Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/165/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011899686 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2011:5011899686.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľov: 1/ h. Doc. PhDr. L. D., PhD., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., ul. Q. č. XXX/X, 2/ MUDr. P. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., ul. J. L. č. XX, 3/ F. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., ul. B. č. XX, 4/ L. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., ul. G. č. XX, 5/ R. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., ul. R. č. 1/F, zastúpených splnomocneným zástupcom JUDr. Ondrejom Škodlerom, advokátom so sídlom Q., U. P. L. č. XX, proti odporcovi: ADRIA Slovakia, s.r.o., sídlom Ružomberok, Podhora č. 48, IČO: 36 439 363, zastúpený splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária Fiačan & Partners, s.r.o., so sídlom Liptovský Mikuláš, ul. M. Pišúta č. 936/16, IČO: 36 861 251, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 6C/36/2007-211 zo dňa 6. októbra 2008, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu p o t v r d z u j e . Vo výroku o trovách prvostupňového konania m e n í rozsudok okresného súdu tak, že účastníkom sa náhrada trov prvostupňového konania n e p r i z n á v a . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č. k. 6C/36/2007-211 zo dňa 06. 10. 2008 Okresný súd v Ružomberku zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX Správy katastra Ružomberok, kat. úz. D., a to budovy č. s. 1339, postavenej na pozemku KN parc. č. 813 (pôvodne 44), ako aj pozemku KN parc. č. 813 (pôvodne 44) o výmere 418 m2 (pôvodne 421 m2), zastavaná plocha kat. úz. D., a to navrhovateľka 1/ v podiele 6/20-ín, navrhovateľ 2/ v podiele 1/20-ina, navrhovateľ 3/ v podiele 1/20-ina, navrhovateľ 4/ v podiele 1/20-ina a navrhovateľ 5/ v podiele 1/20-ina. Súčasne navrhovateľov ako neúspešných účastníkov zaviazal k povinnosti zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 75.572,50 Sk, v lehote troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané to, že navrhovatelia nie sú podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností a na samotnom určení ani nemajú právny záujem. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že pôvodne vedené nehnuteľnosti na LV č. XXXX pre kat. úz. D., nadobudli do podielového spoluvlastníctva v 1-ici Ing. J. A. a obchodná spoločnosť PHS Ľubochňa, s.r.o., kúpnou zmluvou z 10. 03. 1997. Obchodná spoločnosť PHS Ľubochňa, s. r. o., previedla svoju 1-icu v sporných nehnuteľnostiach kúpnou zmluvou zo 24. 05. 1999 na navrhovateľov 1/ - 5/ v spoluvlastníckych podieloch, tak ako boli uvedené v podanom návrhu. K samotnému prevodu však došlo bez toho, aby bol podiel obchodnej spoločnosti ponúknutý spoluvlastníčke Ing. J. A. v zmysle jej predkupného práva. Kupujúcimi v rámci kúpnej zmluvy boli deti konateľov spoločnosti PHS, s.r.o., a táto kúpna zmluva bola uzatvorená v čase, keď spoločnosti hrozil úpadok, a teda s cieľom zmenšiť majetok spoločnosti. Po uplynutí troch rokov odo dňa uzavretia zmluvy spoločnosť PHS, s.r.o., podala návrh na vyhlásenie konkurzu z toho dôvodu, aby nebolo možné právnemu úkonu odporovať. Rozsudkom Okresného súdu sp. zn. 5C/188/2002 zo dňa 11. 11. 2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23Co/61/2004 zo dňa 07. 09. 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. 01. 2005, bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 24. 05. 1999 pod č. V 769/1999. Na základe toho spoločnosť PHS, s.r.o., sa znovu stala podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v 1- ici. Táto skutočnosť bola v príslušnom katastri nehnuteľností vykonaná záznamom pod č. Z 600/2005. Na spoločnosť PHS, s. r. o., bol vyhlásený konkurz uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9K 3/2003-99 zo dňa 23. 09. 2003 a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. Ivan Petrovič, advokát so sídlom v Q.. Na základe pokynov Krajského súdu v Bratislave vypracoval správca konkurznej podstaty súpis majetku, ktorý patrí do konkurznej podstaty úpadcu a do tejto bol zahrnutý aj spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, zapísaný na LV č. XXXX kat. úz. D.. Plán speňaženia majetku úpadcu bol schválený na schôdzi konkurzných veriteľov, ktorá bola konaná dňa 10. 12. 2003, a teda predmetom tohto speňažovania bol aj uvedený spoluvlastnícky podiel obchodnej spoločnosti PHS, s. r. o., ktorý previedla na navrhovateľov a ktorého sa neskôr na základe zhora citovaných rozsudkov opätovne stala nadobúdateľom. Na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 9K 3/2003-206 zo dňa 06. 04. 2005 funkcia správcu konkurznej podstaty JUDr. Ivana Petroviča zanikla a za nového správcu bol ustanovený advokát so sídlom v A., JUDr. Ing. Peter Pacalaj. Konkurzný súd udelil správcovi konkurznej podstaty súhlas, aby došlo k predaju majetku a kúpnou zmluvou zo dňa 27. 05. 2005 bol odpredaný spoluvlastnícky podiel v 1-ici na nehnuteľnostiach vedených na LVC č. XXXX pre kat. úz. D. druhému podielovému spoluvlastníkovi - Ing. J. A., ktorá si uplatnila svoje predkupné právo a stala sa vlastníčkou týchto nehnuteľností. Tieto následne odpredala kupujúcej JUDr. F. M., a to kúpnou zmluvou zo dňa 01. 02. 2006, vklad ktorej bol povolený Správou katastra Ružomberok dňa 15. 02. 2006 pod č. V 236/2006. JUDr. Viera Nováková nehnuteľnosti zasa odpredala spoločnosti ADRIA Slovakia, s. r. o., kúpnou zmluvou zo dňa 29. 03. 2006, vklad ktorej bol povolený Správou katastra Ružomberok dňa 30. 03. 2006 pod č. V 493/2006. Na základe podaného dovolania navrhovateľov Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 22. 11. 2005 sp.zn. 1Cdo/27/2005 rozsudok Okresného súdu sp. zn. 5C/188/2002 zo dňa 11. 11. 2003 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 7. 9. 2004 sp. zn. 23Co/61/2004 zrušil. Medzi tým však, tak ako už je vyššie uvedené, správca konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti PHS, s. r. o., vykonal súpis konkurznej podstaty, a do tohto zapísal aj spoluvlastnícky podiel 1-ice tých nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania sp.zn. 5C/188/2002. K súpisu majetku došlo teda v čase, keď sa druhý podielový spoluvlastník nehnuteľností, Ing. J. A., úspešne dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu, od ktorého si navrhovatelia odvodzovali svoje spoluvlastnícke právo. Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že súpis konkurznej podstaty je potrebné považovať za listinu, ktorá umožňuje správcovi speňažiť majetok zapísaný do tejto podstaty, pokiaľ nedôjde k vylúčeniu postupom stanoveným zákonom o konkurze a vyrovnaní. Osobitný režim konkurzného konania spôsobuje, že majetok sa môže vylúčiť z konkurznej podstaty len na základe § 19 citovaného zákona. Pokiaľ by bola podaná vylučovacia žaloba, táto sa opiera o predpisy procesného práva a je potrebné odlíšiť ju od žaloby na určenie vlastníckeho práva, ktorá nemôže viesť k vylúčeniu vecí z konkurznej podstaty. Nedodržanie podmienok, za ktorých sa vylučovacia žaloba uplatňuje má za následok, že sa má za to, že vec bola do súpisu konkurznej podstaty zapísaná oprávnene. Tretia osoba sa nemôže už domáhať svojho práv k nej, musí však strpieť, aby sa aj táto vec podrobila režimu konkurzu. Pokiaľ teda správca konkurznej podstaty zapísal uvedené nehnuteľnosti do konkurznej podstaty úpadcu PHS, s. r. o., mali navrhovatelia možnosť domáhať sa vylúčenia nehnuteľností z konkurznej podstaty len na základe § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní. Žaloba o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty sa môže opierať o rôzne práva, no najčastejšie ide o vlastnícke práva. Pokiaľ by boli navrhovatelia podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností, nebola by vylúčená ani žaloba týchto spoluvlastníkov v prípade, že do súpisu podstaty bol zapísaný aj tento ich spoluvlastnícky podiel. Tento nárok si však navrhovatelia neuplatnili a pokiaľ tvrdili, že predmetná nehnuteľnosť nepatrí do konkurznej podstaty, mohli podať vylučovaciu žalobu bez ohľadu na to, či ich k podaniu takejto žaloby konkurzný súd vyzval alebo nie. Legitimácia na podanie takejto vylučovacej žaloby je daná už tým, že bola predmetná nehnuteľnosť zapísaná správcom konkurznej podstaty do súpisu konkurznej podstaty. V prípade, že do speňaženia veci v konkurznom konaní takáto vylučovacia žaloba nebola podaná, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že vec bola zahrnutá do súpisu oprávnene, teda môže byť ako súčasť konkurznej podstaty speňažená (§ 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní). Taká istá domnienka platí aj vtedy, ak bola lehota pre podanie žaloby určená súdom, avšak vylučovacia žaloba v tejto lehote podaná nebola. Na základe vyššie uvedených skutočností bol správca konkurznej podstaty úpadcu PHS, s. r. o., oprávnený speňažiť predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty úpadcu PHS, s. r. o. Pokiaľ bol neskorším rozsudkom Najvyššieho súdu SR zrušený rozsudok Okresného súdu Ružomberok, ako aj rozsudok Krajského súdu v Žiline, ktorým bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 24. 5. 1999, takýto rozsudok nemôže pôsobiť spätne, nemôže mať za následok obnovenie vlastníckeho práva navrhovateľov, pretože predmetná nehnuteľnosť bola už v režime konkurzu a v rámci konkurzného konania došlo k jej speňaženiu. Takéto závery vyplývajú aj zo skutočností, že v konkurznom konaní nie je prípustná obnova konania a po speňažení veci v konkurznom konaní nie je možné ju vrátiť ani v prípade vylučovacej žaloby in natura (§ 66f zákona o konkurze a vyrovnaní). Ak dôjde k scudzeniu nehnuteľností, a to správcom podstaty, ku ktorému môže dôjsť po vyhlásení konkurzu ešte pred podaním vylučovacej žaloby v rámci speňaženia podstaty, pre vylučovateľa vzniká náhradný nárok na to, aby z podstaty bola vylúčená peňažná odplata, ktorá bola prijatá za scudzenú vec, a ktorá bola zahrnutá do majetkového fondu konkurznej podstaty. V danom prípade správca konkurznej podstaty nehnuteľnosť predal, keď navrhovatelia si uplatňujú svoje právo k tejto nehnuteľnosti, no za daného stavu je správca konkurznej podstaty povinný vydať finančný obnos, ktorý za predaj konkurznej podstaty obdržal. V rámci konkurzného konania, pokiaľ došlo k speňaženiu spornej nehnuteľnosti, nie je možné ju vrátiť in natura, a teda nemožno sa ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok na náhradné peňažné plnenie. S poukazom na uvedené preto prvostupňový súd konštatoval, že navrhovatelia nemajú ani právny záujem na podaní návrhu, pretože ani úspech vo veci by nezmenil ich právne postavenia a mohol by byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného ekvivalentu z konkurznej podstaty. Túto skutočnosť potvrdili aj navrhovatelia, keď si do konkurzného konania prihlásili pohľadávku vo výške 1.250.000,- Sk, ktorú sumu zaplatili ako kúpnu cenu v kúpnej zmluve zo dňa 24. 05. 1999. Týmto spôsobom potvrdili, že kúpna zmluva je neplatný právny úkon a že im vznikol nárok na vrátenie si vzájomných plnení. Tento nárok navrhovateľov bol správcom konkurznej podstaty úpadcu uznaný a konečná správa schválená. Zo zhora uvedených dôvodov prvostupňový súd návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietol. Ako neúspešných účastníkov ich podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zaviazal k náhrade trov konania, ktoré odporcovi vznikli titulom trov právneho zastúpenia, vychádzajúc z hodnoty veci v celkovej výške 75.572,50 Sk. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb Proti vyššie uvedenému rozsudku podali navrhovatelia 1/ až 5/, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadali, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pre prípad, že odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdí žiadali, aby podľa § 238 ods. 3 O. s. p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Prvostupňovému súdu vytýkali to, že vec nesprávne právne posúdil, ako aj to, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. K otázke nesprávneho právneho posúdenia veci bližšie uviedli, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil v podstate na tom, že v prejednávanej veci nastala nevyvrátiteľná právna domnienka o tom, že vec - ich spoluvlastnícke podiely boli zahrnuté do konkurznej podstaty oprávnene, pretože navrhovatelia do speňaženia spoluvlastníckych podielov nepodali vylučovaciu žalobu. Tento právny výklad však nezodpovedá nielen zneniu zákonu, ale ani skutkovým okolnostiam prípadu. Podľa § 19 ods. 1, 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Navrhovatelia v čase, keď boli ich spoluvlastnícke podiely zahrnuté do konkurznej podstaty, viedli pred Okresným súdom v Ružomberku súdne konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudli predmetné spoluvlastnícke podiely v konaní pod sp. zn. 5C/188/2002. Účastníkmi konania bol odporca 1/ PHARMACIAE ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s. r. o. „v likvidácii“, neskôr „v konkurze“, zastúpená správcom konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty zo všetkých vyjadrení navrhovateľov (v tomto konaní v postavení odporcov 2/ až 6/) vedel, že odporcovia od počiatku konania zotrvávajú na tom, že kúpna zmluva je platným právnym úkonom, a teda že netvorí konkurznú podstatu. Správca konkurznej podstaty skutočnosť, že spoluvlastnícke podiely sú vo vlastníctve navrhovateľov a že je vo veci vedené súdne konanie, vyznačil v súpise majetku. Vedomosť o tomto súdnom spore mal aj konkurzný súd, čo je zrejmé z korešpondencie správcu konkurznej podstaty súdu, ale i zo skutočnosti, že súd o speňažení spoluvlastníckych podielov rozhodol tri dni po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23Co/61/2004, ktorý rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy. Skutočnosť o zahrnutí majetku navrhovateľov do konkurznej podstaty nebola vyznačená v katastri nehnuteľností a navrhovatelia nemali možnosť sa o tejto skutočnosti dozvedieť, teda ani nemali reálnu možnosť uplatniť svoje právo na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Zákon nestanovuje formálne podmienky na uplatnenie práva, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, je potrebné vychádzať z § 34 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon je prejav vôle, smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Teda uplatnenie tohto práva je možné akoukoľvek formou, a to aj nepriamou a postačuje, aby správcovi konkurznej podstaty a konkurznému súdu bola táto skutočnosť známou. Bolo preto v súlade s prvou vetou ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní povinnosťou súdu uložiť navrhovateľom, ako vlastníkom spoluvlastníckych podielov, aby v lehote určenej súdom, podali žalobu proti správcovi na súde. Takýto postup a výklad zákona je celkom zrejmý a jedine správny, nakoľko ak by nebol zákon o konkurze interpretovaný takýmto spôsobom, mohol by akýkoľvek správca konkurznej podstaty zahrnúť do súpisu konkurznej podstaty akýkoľvek majetok akéhokoľvek vlastníka, a tento by nemal možnosť si svoje vlastníctvo chrániť, pretože ak nie je účastníkom konkurzného konania, nemal by možnosť sa o zaradení svojho majetku do súpisu konkurznej podstaty dozvedieť a uplatniť si právo na podanie vylučovacej žaloby. Spoluvlastnícke podiely navrhovateľov boli zahrnuté do konkurznej podstaty a schôdza konkurzných veriteľov schválila plán speňaženia majetku úpadcu dňa 10. 12. 2003, teda v čase, keď navrhovatelia neboli účastníkmi konkurzného konania a nemali sa ako dozvedieť, že je ich majetok zahrnutý do konkurznej podstaty. S poukazom na vyššie uvedené možno zhrnuto povedať, že navrhovatelia ako vlastníci spoluvlastníckych podielov sa správali tak, že správcovi konkurznej podstaty a súdu bolo známe, že trvajú na svojom vlastníctve, nevedeli, že je ich vec zahrnutá do konkurznej podstaty, súd im neurčil lehotu na podanie vylučovacej žaloby, a teda nenastala nevyvrátiteľná právna domnienka, že vec je do konkurznej podstaty zahrnutá oprávnene. Navrhovatelia tiež zdôraznili, že nemali ani reálnu možnosť uplatniť svoje právo na vylúčenie veci z konkurznej podstaty z dôvodov zhora uvedených. K tomu, aby nastala nevyvrátiteľná právna domnienka podľa § 19 ods. 2 citovaného zákona, je potrebné, aby nastali tie skutočnosti, ktoré zákon predpokladá, ku ktorým však v prejednávanej veci nedošlo (vlastník si uplatňuje, že vec sa nemá do súpisu zaradiť, súd určil lehotu na podanie žaloby, márne uplynula lehota stanovená súdom). Napriek tomu, že správca konkurznej podstaty, aj konkurzný súd vedel, že je vedené konanie pred okresným súdom o neplatnosť kúpnej zmluvy a že si navrhovatelia v tomto konaní uplatňujú svoje vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom, nepostupoval v súlade s § 19 ods. 2 zákona o konkurze a nevyzval ich, aby podali vylučovaciu žalobu. Je zrejmé, že samotný konkurzný súd považoval konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy za konanie o podstate prípadného konania o vylúčení majetku z konkurznej podstaty. Zjavne aj konkurzný súd dospel k záveru, že po rozsudku Krajského súdu v Žiline, ktorý rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy, navrhovatelia nemajú právny titul na vedenie konania o vylúčení majetku z konkurznej podstaty, a preto ich ani nevyzval na podanie žaloby, ale vydal súhlas na speňaženie majetku. Konkurzný súd preto postupoval v rozpore so zákonom, keď nevyzval navrhovateľov na podanie návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. O nesprávnosti záveru prvostupňového súdu o vzniku nevyvrátiteľnej právnej domnienky svedčí aj to, že v dôvodoch napadnutého rozhodnutia uvádza, že „žaloba nebola podaná včas“. Z ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní je však zrejmé, že pojem včasnosti je možné spojiť iba s prvou vetou tohto ustanovenia, a teda s lehotou určenou súdom, čo sa v danom prípade nestalo. Spoluvlastnícke podiely navrhovateľov boli zahrnuté do konkurznej podstaty a konkurzní veritelia schválili plán speňaženia na schôdzi konkurzných veriteľov, konanej dňa 10. 12. 2003, krajský súd rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy dňa 07. 09. 2004 (právoplatný dňa 17. 01. 2005), konkurzný súd vydal súhlas so speňažením spoluvlastníckych podielov dňa 20. 01. 2005, správa katastra nehnuteľností zapísala záznamom PHARMACIAE ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s. r. o. „v konkurze“, ako vlastníka spoluvlastníckych podielov ihneď po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline dňa 17. 01. 2005, spoluvlastnícke podiely boli speňažené dňa 27. 05. 2005. Prvostupňový súd rozhodnutie odôvodnil aj udalosťami, ktoré nastali po rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, na základe ktorých nastali niektoré právne skutočnosti, ktoré však podľa názoru navrhovateľov nemali dopad na právne hodnotenie nimi uplatneného nároku. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline malo za následok, že ako vlastník predmetných spoluvlastníckych podielov bol zapísaný PHARMACIAE ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s. r. o. „v konkurze“, a teda navrhovatelia prestali byť vlastníkmi predmetných spoluvlastníckych podielov. Tomu zodpovedala aj zmena zápisu vlastníka v katastri nehnuteľností. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline spôsobilo zásadnú zmenu v postavení navrhovateľov, aj vo vzťahu ku konkurznému konaniu. Právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline navrhovatelia stratili reálne právo na podanie vylučovacej žaloby, nakoľko v čase po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline konkurzný súd vydal súhlas na speňaženie spoluvlastníckych podielov, ale predovšetkým nebolo možné uplatniť vylučovacou žalobou vylúčenie spoluvlastníckych podielov z konkurznej podstaty, nakoľko takúto žalobu by mohli oprieť iba o svoje vlastníctvo na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola v tom čase právoplatným rozsudkom vyhlásená za neplatnú. Možno preto len súhlasiť s tvrdením prvostupňového súdu, že „žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty sa môže opierať o rôzne práva, no najčastejšie ide o vlastnícke právo“. Prvostupňový súd však tento názor pri rozhodovaní nesprávne aplikoval. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline stratili navrhovatelia právo, na základe ktorého by boli oprávnení na podanie vylučovacej žaloby, a teda im bola odňatá reálna možnosť na uplatnenie svojho vlastníckeho práva, ktoré podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nikdy nestratili podaním vylučovacej žaloby. Okresný súd nesprávne zhodnotil dokazovanie, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že správca konkurznej podstaty spoluvlastnícke podiely zapísal do konkurznej podstaty po rozhodnutí Krajského súdu v Žiline. Spoluvlastnícke podiely boli do konkurznej podstaty zahrnuté a konkurzní veritelia schválili plán speňaženia na schôdzi konkurzných veriteľov konanej dňa 10. 