Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/201/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115220103 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2115220103.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: WM Consulting & Communication, s.r.o., Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO: 34 127 798, zastúpenej: Roman Kvasnica a partneri s.r.o., Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanej: I. J., narodená 1. M. XXXX, trvalý pobyt: H. XXX/XX, E. F. R., o 6.485,05 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 4. mája 2018 č. k. 23Cbzm/70/2015-162, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti náhrady trov konania ruší a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť sumu 4.702,46 eur so zmenkovým úrokom vo výške 6 % ročne od 1. júla 2015 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 15,67 eur a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 45,02 %. O výške náhrady trov konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 10, § 11 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 48 ods. 1 ZaZŠ (zákon č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov), § 4 ods. 1, 2, 3, 7 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov do 31. decembra 2007). Vecne zdôvodnil, že predmetom konania je nárok žalobkyne z vlastnej zmenky vystavenej 11. januára 2007, so splatnosťou 30. júna 2015, na zaplatenie zmenkovej sumy 6.485,05 eur s príslušenstvom, pričom zmenka bola pôvodne blankozmenkou a zabezpečovala splatenie spotrebiteľského úveru. Medzi stranami nebolo sporné, že zmenka bola vystavená ako neúplná, bez údajov o dni splatnosti a výške zmenkovej sumy. Žalobkyňou predložený prvopis zmenky obsahuje všetky náležitosti predpísané § 75 ZaZŠ. Doplnením chýbajúcich údajov sa pôvodná blankozmenka stala riadnou zmenkou spätne ku dňu jej vystavenia. Zo zmenky súčasne vyplynulo, že došlo k indosovaniu práv zo zmenky na žalobkyňu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zmluvný záväzok, ktorý predložená zmenka zabezpečovala je spotrebiteľským záväzkom, keďže zmluva o splátkovom úvere zo dňa 11. januára 2007 spĺňala znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere a právna predchodkyňa žalobkyne napĺňala znaky veriteľa, žalovaná zase znaky spotrebiteľa. V čase uzavretia zmluvy právna úprava umožňovala zabezpečiť pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi zmenkou, pričom ak spotrebiteľ použil na splnenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenku, musel si veriteľ počínať tak, aby boli zachované všetky práva spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá v prejednávanej veci spĺňala obsahové náležitosti v zmysle § 4 ods. 2, 3 ZoSÚ. Aj keď spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, je súd povinný skúmať platnosť zmenky a dohody o jej vyplnení, ako i aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky a nekalú povahu zmluvných podmienok. Ak by súd nemal možnosť posúdiť nekalosť niektorých zmluvných podmienok, či preskúmať dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a porušenie zásady efektivity. Na absolútnu neplatnosť súd prihliada z úradnej povinnosti. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Nič nebráni súdu (judikatúra Súdneho dvora Európskej únie to vyžaduje), aby ex offo skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky. Zo žalobkyňou predloženého prehľadu splátok úveru vyplývalo, že poslednú splátku úveru žalovaná zaplatila 30. apríla 2010, pričom zostatok istiny činil 2.266,67 eur. Predložená zmenka bola v časti nesplatenej istiny vo výške 3.266,67 eur vyplnená v súlade s článkom 2 zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve. Vo vzťahu k neuhradenej istine úveru žalovaná netvrdila ani nepreukázala, že by žalobkyni alebo jej predchodcovi uhradila inú sumu. Žaloba bola dôvodná pokiaľ ide o úroky z preukázanej nesplatenej istiny vo výške 3.266,67 eur, od 17. septembra 2011 do 30. júna 2015 vo výške 1.435,79 eur. Žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.702,46 eur (3.266,67 eur a 1.435,79 eur), ako aj zmenkový úrok 6 % ročne od 1. júla 2015 do zaplatenia a zmenkovú odmenu 15,67 eur. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, nebolo preukázané, že suma 939,80 eur bola v blankozmenke vyplnená v súlade so zmluvou o zmenkovom vyplňovacom práve, pretože žalobkyňa nevedela špecifikovať jednotlivé sumy splátok, či dobu omeškania s jednotlivými splátkami (zo žiadneho ustanovenia zmluvy o splátkovom úvere nevyplývalo dojednanie zmluvných strán o možnosti tzv. zloženého úročenia). Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v časti vyplnenia zmenkovej sumy vo výške 1.782,59 eur, t. j. v časti nepreukázanej nesplatenej istiny úveru vo výške 586,31 eur, v časti zmluvných úrokov z nepreukázanej nesplatenej istiny vo výške 256,48 eur a v časti nedostatočne špecifikovaných úrokov z omeškania vo výške 939,80 eur. Vo výške 1.782,59 eur došlo tak k nadvyplneniu zmenkovej sumy v predloženej zmenke. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 2 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), v zmysle ktorého žalobkyňa bola v konaní úspešná v časti zmenkovej sumy vo výške 4.702,46 eur, t. j. v rozsahu 72,51 % a neúspešná v časti zmenkovej sumy vo výške 1.782,59 eur, teda v rozsahu 27,49 %. Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 45,02 %. O výške náhrady trov konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia. 2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa v zamietajúcej časti vo veci samej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v dôsledku nesprávneho právneho záveru, že žalobkyňa nepreukázala vyplnenie zmenkovej sumy 1.782,59 eur v súlade s dohodou, nesprávnej aplikácie ustanovenia § 17 ods. 2 ZaZŠ, ako i nesprávnej aplikácie ustanovenia § 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konkrétne súd prvej inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 181 ods. 2 CSP a napadnuté rozhodnutie neobsahuje dostatočné odôvodnenie vo veci samej. Písomným podaním zo dňa 22. februára 2018 žalobkyňa špecifikovala zmenkovú sumu 6.485,05 eur s tým, že táto predstavuje výšku pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 11. januára 2007, vyčíslená k 30. júnu 2015 (istina 3.852,98 eur, príslušenstvom 2.632,07 eur pozostávajúce z úrokov 1.692,27 eur, vyčíslených z istiny 4.787,21 eur za obdobie od 17. septembra 2011 do 30. júna 2015, pri úročení istiny úrokom 11,60 % ročne a úrokov z omeškania vo výške 939,80 eur, vyčíslených z aktuálnej splatenej istiny za obdobie od 30. júna 2015, pri úročení aktuálnej splatnej istiny úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne). Z predloženého prehľadu úhrad žalovanej vyplývalo uskutočnenie poslednej úhrady 21. apríla 2010 (súd prvej inštancie nesprávne uviedol dátum 30. apríla 2010). Bol predložený aj kompletný prehľad transakcií na účte žalovanej, z ktorého vyplynulo, že istina pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere bola v čase zrušenia účtu a postúpenia pohľadávky 3.852,58 eur. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o nároku žalobkyne na zaplatenie istiny 3.266,67 eur, keď pri posúdení výšky istiny pohľadávky vychádzal zo stavu platného k dátumu 30. apríla 2010 (podľa názoru súdu prvej inštancie dátum poslednej úhrady dlhu žalovanou). Z odôvodnenia nie je zrejmé, z akého dôvodu je pre výšku istiny, na zaplatenie ktorej má žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie nárok, smerodajný dátum poslednej úhrady dlhu. Od dátumu poslednej úhrady dlhu došlo k navýšeniu istiny pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere o ďalších 586,31 eur. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezdôvodnil ako dospel k záveru, že nárok na zaplatenie uvedenej sumy, vrátane úrokov, je nedôvodný. V tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný a odôvodnenie nepostačujúce. Bolo preto nesprávne rozhodnuté aj v časti nepriznaných zmluvných úrokov vo výške 256,48 eur, vyčíslených pri úročení zamietnutej istiny vo výške 586,31 eur. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania 939,80 eur bol v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne preukázaný. Z prehľadu úhrad vyplýva, že žalovaná od 21. apríla 2010 prestala uskutočňovať splátky úveru, ktoré sa zaviazala splácať vo výške 1.832,- Sk vždy k 10. dňu v mesiaci. Ide pritom o štandardnú výšku úroku z omeškania. Ak by bol uplatňovaný úrok z omeškania v súlade s právnou úpravou, tento by prevyšoval 8 % ročne. Podľa § 768k ods. 3 Ob. z. (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) ustanovenia o omeškaní dlžníka účinné od 1. februára 2013 sa nevzťahujú na záväzkové vzťahy uzavreté pred uvedeným dátumom. Rovnaké dôsledky vyplývajú i z ustanovenia § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 v znení účinnom od 1. februára 2013 (ak záväzkový vzťah vznikol pred uvedeným dátumom, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013, aj za dobu omeškania po uvedenom dátume). Žalobkyňa ďalej k nesprávnej aplikácii ustanovení zákona zmenkového a šekového uviedla, že ustanovenie § 17 ods. 2 ZaZŠ ukladalo nepochybne určité povinnosti pre súd prvej inštancie, ktorý mohol prihliadať na námietky, ktoré sa zakladajú na kauzálnom vzťahu zo zmluvy o splátkovom úvere. Žalobkyňa nespochybňuje skutočnosť, že súdom je umožnené v konaniach, v ktorých sa vymáha nárok zo zmenky prihliadať na námietky, ktoré sú založené na príčinnom vzťahu, ktorého existencia a obsah boli dôvodom vzniku zmenkového vzťahu. Avšak námietka týkajúca sa spôsobu vyplnenia zmenky nie je námietkou kauzálnou. Súd prvej inštancie preto nesprávne aplikoval ustanovenie § 17 ods. 2 ZaZŠ, pretože ex offo skúmal obsah a formu zmenkového vyplňovacieho oprávnenia, pričom na základe tohto postupu dospel k nesprávnemu záveru, že zmenka bola v časti zamietnutej sumy vyplnená neoprávnene. Zo strany žalovanej však neboli vznesené námietky nesprávneho vyplnenia blankozmenky. Podľa ustanovení CSP nesporné skutkové tvrdenia nie sú predmetom ďalšieho dokazovania. Opačný výklad by bol absolútnym popretím zmyslu právnej úpravy skutkových tvrdení a ich popretia, ako prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. V konaní nebola medzi stranami sporu sporná otázka správneho vyplnenia blankozmenky, ako ani výška zmenkovej sumy, zaplatenia ktorej sa žalobkyňa domáhala. Podľa § 10 ZaZŠ ak nebola zmenka, ktorá bola pri vydaní neúplná, vyplnená tak, ako bolo dojednané, nemožno namietať majiteľovi zmenky, že tieto dojednania neboli dodržané, okrem ak majiteľ nadobudol zmenku zlomyseľne alebo pri nadobúdaní zmenky sa previnil hrubou nedbanlivosťou. Podstatou úpravy dotknutého ustanovenia je situácia kedy je blankozmenka vyplnená v rozpore s vyplňovacou dohodou o zmenkovom vyplňovacom práve aj v prípade, ak by bola neúplná zmenka vyplnená spôsobom rozporujúcim zmenkové vyplňovacie právo, čo žalobkyňa popiera aj napriek tomu sa takáto zmenka stáva z formálneho hľadiska skutočnou zmenkou a je nutné na ňu prihliadať ako na zmenku, ktorej majiteľ má zásadné práva spojené s touto listinou a svedčí mu nesporný zmenkový záväzok. Zákon dáva dlžníkom takejto zmenky možnosť námietky proti majiteľovi, avšak nestanoví, že takáto listina by nebola platnou zmenkou. S tým súvisí dôkazná povinnosť na strane dlžníkov, ktorí musia namietať a preukázať skutočnosť, že išlo o blankozmenku, ktorá mala byť vyplnená inak a preukázať i obsah zmenkového vyplňovacieho práva (komentár zákona zmenkového a šekového - C.H. Beck). Súd prvej inštancie nielen nad rámec zákona skúmal vyplnenie blankozmenky, ale vychádzal aj z nesprávneho právneho záveru, že žalobkyňu zaťažuje dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie článku 2 ako i § 220 ods. 2, 3 CSP. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (uplatneným nárokom). Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej súvislosti so základným právom na súdnu ochranu. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie spôsobuje nielen jeho nepreskúmateľnosť, ale súčasne znemožňuje stranám sporu náležite odôvodniť podané odvolanie a uviesť, v čom považujú skutkové závery, postup v konaní a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, za nesprávne. V rozsudku súdu prvej inštancie absentuje jeho dostatočné odôvodnenie, pretože súd prvej inštancie neozrejmil z akého dôvodu nepriznal nárok na zaplatenie úverovej istiny od poslednej úhrady dlhu, pričom v dôsledku tohto postupu zamietol aj nárok na zaplatenie zmluvných úrokov vyčíslených zo zamietnutej istiny. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež neuviedol v čom nemal za preukázané vyplnenie sumy 939,80 eur (úroky z omeškania ) v súlade s blankozmenkou. Súd prvej inštancie uviedol, že údajne nedošlo k preukázaniu jednotlivých splátok a to napriek tomu, že žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie predložila prehľad úhrad žalovanej. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, prečo posúdil tento dôkaz ako nepostačujúci, resp. z akého dôvodu ho neakceptoval. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebola preukázaná oprávnenosť zloženého úročenia úveru, avšak takéto úročenie sa týka zmluvných úrokov, nie úroku z omeškania (nárok na zaplatenie úroku z omeškania vyplýva zo zákona). Súd prvej inštancie nevyslovil predbežné právne posúdenie veci v zmysle CSP, z ktorého by vyplývalo, že považuje žalobkyňou predloženú špecifikáciu nároku za nedostatočnú. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie súd neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy je potrebné vykonať a neuviedol ani predbežné právne posúdenie veci. Na základe výzvy súdu prvej inštancie žalobkyňa predložila špecifikáciu kauzálnej pohľadávky zabezpečenej zmenkou, ako aj zmluvu o zmenkovom vyplňovacom práve. Po predložení týchto dôkazov súd nevyslovil predbežné právne posúdenie veci, z ktorého by vyplývalo, že považuje špecifikáciu pohľadávky za nedostatočnú, resp. že by malo dôjsť k nesprávnemu vyplneniu blankozmenky. Žalobkyňa s poukazom na uvedené označila rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavej časti tiež za prekvapivý. 3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila. 4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. 5. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval úhradu poslednej splátky úveru uhradenej žalovanou dňa 30. apríla 2010, kedy zostatok istiny činil 3.266,67 eur, pričom v časti nepreukázanej nesplatenej istiny vo výške 586,31 eur, žalobkyňa podľa názoru súdu neuniesla dôkazné bremeno, vrátane zmluvných úrokov z nepreukázanej nesplatenej istiny 256,48 eur, ako aj v časti nedostatočne špecifikovaných úrokov z omeškania 939,80 eur. 6. Podľa § 181 ods. 1, 2 CSP po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a vyjadrení podľa § 167. Žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu. Strana môže odkázať na svoje písomné podanie. 7. Po úkonoch podľa ods. 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. 8. Súd prvej inštancie postupuje v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. 9. Po úkonoch podľa predchádzajúcich bodov je súd pred ďalším postupom vo veci povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné. Postupuje pritom v súlade s ustanoveniami § 151 CSP. Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a vymedzenie predmetu dokazovania má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný. Súčasne je kladený väčší dôraz na zodpovednosť strany za jeho vlastnú procesnú aktivitu. Formulovanie sporných a nesporných skutkových tvrdení spolu s označením dôkazov, ktoré budú súdom vykonané, nie je samoúčelné. Súd prvej inštancie je tak povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Uvedené závery sa vzťahujú aj na predbežné právne posúdenie veci, ktoré je sudca povinný stranám a ich zástupcom oznámiť na prvom pojednávaní. Z hľadiska jeho výpovednej hodnoty je nevyhnutné, aby bolo stanovisko súdu určité a zrozumiteľné (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 671-672). 10. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplývala absencia postupu súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP, určením sporných a nesporných skutkových tvrdení, pričom v zápisnici nebolo zaznamenané ani predbežné právne posúdenie veci. 11. V dôsledku uvedeného bolo znemožnené procesným stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. S tým súvisí následné predbežné právne posúdenie veci, na základe ktorého sa vytvára priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu. Ide o zásadný inštitút, účelom ktorého je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 672). 