Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/377/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5010899694 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2011:5010899694.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: V. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. G., ul. N. č. XX, J. L., zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Celestínom Stehurom, advokátom so sídlom J., ul. J. N. č. XXXX, proti odporkyni: W. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. - K. č. XXX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Annou Mozolíkovou, advokátkou so sídlom J., ul. B. č. XXXX o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi V. Z., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 11C/2/2007-141 zo dňa 27. septembra 2010 takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol m e n í tak, že u r č u j e , že nehnuteľnosť - dom č. súp. 278, postavený na pozemku parc. KN-C č. 2763 vedená u Správy katastra Čadca pre kat. úz. K. na LV č. XXX, patrí do dedičstva po nebohom V. Z., nar. XX. XX. XXXX, zomrelom dňa 27. 08. 2006 v J. G.. Pokiaľ okresný súd návrh navrhovateľa zamietol aj ohľadom nehnuteľností - parc. KN-C č. 2757 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 242 m2 a parc. KN-C č. 2758 - záhrady vo výmere 603 m2, vedené u Správy katastra Čadca pre kat. úz. K., krajský súd p r i p ú š ť a v tejto časti späťvzatie návrhu na začatie konania, rozsudok okresného súdu v tejto časti z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e . Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č.k. 11C/2/2007-141 zo dňa 14. 9. 2009 (v poradí tretím) Okresný súd v Čadci zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že dom č. 278, postavený na parc. KN č. 2763, parc. KN č. 2757 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 240 m2, KN parc. č. 2758 - záhrada o výmere 603 m2, všetky nehnuteľnosti zapísané na Katastrálnom úrade Žilina, Správa katastra Čadca, pre kat. úz. K. na LV č. XXX, patria do dedičstva po nebohom V. Z., nar. XX. X. XXXX, zomr. 27. 8. 2006 v J. G.. Navrhovateľa zaviazal k povinnosti nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 2.104,68 € do 3 dní po právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne odporkyne JUDr. F. W., vedený vo O., a.s., pobočka J.. Rozhodnutie odôvodnil takisto ako v prechádzajúcich prípadoch a síce tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že nebohý W. K. uzatvoril s bratom navrhovateľa - V. Z. dohodu o bezplatnom užívaní dňa 3. 8. 1983 predmetom ktorej bolo odovzdanie rodinného domu č. 278 v katastri obce J. - N., do bezplatného užívania V. Z. na dobu do úplného schátrania. Zároveň si účastníci dohodli vyplatiť čiastku 35.000,- Kčs, ktorá bola po podpísaní dohody vyplatená W. K.. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že danou dohodou mali účastníci vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej W. K. mal odpredať V. Z. predmetnú spornú nehnuteľnosť. Prvostupňový súd poukazujúc na ustanovenia §§ 399, 46 ods. 1 a § 47 ods. 2 v čase uzavretia dohody platného Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“) vyhodnotil dohodu o bezodplatnom užívaní ako zmluvu, ktorá odporuje vtedy platným zákonným ustanoveniam. Na základe dohody zo dňa 03. 08. 1983 došlo k odovzdaniu nehnuteľností do užívania V. Z. zo strany W. K. a V. Z. sa k tejto nehnuteľnosti správal ako detentor, teda ako užívateľ rodinného domu č. súp. 278 aj s príslušnými nehnuteľnosťami. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na zastretosť právneho úkonu v zmysle § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že týmto právnym úkonom mal byť zastretý iný právny úkon (kúpna zmluva), okresný súd vyhodnotil tento právny úkon ako absolútne neplatný, nakoľko je v rozpore s ustanoveniami vtedy platného Občianskeho zákonníka, a to konkrétne: § 37 (nezrozumiteľnosť právneho úkonu), § 39 (obchádza zákon), § 47 ods. 2 (registrácia štátnym notárstvom). Na základe uvedeného je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe dohody o bezplatnom užívaní, a teda nemohlo dôjsť ani k uzatvoreniu platnej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom by bol prevod nehnuteľností. Právny úkon, ktorý obchádza zákon je s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka sankcionovaný absolútnou neplatnosťou. Súd je na absolútnu neplatnosť právneho úkonu povinný prihliadnuť ex offo. Neplatný právny úkon nespôsobuje žiadne účinky, z neplatného právneho úkonu nie je možné uplatňovať si žiadne práva, a teda nevznikajú ani žiadne povinnosti. Pokiaľ navrhovateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo aj od vyjadrenia odporkyne pred odvolacím súdom v konaní sp. zn. 5C/141/2003, prvostupňový súd „musel zobrať do úvahy pri hodnotení tohto dôkazu aj možnosť, že prejavy nemusia byť v listine zachytené správne“, preto sa snažil zistiť pravý úmysel osôb, ktoré tento prejav vykonali aj inými dôkaznými prostriedkami. Na základe uvedeného preto opätovne vypočul odporkyňu, ktorá uviedla, že si také vyjadrenie (ako je uvedené v spise sp. zn. 5C/141/2003) nepamätá. Jej manžel jej takéto skutočnosti neuviedol. Z výsluchu odporkyne prvostupňový súd vyvodil záver, že jej predchádzajúce vyjadrenie nepreukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva právnym predchodcom navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam. Ak za ďalšie navrhovateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam titulom vydržania, keďže jeho právny predchodca nehnuteľnosti nerušene a dobromyseľne užíval od 03. 08. 1983, prvostupňový súd sa s uvedenými tvrdeniami nestotožnil majúc za to, že neboli splnené všetky zákonom stanovené podmienky k vydržaniu, a to predovšetkým dobromyseľnosť a dĺžka vydržacej doby. Okresný súd mal preukázané, že právny predchodca navrhovateľa mal v držbe sporné nehnuteľnosti od 03. 08. 1983 a pokiaľ by ich nerušene a dobromyseľne užíval, k vydržaniu by došlo ku dňu 03. 08. 1993, avšak ešte dňa 30. 07. 1993, teda pred uplynutím vydržacej doby uzatvoril s odporkyňou nájomnú zmluvu spísanú vo forme notárskej zápisnice, z obsahu ktorej prvostupňový súd vyvodil záver, že právny predchodca navrhovateľa uznal vlastnícke právo odporkyne. Nájomnú zmluvu zo dňa 30. 07. 1993 súd vyhodnotil ako platný dvojstranný právny úkon, ktorým odporkyňa prenechala do nájmu sporné nehnuteľnosti na dobu 10 rokov a predchodca navrhovateľa zaplatil odporkyni nájomné 31.000,- Sk. Ak by V. Z. - právny predchodca navrhovateľa nerešpektoval vlastnícke právo odporkyne k nehnuteľnostiam, v opačnom prípade by nájomnú zmluvu neuzatvoril. Inak povedané, ak by sporné nehnuteľnosti považoval za svoje vlastníctvo v dobrej viere, že ich odkúpil od W. K., nedošlo by k uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že tak učinil z dôvodu dobrých susedských vzťahov. Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. V 5/1989, R8/1991), ktoré sa zaoberajú vydržaním vlastníckeho práva oprávneným držiteľom dospel prvostupňový súd k záveru, že právny predchodca navrhovateľa nemohol byť a nebol dobromyseľným držiteľom. Dňa 30. 07. 1993 totiž uzatvoril nájomnú zmluvu s odporkyňou ako vlastníčkou sporných nehnuteľností, na základe ktorej uznal jej vlastnícke právo a boli preto jednoznačne vyvrátené tvrdenia navrhovateľa o dobromyseľnosti držby rodinného domu a k nemu priľahlých pozemkov. Subjektívne predstavy navrhovateľa o tom, že jeho právny predchodca bol dobromyseľný nezakladajú vlastnícke právo V. Z. k sporným nehnuteľnostiam. Občiansky zákonník taxatívne určuje spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Navrhovateľ v konaní nepreukázal (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ďalej len „O. s. p.“), že by V. Z. spôsobom daným zákonom nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Jeho tvrdenia boli spoľahlivo vyvrátené listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi a zabezpečenými súdom. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., v prospech odporkyne, ktorá mala v konaní plný úspech. Súd jej preto priznal náhradu trov spočívajúcich z trov právneho zastúpenia spolu vo výške 2.164,68 eur. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za arbitrárne, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, tiež za nejasné a nezrozumiteľné, pretože si odporuje vo svojich jednotlivých častiach. Okresný súd v napadnutom rozsudku vôbec neuvádza dôvody, pre ktoré uveril výpovedi odporkyni ohľadom kúpy nehnuteľnosti právnym predchodcom navrhovateľa od jej nebohého manžela, aj keď takáto výpoveď je v rozpore s jej doterajšími tvrdeniami. Okresný súd sa s týmito rozpormi v rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyporiadal. Prvostupňový súd v rozsudku žiadnym spôsobom nehodnotil rozpory vo výpovedi odporkyne. Žiadnym spôsobom neodôvodnil prečo jej uveril, že jej právny predchodca o predaji nehnuteľnosti nikdy nehovoril. Z tohto dôvodu preto možno napadnuté rozhodnutie označiť za nepreskúmateľné. Nepreskúmateľné súdne rozhodnutia zakladajú v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR aj protiústavný stav, pretože podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa ukladá súdom zákonom ustanoveným postupom poskytovať ochranu právam, ktoré sú predmetom občianskeho súdneho