12. 2003, súhlas na speňaženie bol konkurzným súdom vydaný tri dni po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline. Navrhovatelia tak nemali reálnu možnosť na podanie vylučovacej žaloby. Nesúhlasili ani s tým, že sa mali „z opatrnosti“ správať tak, že by podali vylučovaciu žalobu aj napriek absencii základného predpokladu úspešnosti žaloby, t.j. bez reálneho právneho titulu na uplatnenie práva. Preto využili jedinú reálnu obranu, ktorú im poskytoval zákon, a to podaním dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, v ktorom okrem iného žiadali, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline, čím by dosiahli, aby spoluvlastnícke podiely neboli v konkurznom konaní speňažené až do rozhodnutia o dovolaní. Najvyšší súd SR o odvolaní rozhodol v prospech navrhovateľov, avšak o návrhu na odkaz vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline vôbec nerozhodol. Až do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa navrhovatelia správali v súlade s právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline, keď požiadali o vydanie bezdôvodného obohatenia. Takýto krok navrhovateľov nemôže byť súdom vykladaný tak, že si z toho vyvodzuje záver, že navrhovatelia týmto svojím konaním potvrdili správnosť a akceptovali rozhodnutie súdu. Navrhovatelia svoj postoj k zákonnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline vyjadrili podaním dovolania a žiadosti o odklad vykonateľnosti. Pokiaľ prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil aj na konaní navrhovateľov v tom smere, že si po rozsudku Krajského súdu v Žiline uplatnili bezdôvodné obohatenia, je to len preto, lebo takto reagovali na aktuálny právny stav, ktorý vznikol nesprávnym rozhodnutím Krajského súdu v Žiline a nezákonným postupom konkurzného súdu. Takýto postup nemá žiaden právny vplyv na vlastnícke právo navrhovateľov a bol zo strany navrhovateľov iba zabezpečovacou žiadosťou pre prípad negatívneho rozhodnutia dovolacieho súdu. V ďalšej časti podaného odvolania navrhovatelia poukázali na stanoviská vyplývajúce z nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 zo dňa 17. 12. 2004 a sp.zn. III. ÚS 328/05 zo dňa 29. 03. 2006, v zmysle ktorých „výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa, garantovaného v Ústave SR. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval. Súčasťou vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je tiež požiadavka, aby súdne konanie, ktoré sa týka aj ochrany tohto základného práva dôsledne rešpektovalo ústavné princípy právnej istoty, rovnosti a zákazu diskriminácie“. Ďalej poukázali aj na znenia ustanovenia čl. 20 ods. 1 až 4 Ústavy SR. V závere podaného odvolania navrhovatelia uviedli, že Okresný súd v Ružomberku rozhodol v rozpore s Ústavou SR, keď neprihliadol na skutočnosti, ktoré vo svojom súhrne spôsobili odňatie vlastníctva navrhovateľov, a to „na základe nezákonného a dnes už neplatného rozsudku Krajského súdu v Žiline, nezákonného postupu Krajského súdu v Bratislave, ktorý neurčil lehotu na podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurzu a následným vydaním rozhodnutia o speňažení spoluvlastníckych podielov, nezákonného postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý nerozhodol o návrhu na odklad vykonateľnosti“. Na základe uvedených právnych skutočností nikdy platne nedošlo k zmene vlastníctva navrhovateľov a nikdy ani nenastala nevyvrátiteľná právna domnienka, že spoluvlastnícke podiely sú oprávnene zahrnuté do konkurznej podstaty. Kúpna zmluva, ktorú uzatvoril správca konkurznej podstaty s Ing. A., ale i následné kúpne zmluvy uzatvorené medzi Ing. A. a JUDr. M., JUDr. M. a ADRIA SLOVAKIA, s. r. o., sú preto absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Neexistencia vlastníckeho práva na strane PHS, s. r. o. „ v konkurze“, resp. nevyvrátiteľnej právnej domnienky je presvedčivý argument (nikto nemôže na druhého preniesť viac práv ako sám má), pre vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle § 39, či § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa týka otázky naliehavého právneho záujmu, navrhovatelia nesúhlasili s právnym názorom vysloveným prvostupňovým súdom ohľadom jeho nepreukázania, tento označili za nesprávny a nezrozumiteľný a vychádzajúci v podstate len z tvrdení právneho zástupcu odporkyne, podľa ktorého právny stav daný predajom veci správcom konkurznej podstaty je nemenný. Vyslovili presvedčenie, že zmluva uzatvorená správcom konkurznej podstaty môže trpieť rovnakými vadami, ako každá iná zmluva, a teda môže trpieť aj absolútnou neplatnosťou, a túto platnosť, resp. neplatnosť zmluvy je oprávnený a povinný preskúmať všeobecný súd a poskytnúť pravému vlastníkovi ochranu. Pre prípad, že by odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil, navrhovatelia žiadali, aby vo výroku potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Predmetom dovolania malo byť posúdenie nižšie uvedených otázok: 1. Je povinnosťou konkurzného súdu podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uložiť tomu, kto si uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby podal žalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu. 2. Je povinnosťou súdu podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uložiť tomu, kto je v katastri nehnuteľností vedený ako vlastník nehnuteľností a nie je účastníkom konkurzného konania, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý konkurz vyhlásil. 3. „Žaloba nie je podaná včas“ podľa § 19 ods. 2 druhá veta zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní vtedy, ak ten, kto si uplatňuje, že vec nemala byť do súpisu zaradená, nepodal žalobu v lehote určenej súdom podľa prvej vety § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. 4. Je zmluva uzatvorená správcom konkurznej podstaty absolútne neplatným právnym úkonom, ak vec nie je vo vlastníctve úpadcu a ak nevznikla nevyvrátiteľná právna domnienka, že je do súpisu zahrnutá oprávnene. Odporkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolací súd žiadala, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil s tým, aby zároveň nerozhodol o prípustnosti dovolania. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 50Bo/99/2008 zo dňa 16. 09. 2008, ktorým potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9K/3/2003 zo dňa 19. 06. 