Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/146/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5010200891 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2011:5010200891.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a sudcov JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Márie Urbanovej, v právnej veci žalobcu: DIVIDEND Development a. s., so sídlom Bytčická 89, 010 89 Žilina, IČO: 31 562 515, práv. zastúpený JUDr. Bohuslavom Majchrákom, advokátom so sídlom W. L. XXXX, XXX XX W., proti žalovanému: Daňovému riaditeľstvu SR, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/17294-109580/2010/992025-r zo dňa 21.10.2010, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd žalobný návrh z a m i e t a. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím žalovaný č. I/228/17294-109580/2010/992025-r zo dňa 21.10.2010 potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Žilina II. č. 894/230/46647/2010/Kosi zo dňa 30.06.2010, ktorým prvostupňový správny orgán dodatočným platobným výmerom podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1. zák. č. 511/1992 Zb. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2005 v sume 94.602,66 €, keď okrem iného, neakceptoval žalobcove výdavky - náklady, a to nájomné za nehnuteľnosti účtované faktúrou pod č. 701805 zo dňa 30.11.2005 od spoločnosti MRAZIARNE, a.s., Košútska 1342, Sládkovičovo v sume 9.000.000,- Sk týkajúce sa prenájmu opravárenských dielní, garáží, skladových a manipulačných plôch a faktúru pod č. 701905 zo dňa 30.11.2005 od spoločnosti MRAZIARNE, a.s., Košútska 1342, Sládkovičovo v sume 6.000.000,- Sk, ktorej predmetom bol prenájom čističky odpadových vôd, ostatných priestorov podľa zmluvy. Správny orgán konštatoval, že z predložených dokladov a vykonaného dokazovania zistil, že žalobca nevykonával v zdaňovacom období 2005 obchodnú činnosť spočívajúcu v nákupe a predaji tovaru a taktiež sa nezaoberal výrobnou činnosťou, a to ani v rokoch 2006, 2007 a 2008, na základe ktorého dospel správca dane k záveru, že uvedené náklady nespĺňajú definíciu daňových výdavkov tak ako taxatívne vymedzuje zák. č. 595/2003 Z.z. v § 2 písm. i) a tým nebol preukázaný súvis s dosiahnutím, udržaním a zabezpečením príjmov a preto podľa § 21 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov uvedené náklady za prenájom vo výške 15.000.000,- Sk neakceptoval a vylúčil z daňových výdavkov. Poukázal, že zmluvy o nájme nehnuteľnosti podpisovali tak za žalobcu, ako aj za MRAZIARNE, a.s. rovnaké osoby a František Zvrškovec v predmetných zmluvách zastupuje záujmy oboch zúčastnených strán. Správny orgán poukázal, že z predložených účtovných dokladov zistil, že žalobca v priebehu zdaňovacieho obdobia 2005 neúčtoval o žiadnych tržbách na vlastné výrobky, ani o tržbách na tovar, čo dokumentuje fakt, že svoje výrobné, resp. skladové kapacity v kontrolovanom zdaňovacom období do 30.05.2005 prenajímal inej spoločnosti, ktorá realizovala výrobu v prenajatých priestoroch. Od 01.06.2005 odpredajom svojich hmotných aktív spoločnosti WIENERBERGER - Slovenské tehelne, spol. s r.o. Zlaté Moravce žalobca získal finančné prostriedky, ktoré použil na poskytnutie výhodných pôžičiek. Správca dane poukázal na Výročnú správu za rok 2005, za rok 2004, zápisnicu č. 5/2004 zo zasadnutia predstavenstva žalobcu zo dňa 15.12.2004, Rámcovú kúpno-predajnú zmluvu z 30.12.2004, ktorú žalobca uzavrel s STP, s.r.o. Martin, potvrdenie zo dňa 13.4.2006 od spoločnosti MRAZIARNE, a.s. Sládkovičovo a na ostatné podklady a dospel k záveru, že náklady za prenájom v sume 15.000.000,- Sk nespĺňajú definíciu daňových výdavkov a z tohto dôvodu rozhodol tak, že uvedené náklady do daňových výdavkov žalobcu za zdaňovacie obdobie 2005 nezahrnul. Proti rozhodnutiu žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu podal žalobca riadne a včas žalobu. Žiadal napadnuté rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec daňovému orgánu na ďalšie konanie. V žalobe poukázal na § 2 písm. i), j), § 17 písm. b), § 21 zák. č. 595/2003 