípade neúspechu v spore žalovaný nedokázal vymôcť náhradu trov konania, ktoré mu v konaní vznikli. Takýmto konaním žalovanému zostane v rukách len nevymožiteľné rozhodnutie o náhrade trov konania. V prípade vrátenia veci na doplnenie dokazovania, navrhuje uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu podľa ust. § 253 Civilného sporového poriadku. 10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie nie je v napadnutom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP). 12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobcu zamietol (zaplatenie sumy 6.200,- Eur, úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 6.200,- Eur od 22.6.2012 do zaplatenia) z dôvodu neunesenia dôkazného bremena (ohľadom odovzdania peňazí žalovanému) s poukazom na odvolacie dôvody. 13. Podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. 14. Podľa § 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. 15. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). 16. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (Z. X.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným. Ako už bolo konštatované vyššie, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil žalobca kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 29.5.2014 uzavretú medzi Z. X. a spoločnosťou CONSIGLIERI Group, s.r.o., teda žalobcom, oznámenie právneho predchodcu zo dňa 29.5.2014 adresované žalovanému o postúpení pohľadávky, ktorá vznikla titulom nevrátenia pôžičky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2.2012, výzvu na plnenie zo dňa 19.6.2014, ktorou žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 6.200,- Eur s príslušenstvom do 7 dní od doručenia výzvy a oznámil postúpenie pohľadávky zo dňa 29.5.2014 vo výške 6.500,- Eur s príslušenstvom, ktorá vznikla z titulu nevrátenia pôžičky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2.2012 pôvodnému veriteľovi Z. X., pričom prostredníctvom známeho žalovaného N. C. bolo poskytnuté čiastočné plnenie vo výške 300,- Eur dňa 21.6.2012. 17. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). 18. Pre preskúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu však bolo potrebné, aby sa okresný súd v tomto prípade v prvom rade vysporiadal s existenciou samotnej pohľadávky tvrdenej žalobcom (v zmysle zmluvy o pôžičke) a popieranej žalovaným a v prípade kladného záveru, následne aj otázkou platného postúpenia predmetnej pohľadávky zo zmluvy o pôžičke (§ 524 a § 526 Občianskeho zákonníka). 19. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby, veci rovnakého druhu. 20. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť aj ústne, konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú prenechanie veci na voľné nakladanie, teda aj na spotrebovanie, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky nie je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka). Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp. zn. 5Cdo/55/1998, 3Cdo/325/2009). 21. V danej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí žalovanému v zmysle zmluvy o pôžičke, keďže tento uvedené popieral, na žalobcovi spočíva dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať. 22. S poukazom na obsah spisu žalobca preukazoval existenciu pôžičky kópiou písomného vyhotovenia zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2.2012, z ktorej čl. II vyplýva, že dňom jej podpísania potvrdil dlžník (žalovaný) prevzatie pôžičky vo výške 6.500,- Eur, a jej vrátenia do 1.6.2012. Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že výzvou k úhrade zo dňa 12.12.2012 (č.l.13) Mgr. A. N. ako konateľ spoločnosti Dette group, s. r. o., vyzval žalovaného na úhradu 6.500,- Eur plus príslušenstvo v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy, keď pán Z. X. poveril túto spoločnosť vymáhaním pohľadávky voči žalovanému. Dňa 20.1.2013 adresoval žalovaný odpoveď Z. X. (č.l. 87), že dňa 23.11.2012 sa mal žalovaný stretnúť so zástupcami firmy Deteo, ktorí boli poverení s ním rokovať v mene Z. X.. Na uvedenom stretnutí došlo k dohode o postúpení uvedenej pohľadávky na osobu p. N. C., ktorý prevzal povinnosť vrátiť zostávajúcu časť pôžičky. Žalovaný vie, že časť pôžičky sa prostredníctvom pána C. už uhradila, čo mu potvrdil aj p. N.. Pri tejto dohode malo byť prítomných viac osôb, ktoré to môžu potvrdiť. Žalovaný sa bude snažiť byť samozrejme nápomocný, aby p. C. prevzatý záväzok splnil. Výzvou zo dňa 7.7.2014 (č.l.61) vyzval žalovaný