konania. Zákonom ustanovený postup predpokladá aplikáciu ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a teda stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Taktiež súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Na základe uvedeného okresný súd porušil navrhovateľovo právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p., a tým aj naplnil odvolací dôvod uvedený v ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Odhliadnuc od uvedeného odvolateľ vyslovil aj presvedčenie, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza okrem iných skutočností aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd vyvodil zo zisteného skutkového stavu nesprávne právne závery, resp. nesprávne posúdil vykonané dokazovanie. V odôvodnení súd uvádza, že po právnej stránke vychádzal z § 399 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia dohody medzi právnym predchodcom navrhovateľa a právnym predchodcom odporkyne. Právny názor okresného súdu ale nie je správny, pretože v ust. § 399 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia dohody sa uvádza, že predávajúcemu vznikne povinnosť vec kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu vec prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Tiež v ust. § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uvádza, že zmluvy o prevode nehnuteľností musia mať písomnú formu. Dohoda podpísaná medzi právnymi predchodcami účastníkov konania spĺňala všetky náležitosti, ktoré zákon vyžadoval pre kúpnu zmluvu. Bola vyplatená kúpna cena 35.000 Sk, bol zrejmý predmet kúpy, došlo k dohode o možnosti prevodu vlastníckeho práva nadobúdateľa tretím osobám, a tiež sa právny nástupcovia účastníkov dohodli, že si nebudú uplatňovať žiadne ďalšie nároky. Právny predchodca navrhovateľa bol pri podpise dohody dobromyseľný a nehnuteľnosti užíval ako svoje vlastné pokojne a nerušene. Dom kompletne zrekonštruoval, prerobil strechu, okná, obvodové múry, vybudoval interiér, v podstate sa dá povedať, že nehnuteľnosť by v dnešnej podobe nebyť nebohého brata navrhovateľa už ani neexistovala. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že dohoda uzatvorená medzi právnymi predchodcami účastníkov je neplatná. Neskúmal ako sa účastníci dohody správali. Právny predchodca odporkyne až do svojej smrti uznával vlastnícke právo nebohého brata navrhovateľa. Nerobil si do nehnuteľnosti žiadne nároky. Naopak, spoločne vykonali všetky ďalšie administratívne kroky, z ktorých možno usúdiť, že uznával vlastnícke právo právneho predchodcu navrhovateľa. Nebohý brat navrhovateľa bol vedený ako platca elektrickej energie, a tiež za nehnuteľnosti riadne platil dane. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne aj z dôvodu, že je v rozpore s vykonaným dokazovaním, a to najmä s výpoveďami samotnej odporkyne z dedičského konania po nebohom W. K. a z konania o vydanie veci, ktoré sú jednoznačné a potvrdzujú oprávnenosť navrhovateľovho návrhu. Pokiaľ by okresný súd riadne vyhodnotil výpovede odporkyne, musel by dospieť aj k inému záveru pri posúdení podmienok vydržania sporných nehnuteľností. Navyše okresný súd nepostupoval v zmysle uznesenia Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/4/2010 zo dňa 30. 04. 2010, kde krajský súd jasne vyjadril názor ohľadom podmienok vydržania sporných nehnuteľností. Odporkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu na pojednávaní pred krajským súdom dňa 24. 05. 2011 odvolací súd žiadala, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Poukázala na to, že zastretý úkon uskutočnený v rozpore s v tom čase platnou právnou úpravou nemožno považovať za titul nadobudnutia. Inak povedané, je absolútne nemožné, aby bola považovaná dohoda o bezplatnom užívaní za kúpnu zmluvu, nakoľko to je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Dôležitou skutočnosťou je aj to, že v samotnom názve titulu, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva je uvedené, že sa jedná o dohodu bezplatnú, pričom účastníci si vyplatili určitú peňažnú sumu. Obom stranám muselo byť jasné, že obchádzajú zákon, pretože podľa v tom čase platných predpisov bolo potrebné k prevodu nehnuteľnosti súhlas štátneho orgánu. Takže dohodu o bezplatnom užívaní, ktorá bola predložená v prejednávanej veci, nemožno považovať za kúpnu zmluvu, ktorá by bola titulom nadobudnutia vlastníctva. Ohľadom možného vydržania okresný súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, v ktorom skúmal všetky potrebné aspekty k vydržaniu. Dospel aj k správnemu záveru, že navrhovateľovi chýba pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržacia doba, ktorá nebola naplnená. Pokiaľ by boli aj pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že sa správal ako vlastník, tak sporné nehnuteľnosti nemohol nadobudnúť vydržaním, pretože s ohľadom na všetky okolnosti dobre vedel, že účastníci zmluvy obchádzali zákon, a preto sa právny predchodca navrhovateľa nemohol správať ako vlastník. Za ďalšie tak ako je už uvedené, nebola naplnená potrebná vydržacia 10-ročná lehota pri nehnuteľnostiach. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil, a to z nasledovných dôvodov: Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáha určenia, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. K. patria do dedičstva po nebohom V. Z., nar. XX. XX. XXXX, zomr. 27. 08. 2006 v J. G. tvrdiac, že jeho právny predchodca vyššie uvedené nehnuteľnosti nadobudol zmluvou o bezplatnom užívaní dňa 03. 08. 1983. Hoci táto zmluva nebola pomenovaná ako kúpna zmluva, v skutočnosti ňou účastníci práve kúpnu zmluvu zastierali. Preto platí táto, t. j. kúpna zmluva. Odporkyňa s podaným návrhom nesúhlasila. V celého prvostupňového konania sa bráni tým, že sa považuje za výlučnú vlastníčku sporných nehnuteľností, tieto nikdy neboli V. Z. odpredané. Mal ich len v prenájme, čo potvrdil aj tým, že dňa 30. 07. 1993 podpísal ďalšiu nájomnú zmluvu na dobu 10 rokov. Odporkyňa ďalej poukázala na konanie sp. zn. 5C/141/2003, v ktorom sa domáhala vypratania sporných nehnuteľností proti V. Z., a ktoré konanie bolo v dôsledku úmrtia menovaného zastavené. Tento sa nikdy nemohol stať vlastníkom nehnuteľností, nakoľko úkon - dohoda o bezplatnom užívaní je absolútne neplatným právnym úkonom. V priebehu odvolacieho konania, po tom ako na pojednávaní dňa 30. 08. 2011 vyšlo najavo, že odporkyňa pozemky KN č. 2758 a č. 2757 už nevlastní, keďže ich darovala svojmu vnukovi V. V., navrhovateľ zobral svoj návrh v časti určenia, že nehnuteľnosti parc. KN č. 2758 a č. 2757 patria do dedičstva po bratovi V. Z. späť a žiadal konanie v uvedenej časti zastaviť. V dôvodoch čiastočného späťvzatia návrhu navrhovateľ tiež uviedol, že po preverení skutkového stavu na správe katastra zistil, že obe vyššie uvedené parcely majú v užívaní „U.“, ktorí na parc. KN č. 2757 majú postavený rodinný dom č. 318. Nebohý brat navrhovateľa V. Z. užíval pozemky KN č. 2763, č. 2762 a iné, ktoré však nie sú majetkovo právne vysporiadané. S poukazom na uvedené a preto, lebo odporkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasila, odvolací súd pri aplikácii § 208 O. s. p. pripustil čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania, rozsudok okresného súdu v tejto časti - pokiaľ bol návrh navrhovateľa zamietnutý aj ohľadom nehnuteľností parc. KN-C č. 2757 a č. 2758 zrušil a konanie zastavil. V priebehu prvostupňového konania rozhodoval okresný súd vo veci samej viackrát, a to rozsudkami č. k. 11C/2/2007-36 zo dňa 17. 12. 2007, č. k. 11C/2/2007-79 zo dňa 12. 11. 2008, č. k. 11C/2/2007-103 zo dňa 14. 09. 2009, ktorými vždy návrh navrhovateľa v hore uvedenej veci zamietol či už z „dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu, resp. vychádzajúc z toho, že v čase, kedy malo dôjsť k údajnému prevodu, občania českej národnosti nemohli nadobúdať nehnuteľnosti na území Slovenska, a preto aj pokiaľ malo ísť o zastretý právny úkon, nemôže platiť ten, ktorý mal byť zastretý, pretože tento bol v tom čase v rozpore s platným právom. Právny predchodca navrhovateľa nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti ani vydržaním, pretože ako vlastník nebol dobromyseľný, teda v dobrej viere, že nehnuteľnosť od W. K. odkúpil“. Takýto záver vyvodil okresný súd z toho, „že dňa 30. 07. 1993 podpísal V. Z. nájomnú zmluvu s odporkyňou, na základe ktorej mu prenechala nehnuteľnosť na dobu 10 rokov s výškou nájomného 31.000,- Sk. Z takéhoto právneho úkonu potom vyplýva to, že právny predchodca navrhovateľa rešpektoval vlastnícke právo odporkyne k sporným nehnuteľnostiam, keď takúto nájomnú zmluvu uzatvoril“. Uzneseniami č. k. 8Co/63/2008-62 zo dňa 08. 07. 2008, č. k. 8Co/21/2009-93 zo dňa 28. 05. 2009 a č. k. 8Co/4/2010-118 zo dňa 30. 04. 2010 krajský súd, ako súd odvolací, zhora uvedené - napadnuté rozsudky okresného súdu vždy zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie či už z dôvodov, „že v prejednávanej veci bol preukázaný naliehavý právny záujem, resp. preto, že prvostupňový súd sa v nedostatočnej miere vysporiadal s vyjadreniami odporkyne v iných konaniach (v konaní o vypratanie veci a dedičskom konaní), ktoré podľa názoru odvolacieho súdu zásadným spôsobom spochybňovali to, že medzi účastníkmi došlo len k uzavretiu nájomnej zmluvy. Odporkyňa sa totiž v spomínaných konaniach vyjadrovala v tom smere, že jej nehnuteľnosť už nepatrí“. Úlohou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bolo skúmať, či nedošlo v prejednávanej veci k prípadnému nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, t. j. vyhodnotiť podmienky, za ktorých dochádza k nadobudnutiu vlastníckeho práva, ktoré zákon vyžaduje. Tiež sa mal okresný súd oboznámiť s výpoveďou odporkyne v dedičskom konaní po W. K. sp. zn. D/32/1992. V uznesení č. k. 8Co/4/2010-118 zo dňa 30. 