Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/184/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117213475 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2117213475.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Bundzelovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v spore žalobkyne: BENCONT COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: J. V., nar. X. C. XXXX, trvalo bytom ul. P. P. XXXX/XX, P., o zaplatenie 934,77 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 26. júna 2019 č. k. 22Csp/117/2017-120, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v prevyšujúcej časti zamietajúcej žalobu (III. výrok) a v časti trov konania (IV. výrok) r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. konanie v časti 55 eur zastavil; II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 934,77 eur spolu s úrokmi vo výške 250,68 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 934,77 eur od 17.5.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; III. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; IV. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“); § 52, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“); § 503 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obch.z.“); § 145 ods. 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobou doručenou súdu dňa 19.5.2017 v spojení s uznesením č. k. 22Csp/117/2017-106 zo 17.4.2019 pripustenou zmenou žaloby sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť 934,77 eur spolu s úrokmi v sume 266,40 eur, úrokmi v sume 874,81 eur, so zmluvným úrokom vo výške 25,50 % ročne z nezaplatenej istiny 934,77 eur od 1.4.2017 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne z nezaplatenej istiny 934,77 eur od 1.4.2017 do zaplatenia, s poplatkami v sume 39,28 eur a nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 5.6.2012 uzatvorila so žalovaným Zmluvu o úvere č. 7176714312, na základe ktorej poskytla žalobkyňa žalovanému úver vo výške 1.000 eur, žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach vo výške podľa zmluvy o úvere, v dobe od uzatvorenia zmluvy žalovaný splatil svoj záväzok len čiastočne. Vzhľadom na to, že žalovaný úhradu pohľadávky nevykonal do 15 kalendárnych dní od doručenia upozornenia banky, žalobkyňa pristúpila k zosplatneniu úveru listom - Výzva na úhradu dlžnej sumy, úver vyhlásila za predčasne splatný ku dňu 16.5.2014. Žalovaný ani napriek zaslanej výzve zo strany žalobkyne nezaplatil dlžnú pohľadávku. Žalovaný uhradil celkovo 303,24 eur, ktorá suma bola započítaná vo výške 19,92 eur na poplatky, vo výške 218,09 eur na zmluvné úroky a úroky z omeškania a v sume 65,23 eur na istinu. Dňa 25.5.2019 vzala žalobkyňa žalobu v časti 55 eur späť, keď žalovaný po podaní žaloby uhradil 55 eur, ktorá suma bola započítaná na poplatky vo výške 39,28 eur a na vyčíslené úroky a úroky z omeškania ku dňu 16.5.2014 v sume 266,40 eur vo výške 15,72 eur. Preto žalobkyňa žiadala priznať vyčíslené úroky a úroky z omeškania v sume 250,68 eur a v prevyšujúcej časti konanie zastaviť. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne nevyjadril. Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu veci, podľa ktorého strany sporu uzavreli 5.6.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 7176714312, na základe ktorej právny predchodca žalobkyne Poštová banka, a. s. ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v zmluve, a to výške 1.000 eur, s fixnou úrokovou sadzbou 25,50 %, s dojednanou výškou mesačnej splátky 30 eur, počtom splátok 60, s dátumom splatnosti prvej splátky ku dňu 5.7.2012 a splatnosti každej ďalšej platby k 5. dňu v mesiaci, výškou RPMN 28,70 %, priemernou RPMN ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy 46,52 %, celkovou výškou nákladov 759,05 eur. Žalovaný 5.6.2012 čerpal poskytnutý úver. Z predpisu splátok k zmluve spotrebiteľskom úvere vyplýva dojednanie celkovo 58 splátok po 30 eur a 59. splátky v sume 19,09 eur. Z aktuálneho stavu úveru mal súd preukázanú platobnú disciplínu žalovaného pri plnení si zmluvnej povinnosti, z ktorej vyplýva, že žalovaný uhradil celkovo deväť splátok splatných od 5.7.2012 do 5.3.2013 po 30 eur, desiatu splátku splatnú dňa 5.4.2013 uhradil v sume 13,32 eur. Ostatné splátky žalovaný neuhradil. Dňa 29.4.2014 veriteľ upozornil dlžníka, že pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere je viac ako tri mesiace po lehote splatnosti vo výške 412,64 eur, z toho omeškané splátky sú vo výške 376,68 eur. Pre nevykonanú úhradu dlžných splatných splátok veriteľ pristúpil dňa 16.5.2014 v súlade s § 53 ods. 9 v spojení s § 565 O.z. k mimoriadnemu zosplatneniu všetkých splátok splatných do budúcnosti. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žaloba je v prevažnej časti dôvodná. V konaní bolo žalobkyňou tvrdené a preukázané, že žalovaný po poskytnutí úveru v sume 1.000 eur úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške 30 eur riadne a včas nesplácal. Nebolo sporným, že uzavretou úverovou zmluvou bol medzi žalobkyňou ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom založený spotrebiteľský vzťah, ktorý spĺňa podmienky na priznanie zvýšenej hmotnoprávnej a procesnoprávnej ochrany podľa ZoSÚ a osobitných ustanovení O.z. a CSP. Súd preskúmal obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 5.6.2012 a zistil, že zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 a 2 ZoSÚ. Povinnosťou žalovaného bolo splácať úver v splátkach mesačne dohodnutých so splatnosťou vždy k 5.dňu v mesiaci. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, skutkové tvrdenia žalobkyne nepoprel, v konaní neprodukoval žiadne návrhy na vykonanie dôkazov vo svoj prospech. Preto nebolo sporné, že žalovaný sa dostal opakovane do omeškania s plnením povinnosti, v dôsledku čoho žalobca pristúpil dňa 16.5.2017 k zosplatneniu celého úveru. Žalovaný predčasne zosplatnený úver neuhradil. Vzhľadom na uvedené žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni zosplatnenú a neuhradenú časť úverovej istiny vo výške 934,77 eur. Dňa 25.5.2019, t. j. po doručení žaloby žalovanému, bolo súdu doručené späťvzatie žaloby v sume 55 eur, ktorú žalovaný uhradil dňa 13.9.2017 (po podaní žaloby) a ktorú žalobkyňa započítala vo výške 39,28 eur na poplatky a vo výške 15,72 eur na vyčíslené úroky a úroky z omeškania ku dňu 16.5.2014. Preto súd konanie výrokom prvým v časti 55 eur zastavil. Výrokom druhým zaviazal žalovaného zaplatiť v trojdňovej paričnej lehote dlžnú istinu u úveru. Žalobkyňa si voči žalovanému uplatnila aj príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v neuhradenom úroku do mimoriadneho zosplatnenia úveru v sume 266,40 eur. Úrok z úveru vyčíslila v sume 471,14 eur, a úrok z omeškania v sume 13,43 eur. Na dlžnú sumu úrokov z úveru a úrokov z omeškania do mimoriadneho zosplatnenia (471,14+13,43) započítala vykonané úhrady žalovaného z vkladov od 5.7.2012 do 17.6.2013 vo výške 218,09 eur (vyplýva z tabuľky na č. l. 103 súdneho spisu), preto bol žalovaný dlžný ku dňu podania žaloby na úrokoch z úveru a úroku z omeškania do mimoriadneho zosplatnenia sumu 266,48 eur. Na dlžobu žalobkyňa započítala čiastkovú úhradu žalovaného zo dňa 13.9.2017 sume 55 eur, pričom na dlžné úroky do mimoriadneho zosplatnenia započítala sumu 15,72 eur. Preto súd uložil žalovanému v súlade so žalobným návrhom povinnosť zaplatiť žalobkyni dlžné úroky z úveru a úroky z omeškania vyčíslené do mimoriadneho zosplatnenia v sume (266,40 - 15,72) 250,68 eur. Žalobkyňa si uplatnila tiež vyčíslené úroky a úroky z omeškania po mimoriadnom zosplatnení úveru, ktoré vyčíslila k 31.3.2017 vo výške 685,71 eur ako zmluvné úroky a vo výške 141,18 eur ako sankčné úroky; celkovo 826,89 eur. Súd mal za to, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením zmluvnej povinnosti počnúc dňom nasledujúcim po dni účinnosti mimoriadneho zosplatnenia úveru zo 16.5.2014, t. j. od 17.5.2014. Vzhľadom na zmenu žalobného návrhu pripustenú uznesením č. k. 22Csp/117/2017-106 zo 17.4.2019, v ktorej si žalobkyňa uplatnila súhrnne sumu úrokov vyčíslenú k 31.3.2017 vo výške 874,81 eur, priznal súd žalobkyni úrok z omeškania v zákonnej výške 5,25 % ročne zo sumy nesplatenej istiny úveru 934,77 eur od 17.5.2014 do zaplatenia. Súd žalobu v časti žalobkyňou uplatňovaného zmluvného úroku 25,50 % ročne z nezaplatenej istiny 934,77 eur od 17.5.2014 do zaplatenia zamietol, vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu žalobkyni zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru nepatrí. Vychádzal z ustálenej súdnej praxe s poukazom na uznesenie ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania /R 59/1998, 4Obo 143/1998/. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Zmluvné úroky predstavujú dohodnutú odplatu za užívanie požičanej istiny a sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t. j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Obch.z. rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, od spôsobu splatenia istiny úveru, t. j. jednorazovo alebo v splátkach. Celková suma úrokov musí byť zaplatená najneskôr so zaplatením poslednej splátky úveru. Úroky do doby vrátenia peňažných prostriedkov je dlžník povinný zaplatiť len v prípade, ak dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve (§ 503 ods. 3 Obch.z.). Podľa ustanovenia § 503 ods. 1 až 3 Obch.z. sú úroky splatné najneskôr do doby splatnosti úveru, avšak už nie po splatnosti úveru. Podľa zákonom stanovenej úpravy splatnosti úrokov podľa obchodného práva, ako aj občianskeho práva (§ 658 ods.1 O.z.), úroky sú splatné najneskôr spolu s istinou. Veriteľ nie je oprávnený žiadať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Z uvedenej zákonnej úpravy nevyplýva, že po vyhlásení celého úveru za splatný sa ďalej úročí istina úveru do zaplatenia (do vrátenia peňažných prostriedkov prislúchajú úroky len v prípade vrátenia peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti podľa § 503 ods. 3 Obch.z.). Uvedený záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie peňažných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti (veriteľ neposkytuje peňažné prostriedky po lehote splatnosti). Citoval tiež pasáže z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/164/2017 z 13.3.2018. S poukazom na argumentáciu v týchto rozhodnutiach žalobný návrh v časti uplatnených úrokov z úveru po mimoriadnom zosplatnení úveru zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 CSP, vecne plným úspechom žalobkyne vo veci s tým, že neúspech mala len v nepatrnej časti príslušenstva pohľadávky. 