Bc. A. N. na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté za vybavenie prenájmu bitúnku Tomášov, svoju prácu však nevykonal. Žalovaný ďalej uviedol, že peniaze poskytol p. X. formou pôžičky, ktorú mal vybavovať pán N. na osobu žalovaného. Ale vzhľadom na to, že pôžička bola viazaná na podmienku vybavenia prenájmu bitúnku Tomášov, a to sa neuskutočnilo, uvedené financie má Bc. A. N. zadržiavať neoprávnene, lebo obchodný prípad neuzavrel podľa dohody. Žalovaný ho požiadal o vrátenie dlžnej sumy pánovi Z. X. do 7 dní odo dňa doručenia výzvy s tým, že v opačnom prípade bude nútený podať trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu. Z odpovede na list zo dňa 7.7.2014 (č.l.62) vyplýva, že žalovaný oznámil Z. X., že postúpenie pohľadávky na spoločnosť Consiglieri Group, s. r. o., berie na vedomie. Pohľadávku však považuje za neoprávnenú, lebo výška pôžičky mala byť 5.000,- Eur a 1.500,- Eur mala byť odmena za poskytnutie pôžičky. Uvedené peniaze nikdy fyzicky neobdržal. Ďalej mu žalovaný oznamuje, že jeho spoločník p. N. mu určite neoznámil, že uvedené peniaze sú viazané na podmienku, že pán N. vybaví prenájom Bitúnku Tomášov, čo sa však neuskutočnilo. Peniaze zostali u jeho (?) spoločníka, ktorý zorganizoval túto pôžičku. Na základe už preverených informácií sa žalovaný domnieva, že došlo k podvodu voči osobe žalovaného a úmyselne bol uvedený do omylu. Preto žalovaný oznamuje, že podáva trestné oznámenie, pričom nevie posúdiť úlohu Z. X. v tomto prípade, ale požičať peniaze človeku, ktorého nikdy nevidel, nič o ňom nevie, je veľmi zvláštne. Vzniknutú situáciu nezavinil, lebo on s peniazmi nedisponoval. Z podania zo dňa 10.7.2014 (č.l.94-95), adresovanom Mgr. A. N., MBA, žalovanému ako reakcia na list žalovaného zo dňa 7.7.2014 vyplýva, že sprostredkovanie prenájmu bitúnku Tomášov bolo vykonávané pre spoločnosť B-MV- T, s. r. o., prostredníctvom spoločnosti DETTE Group, s. r. o., ktorej bol Mgr. A. N., MBA, toho času konateľom. Podľa dostupných údajov bola spoločnosti DETTE Group, s. r. o., na základe vystavenej faktúry a príjmového dokladu uhradená suma vo výške 4.500,- Eur. Pri výkone funkcie štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti DETTE Group, s. r. o., malo byť žalovanému sprostredkované stretnutie a vytvorené podmienky k uzavretiu nájomnej, resp. kúpnej zmluvy bitúnku Tomášov v súlade s jednotlivými ustanoveniami Obchodného zákonníka. K uzatvoreniu zmluvy neprišlo z dôvodu nesplnenia podmienok na strane žalovaného, resp. na strane obchodnej spoločnosti, ktorej je žalovaný spoločníkom a zároveň konateľom. Povinnosťou žalovaného bolo uhradiť pohľadávku, ktorú voči nemu evidoval bitúnok. Ďalším dôvodom neuzatvorenia zmluvy bola finančná insolventnosť žalovaného. Pán Z. X. neeviduje žiadnu pohľadávku proti osobe A. N., ktorý si nie je ani vedomý, že by mal nesplnený nejaký záväzok. Zároveň pán A. N. odporučil žalovanému prekonzultovať so svojím právnym zástupcom zmluvu o pôžičke zo dňa 24.2.2012, ktorej podmienky nie sú viazané na prenájom Bitúnku. Tvrdenia žalovaného považuje A. N. za snahu vyhnúť sa vráteniu poskytnutej pôžičky a tiež poukazuje na predchádzajúcu osobnú, resp. listovú komunikáciu, v ktorej žalovaný svoj záväzok uznáva čo do dôvodu aj výšky a nerozporuje to. Na záver uviedol, že časť pohľadávky už bola splatená. Z čestného prehlásenia Z. K. (doručeného súdu dňa 9.1.2019 na č.l. 104) vyplýva, že k jeho spísaniu prišlo z dôvodu jeho prípadnej neprítomnosti na území Slovenskej republiky v čase pojednávania súdneho sporu medzi žalovaným a žalobcom. Z. K. v čestnom prehlásení uvádza, že vzhľadom na obdobie, ktoré už odvtedy ubehlo, nie je schopný povedať presné dátumy čo a ako prebehlo, ale iba určiť približný čas. Prvýkrát stretol žalovaného koncom roku 2011, keď mu pán N. oznámil, že idú vymáhať pohľadávku za neplatenie nájmu za Bitúnok Tomášov (v tom čase boli spoločníci v jednej firme), od akéhosi E., ktorý má bitúnok v prenájme so spoločníkom. Išli tam ako zástupcovia správcu bitúnku Tomášov, s ktorým v tom období spolupracovali. Keď prišli za žalovaným, pán N. sa predstavil a následne predstavil aj jeho a pána D.. V mene zástupcu bitúnku Tomášov ho požiadal, aby sa zúčastnil stretnutia na bitúnku Tomášov so zástupcom majiteľa bitúnku. Bol pozvaný aj spoločník žalovaného, meno si však nepamätá. Toto stretnutie, ktoré riadil zástupca bitúnku Tomášov, sa uskutočnilo a bola spísaná zápisnica. Potom sa stretli viackrát, ale čakali vyjadrenie