04. 2010 odvolací súd súhlasil s názorom prvostupňového súdu, že dohodu o bezplatnom užívaní, ktorá bola uzatvorená medzi právnymi predchodcami účastníkov konania nemožno považovať za platný právny úkon, pretože nespĺňa náležitosti riadnej kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá v konečnom dôsledku v čase uzavretia právneho úkonu vzhľadom na národnosť právneho predchodcu navrhovateľa nebola ani možná. Ďalšie vyhodnotenie vykonaných dôkazov, tak ako ho uviedol okresný súd, však už podľa názoru odvolacieho súdu nezodpovedalo skutočnému stavu veci. Výpovede odporkyne či už v dedičskom konaní, resp. v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, jasne svedčia o tom, že úmyslom oboch strán, ktoré uzatvárali dohodu o bezplatnom užívaní bolo v skutočnosti trvalé odovzdanie nehnuteľností do vlastníctva právneho predchodcu navrhovateľa, čo vzhľadom na vtedajšie právne predpisy z formálneho hľadiska nebola možná. To ale neznamená, že deň uzavretia dohody o bezplatnom užívaní nehnuteľností nemožno označiť za moment oprávneného uchopenia sa držby nehnuteľností právnym predchodcom navrhovateľa, od ktorého tento nehnuteľnosti dobromyseľne nepretržite užíval ako vlastné. Pokiaľ aj neskôr podpísal nájomnú zmluvu s odporkyňou, odvolací súd sa stotožnil s tým, že tak urobil len preto, lebo začalo dochádzať k sporom ohľadom vlastníctva nehnuteľností po tom, ako sa v dedičskom konaní po nebohom W. K. stala ich vlastníčkou odporkyňa. Právny predchodca navrhovateľa nebol účastníkom dedičského konania, a preto mu ani nemohlo byť známe vyjadrenie odporkyne v tomto konaní o tom, že jej nebohý manžel mal nehnuteľnosť odpredať, hoci v skutočnosti k odpredaju formou riadnej kúpnej zmluvy nedošlo s ohľadom na už uvádzané skutočnosti. Vyjadrenie odporkyne v dedičskom konaní po W. K. bolo podľa názoru odvolacieho súdu jasným a presvedčivým dôkazom o tom, že medzi právnymi predchodcami účastníkov došlo k dohode, podľa ktorej sa mal stať V. Z. nielen užívateľom, ale aj vlastníkom nehnuteľnosti. Odporkyňa takéto isté prehlásenie v podstate zopakovala aj v konaní o vypratanie nehnuteľnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu sporné nehnuteľnosti vzhľadom na vyjadrenie odporkyne v dedičskom konaní neboli správne zaradené do súpisu aktív dedičstva po poručiteľovi W. K., pretože tento v čase svojej smrti bol ich vlastníkom len formálne, čo muselo byť jasné aj samotnej odporkyni. Rozhodnutie o dedičstve ako aj nájomná zmluva 30. 07. 1993 preto nemohli objektívne spôsobiť prerušenie plynutia vydržacej lehoty. Z obsahu pripojeného spisu sp. zn. 5C/141/2003, konkrétne zo zápisnice o pojednávaní pred krajským súdom zo dňa 12. 07. 2006 (č. l. 91 a nasl. spisu) odvolací súd zistil, že W. K., v predmetnom konaní vystupujúca ako navrhovateľka, pred odvolacím súdom uviedla, že „jej manžel predal nehnuteľnosť odporcovi v roku 1983 a je to zapísané aj u notárky, ale keďže to nebolo prepísané na odporcu a on si to stále nedával do poriadku a neprepísal si nehnuteľnosť na seba, potom ako zomrel jej manžel pri dedičstve notár povedal, že to musí pripadnúť jej. Preto sa aj tak stalo.“ Zo spisu sp. zn. D/32/1992 po poručiteľovi W. K., zomr. 09. 11. 1991, naposledy bytom J. - K. č. XXX odvolací súd zistil, že v dedičskom konaní po nebohom odporkyňa do zápisnice spísanej dňa 17. 09. 1992 na bývalom Štátnom notárstve v Čadci uviedla, „že pokiaľ je podľa výpisu na LV č. 312 zapísaný ako vlastník domu č. 278 a parc. EN č. 2757 kat. úz. K. poručiteľ, tento dom poručiteľ odpredal asi v roku 1982 - 1983 V. Z. z J. G.“. Kúpnu zmluvu mala odporkyňa predložiť na ďalšom pojednávaní. Toto sa konalo dňa 18. 03. 1993 (č. l. 21 dedičského spisu). Odporkyňa predložila dohodu zo dňa 03. 08. 1983 o bezplatnom užívaní domu č. 278 kat. úz. obce J. - N., ktorou poručiteľ dal do bezplatného užívania V. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. G., Q. sady č. XX, na dobu do úplného schátrania dom č. 278. Podľa dohody bolo vyplatených W. K. 35.000,- Sk a jej predmetom v zmysle bodu 8. bol aj priľahlý pozemok o výmere 20 árov. S poukazom na konštatovanie, že ide o dohodu o užívaní a nie o prevod nehnuteľností, ako aj vzhľadom na dátum uzavretia dohody (od ktorého času ešte nemohol V. Z. nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním) boli sporné nehnuteľnosti zaradené do súpisu dedičstva. Z výsluchu odporkyne odvolací súd zistil, že jej mal nebohý manžel povedať, že sporný dom prenajal a keďže sa jednalo o jeho vlastníctvo, do tejto záležitosti sa „nestarala“. Manžela sa ohľadom peňazí za tento dom nepýtala, keďže to bol jeho majetok. Sám je tiež nič nehovoril. Spočiatku s manželom žili dobre, potom už nie. Počula, že mal frajerku, že vybral peniaze, nevie komu ich dával. Pokiaľ sa týka spornej nehnuteľnosti, manžel do nej, v čase keď sa tam zdržiavali nájomníci, chodieval „na pohárik“. Keď už nežil odporkyňa bola za pani notárkou, ktorej povedala, že nehnuteľnosť je v nájme a nájomcovia tam niečo robia. Na to si ich predvolala a povedala im že tam nemôžu nič robiť, iba keď sa klinec pokazí alebo kľučka a pod. Na výzvu odvolacieho súdu, aby odporkyňa vysvetlila svoje výpovede v konaní o vypratanie nehnuteľnosti a v dedičskom konaní odporkyňa uviedla, že sa jedná o omyl, resp. to bolo zle zapísané. Manžel jej povedal, že nehnuteľnosť dal do prenájmu, že to bude deťom. Právneho predchodcu navrhovateľa neustále upozorňovala, aby si veci dal do poriadku, previedol vlastníctvo. Upozorňovala pána Z., že to nie je jeho vlastníctvo. Potom ako právny predchodca navrhovateľa podpísal v roku 1993 nájomnú zmluvu ohľadom sporného domu, odporkyňa doňho nechodila. Potom ako V. Z. zomrel, dom zostal uzamknutý, chodí tam odporkyňa len vyvetrať alebo pozametať. Z jej výpovede bolo zrejmé, že rozumie tomu aký je rozdiel medzi predajom, resp. prenájmom nehnuteľnosti. K okolnostiam uzavretia nájomnej zmluvy uviedla, že k jej uzavretiu došlo z iniciatívy právneho predchodcu navrhovateľa, ktorý za ňou prišiel, aby jej nehnuteľnosť predal. Na to mu povedala, že nehnuteľnosť mal doposiaľ v nájme a pokiaľ chce, tak tento môžu predĺžiť o 5 rokov. Potom išli k notárke a napísali zmluvu. Ešte predtým však bol nebohý V. Z. predvolaný, že mu to odporkyňa prepíše, avšak on sa nedostavil. Z výsluchu svedka Y. L. odvolací súd zistil, že pomáhal právnemu predchodcovi navrhovateľa pri prestavbe domu, ktorý je predmetom konania. Svedok uviedol, že mu V. Z. povedal, že nehnuteľnosť kúpil od W. K., s ktorým sa viackrát stretol v čase keď sa dom rekonštruoval. Nehnuteľnosť bola pritom v dosť zanedbanom stave. Na základe rozhovorov medzi právnymi predchodcami účastníkov konania bol svedok v tom, že toho času už nebohý V. Z. nehnuteľnosť od W. K. kúpil. O jej prepisovaní hovorili vždy keď boli spolu. Odporkyňa do domu začala chodiť až potom, ako jej manžel zomrel. Zakaždým pritom či už navrhovateľovi, resp. jeho nebohému bratovi nadávala s tým, že nehnuteľnosť považovala za svoju tvrdiac, že to zdedila. Svedok pritom počul, že jej bolo povedané, že nehovorí pravdu. Potvrdil tiež to, že odporkyni boli odovzdané nejaké peniaze, avšak nevedel sa vyjadriť z akého titulu. Po smrti svojho brata navrhovateľ v nehnuteľnosti asi dva roky nebol. Keď tam však prišiel zistili, že bol vymenený zámok a chýbali aj nejaké veci. Neskôr tam boli ešte raz pokosiť trávu, avšak prišli policajti s tým, aby do nehnuteľnosti nechodili, kým vec nevyrieši súd. Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Platný Občiansky súdny poriadok výslovne stanovuje, čoho sa môže navrhovateľ domáhať, čiže aké sú právne prípustné druhy žalôb z hľadiska obsahu petitov. V zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje navrhovateľa. Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť, pričom nie je dôležité, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda predstavujú nebezpečenstvo budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Vychádzajúc z navrhovateľom uvádzaných skutočností a berúc do úvahy aj to čo je predmetom konania, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade navrhovateľ preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci jeho návrhu je jedným z predpokladov pre zapísanie jeho vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú: a/ existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí; b/ uplynutie stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe (3-ročná doba u hnuteľných vecí, 10-ročná doba u nehnuteľných vecí); c/ spôsobilosť predmetu vydržania (R 50/1985). Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t. j. ten kto s vecou nakladá ako so svojou aj so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne; ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa. Oprávnená držba je faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi, v dobrej viere, že držiteľovi vec alebo vykonávateľovi práva tieto patria. Pri oprávnenej držbe musia byť splnené nasledovné náležitosti: a/ faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva; b/ vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako svojimi; c/ dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. Tá skutočnosť, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný alebo nedobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, z hľadiska osobného presvedčenia samotného držiteľa veci, resp. vykonávateľa práva. Treba tu mať na zreteli, že dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva (nadobúdací titul, i keď neplatný, napr. kúpna alebo darovacia zmluva). Takže subjekt, ktorý sa bude dovolávať súdnej ochrany podľa § 130 ods. 2 bude musieť okrem iného tvrdiť, resp. preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci, resp. práva, nie samú dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie - psychický stav. V prípade pochybností o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá - platí vyvrátiteľná právna domnienka - že držba je oprávnená. V takom prípade ten kto popiera, napr. dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby. Na rozdiel od držiteľa, vlastník musí preukázať platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva. Strata dobrej viery držiteľa veci alebo vykonávateľa práva nastane okamihom, keď sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Ku strate dobrej viery dôjde tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa určuje, že držiteľ má vydať vec vlastníkovi, resp. ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iný subjekt, než držiteľ. Zhodnotiac výsledky dokazovania vykonaného v odvolacom konaní dospel odvolací súd k záveru, že nehnuteľnosť dom súp. č. 278, nachádzajúci sa v kat. úz. K., nadobudol do svojho vlastníctva toho času už nebohý V. Z. - právny predchodca navrhovateľa, a to na základe vydržania odvíjajúceho sa od neplatného právneho úkonu, ústnej kúpnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu mal odvolací súd za to, že navrhovateľ ako dedič po nebohom sa svojím návrhom oprávnene domáhal zaradenia vyššej uvedenej nehnuteľnosti do súpisu aktív dedičstva po zomrelom V. Z., nakoľko v súčasnosti je ohľadom predmetnej stavby v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva ako vlastníčka vedená odporkyňa. Navrhovateľ preto v konaní preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení (viď vyššie § 80 písm. c/ O. s. p.). Pri hodnotení skutkového stavu nemal odvolací súd žiaden dôvod odchýliť sa od svojich predchádzajúcich právnych názorov vyslovených v skorších zrušujúcich uzneseniach, keďže skutkový stav, tak ako bol zistený, zostal nezmenený. Pri posudzovaní dôvodnosti navrhovateľom podaného návrhu odvolací súd považoval za zásadné vyjadrenia odporkyne vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti, ktoré predniesla či už v dedičskom konaní, resp. v konaní o vypratanie nehnuteľnosti. V oboch konaniach, ktoré boli vedené so značným časovým odstupom vypovedala v podstate to isté a síce, že nehnuteľnosť, ktorá mala byť predmetom či už dedičského konania, resp. vypratania, jej manželovi W. K. už nepatrila, keďže ju ešte za svojho života odpredal toho času už nebohému V. Z.. Odvolací súd neuveril tvrdeniam odporkyne, že obsah jej prejavu je v zápisniciach v dedičskom konaní a v konaní o vypratanie nehnuteľnosti zle zachytený, resp. „že to nepovedala“. Je absolútne nepravdepodobné, že by dvakrát po sebe s viac ako desaťročným časovým odstupom pred dvoma rôznymi osobami vystupujúcimi v mene štátu vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti odporkyňa vypovedala tak, že by jej prejav bol zle zachytený. V tomto smere musí odvolací súd podotknúť, že nerozumel tomu prečo mal prvostupňový súd pochybnosti o výpovediach odporkyne v spomínaných konaniach (čo ho k tomu viedlo) a na základe čoho dospel k záveru, že jej predchádzajúce vyjadrenia nepreukazujú nadobudnutie vlastníckeho práva právnym predchodcom navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam. Prvostupňový súd svoj záver o zlom pochopení výpovedi odporkyne v podstate založil len na tom, že to v prejednávanej veci poprela. Čiže inak povedané, jej predchádzajúce výpovede mal za vyvrátené jej súčasnými tvrdeniami. Takže nakoniec z dvoch rozporných výpovedí odporkyne uveril tej, ktorú vyprodukovala v prejednávanej veci. Ťažko si však možno predstaviť, že by odporkyňa povedala niečo iné, keďže v prejednávanej veci jej ide o zachovanie vlastníckeho práva, tak ako ho má vedené na liste vlastníctva. Vzhľadom k tomu, že