2. Proti tomuto rozsudku zjavne iba v jeho časti v prevyšujúcej časti zamietajúcej žalobu (III. výrok) podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadala, aby odvolací súd žalobe vyhovel aj v takejto časti. Uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ CSP. Napadnuté rozhodnutie je podľa nej nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobkyňa nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavné naplnené nebolo. Citovala § 16 ods. 1 ZoSÚ s tým, že výkladom a contrario, v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Poukázala na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93. Pl.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m.m. PL.ÚS 21/00, PL.ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). V prípade zmluvného úroku žalobkyňa zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (žalobkyne) za poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok žalobkyne na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Znenie § 503 ods. 3 Obch.z. upravuje obdobie, za ktoré má veriteľ nárok na zmluvný úrok. Už z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. V zmysle vyššie uvedeného s ohľadom na bod 6.4. Obchodných podmienok: „V prípade, ak sa stane úver predčasne splatným, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke.“ Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobkyne a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom na formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na zmluve. Tento záver konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR rozsudkom 32Cdo 3830/2014, podľa ktorého jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť posudzované z hľadiska gramatického (jazykového), logického a systematického výkladu a súd okrem uvedeného posúdi na základe dokazovania, aká bola skutočná vôľa strán v okamžiku uzatvárania zmluvy a táto vôľa nebola v rozpore s uvedenými výkladmi. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Možno teda zhrnúť, že v prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného doposiaľ nedošlo, na základe čoho je žalobkyňa naďalej oprávnená aj na zaplatenie tejto položky. Ad absurdum, v prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadze určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Žalobkyňa taktiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Poukázala na § 517 ods. 2 O.z. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ nie je zo zákona daná povinnosť platiť poplatok z omeškania. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní, tak pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Peňažný záväzkový právny vzťah môže byť chápaný ako hlavý alebo vedľajší. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej sumy peňazí. Vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane, úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku (por. Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol. Občiansky zákonník II., § 451-880, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2015, str. 1787 a nasl.). Napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania po zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu IV. 476/2012 a Najvyššieho súdu 4 Obo 143/1998, nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní. Poukázala na rozsudky Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Co/13/2018 zo 16.8.2018 a sp. zn. 43Co/1/2018 z 25.1.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 11Co/22/2018 z 28.6.2018 a na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát (čl.1 ods. 1 ústavy).“ 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal. 4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v prevyšujúcej časti (zvyškovo) zamietajúcej žalobu a v závislej časti náhrady trov konania je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej vo vzťahu k úrokom na právnom závere, že žalobkyni prislúcha právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru len do času zosplatnenia úveru. Žalobkyňa s týmto jeho záverom nesúhlasila dôvodiac najmä tým, že dlžník je povinný platiť úroky až do doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru veriteľovi, žiadosťou o okamžité splatenie úveru nedochádza k zániku (predčasnému ukončeniu) zmluvy, povinnosť platiť úroky z omeškania je predpokladaným zákonným sankčným mechanizmom, pretrvávajúci stav, keď žalovaný naďalej užíva (a nevracia) poskytnuté finančné prostriedky a žalobkyňa nimi fakticky nedisponuje, rozhodne nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov, inštitút úroku je v právnej doktríne SR a ČR dlhodobo interpretovaný ako cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania (bez ohľadu na termín splatnosti úveru), t. j. do doby reálneho vrátenia úveru veriteľovi, v ktorej súvislosti poukázala na odbornú literatúru, keď vzhľadom na prezentované doktrinálne závery a rozhodovaciu prax nemožno v danom prípade akceptovať údajnú neprípustnosť paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky žalobkyne úrokom z omeškania a súčasne riadnym zmluvným úrokom (v podrobnostiach viď 2. bod tohto rozhodnutia odvolacieho súdu). Z odvolania je teda zrejmá nesúhlasná argumentácia voči právnemu posúdeniu nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov vyplýva nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru. Kumulácia zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je predmetom odbornej diskusie, keďže jednoznačné legislatívne riešenie absentuje. Z ust. § 497 a § 502 ods. 1 Obch. z. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná (uvedené odznelo v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo 16.6.2020). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v aktuálnom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 poukázal na skutočnosť, že pri spotrebiteľských úveroch je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy, čo znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave úverovej zmluvy absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov. V § 502 ods. 1 veta prvá Obch. z. je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či Zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinnosti profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je pritom inštitút slúžiaci ochrane veriteľa. Veriteľ však peňažné prostriedky nemá ale patrí mu za ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, pretože dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. NS SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/42/2020 ďalej argumentoval, že pre spotrebiteľa je nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, to znamená že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z toho dôvodu dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ust. § 53 ods. 1 O. z. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda. Jeho právo zostáva zachované, po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. NS SR v rozhodnutí 5Cdo/42/2020 dospel preto k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd preto zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej (ktorým nepriznal veriteľovi zmluvné úroky po zosplatnení úveru v spotrebiteľskej veci) a v závislom výroku o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (odvolacie konanie nenahrádza konanie pred súdom prvej inštancie). Odvolací súd si je vedomý ustanovenia § 390 CSP podľa ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Rovnako je odvolaciemu súdu známa rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít sp. zn. III. ÚS/379/2017 a III ÚS/5/2018, podľa ktorých odvolací súd môže zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie len raz a následne by mal rozsudok už len potvrdiť, alebo zmeniť. Podľa názoru odvolacieho súdu ale zároveň platí, že § 390 CSP sa nebude aplikovať napr. v prípade, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu z procesných dôvodov. V danej veci pri rozhodovaní v poradí prvým rozsudkom súd prvej inštancie zvolil procesný postup, kedy ex offo (bez námietky strany) prihliadol na premlčanie a žalobu pre premlčanie nárokov zamietol, odvolací súd pri svojom prvom rozhodovaní (napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie) konštatoval, že súd prvej inštancie síce postupoval v súlade s v tom čase účinným ustanovením § 5b ZoOS (zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), avšak v čase rozhodovania odvolacieho súdu jeho právne posúdenie veci už nemohlo obstáť s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7.2.2018 sp. zn. PL. ÚS 11/2016. Podľa názoru odvolacieho súdu je v prejednávanej veci potrebné zachovať dvojinštančnosť konania, so všetkými jeho atribútmi, t.j. aby strany sporu mohli riadne argumentovať pred súdom prvej inštancie, aby dôkazy vykonával predovšetkým súd prvej inštancie a rovnako ich aj hodnotil, aby strany sporu mali právo v dvojinštančnom konaní namietať správnosť záverov súdu prvej inštancie (hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia) v odvolacom konaní. Odvolací súd sa doposiaľ v poradí prvom uznesení zo dňa 20.2.2019 nevyjadroval k vykonávanému dokazovaniu, vo vzťahu ku ktorému preto neexistuje vyjadrený právny názor, ktorým by mal byť súd prvej inštancie viazaný (§ 391 CSP). Súd prvej inštancie akceptoval len právny názor odvolacieho súdu, že jeho právne posúdenie veci už nemohlo obstáť s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. februára 2018 sp. zn. PL. ÚS 11/2016 a je potrebné pokračovať v konaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd opätovne zrušil, avšak iba v napadnutej časti, rozsudok súdu prvej inštancie. 6. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vychádzajúceho z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2020, tak bude v ďalšom konaní vykonať dokazovanie za účelom posúdenia nároku žalobkyne na zaplatenie zmluvných úrokov po zosplatnení úveru (popri úrokoch z omeškania). NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Preukázaný skutkový stav na základe vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie podriadi pod platnú právnu úpravu, v zmysle ktorej je dlžník povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov (§ 502 ods. 1 Obch. z.) a konečný okamih povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov zodpovedá dohode zmluvných strán o zmluvnom úroku pri riadnom plnení povinnosti dlžníka, zaplatiť tento zmluvný úrok ako cenu peňazí. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). 7. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí (o veci v zostávajúcej časti) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania. 8. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)