zástupcu bitúnku Tomášov. Myslí, že to bolo začiatkom roku 2012, keď mu N. oznámil, že navrhol žalovanému, že za úhradu vybaví prenájom bitúnku Tomášov, ale už bez jeho spoločníka. V tom čase žalovaný prevádzkoval predajňu mäsa a vývarovňu, preto sa mu to zdalo byť reálne. Pán N. mu vybavil peniaze od pána X. a dal pripraviť zmluvu o pôžičke. Bolo to niekedy začiatkom februára, kedy žalovaný zmluvu prevzal (boli tam p. N., p. C., p. D., p. K.) a odišiel ju dať potvrdiť notárovi na podpis. Keď ju priniesol, N. skontroloval overenie notárom, povedal, že je to v poriadku a dohoda o prenájme platí. Pamätá si to preto tak dôkladne, lebo po odchode žalovaného N. vytiahol peniaze a dal mu 1.000,- Eur akože jeho podiel za robotu pre žalovaného. Koľko dostali ostatní, nevie. Keď sa po čase opýtal N., ako to vyzerá, odpovedal, že to má pod kontrolou. Po nejakom čase sa dozvedel, že bitúnok Tomášov prevádzkuje bývalý spoločník žalovaného. Vzhľadom na stále dobré vzťahy so zástupcom bitúnku si dohodol schôdzku, aby zistil, čo sa vlastne stalo a čo bol dôvod, že žalovaný nedostal sľúbený prenájom. Správca bol prekvapený, keď sa dozvedel o dohode a záujme žalovaného o prenájom bitúnku, lebo ho nikto o danom záujme o prenájom neoslovil, neinformoval a ani nepožiadal o pomoc. Oslovil ho iba bývalý spoločník žalovaného. Zdôraznil, že ak by sa dozvedel o záujme žalovaného, tak by ho uprednostnil, lebo o bývalom spoločníkovi žalovaného nemal dobrú mienku. To sa potvrdilo, lebo po nejakom období ho z bitúnku vyhodili. Keď zistil, aká je skutočnosť, zašiel za N. a povedal na to svoj názor a dosť sa pohádali. Potom zašiel za žalovaným, ktorému sa ospravedlnil a chcel mu dať 1.000,- Eur (výška podielu za robotu), lebo nechcel mať s tým nič spoločné. Žalovaný peniaze odmietol a povedal, že peniaze musí vrátiť N.. Potom po niekoľkých mesiacoch sa stretli náhodne v meste a tam mu žalovaný povedal, či by nešiel svedčiť, lebo pozná pozadie daného prípadu. Súhlasil, a preto spísal toto čestné prehlásenie dobrovoľne a bez nátlaku. Podaním na č.l. 69 navrhol žalobca vypočuť svedkov: A. N., Z. X., N. C., F. D.. Na pojednávaní dňa 28.1.2019 (zápisnica z pojednávania dňa 28.1.2019 na č.l. 108) právny zástupca žalovaného uviedol, že upúšťa od návrhu na vykonanie dôkazu - výsluch svedka Z. K.. Žalovaný bol vypočutý na pojednávaní dňa 26.9.2018 (zápisnica z pojednávania zo dňa 26.9.2018 na č.l. 80), keď okrem iného uviedol, že pôžička prebehla takou formou, že to odsúhlasili, dohodli sa na vybavení prenájmu, pán N. poslal pána D. pre zmluvy, tie zmluvy pán D. priniesol. Žalovaný tie zmluvy zobral a išiel ich overiť notárovi. Zmluvu odovzdával pánovi N. bez podpisu pána X. s tým, že on si to vybaví sám. Keď si pán N. pozrel, že je to podpísané a overené, povedal, že v poriadku, sme dohodnutí a s tým sa rozišli. Žalovaný bol v tom, že pán N. už má tie peniaze na vybavenie, takže sa to začne vybavovať. Pán N. mu potvrdzuje, že mal vybaviť bitúnok, v liste zo dňa 10.7.2014. Ďalším dôkazom toho, že žalovaný vraví pravdu je, že asi v 6. mesiaci 2014 prišiel za ním pán K., ten bol tiež prítomný pri tom sedení a chcel dať žalovanému 1.000,- Eur, ktoré obdržal od pána N., z tých peňazí, ktoré poslal pán X. a povedal žalovanému, že on nechce mať nič spoločné s tým, že sa nič nevybavuje ohľadom bitúnku Tomášov. Žalovaný to odmietol a povedal, že on žiadne peniaze nezobral a nemôže zobrať ani túto tisícku a pošle pánovi N. dopis, aby uvedené peniaze vrátil. Sumu 300,- Eur, ktoré dal pán C. pánovi N. ako splátku pôžičky, bolo v období, keď stále dúfali a boli v kontakte s pánom N. a vyzývali ho, aby deklaroval, ako pokračuje vybavenie bitúnku Tomášov. Pán N. im stále tvrdil, že všetko je na najlepšej ceste, ale potom zistili, že to nie je pravda. Preto pánovi C. povedal, aby už viac neplatil, že tie peniaze musí vrátiť pán N.. Bol uvedený do omylu, riešil to aj podaním trestného oznámenia, vyšetrovateľ to preklasifikoval ako podvodné spísanie zmluvy, také podanie nikde nedával. Na zmluve o pôžičke zo dňa 24.2.2012 je podpis žalovaného, akonáhle by sa vybavil prenájom bitúnku, tú zmluvu by nikdy nespochybnil. Na vysvetlenie rozporu medzi tvrdeniami, že neprevzal poskytnutú pôžičku a tvrdeniami, ktoré sú uvádzané v liste zo dňa 20.1.2013 uviedol, že pokiaľ ide o list zo dňa 20.1.2013 a sumu 300,- Eur uvedené vysvetlil vo výpovedi, že to bolo v období, kedy stále pán N. tvrdil, že bitúnok vybavuje a je to na dobrej ceste, keď