odporkyňa vo svojej výpovedi pred odvolacím súdom uviedla, že si je vedomá toho aký je rozdiel medzi nájmom nehnuteľnosti a jej predajom, odvolací súd jej výpoveď v prejednávanej veci hodnotil ako účelovú a tendenčnú. V konečnom dôsledku sama priznala, že pri jednaní s právnym predchodcom navrhovateľa tento viackrát uviedol, že nehnuteľnosť jej už nepatrí. Z čoho vyplýva, že nebohý V. Z. sa cítil byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti, bol v tomto presvedčení. Pokiaľ sa týka nadobúdacieho titulu, za tento odvolací súd považoval ústnu kúpnu zmluvu dohodnutú medzi právnymi predchodcami účastníkov konania ešte v roku 1983, teda nie dohodu o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti, ktorou zúčastnené strany len simulovali odovzdanie nehnuteľnosti. Odvolací súd bol ale toho názoru, že od uvedeného momentu sa právny predchodca navrhovateľa oprávneným spôsobom uchopil držby spornej nehnuteľnosti, a to v presvedčení, že mu patrí, a túto nepretržite užíval viac ako 10 rokov. Pokiaľ teda aj odporkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v konaní tvrdila, že navrhovateľ nemá nadobúdací titul, odvolací súd sa uvedeným nestotožnil, pričom za takýto považoval ústnu kúpnu zmluvu dohodnutú medzi právnymi predchodcami účastníkov konania, ktorej existencia bola preukázaná, či už z výpovedí samotnej odporkyne v predchádzajúcich konaniach, resp. tým, že právny predchodcovia účastníkov konania uzatvorili dohodu o bezplatnom užívaní domu súp. č. 278, ktorou však len simulovali kúpnu zmluvu, ktorú v skutočnosti uzatvorili. To, že nebohý W. K. skutočne odpredal V. Z. nehnuteľnosť nasvedčuje aj to, že v dohode o bezplatnom užívaní si účastníci dohodli, aj napriek tomu, že dohoda znela na bezplatné užívanie, finančnú odplatu v sume 35.000,- Kčs, ktorá suma vzhľadom na pomery tej doby svedčí o tom, že došlo k odpredaju nehnuteľnosti. Ďalšou skutočnosťou svedčiacou v prospech navrhovateľa, že došlo k odpredaju nehnuteľnosti je aj to, že jeho právny predchodca uskutočnil na nehnuteľnosti pomerne rozsiahle rekonštrukčné práce. Podľa názoru odvolacieho súdu je nelogické, aby do domu investoval značnú časť svojich peňazí bez toho, aby mu vôbec patril. Vzhľadom k tomu, že v súdnej praxi bolo už viackrát judikované, že neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním dospel odvolací súd k záveru, že právny predchodca navrhovateľa bol dobromyseľným držiteľom. Pokiaľ sa týka uplynutia vydržacej lehoty, odvolací súd nepovažoval za právne významné to, že v roku 1993 došlo medzi V. Z. a odporkyňou k uzavretiu nájomnej zmluvy na spornú nehnuteľnosť, ktorá by za iných okolností vylučovala, resp. minimálne spochybňovala presvedčenie V. Z., že mu nehnuteľnosť patrí. Navrhovateľ dostatočne presvedčivým spôsobom uviedol prečo a z akého stavu došlo k podpísaniu nájomnej zmluvy (v snahe predísť sporom s odporkyňou), a preto uvedený listinný dôkaz nebol objektívne spôsobilý pretrhnúť plynutie vydržacej lehoty. Bez ohľadu na nájomnú zmluvu z roku 1993 sa preto právny predchodca navrhovateľa stal vlastníkom spornej stavby na základe vydržania, nakoľko z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva týmto spôsobom. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil a určil, že nehnuteľnosť - dom č. súp. 278, postavený na pozemku parc. KN-C č. 2763 vedená u Správy katastra Čadca pre kat. úz. K. na LV č. XXX, patrí do dedičstva po nebohom V. Z., nar. XX. XX. XXXX, zomrelom dňa 27. 08. 2006 v J. G.. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu vzhľadom k tomu, že obaja mali vo veci úspech len čiastočný. Navrhovateľ mal úspech v tej časti, v ktorej sa domáhal určenia, že nehnuteľnosť dom č. súp. 278, postavený na pozemku parc. KN-C č. 2763 pre kat. úz. K. na LV č. XXX patrí do dedičstva po jeho nebohom právnom predchodcovi V. Z., nar. XX. XX. XXXX, zomr. 27. 08. 2006. Odporkyňa zasa mala úspech v tej časti návrhu, v ktorej sa navrhovateľ domáhal, že aj ďalšie nehnuteľnosti, konkrétne parc. KN-C č. 2757 a č. 2758 patria do dedičstva po jeho nebohom právnom predchodcovi, pretože v tejto časti navrhovateľ podľa názoru odvolacieho súdu procesne zavinil zastavenie konania. Záver o procesnom zavinení odvolací súd vyvodil z dôvodov, ktoré navrhovateľ uviedol v čiastočnom späťvzatí návrhu a síce, že obe predmetné nehnuteľnosti ani nemá v užívaní, pretože v skutočnosti ich užíva iná rodina. Navyše v zastavujúcej časti konania nebola odporkyňa v čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu ani pasívne legitimovaná, a preto nemohol byť navrhovateľ v tejto časti ani úspešný. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .