Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20Sa/3/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200048 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2020200048.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobcu JUDr. Q. B., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XX, XXX XX O., proti žalovanému Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne - ústredie číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 26.11.2019, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26.11.2019 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. L. XXX XXXX X zo dňa 26.11.2019, ktorým tento ako odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 2.9.2019 vo veci zamietnutia jeho žiadosti o starobný dôchodok z 26.7.2019. 2. Namietal najmä voči správnosti záveru správneho orgánu o tom, že mu nárok na starobný dôchodok podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. ani podľa § 174 ods. 1 uvedeného zákona nevznikol z dôvodu, že jeho služobný pomer, v ktorom bol zaradený do I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ zákona č. 100/1988 Zb., netrval k 31.12.1999. 3. Uvádzal, že jeho pracovné zaradenie, resp. výkon služby v I. kategórii funkcií trvalo od 1.4.1980 do 30.11.1999 a zákon č. 355/1999 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 1.1.2000 zrušili pracovné kategórie, nadobudol účinnosť až od 22.12.1999. Pred účinnosťou tohto zákona vykonával službu v I. kategórii funkcií po dobu 19 rokov a 248 dní, z čoho vyplývajú jeho nároky na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. 4. Žalobca má za to, že ak spĺňa podmienku zaradenia v I. kategórii funkcií po dobu 15 - 19 rokov, podmienku veku 56 až 59 rokov a podmienku odpracovania 25 rokov, nemožno od neho požadovať, aby splnil aj podmienku trvania zaradenia v I. kategórii funkcií k 31.12.1999, ktorá bola prijatá zákonom účinným v dobe, keď už svoje právne postavenie nemohol ovplyvniť. Právo na nižší dôchodkový vek nadobudol výkonom služby po zákonom stanovenú dobu ešte pred účinnosťou zákona č. 355/1999 Z.z. a preto jeho nárok na starobný dôchodok po dosiahnutí veku 56 rokov nemožno posudzovať retroaktívne s poukazom na neskorší zákon. 5. Poukazoval na to, že v právnom poriadku Slovenskej republiky vo všeobecnosti platí princíp aretroaktivity, t.j. že právne normy pôsobia zásadne do budúcnosti a kto koná v dôvere v zákon, nemôže byť vo svojej dôvere sklamaný. Nemožno meniť práva, ktoré niekto nadobudol v minulosti, resp. mu tieto práva odňať s poukazom na neskorší predpis. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí všeobecný zákon spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych noriem. Platí zásada, že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršieho vydaného právneho predpisu. Zákon č. 355/1999 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení nemá retroaktívne účinky. Podľa ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 355/1999 Zb. nemožno rozhodovať o nároku na starobný dôchodok, ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (zákona č. 355/1999). Že zákon č. 355/1999 Zb., ktorým bol novelizovaný zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, nepôsobí spätne, t.j. retroaktívne, celkom jednoznačne vyplýva z prechodného ustanovenia § 175g. 6. Podľa žalobcu práve z prechodného ustanovenia § 175g ods. 2, ktorý bol zavedený zákonom č. 355/1999 Z. z. vyplýva, že na jeho prípad sa musí aplikovať ustanovenie § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1997 Z.z., podmienky ktorého na priznanie starobného dôchodku spĺňa. 7. Ustanovením § 175g ods. 2 zákonodarca jednoznačne intertemporálne vymedzil novú úpravu voči starej tak, že pokiaľ ešte nebolo o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 právoplatne rozhodnuté pred dňom účinnosti zákona 355/1999 Z.z. o nároku sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Keďže sa v tomto ustanovení nehovorí o konaní musí sa tento postup aplikovať na prípade, kedy sa ešte konanie nezačalo. 8. Nakoľko v prípade žalobcu Sociálna poisťovňa nepostupovala podľa relevantnej právnej normy, ktorou je ustanovenie § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1997 Z.z. považuje rozhodnutie za nezákonné a diskriminačné, odopierajúce mu zachovanie nadobudnutých práv, ktorých zachovanie je garantované zákonom. 