zistil, že sa bitúnok nevybavuje, zastavil pána C., aby už nič neplatil, že peniaze musí vrátiť pán N.. Podotkol, že pán C. prezval ten záväzok, lebo bol žalovanému dlžný peniaze, teda nebol dôvod, aby platili za niečo, čo pán N. neplní. Tie peniaze neprevzal a to vyplatenie čiastky bolo v dobrej viere, že pán N. vybavuje prenájom bitúnku. Na pojednávaní dňa 12.11.2018 (zápisnica o pojednávaní dňa 12.11.2018 na č.l.89) bol vypočutý svedok JUDr. A. N., ktorý okrem iného uviedol, že žalovaný sa na neho obrátil s prosbou o vybavenie finančnej pôžičky, išlo o sumu 6.500,- Eur, ktoré sprostredkoval od svojho kamaráta Z. X., a ktorú osobne odovzdal žalovanému. Proti tejto sume mu žalovaný odovzdal podpísanú zmluvu o pôžičke s notárskym osvedčeným podpisom. Žalovaný termín splatnosti nedodržal, na základe čoho sa zopárkrát stretli, žalovaný deklaroval, že má záujem zaplatiť pôžičku. Na jednom stretnutí chcel, aby celý dlh za neho prevzal pán C., s čím nesúhlasil ani pán X.. Po podaní žaloby, žalovaný svoju taktiku postavil na tom, že on neprevzal žiadne finančné prostriedky a spájal dva vzťahy, ktoré spolu nesúviseli. O tom, že predtým predmetný dlh uznával, svedčia aj osobné stretnutia, na ktorých okrem jeho bol s určitosťou aj F. D.. Takisto o tom vedel aj pán N. C. a koniec koncov, toto žalovaný potvrdil aj v písomnej komunikácii s pánom X. do momentu podania žaloby. Žalovaný nemal k zmluve o pôžičke žiadne výhrady, celá komunikácia prebehla štandardne a ešte aj po termíne splatnosti sa žalovaný tváril, že chce predmetnú pôžičku vrátiť. Pre žalovaného sprostredkovával obchodnú záležitosť, týkajúcu sa bitúnku v Tomášove, ale táto záležitosť prebehla medzi obchodnými spoločnosťami DETTE Group, s. r. o., v ktorej bol konateľom a spoločnosťou BMVT, s. r. o., čo bola obchodná spoločnosť žalovaného. Boli to dva samostatné vzťahy, táto činnosť nesúvisela so samotnou pôžičkou. O tom, že žalovanému boli odovzdané peňažné prostriedky, by mohol vedieť pán D. a pán C. a v podstate aj pán X., od ktorého peniaze mal. S odstupom času si úplne nepamätá priebeh toho, ako sa peniaze odovzdávali, ale ako už uviedol, žalovaný prišiel so zmluvou s overeným podpisom a na základe odovzdania tejto zmluvy mu odovzdal čiastku 6.500,- Eur. Odovzdávanie peňazí malo prebiehať v kaviarni Babička na Rybníkovej ulici v Trnave, ale tým si nie je istý. Nevie povedať, či k postúpeniu pohľadávky prišlo v čase, keď bol konateľom žalobcu. Komunikoval so žalobcom ohľadom toho, v akej veci má vypovedať ako svedok. Nebol oboznámený so žiadnym dôkazom zo strany žalobcu predtým, ako mal vypovedať, so žalobcom nepodával do spisu žiadny dôkaz. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či vie vysvetliť, prečo sa nachádza jeho kvalifikovaný elektronický podpis na dôkaze predloženom žalobcom do spisu v októbri 2018, keď vystupuje ako nestranný svedok, uviedol, že on do spisu nezakladal dôkaz, on iba poskytol občiansky preukaz na vykonanie podpisu ako to robí bežne. U právneho zástupcu žalobcu je v pracovnom pomere ako advokátsky koncipient. Na pojednávaní dňa 10.12.2018 (zápisnica z pojednávania dňa 10.12.2018 na č.l.97) bol vypočutý svedok N. C., ktorý okrem iného uviedol, že vie o tom, že žalovaný potreboval vybaviť nejaké záležitosti ohľadom prenájmu mäsokombinátu a požiadal pána N., aby mu túto záležitosť vybavil. Za vybavenie sa dohodli na odmene s tým, že tam bolo dohodnuté, že žalovaný vyplatí dlžobu mäsokombinátu a potom mu pán N. zariadi vybavenie mäsokombinátu, toto bola podmienka. Vie, že k tomu nedošlo, lebo nebolo na vyplatenie nájmu a tým sa to celé zastavilo. Pôžička bola, že žalovaný za službu, ktorú mal poskytnúť pán N., mal uhradiť nejakú sumu medzi sebou dohodnutú a žalovaný nemal peniaze. Tak mu pán N. vybavil pôžičku od nejakého pána, ale meno nevie. Žalovaný peniaze preberal, svedok to aj videl, podpisoval zmluvu o pôžičke, ale kto požičiaval, toho meno svedok nevie. Na výšku pôžičky si nespomínal, bolo to určite okolo 5.000 Eur. Pôžička mala slúžiť na to, aby žalovaný vyplatil firmu na pána N. s tým, že mu vybavia mäsokombinát, bola tam jediná podmienka, že bude vyplatený dlžný nájom mäsokombinátu. Svedok nevie o tom, či žalovaný peniaze vrátil. Vie od žalovaného, že pán N. oslovil žalovaného, že má vrátiť peniaze, ale nevie, ako to dopadlo. Bol pri tom a na vlastné oči videl, ako pán N. odovzdával peniaze žalovanému, ale veriteľom na tej pôžičke nebol pán N.. Následne peniaze, ktoré dal pán