Z.z. účinného k 31.12.2005, ďalej na § 49 ods. 2 zákona o DPH, § 29 ods. 2, 3, 4 zák. č. 511/1992 Zb., § 30 zákona o správe daní a poplatkov, § 2 Obchodného zákonníka a konštatoval, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonnými rozhodnutiami a vydané sú na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že správne orgány právne normy týkajúce sa dane z príjmov a zákona o správe daní a poplatkov nesprávne vyložili. V zmysle Obchodného zákonníka je podnikaním sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a žalobca nekonal pri podnikaní v rozhodnom období neobvykle, keď mal v predmete podnikania aj činnosť maloobchod a veľkoobchod v rozsahu voľných živností a rozhodol sa ju realizovať za týmto účelom, vstupoval do právnych vzťahov maloobchodnej a veľkoobchodnej činnosti a uzavrel aj sporné zmluvy. Poukázal na to, že k uzavretiu zmluvy s kupujúcim WIENERBERGER - Slovenské tehelne, spol. s r.o. Zlaté Moravce došlo ku zmene v podmienkach a zámeroch podnikania žalobcu a na základe nich aj k objektívnemu znemožneniu realizovať predmet činnosti spoločnosti na prenajatom majetku. Takýto následok nastal aj u všetkých ďalších spoločností z tzv. skupiny SETA a dôsledky zmeny predpokladaného podnikateľského prostredia nemôžu však byť pripisované na ťarchu žalobcu pri posudzovaní dôvodnosti a opodstatnenosti uvedených výdavkov. Tvrdil, že v konaní vedenom pred správcom dane č. 666/231/123800/06/Sop. sa posudzovali rovnaké zmluvy o prenájme priestorov (nájomné) a z hľadiska DPH bolo účtované nájomné ako nákladová položka, akceptovaná. Nevidí dôvod, prečo z hľadiska dane z príjmov za rok 2005 vyslovil správny orgán iný právny názor na charakter vyplateného nájomného ako výdavku žalobcu v súvislosti z jeho podnikaním. Poukazoval na § 29 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov a mal za to, že zo záverov tohto konania, ktoré sa týkalo DPH za zdaňovacie obdobie 11/2005 mal správny orgán aj v prípade dane z príjmu právnickej osoby vychádzať. Pokiaľ v tomto konaní správca dane potvrdzuje, že náklad bol použitý na účely podnikania žalobcu, tak má za to, že v logickej súvislosti potom splnil podmienku oprávnenosti nákladu, teda existencie daňového výdavku žalobcu v prípade zaplateného prenájmu aj z hľadiska dane z príjmov podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona o dani z príjmu. Uviedol, že ak by sa predaj majetku spoločnosti WIENERBERGER nebol realizoval aj po termíne 01.06.2005, bol priestor na využitie prenajatého majetku, a to vzhľadom na obdobie roka, kedy aj o takýto tovar bol najväčší záujem a táto skutočnosť by nijako neovplyvnila fakt prenájmu časti, majetku žalobcu spoločnosťou STP, s.r.o. Martin, pretože, ako tvrdí žalobca, že konštatuje správca dane vo svojom rozhodnutí, že práve od tejto spoločnosti potom mal žalobca nakupovať tehliarske výrobky, ktoré v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zo ziskom chcel na trhu predávať a práve na tento účel boli uzavreté predmetné nájomné zmluvy. Tvrdil, že z hľadiska posudzovania preskúmavanej veci nie sú relevantné skutočnosti zistené správcom dane v roku 2006, 2007 a 2008. Žalobca tvrdil, že postup správcu dane je v rozpore so zásadou preukázania základu dane podľa § 2 ods. 1 písm. j) zák. č. 595/2003 Z.z., teda zásadou rešpektovania vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období. Žalovaný žiadal napadnuté rozhodnutia ako vecne správne potvrdiť. Pred krajským súdom poukazoval na to, že konanie pred Daňovým úradom Martin č. 666/231/238100/05/Sop je právoplatne skončené a takýto stav bol aj v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a po vykonano dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov. Ako vyplýva z obsahu správneho spisu podkladom pre rozhodovanie správnych orgánov boli aj podklady, ktoré v konaní predložil žalobca, a to faktúry týkajúce sa účtovania nájmu, zmluvy o nájme nehnuteľností uzavreté dňa 28.12.2004 medzi prenajímateľom MRAZIARNE, a.s. Sládkovičovo a žalobcom pod skorším obchodným menom Tehelne