9. V tejto súvislosti žalobca poukazoval aj na dôvodovú správu k zákonu č. 140/2015 Z.z., ktorá potvrdzuje, že účelom novely zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení prijatej zákonom č. 355/1999 Z.z. bolo iba zrušenie pracovných kategórii (§ 14 ods. 1) pričom zachovanie nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní I. a II. pracovnej kategórie vzniknutých pred účinnosťou tejto novely zabezpečovalo ustanovenie § 175 zákona č. 100/1988 Zb. Toto ustanovenie bolo prevzaté do § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Z obsahu dôvodovej správy celkom jednoznačne vyplýva, že zachovanie nárokov vzniknutých pred účinnosťou zákona č. 355/1999 Zb. sa v súlade s princípom zachovania nadobudnutých práv zabezpečilo prevzatím ustanovenia § 175 do § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Účelom prijatia zákona č. 355/1999 Z.z. rozhodne nebolo s poukazom na znenie § 174, ktoré ustanovenie bolo novelizované diskriminovať skupiny tých príslušníkov ozbrojených zborov, ktorých služba I. alebo II. kategórie funkcií netrvala k 31.decembru 1999. Práve naopak, aj dôvodová správa potvrdzuje, že nároky vzniknuté pred účinnosťou tohto zákona ostávajú zachované. 10. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne jeho námietku nepoužitia § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. nepovažoval za dôvodnú, nakoľko podľa výkladu odvolacieho orgánu sa ustanovenie § 175g ods. 2 vzťahuje iba na konania, ktoré začali pred účinnosťou zákona č. 355/1999 Z.z. Zo zmieneného ustanovenia § 175g ods. 2 nevyplýva, že toto ustanovenie sa použije iba na prípady, v ktorých už bolo začaté konanie. Výklad tohto ustanovenia odvolacím orgánom nezodpovedá jeho obsahu. Pokiaľ sa v ustanovení § 175g ods. 2 neuvádza, že toto ustanovenie sa vzťahuje iba na už začaté konanie musí sa toto ustanovenie aplikovať na všetky prípady nielen na prípady v ktorých už bolo začaté konanie. V konaní pred štátnymi orgánmi, Sociálnu poisťovňu nevynímajúc, platí povinnosť štátnych orgánov na tzv. ústavne konformný výklad všeobecne záväzných právnych predpisov, čo štátnym orgánom ukladá čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Táto povinnosť znamená, že ak právny predpis, či konkrétne ustanovenie umožňuje viacero výkladov, orgán, ktorý ho aplikuje je povinný uprednostniť taký výklad, ktorý je súladný s ústavou SR. Ako som už poukázal výklad tohto ustanovenia odvolacím orgánom nezodpovedá obsahu tohto ustanovenia a takýmto výkladom a aplikáciou Sociálna poisťovňa v praxi zavádza priamu retroaktivitu. Na rozdiel od odsekov 1.) a 3.) ustanovenia § 175g, v ktorých sa uvádza, že úprava v týchto odsekoch sa vzťahuje na prípady, keď už bolo konanie začaté (ods. 1) alebo konanie bolo ukončené (ods. 3), v odseku 2) § 175g sa konanie vôbec neuvádza, a preto je nutné prijať záver, že o nároku na starobný dôchodok, ktorý súvisí so zaradením v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórií funkcií, sa rozhoduje podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti zákona 355/1999 Z. z. v prípadoch, v ktorých nebolo do účinnosti zákona 355/1999 Z. z. právoplatne rozhodnuté t.j. aj prípady, v ktorých do účinnosti zákona konanie nebolo začaté napr. z dôvodu, že ten kto vykonával po zákonom predpokladaný čas službu I. kategórie funkcií ešte nespĺňal podmienku dosiahnutia požadovaného veku, či odpracovaných 25 rokov. Za prípady, v ktorých nebolo do účinnosti zákona právoplatne o nároku rozhodnuté rozhodne nemožno považovať iba prípady, v ktorých bolo konanie začaté a nebolo rozhodnuté, ale aj prípady, v ktorých konanie začaté nebolo lebo aj o týchto nárokoch nebolo právoplatne rozhodnuté. Iba takýto výklad ustanovenia § 174g ods. 2 zabezpečuje dodržiavanie základných zásad právneho štátu. Iba takýto výklad zabezpečuje, že zákon č. 355/1999 Z. z. nepôsobí retroaktívne a že v súlade s ustanovením § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení sa zachovávajú nároky vyplývajúce zo zaradenia v zamestnaní I. a II. pracovnej kategórie. Takýto výklad § 174g ods. 2 je súladný s dôvodovou správou k zákonu č. 355/1999 Z. z., ktorým sa sledovalo zrušenie pracovných kategórií. Iba takýto výklad spĺňa podmienku ústavne konformného výkladu. 