N. žalovanému, žalovaný odovzdal pánovi N.. Videl na vlastné oči, že suma pôžičky zostal u pána N.. Ako aj svedok F. D., ktorý okrem iného uviedol, že z minulosti si pamätá, keď vykonával na základe živnostenského oprávnenia vymáhanie pohľadávok, vymáhal od žalovaného dlžnú sumu. Pán X. poskytoval hotovosť žalovanému, bolo to niekoľko tisíc Eur. Fyzicky bol pritom, keď pán X. odovzdával žalovanému peniaze, okolo 6.000,- Eur, k odovzdaniu malo prísť v Trnave, ale nevie, kde presne, je to dávno. Predpokladá, že pôžička vrátená nebola, účel poskytnutia pôžičky nevie. Na pojednávaní dňa 28.1.2019 (zápisnica o pojednávaní zo dňa 28.1.2019 na č.l. 108) bol vypočutý svedok Z. X., ktorý okrem iného uviedol, že bol oslovený pánom N. asi pred 7 rokmi o poskytnutie bezúčelovej finančnej pôžičky, ktorú poskytol vo výške 6.500,- Eur, pán N. to celé sprocesnil, svedok trval na zmluve o pôžičke a overení zmluvy. Peniaze dal pánovi N. do rúk a on na základe toho mu dal overenú zmluvu o pôžičke. Až, keď malo prísť k splateniu pôžičky, nastali problémy. Následne aj svedok písomne vyzýval žalovaného na vrátenie. Vrátených bolo 300,- Eur a ostatné nie. Oslovil pána N., aby túto situáciu vyriešil. Bolo vyplatených 3.000,- Eur za odstúpenie pohľadávky firme Consiglieri. K podaniu zo dňa 20.1.2013 a zo dňa 30.1.2013 svedok uviedol, že prišla táto komunikácia, ale on to neakceptoval, pretože pána C. nepozná, ani nevie, kto to je. Nevidí žiadny dôvod, prečo by mal pán C. prevziať pohľadávku, pretože uzavrel zmluvu so žalovaným, a keby aj pán C. pohľadávku prevzal, muselo by dôjsť k spísaniu uznania dlhu. Nemá žiadnu pochybnosť o tom, že pán N. odovzdal peniaze žalovanému. Pripravenú zmluvu a peniaze odovzdal pánovi N. a následne mu bola predložená podpísaná overená zmluva. 23. So záverom súdu prvej inštancie, že dôkazné bremeno žalobca v tomto konaní neuniesol, keď nepreukázal, že peniaze boli reálne odovzdané žalovanému a to ani výpoveďami svedkov žalobcu, ktorých výpovede si navzájom odporovali, sa odvolací súd nestotožnil s poukazom na nižšie uvedené a považuje ho v tomto štádiu konania prinajmenšom za predčasný. 24. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. 25. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. 26. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 27. Podľa § 153 ods. 1 OSP súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. 28. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 132 ods. 1 CSP alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). 29. Označené ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 30. V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a účastník môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované. Krajský súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Je preto vždy na strane, ktorá tvrdí, že jej práva boli dotknuté, aby preukázala, že jej nárok patrí. Pri predložení dôkazov, ktoré dávajú jasný a zrozumiteľný doklad o jeho práve, možno žalobe vyhovieť. 31. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení v konaní. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase začatia prvoinštančného konania účinné ust. § 120 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené zákonné ustanovenie, ktoré bolo prevzaté, a to ešte v prísnejšej forme, do aktuálneho § 132 a § 188 CSP účinného v priebehu konania a v čase rozhodnutia napadnutým rozsudkom stanovuje dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na procesnej strane sporu. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca tvrdí, že požičaná suma 6.500,- Eur bola žalovanému odovzdaná, ktorý to popiera, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalobcu, bolo úlohou súdu prvej inštancie označené a navrhnuté dôkazy zákonným spôsobom vykonať, následne vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). 32. Podľa § 191 ods. 1 CSP <., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 33. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj čl. 15 ods. 2 CSP <., nemá žiaden dôkaz predpísanú dôkaznú silu, t. j. každý dôkaz (tak listina alebo znalecký posudok) má rovnocenné postavenie a potencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) prepisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov. 34. Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo /§ 132 <.OSP <. znení platnom do 30.6.2016, § 191 CSP v znení účinnom od 1.7.2016/. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania teda súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z hľadiska pravdivosti. Pričom pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne procesnej aktivite sporových strán. 35. Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalobcu, že okresný súd sa s dôkazom - list žalovaného pôvodnému veriteľovi zo dňa 20.1.2013 nevysporiadal (vôbec). Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v odseku 15 okresný súd uviedol iba podstatný obsah tohto listu (na č.l. 87), avšak už neuviedol ako sa s týmto dôkazom vysporiadal ako tento dôkaz vyhodnotil individuálne a aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a to postupom podľa § 191 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov je zákonným právom súdu, na druhej strane však musí tomu korešpondovať povinnosť riadne, presvedčivo odôvodniť svoju úvahu (§ 220 Civilného sporového poriadku). 36. V odseku 59 odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uzavrel, že výpovede svedok N. C. a F. D. vyhodnotil ako nedôveryhodné, z dôvodu rozporov v ich výpovediach, keď podľa svedka N. C. peniaze žalovanému odovzdal pán N., pričom podľa svedka F. D. mal peniaze žalovanému odovzdať pán X., teda pôvodný veriteľ. Uvedený záver okresného súdu správne namietal žalobca, keďže súd prvej inštancie vo vzťahu k výpovedi svedka N. C. nepostupoval v súlade s § 191 CSP. Pokiaľ ide o výpovede týchto dvoch svedkov, možno sa stotožniť (iba) so záverom, že títo svedkovia sa protichodne vyjadrili ku skutočnosti, kto odovzdal požičanú sumu žalovanému, keď svedok N. C. uviedol, že to bol pán N. a naopak svedok F. D. uviedol osobu Z. X.. Uvedené svedecké výpovede však neboli jedinými dôkazmi v danej veci, a preto ich nie je možné hodnotil izolovane, t.j. bez zohľadnenia vzájomných súvislostí s ostatnými vykonanými dôkazmi, ďalšími svedeckými výpoveďami, výpoveďou žalovaného ale aj listinnými dôkazmi. Keďže súd prvej inštancie vyhodnotil (nedôvodne aj) výpoveď svedka N. C. ako nedôveryhodnú, postráda odôvodnenie napadnutého rozsudku akékoľvek vyhodnotenie tejto svedeckej výpovede (§ 220 CSP), ktorú odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie považuje za dôležitý dôkaz v kontexte aj obsahu listu žalovaného zo dňa 20.1.2013, keďže tento svedok bol aj podľa vyjadrenia samotného žalovaného jeho dlžníkom, a ktorý zároveň uhradil aj sumu 300,- Eur (čiastočné plnenie zo sumy pôžičky 6.500,- Eur), čo v konaní nebolo medzi stranami sporné. Je nutné poukázať na obsah výpovede svedka N. C. označenú v odseku 22, v ktorej sa vyjadril aj ku skutočnosti odovzdania požičanej sumy (videl ako pán N. odovzdal peniaze žalovanému, ktorý následne peniaze dal žalovanému...), ktorá však nebola prvoinštančným súdom vôbec zohľadnená. V kontexte uvedeného však námietka žalobcu, že okresný súd mal vykonať konfrontáciu svedkov, ak považoval rozpor za podstatný, nie je dôvodná, keďže dôkazná povinnosť v tomto konaní zaťažuje výlučne strany sporu. 37. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu vykonaného dokazovania (označeného v odseku 22) sa javí skutočnosť tvrdená svedkom F. D. vo vzťahu k ním označenej osobe Z. X., ktorý mal odovzdať žalovanému požičanú sumu, ako nedokázaná a to s poukazom nielen na výpoveď svedka Z. X., ktorý uvedené ani netvrdil, ako aj samotného žalovaného, ktorý neuviedol, že by sa osobne s pánom Z. X. vôbec niekedy stretol, keďže komunikoval s JUDr. A. N.. 38. So záverom súdu prvej inštancie, že svedok Z. X. nebol priamym svedkom odovzdávania peňazí žalovanému, a že ním odovzdanie sumy pôžičky JUDr. A. N. ešte nepreukazuje, že táto bola dlžníkovi (žalovanému) skutočne aj odovzdaná, sa odvolací súd stotožnil, avšak zároveň je nutné konštatovať, že aj výpoveď tohto svedka je potrebné vyhodnotiť v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi (postupom podľa § 191 CSP) práve s poukazom na to, že tento svedok sumu 6.500,- Eur odovzdal JUDr. A. N., podpísal zmluvu o pôžičke a vyjadril aj vôľu uvedenú sumu poskytnúť žalovanému ako pôžičku, pričom na splatenie pôžičky prijal sumu 300,- Eur, ktorú na výzvu žalovaného uhradil svedok N. C. (bol dlžníkom žalovaného). 