Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 23Co/307/2006 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200441 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2007 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik ECLI: ECLI:SK:KSZA:2007:5019200441.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľa JUDr. D. Ľ., nar. X.X.XXXX,. bytom D. č. XXX,. proti odporcovi S. A. K., K. X,. B., IČO: XX. XXX. XXX,. zast. JUDr. G. B., advokátkou so sídlom v Ž., V. T. XX,. v konaní o uloženie povinnosti zápisu do zoznamu advokátov, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Žiline, č.k. 14C 964/1999-60, zo dňa 2.5.2006, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania v sume 1.549,- Sk a zaplatiť ich na účet JUDr. G. B., advokátky so sídlom v Žiline, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Žiline zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zapísať ho do zoznamu advokátov. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 5 písm. b/ zákona č. 129/1991 Zb. v spojení s ust. § 6 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z., keď okrem iného poukazoval na to, že navrhovateľ nespĺňal podmienky pre zápis do K. K. P. a následne i do S. A. K., keď nenadobudol potrebné právnické vzdelanie. Vysoká škola ZNB bola síce vysokou školou univerzitného smeru poskytujúceho okrem iného tiež vzdelanie v odbore právo, ale bola zriadená za účelom zvýšenia rezortnošpecifickej kvalifikácie jej študentov a riadilo ju Federálne ministerstvo vnútra ČSSR. Sledovala interné potreby rezortu príslušných ministerstiev a hľadiská, ktoré zodpovedali úlohám zabezpečovaných týmito rezortmi v rámci daného úseku štátnej správy, pričom nepripravovala študentov na to, aby svoje vzdelanie uplatnili v právnickej profesii kdekoľvek a v ktoromkoľvek rezorte alebo charaktere povolania, ale výlučne len na výkon niektorej z profesii príslušného rezortu. Tieto skutočnosti potvrdzuje aj podmienenosť štúdia existenciou služobného pomeru študenta. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnom stanovenej lehote navrhovateľ. Žiadal rozsudok prvostupňového súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože sa nezaoberal vôbec dôkazmi, ktoré boli pripojené spolu s návrhom na začatie konania, ako aj doplnené osobným podaním do spisu dňa 12.1.2006. Potom, čo nahliadol do spisu zistil, že na konajúcom súde zrejme došlo k strate listín na vec sa vzťahujúcich pri sťahovaní z jednej budovy do druhej a preto mala byť vykonaná rekonštrukcia listinných dôkazov. Doposiaľ mu nie je zrejmé na základe akých skutočnosti odporca dospel k záveru, že vzdelanie získané na vysokej škole ZNB fakulty Verejnej bezpečnosti nie je zrovnateľné so vzdelaním na právnickej fakulte, pričom poukazoval i na stanovisko Najvyššieho súdu ČR. Prekážkou, pre ktorú právny predchodca odporcu neumožnil vykonanie odbornej skúšky a zápis do zoznamu K. K. P. bolo len nesplnenie podmienky navrhovateľa podľa § 5 písm. b/ zákona č. 129/91 Zb. o komerčných právnikoch, pričom ostatné podmienky žalovaná strana nepopierala, preto sa mu zdal i nepochopiteľný postup súdu, ktorý poukazuje na nesplnenie ďalších podmienok. V tejto časti je podľa jeho názoru rozsudok prvostupňového súdu nepreskúmateľný, lebo súd sa nevysporiadal s obsahom stránky definície pojmu právnické vzdelanie a rovnako ani s aspektom charakteru zamerania a náplni vysokoškolského štúdia. Odporca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukazoval na to, že navrhovateľ v čase podania žiadosti nespĺňal podmienky uvedené v § 5 písm. b/ zákona č. 129/1991 Zb. a preto jeho právny predchodca postupoval správne, keď ho odmietol zapísať do komory komerčných právnikov. Následne potom ani nemohlo dôjsť k jeho zápisu do S. A. K.. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a rozsudok prvostupňového súdu podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom mal i odvolaní súd preukázané, že navrhovateľ sa svojím návrhom podaným na súde domáhal voči právnemu predchodcovi odporcu - K. K. P. uloženia povinnosti zapísať ho do zoznamu odporcu. Poukazoval na to, že právny predchodca odporcu postupoval nesprávne, keď ho odmietol zapísať do K. K. P. z dôvodu nesplnenia podmienky vysokoškolského právnického vzdelania, lebo túto skutočnosť preukázal vysvedčením o štátnej záverečnej skúške na vysokej škole ZNB v Prahe, ako aj úspešným vykonaním štátnej rigoróznej skúšky v študijnom odbore právo. Vychádzajúc z týchto skutočností prvostupňový súd postupoval správne, keď skúmal, či právny predchodca odporcu pri rozhodovaní o žiadosti navrhovateľa vychádzal z platnej právnej úpravy, resp. či navrhovateľ preukázal nadobudnutie vysokoškolského právnického vzdelania tak, ako to malo na mysli ust. § 5 písm. b/ zákona č. 129/1991 Zb.. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď návrh navrhovateľa zamietol. Pokiaľ i prvostupňový súd vo veci nesprávne aplikoval ustanovenia zákona 586/2003 Z.z. a poukazoval na nesplnenie podmienok v zmysle § 6 ods. 3 citovaného zákona, táto skutočnosť nemala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a preto na ňu odvolací súd neprihliadal. Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal ochrany v zmysle § 44 zákona č. 129/1991 Zb. z dôvodov tak, ako sú vyššie uvedené a preto prvostupňový súd nemohol posudzovať jeho návrh podľa zákona č. 586/2003 Z.z.. Ustanovenie § 154 O.s.p., na ktoré poukazuje prvostupňový súd a podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, možno aplikovať len v súvislosti s riešením spornej otázky získania právnického vzdelania v Českej a Slovenskej federatívnej republike alebo uznaného právnického vzdelania na vysokej škole v zahraničí (§ 5 písm. b/ zákona č. 129/1991 Zb.), kedy za predpísané vzdelanie je potrebné považovať vzdelanie, ktoré vykazuje zákonom vymedzené znaky v čase vyhlásenia rozsudku. Vzdelanie, ktoré sa vyžaduje u osôb vykonávajúcich v Slovenskej republike jednotlivé právnické profesie, nie je právnym poriadkom vymedzené rovnakým spôsobom. V každom osobitnom predpise sa znaky predpísaného vzdelania upravujú samostatne a čiastočne aj odlišne, zohľadňujúc tak osobitné požiadavky kladené na výkon tej-ktorej profesie. Tak tomu bolo i v prípade ust. § 5 písm. b/ zákona č. 129/91 Zb., ktorý podmieňoval zápis do K. K. P., okrem iného preukázaním vysokoškolského vzdelania na právnickej fakulte v Českej a Slovenskej federatívnej republike alebo uznaním právnického vzdelania získaného na vysokej škole v zahraničí. Pri absencii definície sporného pojmu v právnom poriadku Slovenskej republiky treba vychádzať z jeho obsahovej stránky a zohľadniac charakter, zameranie a náplň vysokoškolského štúdia, ktorým sa toto vzdelanie nadobudlo, zodpovedať otázku, či je totožnosť medzi „právnickým vzdelaním“ (ktoré predpisuje zákon) a vzdelaním „v študijnom odbore právo“ (ktoré získal navrhovateľ). V čase, kedy navrhovateľ absolvoval vysokú školu a štúdiom získal vzdelanie v odbore právo poskytovali vzdelanie v tomto obore tak právnické fakulty jednotlivých vysokých škôl, ako aj vysoká škola ZNB. Za jedno z rozhodujúcich hľadísk (nie jediné, či prioritné) pri riešení otázky, či štúdium v študijnom odbore právo na niektorej z fakúlt vysokej školy ZNB sa z hľadiska obsahového zamerania krylo so štúdiom rovnako označovaného študijného odboru na právnickej fakulte niektorej z vysokých škôl (a naopak), je potrebné považovať samotné označenie fakulty vysokej školy, ktorá vzdelanie poskytovala. Názov fakulty totiž podáva nevyhnutne stručnú, no výstižnú charakteristiku nielen fakulty, ale tiež zamerania štúdia na nej, poskytovaného vzdelania a napokon aj profil absolventa a možnosti jeho budúceho uplatnenia. Právnické fakulty vysokých škôl ako inštitúcia vo všeobecnosti vznikli oveľa skôr, než fakulty zriadené na vysokej škole ZNB. Štúdiom na nich nebolo podmienené existenciou určitého (napr. služobného) právneho vzťahu k ústrednému orgánu štátnej správy, ktorý školu riadi. Právnické fakulty boli zamerané na výučbu študentov v študijnom odbore právo tak, aby absolvent právnickej fakulty bol spôsobilý vykonávať akúkoľvek právnickú profesiu (aby sa mohol stať „právnikom“) v ktoromkoľvek rezorte. Úspešným zavŕšením štúdia v študijnom odbore právo, absolvent právnickej fakulty nadobudol právnické vzdelanie. Za charakteristické znaky právnického vzdelania považuje odvolací súd jeho získanie v procese právnického štúdia zameraného na nadobudnutie spôsobilosti vykonávať právnickú profesiu. Tak, ako to správne konštatuje i prvostupňový súd okrem iného v odôvodnení svojho rozhodnutia vysoká škola ZNB bola síce vysokou školou univerzitného smeru poskytujúceho okrem iného tiež vzdelanie v odbore právo, ale nemožno ponechať bez povšimnutia okolnosti, za ktorých bola zriadená a riadená, pretože tieto podstatnou mierou ovplyvňovali zameranie a obsahovú náplň štúdia na nej a boli určujúce pre vzdelanie, ktoré poskytovala. Úlohám a cieľom tejto školy zodpovedalo aj jej členenie na jednotlivé fakulty. Od jej vzniku nikdy na nej nebola zriadená právnická fakulta, ale len fakulta verejnej bezpečnosti, fakulta štátnej bezpečnosti, fakulta ochrany štátnych hraníc a fakulta vyšetrovania. Zriadením týchto fakúlt (ako to potvrdzuje už ich označenie) sa logicky nemohol sledovať cieľ poskytnúť študentom právnické vzdelanie pre potreby právnických profesií. Študent niektorý z týchto fakúlt, aj keď získal vysokoškolské vzdelanie v odbore právo, nebol príslušnou fakultou pripravovania na to, aby svoje vzdelanie uplatnil v právnickej profesii kdekoľvek a v ktoromkoľvek rezorte alebo charaktere povolania, ale výlučne len na výkon niektorej z profesie príslušného rezortu. Pri takomto výklade potom dospel i odvolací súd k presvedčeniu, že navrhovateľ nesplnil jednu zo základných podmienok pre zápis do K. K. P. v zmysle § 5 písm. b/ zákona č. 129/1991 Zb. (následne potom nemohol byť ani zapísaný do S. A. K. po zlúčení s K. K. P.) a preto rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi, ktorý mal odvolacom konaní úspech náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci v sume 1.371,- Sk plus 178,- Sk režijný paušál. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.