11. Podľa žalobcu výklad ustanovenia § 175g ods. 2 odvolacím orgánom je neprípustný, nakoľko pripúšťa pravú retroaktivitu. Podľa tohto výkladu odvolacieho orgánu sa vôbec nezachovávajú práva, ktoré boli získané splnením podmienok podľa skoršieho právneho predpisu. Podľa tohto výkladu odvolacieho orgánu je zákonom č. 355/1999 Z. z. negované moje právo získané podľa skoršej právnej úpravy. Podľa odvolacieho orgánu zákonodarca touto úpravou neuznáva právne skutočnosti, na základe ktorých som podľa predchádzajúce úpravy splnil podmienky pre skorší odchod do dôchodku, čím táto neskoršia úprava prijatá zákonom č. 355/1999 Z. z. pôsobí do minulosti. O pravú retroaktivitu, ktorá je v právnom štáte neprípustná ide vtedy ak zákonodarca novým právnym predpisom neuzná práva založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho, či predchádzajúceho právneho predpisu. Výklad Sociálnej poisťovne je nielen nesprávny s poukazom na znenie § 175g ods. 2, pretože zo znenia nemožno vyvodiť, že sa vzťahuje iba na začaté konania, ale je aj nesúladný s článkom 1 ods. 1 ústavy. Takéto použitie právneho predpisu je retroaktívne a má diskriminačný rozmer. Týmto výkladom sa popiera účel ustanovenia § 175g ods. 2 a zavádza sa ním nesprávna aplikačná prax. Postup Sociálnej poisťovne aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z. musí zabezpečovať toľko práv koľko práv mi patrilo pred jeho účinnosťou. Iba takýto postup, či použitie právneho predpisu Sociálnou poisťovňou bude súladný v už zmieneným čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a princípmi právneho štátu. 12. V tejto súvislosti žalobca poukazoval aj na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze sp. zn. PL.ÚS 36/95 a právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 8Sžp/1/2010, podľa ktorého : „Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy.“ 13. Čo sa týka jeho námietky uplatnenej v odvolaní, že mu postupom správneho orgánu bolo odopreté zachovanie nadobudnutých nárokov tak, ako to ukladá § 247 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. , k tejto námietke odvolací orgán vo svojom rozhodnutí uvádza iba to, že pri posudzovaní nárokov na starobný dôchodok bolo zachovanie nárokov zohľadnené. Toto tvrdenie odvolacieho orgánu nezodpovedá skutočnosti. Nárokom vyplývajúcim zo zaradenia v zamestnaní v I. pracovnej kategórie alebo služby v I. alebo II. kategórii funkcii je stanovenie nižšieho dôchodkového veku. 14. Postup Sociálnej poisťovne považuje za diskriminačný, nakoľko ním bol žalobca znevýhodnený, pričom diskriminácia spočíva v tom, že pri rovnakom počte odpracovaných rokov a rovnakej dĺžke zaradenia do zvýhodnenej kategórie sa táto skutočnosť jednej skupine zohľadňuje a má to vplyv na nižší dôchodkový vek, zatiaľ čo inej skupine sa k nej neprihliada. 15. Žalobca argumentoval aj právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozhodnutiach sp. zn. 7So/192/2011, 10So/85/2012, 1So/35/2015 a v rozhodnutí v obdobnej veci sp. zn. 1Sk/7/2017, podobne právnym názorom Krajského súdu v Trnave vyloveným vo veci 20S/69/2016 a v súvislosti s potrebou ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy aj Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 77/02. 16. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 17. Uvádzal, že nakoľko žalobca k 31. decembru 1999 nevykonával zamestnanie zaradené do I. kategórie funkcií, námietka žalobcu, že dosiahol dôchodkový vek dovŕšením 56 rokov veku, je nedôvodná, nakoľko na vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov je nutné, aby zamestnanie v I. kategórii funkcií trvalo k 31. decembru 1999 v súlade s § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že aj napriek tomu, že žalobca získal najmenej 19 rokov zamestnania v I. kategórii funkcií (t. j. získal 19 rokov a 248 dní v I. kategórii funkcií) pre znížený vek 56 rokov podľa § 174 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., nebola súčasne splnená podmienka trvania zamestnania, resp. služby v I. pracovnej kategórii do 31. decembra 1999, ktorú vyžaduje § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., pretože služobný pomer žalobcu skončil dňom 30. novembra 1999. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. 