39. S námietkou žalobcu, ktorý nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že výpoveď svedka JUDr. A. N. je zaujatá a nedôveryhodná (keďže tento má záujem na výsledku sporu) sa odvolací súd stotožnil. Odvolací súd má za to, že aj keď ide o svedka žalobcu, uvedené nemusí nevyhnutne znamenať jeho zaujatosť. Súd musí starostlivo vyhodnoť prípadnú zaujatosť svedka v kontexte celkového vyznenia výsluchu svedka. Preto aj dôkaz výsluchom tohto svedka, bolo treba vyhodnotiť podľa kritérií (§ 191 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že tento svedok bol vypočutý na pojednávaní dňa 12.11.2018, pritom uviedol, že je bez vzťahu k stranám sporu, že bol v roku 2011-2016 spoločníkom žalobcu, bol konateľom žalobcu (nevedel, či k postúpenie pohľadávky prišlo v tom čase), je v pracovnom pomere s právnym zástupcom žalobcu ako advokátsky koncipient, do spisu nezakladal žiadny dôkaz, iba poskytol občiansky preukaz na vykonanie podpisu. Podľa výpisu z obchodného registra žalobcu bol svedok konateľom žalobcu od 27.5.2011 do 6.12.2012, spoločníkom od 27.5.2011 do 4.1.2016, teda v čase jeho výpovede pred okresným súdom zodpovedalo jeho vyjadrenie ku vzťahu k stranách sporu tejto skutočnosti. Ani samotná skutočnosť, že svedok je v pracovnom pomere u právneho zástupcu žalobcu podľa odvolacieho súdu, bez ďalšieho nemá za následok automatické diskvalifikovanie tohto svedka, ktorý bol osobou, ktorá sa aktívne zúčastnila pri dojednávaní pôžičky, aj keď nebol zmluvnou stranou. Pri hodnotení tohto dôkazu pôsobia vedľa vecného obsahu výpovede i ďalšie skutočnosti, ktoré nie sú vyjadrené v zápisnici o pojednávaní. Pri hodnotení tohto dôkazu súd vyhodnocuje vierohodnosť výpovede svedka nielen z toho, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, ale tiež s prihliadnutím k tomu, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k spôsobu reprodukcie skutočností, o ktorých vypovedá a k jeho chovaniu pri výsluchu, t. j. či je svedok presvedčivý, či vypovedá s istotou, plynule a či je ochotný odpovedať na otázky a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa navzájom dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytne záver o pravdivosti, či prípadnej nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností. Súd prvej inštancie vypočul A. N. ako už bolo uvedené na pojednávaní dňa 12.11.2018, pričom z obsahu zápisnice tiež vyplýva, že svedok vypovedal aj na všetky otázky právneho zástupcu žalovaného. Odvolací súd má za to, že okresný súd ohľadom tohto svedka sa dôsledne neriadil postupom podľa § 191 CSP, keď z obsahu spisu nateraz nevyplýva záver o jeho zaujatosti a nedôveryhodnosti. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29 (z ktorého vyplýva, že spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti" svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania). 40. S ohľadom na uvedené v odsekoch 35, 36, 39 súd prvej inštancie procesne pochybil, keď dôsledne nepostupoval podľa § 191 CSP, pričom vôbec nevyhodnotil dôkaz - list žalovaného zo dňa 20.1.2013 na čl. 87, nedôvodne považoval výpoveď svedka N. C. za nevierohodnú a predčasne považoval svedka JUDr. A. N. za zaujatého, čo z vykonaného dokazovania nateraz nevyplynulo. Odvolací súd poukazuje aj na výpoveď samotného žalovaného, ktorý v nej okrem iného uviedol, že „pokiaľ by došlo k vybaveniu prenájmu bitúnku, zmluvu o pôžičke by nikdy nespochybnil", keď uvedeným vyjadrením sa okresný súd vôbec nezaoberal a v kontexte vykonaných dôkazov uvedené ani nevyhodnotil. V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že ani z obsahu písomného vyhotovenia zmluvy o pôžičky ani z vykonaného dokazovania nevyplynula skutočnosť, že poskytnutie (resp. vrátenie) požičanej sumy v zmysle predmetnej zmluvy o pôžičke by bolo podmienené vybavením bitúnku v prospech žalovaného, pričom preukázanie existencie takejto dohody zaťažovalo v konaní žalovaného 41. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 42. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 43. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). 44. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). 45. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 46. Porušením práva na spravodlivý proces je potrebné podľa odvolacieho súdu chápať i taký postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 47. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. 48. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. 49. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. 50. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Napadnuté rozhodnutie postráda vyhodnotenie výsledkov dokazovania vo vzájomnej súvislosti s poukazom na uvedené v odsekoch 35, 36, 39, tak ako to ukladalo súdu prvej inštancie ustanovenie § 191 CSP. Z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia dôvodov rozhodnutia, ktoré považuje odvolací súd za predčasné. 51. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. 52. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 53. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011). 54. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 55. S poukazom na vyššie vytknuté pochybenie musel odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, keď prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s § 191, § 220 ods. 2 CSP, čím žalobcovi znemožnil uskutočnenie jeho patriacich základných procesných práv a takýmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom konaní. Došlo by ním totiž k vykonávaniu základného dokazovania na rozhodujúce otázky až na súde druhej inštancie a tým znemožneniu stranám plnej realizácie ich procesných práv, keďže by im bola odopretá možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám bola odňatá možnosť konať pred súdom. 56. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 57. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por. rozhodnutie NS SR sp.zn. 7 Cdo 157/2011). 58. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť ďalších relevantných právnych otázok, ani prípadné ďalšie vady prvoinštančného konania, pretože bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou. 59. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, vrátane (závislého) výroku o náhrade trov konania, s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 60. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania s dôrazom na ich vyhodnotenie postupom podľa § 191 CSP a s poukazom na princíp voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov CSP, a to najmä so sústredením sa na spornú otázku odovzdania požičanej sumy žalovanému, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť. 61. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva sporovej strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu. 62. K požiadavke žalobcu, aby bola súdu prvej inštancie uložená povinnosť vykonať dokazovanie vo vzťahu k právnym vzťahom medzi žalovaným a žalobcom, konkrétne medzi pôvodným veriteľom Z. X. a žalovaným ako aj medzi spoločnosťami DETTE Group, s.r.o. a B-MV-T s.r.o. odvolací súd poukazuje na § 185 CSP (ods. 1 súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, ods. 2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak, ods. 3 súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva), podľa ktorého je požiadavka žalobcu v danej veci nedôvodná. 63. Podľa § 187 ods. 1 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov, ods. 2 dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. 64. Podľa § 196 ods. 3 CSP, súd môže výnimočne z dôvodov hospodárnosti svedkovi uložiť, aby na otázky odpovedal písomne; tým nie je dotknutá povinnosť podľa odseku 2. Zároveň svedka poučí o jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o jeho práve odoprieť výpoveď. Trovy spojené s písomnou výpoveďou svedka znáša strana, ktorá jeho výsluch navrhla. 65. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 28.1.2019 (čl. 108) vyplýva námietka žalobcu k čestnému prehláseniu v tom, že na listinu - čestné prehlásenie sa nedá prihliadať ako dôkaz, nakoľko svedeckú výpoveď je možné podať iba osobne na pojednávaní. Nevedia, či obsah čestného prehlásenia pripravoval priamo pán K. alebo iná osoba (žalovaný), považujú ho za nezákonný. K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie čestné prehlásenie správne považoval podľa § 187 ods. 2 CSP za dôkazný prostriedok - listinu a ako dôkaz ho aj správne vyhodnotil v odseku 60 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podpis Z. K. bol dňa 6.9.2019 na čestnom prehlásení overený notárom, pričom dôvody pochybnosti o tom, kto čestné prehlásenie vyhotovil, žalobca bližšie nešpecifikoval a k svojmu tvrdeniu neoznačil žiadne dôkazy. Odvolací súd poukazuje aj na to, že Z. K. nebol v konaní vypočutý ako svedok, keďže žalovaný na pojednávaní dňa 28.1.2019 od vypočutia tohto svedka upustil (pričom ani žalobca vypočutie tohto svedka v konaní nenavrhol), preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak dôkaz - výsluch tohto svedka nevykonal, teda nemal ani dôvod postupovať podľa § 196 ods. 3 CSP, preto nedošlo podľa odvolacieho súdu k porušeniu práva žalobcu klásť svedkovi otázky. 66. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 67. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku). 68. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).