12. Odvolacia námietka žalobkyne vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní nesplatenej istiny úveru, časti zmluvných úrokov, ako i úrokov z omeškania (neunesením dôkazného bremena), bola preto dôvodná. Súd prvej inštancie neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré sa považujú za nesporné. Rovnako bolo potrebné vyhodnotiť aj konštatovanie súdu prvej inštancie o nedostatočne špecifikovaných úrokoch z omeškania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa tak dôvodne javilo vo vzťahu k žalobkyni ako nepredvídateľné. 13. Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv. Všeobecný súd je tak povinný na všetky procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015). 14. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/42/2010). 15. Žalobkyňa dôvodne namietala aj nedostatočné odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý neozrejmil z akého dôvodu nepriznal nárok na zaplatenie istiny po poslednej čiastočnej úhrade dlhu (od ktorého postupu sa potom odvíjal aj nárok na zaplatenie zmluvných úrokov). Súd prvej inštancie zamietavú časť súdneho rozhodnutia v časti zmenkovej sumy, označenej ako úroky z omeškania, odôvodňoval nepreukázaním vyplnenia takejto sumy v blankozmenke v súlade so zmluvou o zmenkovom vyplňovacom práve, s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa nevedela presne špecifikovať jednotlivé sumy splátok alebo dobu omeškania s jednotlivými splátkami. Dokazovanie v sporovom konaní slúži na preukázanie toho, čo strany tvrdili, pričom súd má možnosť materiálnej korekcie, a teda môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP). 16. Ak súd prvej inštancie považoval za potrebné (pre svoje rozhodnutie) ďalšie skutkové tvrdenia, na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností, podľa § 150 ods. 2 CSP mohol o to strany, vrátane žalobkyne, požiadať. Ak uvedeným spôsobom postupoval, pričom žalobkyňa reagovala písomným podaním, súd prvej inštancie (ktorý neodmietol žalobu z procesných dôvodov podľa § 129 ods. 3 CSP) následne mal určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré za nesporné (§ 181 ods. 2 CSP). 17. V odôvodnení rozhodnutia súd zdôvodní z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil (prečo posúdil dôkaz ako nepostačujúci), z akého dôvodu nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP). 18. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti. 19. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo 17. marca 2016. 20. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku má súd uviesť aké skutočnosti žalobca tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. 21. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedalo požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na charakter označených procesných vád, nebolo dôvodné zaoberať sa v danom procesnom štádiu sporu zostávajúcimi námietkami v odvolaní. 22. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže nesprávnym procesným postupom bolo strane znemožnené uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 23. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, postupovať v súlade s procesnými pravidlami Civilného sporového poriadku, predovšetkým ustanovením § 181 ods. 2 CSP, zaujatím stanoviska k skutkovým tvrdeniam strán (rozlíšením sporných a nesporných skutkových tvrdení) a následným vyslovením predbežného právneho posúdenia veci. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať zásadu predvídateľnosti postupu súdu, ako aj prihliadať na špecifiká spojené s uplatňovaním nároku podľa ustanovení zákona zmenkového a šekového (ZaZŠ) a súčasne s druhom kauzálneho vzťahu. 24. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. 25. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). 26. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou strany konania, nemôže ju odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva. Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné (s ktorými sa súd musí vyrovnať). Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko (rozhodnutie z 18. mája 2010) uviedol, že opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito argumentmi, je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu. 27. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania, vrátane žalobkyne. 28. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 29. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.