Martin, a.s.. Súčasťou podkladov boli výročné správy žalobcu za rok 2004, 2005, zápisnica č. 5/2004 zo zasadnutia predstavenstva žalobcu, podnikateľský zámer žalobcu na rok 2005, Rámcová kúpno-predajná zmluva uzavretá medzi kupujúcim- žalobcom a predávajúcim-STP, s.r.o. Martin. Súčasťou správneho spisu sú zápisnice z pojednávaní vyhotovené správnym orgánom. Ako vyplýva z obsahu správneho spisu, okrem uvedených dôkazov, žalobca iné listinné dôkazy v konaní nepredložil, nenavrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov. Podľa § 2 písm. j) zák. č. 595/2003 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky ( § 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. k 29.12.2010 správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 29 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. k 29.12.2010 dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Podľa § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. k 29.12.2010 správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. k 29.12.2010 ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 29 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. k 29.12.2010 správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. Podľa § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. k 29.12.2010 daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. s k 29.12.2010 daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 21 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z.z. k 31.12.2005 daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej a) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku ( § 22) a hmotného majetku a nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania ( § 23), b) výdavky na zvýšenie základného imania vrátane splácania pôžičiek, c) úplatky alebo iné neoprávnené výhody poskytnuté inej osobe priamo alebo sprostredkovane aj vtedy, ak v príslušnom štáte je poskytnutie takéhoto úplatku alebo inej neoprávnenej výhody obvykle tolerované, d) výdavky na vyplácané podiely na zisku vrátane podielov na zisku (tantiém) členov štatutárnych orgánov a ďalších orgánov právnických osôb, e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi 15) a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi, f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia, g) výdavky na technické zhodnotenie ( § 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické zhodnotenie ( § 29 ods. 2), h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 16,60 eura za jeden predmet, i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady) podľa § 19 ods. 2 písm. e) a p), j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane, k) výdavky (náklady) na nákup vlastných akcií vo výške sumy prevyšujúcej nominálnu hodnotu akcií. Žalobca v konaní ako daňový subjekt mal dôkaznú povinnosť a bol povinný preukázať dôkazmi, ktoré predložil alebo mohol označiť, že predmetný výdavok spĺňa definíciu daňového výdavku podľa zák. č. 595/2003 Z.z. V konaní nebolo sporné, že priestory v Sládkovičove žalobca si prenajal od prenajímateľa MRAZIARNE, a.s. na dobu určitú jedného roka. Vzhľadom na toto dojednanie nebolo možné, i keď snaha, ako vyplýva z obsahu spisu zo strany žalobcu, tu bola, aby po ukončení samostatnej výrobnej činnosti, teda po 31.05.2005 došlo k vypovedaniu, resp. skončeniu predmetu nájmu pred dobou jej určenia. Z obsahu spisu bolo preukázané, že po 01.06.2005 sa žalobca pokúsil s obchodnou spoločnosťou MRAZIARNE, a.s. Sládkovičovo jednať a dohodnúť sa o predčasnom skončení nájmu, avšak k akceptácii skončenia nájmu pred 31.12.2005 zo strany prenajímateľa, nedošlo a nakoľko sa jednalo o zmluvy na dobu určitú, podľa názoru krajského súdu, nebolo možné tieto nájmy nehnuteľností vypovedať, teda v súlade s ust. § 677 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v roku 2005, nebolo možné zrušiť nájom na dobu určitú výpoveďou, iba na základe dohody účastníkov zmluvy. Preto bolo potrebné posúdiť, aký bol skutočný zámer žalobcu využívať predmetné priestory. Z obsahu Výročnej správy