1So/69/2014 zo dňa 29. septembra 2015, podľa ktorého predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je však nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do l. pracovnej kategórie v stanovenom rozsahu, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že takéto zamestnanie trvalo do 31. decembra 1999. Obidve podmienky musia byť preto splnené kumulatívne. Ustanovenia § 175 ods. 1 a 3 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z.z., ktoré so spätnou účinnosťou od 1. januára 1999 do 31. decembra 1999 predĺžili zaraďovanie zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie (I. a II. kategórie funkcií), upravujú právne dôsledky tejto skutočnosti všeobecne vo vzťahu k dôchodkom, pri ktorých má výkon zamestnania zaradeného do zvýhodnenej pracovnej kategórie alebo kategórie funkcií vplyv na dôchodok. Ustanovenie § 175 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z.z. upravuje len konanie o priznaní starobného dôchodku podľa § 174, v ktorom, ak nebolo do účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. právoplatne skončené, sa rozhodne už podľa tohto zákona, a pri konaniach právoplatne skončených sa takto znovu rozhodne len na základe žiadosti. Podľa § 15 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1997 Z.z. sa zamestnania vykonávané po 31. decembri 1998 na účely dôchodkového zabezpečenia považujú za zamestnanie III. pracovnej kategórie. Zákonom č. 355/1999 Z.z., ktorý bol Národnou radou Slovenskej republiky schválený až 7. decembra 1999, s účinnosťou od 22. decembra 1999, bola možnosť zaraďovania zamestnaní vykonávaných po 31. decembri 1998 predlžená až do 31. decembra 1999. Zároveň, s účinnosťou od 22. decembra 1999, bola posunutá aj uplatniteľnosť § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Účelom prechodného ustanovenia § 175g zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z.z. bolo v záujme právnej istoty umožniť zaraďovanie zamestnaní vykonávaných od 1. januára do 31. decembra 1999 do I. alebo II. pracovnej kategórie a I. alebo II. kategórie funkcií dodatočne a umožniť priznať dôchodky, na ktoré vznikol nárok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1998 Z.z. (tzn. účinnom "do dňa nadobudnutia účinnosti" zákona č. 355/1999 Z.z., konkrétne do 22. decembra 1999). Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z.z. sa na žalobcu nevzťahuje ani z dôvodu, že v období pred 22. decembrom 1999 nedosiahol 57 rokov, čo je jednou z podmienok nároku na starobný dôchodok. Žiaden právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia služobného pomeru, a to ani na účely zníženia dôchodkového veku. V súlade so zovšeobecneným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky "Nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak" (R 48/1998). Uplatniť uvedenú zásadu ukladá aj zovšeobecnený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 53/2011, podľa ktorého „žiadateľovi o starobný dôchodok z I. AA zvýhodnenej pracovnej kategórie vzniká nárok", rozumej podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, "po 31. decembri 1999 dovŕšením veku 56 rokov len vtedy, ak jeho zamestnanie zaradené do I. AA kategórie trvalo do 31. decembra". Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom vychádza z dôvodovej správy, podľa ktorej "Zámerom zákonodarcu vzhľadom na predlženie zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie až do 31. decembra 1999 bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok len u tých občanov, ktorí po 31. decembri 1999" splnia ďalšie podmienky "pričom až po 31. decembri 1999 nemohli objektívne splniť podmienku trvania zamestnania" v zákonom určenom rozsahu po zákonom určené obdobie. Dôvodom nezískania zamestnania v preferovanej kategórii v požadovanom rozsahu teda má byť zmena právnych predpisov, tzn. zrušenie pracovných kategórii od 1. januára 2000, a nie ukončenie služobného pomeru. 18. V písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovaného žalobca zotrval na právnej argumentácii uvedenej v žalobe. Poukazoval na to, že Sociálna poisťovňa nerešpektovala právny názor Krajského súdu v Trnave vyslovený v rozsudku sp.zn. 20S/69/2016 a žiadosť žiadateľa Mgr. V. v uvedenej veci opätovne zamietla rozhodnutím, ktoré následne po proteste krajského prokurátora v Bratislave bolo zrušené rozhodnutím Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 25.06.2018. 19. V doplnení svojho stanoviska žalobca argumentoval okrem iného, Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 520/2012 zo dňa 06.05.2015, ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 14Sa/35/2019. 20. Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnil, vypočul žalobcu, ktorý zotrval na argumentácii uvedenej v jeho písomných podaniach, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 21. V zmysle § 202 ods. 2 a § 203 ods. 2 SSP (Správny súdny poriadok, zákon č. 162/2015 Z.z.) súd predmetnú žalobu v sociálnych veciach posudzoval neformálne a bez viazanosti žalobnými dôvodmi. 