2008, ktorým tento konkurzný súd rozhodol o rozvrhu výťažku speňaženej konkurznej podstaty úpadcu PHS, Ľubochňa, s. r. o. „v likvidácii“. Najvyšší súd SR skonštatoval, že „v danom štádiu konkurzného konania už nie je možné sa účinne domáhať vylúčenia veci z konkurznej podstaty, ani odplaty za odpredaj spoluvlastníckeho podielu úpadcu na predmetných nehnuteľnostiach“. Ďalej uviedol, že „navrhovatelia mali možnosť takúto výzvu doručiť konkurznému súdu skôr a následne začať súdne konanie o vylúčenie tejto odplaty z konkurznej podstaty, keď kúpna zmluva o odpredaji predmetných nehnuteľností bola uzatvorená a kúpna cena zaplatená najneskôr pri jej podpise dňa 27. 05. 2005. Navrhovatelia po uzavretí tejto zmluvy nežiadali o vylúčenie kúpnej ceny, za ktorú správca odpredal predmetné nehnuteľnosti, žiadal však následne listami zo dňa 5. 09. 2006 o vrátenie kúpnej ceny, ktorú ako kupujúci zaplatili úpadcovi ako predávajúcemu, pretože v súdnom konaní bola vyslovená neplatnosť tejto kúpnej zmluvy. Po tom, ako si uplatnili u správcu pohľadávky proti podstate titulom vrátenia zaplatenej kúpnej ceny a správca tieto ich pohľadávky uznal a zaradil na uspokojenie v konečnej správe, ktorá bola schválená, nie je možné, aby navrhovatelia boli uspokojení opäť, a to vylúčením sumy získanej z odpredaja nehnuteľností v konkurznom konaní z konkurznej podstaty, pretože by takto vzniklo pre navrhovateľov dvojité plnenie zo strany úpadcu z toho istého titulu. Pohľadávka proti podstate, ktorú navrhovatelia riadne a včas uplatnili, bude v konkurznom konaní uspokojená, pretože nemôže byť uspokojený aj ich ďalší nárok na vylúčenie finančnej odplaty z konkurznej podstaty, o ktorom ani nezahájili súdne konanie o vylúčenie veci z konkurznej podstaty podľa § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní“. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že navrhovatelia už nemôžu byť vlastníkmi predmetných nehnuteľností a nemôžu mať ani právny záujem na určení vlastníckeho práva, nakoľko takéto rozhodnutie by mohlo byť len podkladom pre konanie o vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Takýto nárok navrhovatelia už nemôžu uplatniť, nakoľko nehnuteľnosti boli v konkurznom konaní speňažené riadne a so súhlasom súdu a v čase, keď boli oprávnene zapísané v katastri nehnuteľností na úpadcu, a teda v súpise konkurznej podstaty úpadcu. Z rozvrhového uznesenia je teda zrejmé, že navrhovatelia 1/ až 5/ boli v celom rozsahu uspokojení s pohľadávkami, ktoré si riadne a včas prihlásili do konkurzného konania. Ide o pohľadávku v celkovej výške 1.250.000,- Sk, ktorá vyplýva z ich nároku na vrátenie kúpnej ceny z kúpnej zmluvy zo dňa 24. 05. 1999, t. j. kúpnej zmluvy, od ktorej si navrhovatelia 1/ až 5/ odvodzujú svoje vlastnícke právo. Správca konkurznej podstaty úpadcu rozvrhové uznesenie vykonal a navrhovateľom 1/ až 5/ uvedenú kúpnu cenu uhradil, a to navrhovateľke 1/ sumu 750.000,- Sk a ostatným navrhovateľom po 125.000,- Sk. S poukazom na uvedené sa navrhovatelia už nemôžu domáhať určenia vlastníckeho práva, keďže predmetné spoluvlastnícke podiely boli nemenne speňažené v konkurznom konaní, a teda nemajú ani právny záujem na určení vlastníckeho práva (rozhodnutie o určení vlastníckeho práva by mohlo byť len podkladom pre vylučovaciu žalobu zo súpisu konkurznej podstaty, ktorú už navrhovatelia nemôžu podať). Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 27. 10. 2009 sp. zn. 8Co/17/2009 napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil; výrok o trovách konania zmenil tak, že účastníkom náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Náhradu trov odvolacieho konania odporcovi nepriznal. Proti rozsudku odvolacieho súdu pripustil dovolanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že odvolanie navrhovateľov nepovažoval za dôvodné, pričom vzhľadom na totožný právny názor so súdom I. stupňa čo do bližších podrobností poukázal na odôvodnenie jeho rozhodnutia v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. Na doplnenie odvolací súd uviedol, že navrhovatelia mali možnosť v období po vyhlásení konkurzu na spoločnosť PHS, s. r. o. a vyhlásení prvého potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. 09. 2004 sp. zn. 23Co/61/2004 domáhať sa návrhom podľa § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčenia spoluvlastníckych podielov, ktoré nadobudli na základe sporného právneho úkonu z konkurznej podstaty. Za stavu, kedy takýto návrh podaný nebol, sa odvolací súd stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňažiť aj navrhovateľom pôvodne patriace spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon správcu považoval krajský súd za právne perfektný, nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností a k samotnému odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu. Za rozhodujúce považoval nepodanie návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty, pretože táto by účinne zabránila speňaženiu navrhovateľom pôvodne patriacim spoluvlastníckym podielom. V nadväznosti na uvedené ďalej za mimoriadne dôležité považoval to, či si navrhovatelia uplatňovali to, že vec sa nemala do súpisu zaradiť. V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že navrhovatelia sami poukazovali na to, že zákon nestanovuje formálne podmienky na uplatnenie práva, a je preto potrebné vychádzať z § 34 Občianskeho zákonníka. Teda uplatnenie tohto práva je možné akoukoľvek formou, a to aj nepriamou a postačuje aplikujúc na prejednávaný prípad, aby správcovi konkurznej podstaty a konkurznému súdu bola táto skutočnosť známou. S poukazom na uvedené navrhovatelia tvrdili, že bolo v súlade s ust. § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní povinnosťou súdu uložiť im, aby v lehote určenej podali návrh proti správcovi. Za otázku zásadného právneho významu, súvisiacu s vecou samou krajský súd považoval to, akým spôsobom si má „iná osoba“ uplatňovať nárok na vylúčenie veci z podstaty v konkurznom konaní v zmysle § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Či je v tomto smere potrebný výslovný prejav (napr. písomné podanie), adresovaný či už súdu, resp. správcovi konkurznej podstaty, alebo postačuje vedomosť o takejto skutočnosti, ktorú je možné vyvodiť napr. z okolností daného prípadu. Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uložiť tomu, kto si uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby podal žalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu. Vo výroku o trovách prvostupňového konania krajský súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil, keďže bol toho názoru, že aj keď mal odporca v prejednávanej veci plný úspech a v zásade by mu preto patrilo právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O. s. p.), existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo možné náhradu trov konania priznať (§ 150 ods. 1 O. s. p.). Z tých istých dôvodov odvolací súd ani nepriznal odporcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania. Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu podali navrhovatelia 1/ až 5/ dovolanie. Jeho prípustnosť odôvodnili ust. § 238 ods. 3 O. s. p. Namietali, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Konkrétne namietali právne závery odvolacieho súdu, a to v týchto troch bodoch: 1. „Navrhovatelia mali možnosť v období po vyhlásení konkurzu a prvého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu sa domáhať návrhom podľa § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčenia spoluvlastníckych podielov“. V tejto súvislosti namietali porušenie práva na súdnu ochranu. Konštatovali, že po vyhlásení konkurzu do vyhlásenia prvého potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. 09. 2004 sp. zn. 23Co/61/2004 boli navrhovatelia vedení na liste vlastníctva ako vlastníci spoluvlastníckych podielov a na základe tejto skutočnosti bol správca povinný zapísať vec do súpisu s poznámkou o vlastníctve navrhovateľov a konkurzný súd bol povinný bol povinný uložiť navrhovateľom, aby v lehote podali návrh na súde proti správcovi, ktorý vyhlásil konkurz. 2. „Správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňažiť aj navrhovateľom patriace spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon odvolací súd považoval za právne perfektný, nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností a k samotnému odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu“. Pri tomto závere odvolacieho súdu navrhovatelia uviedli, že sa stali vlastníkmi predmetných spoluvlastníckych podielov 26. 07. 1999 a od tohto dňa nenastala právna skutočnosť, ktorá by zakladala stratu vlastníckeho práva. Podľa ich názoru rozsudok súdu I. stupňa a odvolacieho súdu v sp. zn. 5C/188/2002 iba nesprávne deklaroval právny stav, neplatnosť kúpnej zmluvy. Ich výrokmi nebolo rozhodnuté o určení vlastníka. Uviedli, že záver odvolacieho súdu o právnej perfektnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy, ktorou previedol správca konkurznej podstaty vlastníctvo k spoluvlastníckym podielom je nesprávny a právne neodôvodnený, nakoľko v tom čase boli navrhovatelia nesporne vlastníkmi predmetných nehnuteľností. 3. „Ďalšími kúpnymi zmluvami došlo k viacnásobnému prevodu sporných spoluvlastníckych podielov, a to na osoby, ktoré nie sú a ani nikdy neboli účastníkmi pôvodného konania o určenie neplatnosti právneho úkonu“. K tomuto uviedli, že neexistencia vlastníckeho práva na strane PHS, s. r. o. „v konkurze“, je presvedčivý argument v zmysle zásady - že nikto nemôže previesť na druhého viac práv ako sám má - pre vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 39, či § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka (konkrétne kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty a Ing. J. A. z 27. 05. 2005 a následných kúpnych zmlúv, kúpnej zmluvy z 01. 02. 2006, uzavretej medzi Ing. J. A. a JUDr. F. M. a kúpnej zmluvy zo dňa 29. 03. 2006, uzavretej medzi JUDr. F. M. a spoločnosťou ADRIA, s. r. o.). Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu I. stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal súčasne odporcu na náhradu trov konania. Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu predovšetkým namietal, že odvolacím súdom nastolené dovolacie otázky nemôžu byť v rámci daného konania riešené, nakoľko ide o otázky týkajúce sa výslovne konkurzného konania a postupu v ňom. Ďalej namietal, že dovolanie v tejto veci nie je dôvodné ani z hľadiska posúdenia veci samej a poukázal na svoje tvrdenia a skutočnosti uvedené v konaní pred súdom I. stupňa a v odvolacom konaní a tam predložené dôkazy. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie navrhovateľov odmietol ako neprípustné, resp. aby ho zamietol ako vecne nedôvodné. Zároveň si uplatnil trovy dovolacieho konania. Najvyšší súd SR, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť. V dôvodoch rozhodnutia Najvyšší súd SR uviedol, že znenie dovolacej otázky považoval za neurčité a nezrozumiteľné. Dovolací súd nie je pritom povolaný, aby vlastnou interpretáciou objasňoval význam odvolacím súdom nastolenej dovolacej otázky. Nebolo zrejmé, či znenie samotnej otázky smeruje k vyriešeniu problému, 1/ akým (ne)formálnym spôsobom si má iná osoba uplatniť, že je vlastníkom veci zahrnutej správcom do konkurznej podstaty (či písomne alebo ústnym oznámením správcovi, resp. konkurznému súdu, prípadne aj inak), vzhľadom a prvú vetu a druhú vetu nastolenej dovolacej otázky alebo 2/ či je konkurzný súd povinný poučiť v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov iba osobu, ktorá si vlastným aktívnym konaním uplatnila, že sa vec nemala zaradiť do konkurznej podstaty (§ 19 ods. 1 citovaného zákona) alebo aj akúkoľvek inú osobu, o ktorej by sa z okolností prípadu mohol domnievať, že vec zaradená do konkurznej podstaty by jej mohla patriť (a to v nadväznosti na tretiu vetu - konštatovanie - odvolacieho súdu: „Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uložiť tomu, kto si uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby podal návrh proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu“). Za ďalšie dovolací súd uviedol, že na plnenie požiadavky zásadného právneho významu je potrebné, aby dovolacia otázka nevybočovala z rámca podstatného pre rozhodnutie v konkrétnej veci, teda aby právne posúdenie dovolacej otázky nebol len teoretickou úvahou súdu, nemajúcou žiadny vplyv na konečné rozhodnutie. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplynulo, prečo považoval z hľadiska predmetu konania (určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) za potrebné riešenie nastolenej otázky, navyše ktorú v odôvodnení svojho rozsudku sám ani neriešil. V tejto súvislosti dovolací súd poukázal na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci súdom I. stupňa, teda aj so skutočnosťou, že „v rámci konkurzného konania, pokiaľ došlo k speňaženiu spornej nehnuteľnosti, nie je možné ju vrátiť in natura, a teda nemožno sa ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok na náhradné peňažné plnenie. S poukazom na uvedené preto konštatoval, že navrhovatelia nemajú ani právny záujem na podaní návrhu, pretože ani úspech vo veci by nezmenil ich právne postavenie a mohol by byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného ekvivalentu z konkurznej podstaty.“ Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom, že stret včas nerealizovaného nároku tretej osoby, aj keby bol skutočný vlastník, na vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty s nárokom osoby, ktorá majetok nadobudla za trvania konkurzu jeho speňažením v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní, musí byť totiž vyriešení v prospech nadobúdateľa tohto majetku. V neposlednom rade bolo potrebné, aby odvolacím súdom pripustená dovolacia otázka súvisela s prejednávanou vecou, t. j. s predmetom konania (určenie vlastníckeho práva k veci) a súčasne bola zachovaná podmienka, že súdy nižších stupňov konajúce vo veci samej sú kompetentné a vecne príslušné na jej interpretáciu (otázku formy uplatnenia nárokov spochybňujúcich zaradenie vecí do konkurznej podstaty je oprávnený riešiť konkurzný súd v konkurznom konaní). So zreteľom na to nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, čo odvolací súd pripustenou dovolacou otázkou sledoval. Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania nemá odvolací súd kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky, avšak vždy v konkrétnej veci, v ktorej sám dôsledne sa nastolenou otázkou zaoberal. Odporca v podanom vyjadrení zo dňa 16. 05. 2011 v reakcii na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uviedol, že z jeho rozhodnutia z hľadiska procesného je zrejmé, že odvolací súd nemal pripustiť vo výroku svojho rozsudku dovolanie, keďže položená otázka nevybočovala z rámca podstatného pre rozhodnutie v konkrétnej veci a ani nešlo o otázku, ktorá má vplyv na konečné rozhodnutie súdu. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v rámci konkurzného konania, pokiaľ došlo k speňaženiu spornej nehnuteľnosti, nie je možné ju vrátiť in natura, a teda nemožno sa ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej a vzniká len nárok na náhradné peňažné plnenie. Z hľadiska hmotno-právneho Najvyšší súd SR podľa názoru odporcu dovolací súd nevytkol odvolaciemu súdu nevytkol žiadne pochybenie a stotožnil sa s jeho právnymi závermi. V tejto súvislosti odporca najmä citoval tú časť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorej uviedol, že „stret včas nerealizovaného nároku tretej osoby, aj keby bol skutočný vlastník, na vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty s nárokom osoby, ktorá majetok nadobudla za trvania konkurzu jeho speňažením v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní, musí byť totiž vyriešení v prospech nadobúdateľa tohto majetku“. Vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania odporca opakovane požiadal o ich priznanie majúc za to, že skutočnosti uvádzané odvolací súdom pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p. neobstoja. Nie je totiž rozhodné subjektívne presvedčenie navrhovateľov, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností. V súdnom konaní je vždy predmetom konania určitý nárok, o ktorom účastník môže byť subjektívne presvedčený, že mu patrí, avšak vždy je rozhodné objektívne právo a zodpovednosť tohto účastníka za úspech či neúspech v konaní. Odporca tiež poukázal na skutočnosť, že navrhovatelia boli účastníkmi konkurzného konania, boli si vedomí svojich práv v tomto konkurznom konaní a mali vedomosť o speňažovaní tohto majetku v rámci konkurzného konania. V konkurznom konaní si neuplatnili nárok na vylúčenie veci z konkurznej podstaty, ale uplatnili len nárok na vrátenie kúpnej ceny ako pohľadávky proti podstate. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu vo veci samej podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil, a to z nasledovných dôvodov: Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 5C/188/2002 zo dňa 11. 11. 2003 (v poradí druhým) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23Co/61/2004 zo dňa 07. 09. 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. 01. 2005, bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 26. 07. 1999 pod č. V 768/1999 Okresným úradom, odborom katastra nehnuteľností v Ružomberku, ktorou predávajúci PHARMACIAE ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s. r. o., so sídlom v Ružomberku, ul. Mostová č. 17, odpredal odporcom II. až VI. : Mgr. U. L. podiel 6/20-ín, MUDr. M. P. podiel 1/20-ina, M. F. podiel 1/20-ina, N. L. podiel 1/20-ina a N. R. podiel 1/20-ina nehnuteľností vedených na LV č. 4134 kat. úz. D., a to budovy č. súp. 1339, postavenej na pozemku parc. KN č. 44 (teraz 813), ako aj pozemku parc. KN č. 44 (teraz 813) o výmere 421 m2 (teraz 418 m2) - zastavané plochy kat. úz. D.. Rozhodnutie bolo v podstate odôvodnené tým, že pri spomínanom prevode došlo k porušeniu zákonného predkupného práva navrhovateľky Ing. J. A., ako podielovej spoluvlastníčky, a táto sa dovolala úspešne relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 24. 05. 1999. Vzhľadom k uvedenému a vo väzbe na zhora citované rozhodnutia súdu oboch stupňov, bol spoluvlastnícky podiel spoločnosti PHARMACIAE ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s. r. o., PHS Ľubochňa, s.r.o. „v likvidácii“, ktorým predtým previedla na navrhovateľov 1/ až 5/, zaradený do súpisu konkurznej podstaty úpadcu. Tomuto predchádzala zmena vyznačená v príslušnom katastri nehnuteľností záznamom. Z ďalšieho obsahu spisu vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 9K/3/2003-104 zo dňa 23. 09. 2003 bol na majetok spoločnosti PHARMACIAE ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s. r. o., vyhlásený konkurz. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/27/2005 zo dňa 22. 11. 2005 bol tak zhora citovaný rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. 09. 2004 sp. zn. 23Co/61/2004, ako aj rozsudok Okresného súdu v Ružomberku zo dňa 11. 11. 2003 č. k. 5C/188/2002-220 zrušený a vec bola vrátená Okresnému súdu v Ružomberku na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR súdom oboch stupňov vytkol to, že nesprávne vychádzali z názoru, že uplatnený nárok Ing. J. A., nie je premlčaný, lebo za začiatok plynutia premlčacej doby treba považovať vklad kúpnej zmluvy, uzavretej medzi spoločnosťou PHARMACIAE ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s. r. o. a PhDr. L. U., PhD. a spol.. Pri posudzovaní daného prípadu nebol dôvod sa odchýliť od konštantnej judikatúry (R 50/85) a začiatok plynutia premlčacej doby posudzovať odo dňa kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz a v danom prípade to bol deň, kedy bola uzatvorená kúpna zmluva, t.j. 24. 5. 1999, ktorou bolo predkupné právo Ing. J. A. porušené. Napokon takto postupoval prvostupňový súd aj v pôvodnom rozsudku zo dňa 24. 10. 2002 č. k. 5C/188/2002-54, ktorého závery boli správne. Správa katastra v Ružomberku listom zo dňa 13. 02. 2006 (č. l. 52 spisu) oznámila navrhovateľke 1/, že na liste vlastníctva č. XXXX v kat. úz. D. došlo k prevodu, a preto nie je možný zápis rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/27/2005 podľa § 34 Katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. Rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku č. k. 3C/363/2005-431 zo dňa 09. 01. 2006 bol v zmysle záverov Najvyššieho súdu SR vyslovených v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/27/2005 zo dňa 22. 11. 2005 návrh Ing. J. A., ktorým sa domáhala vyslovenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu zamietnutý. Citovaný rozsudok vo veci samej, pokiaľ bol návrh zamietnutý, bol rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23Co/123/2006 zo dňa 27. 08. 