žalobcu za rok 2004 súd zistil a konštatoval to aj správny orgán, že žalobca očakával v budúcnosti vývoj v tom smere, že ťažiskom jeho podnikateľskej činnosti budú aktivity v oblasti prenájmu nehnuteľností. Zo zápisnice č. 5/2004 zo zasadnutia predstavenstva žalobcu z 15.12.2004 je zrejmé, že predstavenstvo už koncom roku 2004 vedelo o začatých rokovaniach s potencionálnymi záujemcami o kúpu predmetnej výrobnej kapacity. Súčasťou spisového materiálu je aj Rámcová kúpno-predajná zmluva z 30.12.2004, ktorá predpokladá zo strany žalobcu nákup tehliarenských výrobkov v hodnote 60 miliónov Sk na základe individuálnych objednávok. Žalobca tvrdil, že od 01.06.2005, teda po predaji výrobnej kapacity firme WIENERBERGER sa snažil, ako tvrdí, realizovať iné obchodné aktivity, aby zabezpečil využitie prenajatých priestorov. Z podnikateľského zámeru žalobcu na rok 2005 z decembra 2004, z ktorého vychádzal aj správny orgán, je zrejmé, že mal žalobca záujem zabezpečiť expanziu obchodnej činnosti na teritóriu južného Slovenska s ťažiskom pre Bratislavu, južné Považie a Nitriansky kraj a za týmto účelom mali byť vybudované konsignačné sklady, medzisklady v tejto lokalite. Sám žalobca tvrdil, že práve v Sládkovičove prenajal priestory práve z hľadiska zabezpečenia skladových priestorov pre vyvíjanie tejto obchodnej činnosti v južnom teritóriu. Okrem predloženia týchto listinných dôkazov žalobca žiadnymi dôkazmi, ktoré by predložil alebo označil (svedkov) nepreukázal, že podnikol konkrétne kroky k realizácii podnikateľského zámeru na rok 2005, teda k expanzii činnosti do teritória južného Slovenska vyvíjal a snažil sa v maximálnej miere zabezpečiť pokrytie tohto teritória a využitie skladových priestorov v Sládkovičove. Žiadnymi dôkazmi v konaní nepreukázal, že okrem uzavretia Rámcovej kúpno-predajnej zmluvy z 30.12.2004 v písomnej forme, že došlo k osobným rokovaniam medzi účastníkmi zmlúv, na základe ktorých sa mali realizovať konkrétne obchodné prípady, konkrétny predaj a zo strany žalobcu nákup tehliarenských materiálov od firmy predajcu STP, s.r.o. Martin. Súd poukazuje, že sa nestotožňuje s tým právnym názorom, že pokiaľ žalobca mal prenajaté priestory v Sládkovičove a tieto, čo v konaní nebolo sporené, na celé prenajaté obdobie rok 2005 nevyužíval žiadnym spôsobom, ani ako skladové, ani ako výrobné alebo iné priestory, či už na uskladnenie tehliarenských výrobkov alebo iných produktov, že samo o sebe táto skutočnosť nepreukazuje, že by predmetné nájomné (výdavok tohto druhu) nespĺňalo atribút daňového výdavku. Podľa názoru krajského súdu bolo potrebné, aby žalobca v konaní dôsledne si splnil dôkaznú povinnosť jednak skutkovým vymedzením podrobne a konkrétne, ako aj označením a predložením dôkazov preukázal, že nájomné na predmetné priestory nie je „hocijakým“ výdajom, ale výdajom, ktorý má priamo a bezprostrednú väzbu na jeho ďalšiu podnikateľskú činnosť, teda preukázal, že by tento výdaj bol použitý takým spôsobom, že je možné preukázať jeho konkrétnu súvislosť s predmetom podnikania žalobcu. Žalobca bol povinný preukázať, že služby, prenájom predmetných priestorov, za ktoré zaplatil nemalú čiastku, využil na dosiahnutie, udržanie a zaistenie príjmu, teda bol povinný preukázať súvislosť prenájmu skladu s plnením, ktoré žalobca uzavrel s konkrétnymi subjektmi, napr. so spoločnosťou STP, s.r.o. Martin, ktorý mu mal dodávať tehliarske výrobky, ktoré mali byť uskladnené v prenajatých priestoroch (Rámcová kúpno-predajná zmluva zo dňa 30.12.2004), resp. preukázať, aké konkrétne aktivity vyvíjal z hľadiska naplnenia podnikateľského zámeru na rok 2005, v ktorom sám uviedol, že ťažiskom jeho obchodnej činnosti bude práve teritórium južného Slovenska, Bratislava a okolie, južné Považie a Nitriansky kraj a že bude v tejto časti teritória expandovať a realizovať svoju činnosť, a to aj umiestnením výrobnej produkcie na úrovni objemu výroby STP, s.r.o. Martin, resp. iným spôsobom. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a skutkovým vymedzením, predložením a označením dôkazom nepreukázal bezprostrednú väzbu uvedeného výdavku (nákladu na nájom) na jeho podnikateľskú činnosť, či už v prvej alebo druhej polovici roku 2005. Tieto skutočnosti mohol preukázať, keby preukázal, akým spôsobom sa snažil expandovať v teritóriu južného Slovenska tým, že by označil subjekty, s ktorými komunikoval, jednal, osoby, ktoré by tieto skutočnosti potvrdili, ktoré by potvrdili rokovania o uzavretí konkrétnych zmlúv, príp. uzavretie konkrétnych zmlúv, obchodov, ktoré sa z určitých konkrétnych dôvodov napokon nerealizovali. Obdobne mohol dôkazmi, najmä označením svedkov, preukázať rokovania, ktoré boli realizované, ktoré nastali po uzavretí Rámcovej kúpno-predajnej zmluvy z 30.12.2004 s firmou STP, s.r.o. Martin, z akého dôvodu k uzavretiu individuálnych kúpnych zmlúv zo strany žalobcu nedošlo, čo bolo príčinou neuzavretia konkrétnych obchodov, ktoré mali byť v celkovom objeme 60 miliónov Sk a teda mal preukázať, z akého konkrétneho dôvodu zámery uvedené v podnikateľskom zámere na rok 2005 z decembra 2004 týkajúce sa expanzie žalobcu v oblasti južného Slovenska, neboli naplnené. Žalobca v správnom konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že nejde o účelovú transakciu, teda len o uzavretie zmlúv o prenájme nebytových priestorov, vyúčtovanie a zaplatenie nájmu a tým v súvislosti s uplatnením výdavku nájomného titulom daňových výdavkov nedošlo len k odčerpaniu prostriedkov štátneho rozpočtu v súvislosti s určením výšky základu dane. Súd na záver zdôrazňuje, že akýkoľvek výdaj vynaložený poplatníkom dane nenapĺňa atribúty daňového výdavku, ale o daňový výdavok iba v tom prípade, ak má priamu a bezprostrednú väzbu na konkrétnu a ďalšiu podnikateľskú činnosť žalobcu. Bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že výdavok - nájomné súvisel s ďalšou podnikateľskou činnosťou, ktorá smerovala k tomu, aby žalobca urobil všetky kroky k tomu, aby dosiahol maximálne využitie prenajatých priestorov v súvislosti s predmetom podnikateľskej činnosti, ktorú mal v predmete podnikania. Podľa názoru krajského súdu žalobca dôkazné povinnosti neuniesol, dôsledne si nesplnil svoje právo upravené § 15 ods. 5 písm. c) zák. č. 511/1992 Zb. predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, taktiež nenaplnil podľa § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že v konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vecný súvis vynaloženého nákladu s jeho ďalšou podnikateľskou činnosťou a preto záver správneho orgánu a vyhodnotenie dôkazov, ktoré predložil v konaní daňový subjekt je vecne správne, preto záver žalobcu, že predmetný výdavok nie je daňovým výdavkom v zmysle § 21 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z.z. v spojení s ust. § 2 písm. i) zák. č. 595/2003 Z.z. je vecne správny. Súd zdôrazňuje, že pre posúdenie veci nemá vplyv konanie vedené na Daňovom úrade Martin č. 666/231/3875506/Sop, ktorým bol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie november 2005, v rámci tohto konania boli posudzované aj faktúry č. 701805 a 701905 zo dňa 30.11.2005.Je pravdou, že právny názor žalovaného je odlišný od stanoviska správcu dane uvedeného v rozhodnutí č. 666/231/3875506/Sop z 29.05.2006, podľa názoru krajského súdu, i keď toto rozhodnutie je právoplatné, týka sa časti zdaňovacieho obdobia (novembra 2005), pričom predmetom prieskumu v konaní sp. zn. 20S/146/2010 je zdaňovacie obdobie celý rok 2005 a taktiež sa týka inej dane (DPH), pričom kritériá daňového výdavku z hľadiska dane z príjmu nie sú totožné s kritériami vymedzenými na priznanie nadmerného odpočtu DPH. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. ju zamietol. Žalobca nemal v konaní úspech, preto s pouk. na § 250k ods. 1 O.s.p. mu nevzniká právo na náhradu trov konania. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti uvedenému rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave. . Proti výroku o náhrade trov konania je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave. Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.