22. Žalobca v konaní uvádzal, že žalovaný neprípustným spôsobom a v rozpore s princípmi právneho štátu v jeho neprospech spätne aplikoval právny predpis. Zdôrazňoval, že zákon č. 355/1999 Z.z. menil právne postavenie osôb, ktorým už určitý nárok vznikol, pričom ústavne konformne a zákonu ani ústave neodporujúce riešenie tejto situácie zákon poskytuje v ustanovení § 175g ods. 2. 23. Podľa obsahu spisového materiálu žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 26.11.2019 generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia zo dňa 2.9.2019, ktorým bola žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zamietnutá. 24. Podľa odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia správny orgán vychádzal z potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 16.5.2019, podľa ktorého účastník konania získal dobu služby zaradenú do I. kategórie funkcií v rozsahu 19 rokov a 248 dní, z toho od 1.4.1980 do 31.8.1980 náhradnú vojenskú službu v I. kategórii funkcií a od 1.9.1980 do 30.11.1999 výkon služby v I. kategórii funkcií. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania nezískal 20 rokov zamestnania v I. kategórii funkcií, ale len 19 rokov a 248 dní, a ani nebol uvoľnený zo služobného pomeru z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 100/1988 Zb., preto mu nárok na starobný dôchodok podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. nevznikol. Keďže účastník konania vykonával pred 1.1.2000 službu I. kategórie funkcií, bol jeho nárok na starobný dôchodok posudzovaný aj podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. 25. Odvolací orgán konštatoval, že podmienky podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. musia byť splnené kumulatívne. Napriek tomu, že účastník konania splnil podmienku podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., nesplnil podmienku podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., pretože jeho služobný pomer, zaradený do I. kategórie funkcií, skončil ku dňu 30.11.1999, t.j. netrval k 31.12.1999. Vzhľadom na uvedené nárok na starobný dôchodok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. účastníkovi konania nevznikol. 26. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa použitia ustanovenia § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. novelizované zákonom č. 355/1999 Z.z. odvolací orgán poukazoval na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9So/143/2011, v zmysle ktorého platí podmienka trvania určeného zamestnania (t.j. zamestnania vo zvýhodnených kategóriách) k 31. decembru 1999 pre všetkých zamestnancov, preto ju nemožno považovať za diskriminačnú. 27. K námietke žalobcu týkajúcej sa neaplikácie ustanovenia § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. rozhodujúci správny orgán poukazoval na to, že z ustanovenia § 175g ods. 2 vyplýva, že sa toto ustanovenie vzťahuje na konania o nároku na dôchodok, ktoré začali pred účinnosťou zákona č. 355/1999 Z.z., t.j. pred 22.121999, pričom žiadosť žalobcu o starobný dôchodok spísaná dňa 26.7.2019, konanie o dôchodkovej dávke účastníka začalo v tento deň, teda nie podľa predpisov účinných do dňa účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. a preto ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. nebolo možné v prípade účastníka konania zohľadniť. 28. Podľa odvolacieho orgánu bolo ustanovenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní nároku na starobný dôchodok účastníka konania zohľadnené, nakoľko na základe tohto ustanovenia prvostupňový orgán posudzoval splnenie podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok aj podľa zákona č. 100/1988 Zb. Nakoľko účastník konania ku dňu, od ktorého žiada priznať starobný dôchodok, k 10.6.2016, nedosiahol dôchodkový vek, nesplnil podmienku nároku na starobný dôchodok podľa § 65 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a ani podľa § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších zákonov, bola mu žiadosť o starobný dôchodok napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 2.9.2019 správne zamietnutá. V odvolacom konaní, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a spisovej dokumentácie účastníka konania dospel odvolací orgán k záveru, že postup prvostupňového orgánu bol správny a napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 2.9.2019 bolo o nároku na starobný dôchodok rozhodnuté v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 29. Generálny riaditeľ síce nie je organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne, náležitosti rozhodnutia ktorej upravuje ustanovenie § 209 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, vzhľadom na nedostatok osobitnej právnej úpravy rozhodnutia tohto orgánu sa však aj naň musia primerane vzťahovať požiadavky zákona, vrátane požiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 209 ods. 4, v zmysle ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán musí uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol. Vzťahujú sa naň tiež všeobecné požiadavky ustálené právnou teóriou a súdnou praxou, ako zrozumiteľnosť a presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia (ovplyvňujúce možnosť prijatia rozhodnutia jeho adresátom ako rozhodnutia správneho a spravodlivého), v prípade rozhodnutia odvolacieho orgánu aj požiadavka vysporiadania sa so všetkými, nie zjavne nedôvodnými odvolacími námietkami účastníka konania. 30. Podľa zistenia súdu v danom prípade odvolací orgán v obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia síce zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov žalobca nespĺňa podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z.z., ktorú skutočnosť žalobca svojim odvolaním proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu ani nespochybňoval, dostatočne sa však nevenoval práve vysvetleniu, prečo aplikoval zákon v tomto znení a nie v znení účinnom do 22.12.1999, podľa ktorého žalobca podmienku doby trvania výkonu služby I. kategórie funkcií pre zníženie veku odchodu do dôchodku spĺňal. 31. K otázkam nastoleným odvolaním žalobcu majúcim právnu i logickú relevanciu s uplatneným nárokom a teda aj s rozhodnutím o ňom, sa odvolací orgán zrozumiteľne nevysporiadal, keď nevysvetlil, ktoré konkrétne ustanovenia zákona a s použitím akého ich výkladu alebo aká právna konštrukcia bránia tomu, aby v prospech žiadosti žalobcu boli zohľadnené doby jeho služby v I. kategórii funkcií, v čase jej výkonu, resp. ukončenia, zabezpečujúce žalobcovi zníženie dôchodkového veku. 32. Žalobcom nastolenou otázkou retroaktivity zákona sa odvolací orgán nezaoberal vôbec, podobne ako žalobcom tvrdeným účelom novelizácie zákona č. 100/1988 Zb. realizovanej zákonom č. 355/1999 Z.z., či diskrimináciou podrobnejšie ozrejmenou v obsahu odvolania, vyplývajúcou podľa žalobcu zo spôsobu aplikácie právnych noriem Sociálnou poisťovňou, vo vzťahu ku ktorej (diskriminácii) odvolací orgán iba poukázal na stručné konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9So/143/2011, podrobnejšie sa diskrimináciou žiadateľov o starobný dôchodok v obdobných prípadoch nezaoberajúcom. 33. Nevysvetlil tiež, na základe akého výkladu zákona a ústnych úvah dospel k záveru, že ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. sa vzťahuje iba na konania o nároku na dôchodok, ktoré začali pred účinnosťou zákona č. 355/1999 Z.z., t.j. pred 22.12.1999, ako to v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, ani spôsob aplikácie ustanovenia § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31.12.2023, vo vzťahu ku ktorému iba stručne uviedol, že ho zohľadnil už tým, že splnenie podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok posudzoval aj podľa zákona č. 100/1988 Zb. 34. Odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne tak nezodpovedá požiadavkám kladeným naň zákonom, neozrejmuje úvahy rozhodujúceho správneho orgánu a spôsob aplikácie relevantných ustanovení zákona, neposkytuje zrozumiteľné a dostatočne jasné odpovede na otázky nastolené odvolaním žalobcu, je nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 35. Nakoľko úlohou súdu v tomto konaní nie je vlastným rozhodnutím nahrádzať nedostatky rozhodnutí správnych orgánov, súd žalobe vyhovel a primárne preskúmavané žalobou napadnuté rozhodnutie odvolacieho orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď vzhľadom na jeho kompetencie pri náprave prípadných pochybení prvostupňového správneho orgánu nepovažoval za potrebné z hľadiska dosiahnutia účelu tohto konania za potrebné navrhované zrušenie rozhodnutia ústredia Sociálnej poisťovne zo dňa 2.9.2019. 36. V ďalšom konaní správny orgán po opätovnom vyhodnotení argumentácie žalobcu vydá vo veci rozhodnutie odôvodnené dôsledne v súlade s požiadavkami zákona. 37. Žalobcovi súd trovy konania nepriznal, nakoľko tento v konaní úspešný účastník sa práva na ich náhradu voči žalovanému vzdal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.