2008 potvrdený. Predtým, ako došlo k vyhláseniu posledne dvoch menovaných rozsudkov, bol medzičasom spoluvlastnícky podiel, ktorý bol predmetom prevodu spornej kúpnej zmluvy, zaradený do súpisu konkurznej podstaty úpadcu. Následne došlo k jeho odpredaju pre spoluvlastníčku - Ing. J. A. za cenu 2.901.560,- Sk stanovenú znaleckým posudkom. Samotnému odpredaju predchádzalo opatrenie konkurzného súdu o udelení súhlasu na predaj spoluvlastníckeho podielu v súlade s plánom speňaženia č. k. 9K 3/2003-186 zo dňa 20. 01. 2005. Podľa ust. § 80 písm. c/ O. s. p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Po opätovnom preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné. Takisto ako v čase predchádzajúceho rozhodnutia mal odvolací súd z prvostupňovým súdom zisteného skutkového stavu preukázané, že navrhovatelia boli v konaní o vyslovenie neplatného právneho úkonu, ktorým mali nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre kat. úz. D. úspešní, avšak aj napriek tejto nespochybniteľnej skutočnosti ich za vlastníkov predmetných nehnuteľností nemožno považovať. Odvolací súd znovu dospel k záver, že navrhovatelia mali možnosť v období po vyhlásení konkurzu a vyhlásení prvého potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. 09. 2004 (konkrétne v období od 17. 01. 2005, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok zo dňa 07. 09. 2004, do speňaženia spoluvlastníckych podielov, ako súčasti konkurznej podstaty, ku ktorému došlo dňa 27. 05. 2005) domáhať sa návrhom podľa § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčenia spoluvlastníckych podielov, ktoré nadobudli na základe sporného právneho úkonu z konkurznej podstaty. Za stavu, kedy takýto návrh podaný nebol, sa odvolací súd stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňažiť aj navrhovateľom pôvodne patriace spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon odvolací súd na rozdiel od odvolateľov považoval za právne perfektný, nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností a k samotnému odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu. Bez povšimnutia taktiež nemožno rozhodne nechať to, že ďalšími kúpnymi zmluvami došlo k viacnásobnému prevodu sporných spoluvlastníckych podielov, a to na osoby, ktoré nie sú a ani nikdy neboli účastníkmi pôvodného konania o určenie neplatnosti právneho úkonu. V kontexte uvedeného prvostupňový súd tiež správne konštatoval, že navrhovatelia už nemajú na veci naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva, pretože ani prípadným úspechom vo veci by sa ich právne postavenie nemohlo zmeniť, keďže sa môžu v danom prípade domáhať len finančného ekvivalentu z konkurznej podstaty. S poukazom na uvedené preto možno konštatovať, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom so závermi z neho vyplývajúcimi, tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa prvostupňový súd riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Samotný odvolateľ neuviedol v podanom odvolaní žiadne iné skutočnosti ako tie, ktoré boli známe už v priebehu prvostupňového konania. S týmito sa pritom zrozumiteľne a presvedčivo vyporiadal už prvostupňový súd. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že v súvislosti s právnym posúdením prejednávanej veci zobral do úvahy aj obdobnú situáciu, ktorá už bola riešená v jednom rozhodnutí Ústavného súdu SR( nález sp. zn. II. ÚS 289/2008 zo dňa 05. 11. 2008), a to v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva exekučnom konaní. Aj keď spomínané rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je priamo aplikovateľné na preskúmavanú vec, odvolací súd zastáva to stanovisko, že vzhľadom na podobnosť riešených situácií je potrebné vziať ho na zreteľ. Ústavného súdu SR pritom vyslovil názor, „že ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor, pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí, vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto svojho práva včas (pred predajom nehnuteľností) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil navyše podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol do okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Skutočný vlastník exekuovanej nehnuteľnosti, ktorý sa voči povinnému z exekúcie nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva pred jej predajom, sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekuovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stane vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udeleného príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, upravených v § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, považuje za privilegovaný (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným zákonným predvídaným spôsobom. Ak sa skutočný vlastník exekuovanej veci nemohol domôcť svojho vlastnícke práva k nej v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku“. Oproti svojmu predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolací súd nepovažoval za potrebné opätovne pripustiť vo veci samej dovolanie aj s ohľadom na to, že dovolací súd uviedol, že v neposlednom rade je potrebné, aby dovolacia otázka súvisela s prejednávanou vecou. V danom prípade predmetom konania, tak ako uviedol Najvyšší súd SR, bolo určenie vlastníckeho práva k veci, pričom otázku formy uplatnenia nárokov spochybňujúcich zaradenie veci do konkurznej podstaty - čo bolo podstatou dovolacej otázky, je oprávnený riešiť konkurzný súd v konkurznom konaní, ktorý je na to kompetentný a vecne príslušný. Inak povedané, odvolaciemu súdu neprislúchalo interpretovať to, či konkurzný súd (správca konkurznej podstaty) postupoval v súvislosti so speňažovaním konkurznej podstaty zákonne. Vo výroku o trovách prvostupňového konania odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil, nakoľko bol toho názoru, že aj keď mal odporca v prejednávanej veci plný úspech a v zásade by mu preto patrilo právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O. s. p.), existujú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd náhradu trov konania priznať (§ 150 ods. 1 O. s. p.). Tieto odvolací súd videl predovšetkým v okolnostiach prejednávanej veci, ako aj v tom, čo viedlo navrhovateľov k podaniu návrhu na súd, t. j. ich subjektívne presvedčenie, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností vychádzajúce z kúpnej zmluvy zo dňa 24. 05. 1999 platnosť, ktorej bola potvrdená rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku č. k. 3C/363/2005-431 zo dňa 09. 01. 2006 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23Co/123/2006 zo dňa 27. 08. 2008. Z pohľadu navrhovateľov sa preto rozhodnutia súdov oboch inštancií v prejednávanej veci môžu javiť navonok ako nespravodlivé, pretože v konaní o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým mali nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k sporným nehnuteľnostiam, boli v konečnom dôsledku úspešní, avšak aj napriek tejto skutočnosti im už vlastnícke právo nepatrí. Z tých istých dôvodov odvolací súd ani nepriznal odporcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .