Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/59/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710201164 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2011:5710201164.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: rtm. J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., ul. V. č. X, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Vladimírom Kašubom, advokátom so sídlom F., ul. O. č. XX, proti odporcom: 1/ Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 2, 2/ Slovenská republika, v zastúpení Generálna prokuratúra SR, so sídlom Bratislava, ul. Štúrova č. 2, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným zadržaním, o odvolaní odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/30/2010-91 zo dňa 25. novembra 2010, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č. k. 5C/30/2010-91 zo dňa 25. 11. 2010 Okresný súd Martin zaviazal odporcov 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím - vznesením obvinenia sp. zn. ČVS: ORP-161/OVK-MT-2008 zo dňa 13. 02. 2008 spočívajúcu v zaplatených trovách obhajoby v sume 4.240,68 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne odporcov zaviazal k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu za nezákonné zadržanie a za nezákonné rozhodnutie - vznesenie obvinenia sp. zn.: ČVS: ORP-161/OVK- MT-2008 zo dňa 13. 02. 2008 spolu v sume 4.300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie o trovách si vyhradil na samostatné rozhodnutie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že konaním odporcov 1/ a 2/, spočívajúcemu vo vydaní nezákonného rozhodnutia, resp. nezákonným zadržaním vznikla navrhovateľa škoda, za ktorú zodpovedá štát v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V konaní mal okresný súd za preukázané, že Vojenský obvodový súd Banská Bystrica navrhovateľa rozsudkom zo dňa 14. 01. 2009 sp. zn. 1T/6/2008 oslobodil spod obžaloby, pričom Krajský súd v Trenčíne svojím uznesením zo dňa 19. 05. 2009 sp. zn. 3Tov/2/2009 odvolanie vojenského prokurátora proti rozsudku Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica zamietol, pretože nebolo dôvodné. Vychádzajúc z uvedeného sa prvostupňový súd v konaní zaoberal otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ust. § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. rovnaký význam ako zrušenie rozhodnutia orgánu štátu pre jeho nezákonnosť. Dospel pritom k záveru, že oslobodenie spod obžaloby má v zmysle ust. § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu, vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia, nebol potvrdený. V konečnom dôsledku záporná odpoveď na vyššie položenú otázku, by nezodpovedala ani zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákona č. 514/2003 Z. z. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma, spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Na podporu správnosti svojich záverov okresný súd poukázal aj a judikatúru Najvyššieho súdu, konkrétne rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/53/1993, 1Cz/ 41/1990, 1Cz/6/1990 a 1Cdo/54/1994, v zmysle ktorých treba vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Ak teda v prejednávanej veci bolo preukázané, že navrhovateľ bol oslobodený spod obžaloby zo skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, keď predtým bola jeho osobná sloboda obmedzená, mal prvostupňový súd za to, že došlo k naplneniu všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú štátom či už nezákonným rozhodnutím, resp. zákonným zadržaním. Inak povedané, v konaní bola preukázaná ujma, ktorá bola spôsobená navrhovateľovi, ako aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nezákonným zadržaním a vzniknutou ujmou. Z ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že sa jedná o objektívnu zodpovednosť za škodu, t. j. bez ohľadu na zavinenie. Zákonom stanovenú podmienku predbežného prerokovania uplatneného nároku v zmysle ust. § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. navrhovateľ splnil zaslaním žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným zadržaním odporcom 1/, 2/ listom zo dňa 07. 09. 2009. Odpoveďou odporcov 1/ a 2/ na predmetnú žiadosť bolo zamietavé stanovisko. Okresný súd sa stotožnil aj s argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k existencii tzv. pasívnej solidárnej zodpovednosti odporcov 1/ a 2/, danej v zmysle ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na jeho subsidiárnu pôsobnosť vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z. z. V tomto smere v podrobnostiach uviedol, že v trestnom konaní vykonáva vyšetrovanie v závislosti od druhu trestných činov v zmysle ust. § 200 a nasl. a § 10 ods. 8 Trestného poriadku policajt, ktorým sa rozumie najmä poverený príslušník policajného zboru, vyšetrovateľ a iné osoby uvedené v § 10 ods. 8 Trestného poriadku. Podľa § 206 Trestného poriadku, uznesenie o vznesení obvinenia vydáva policajt. Podľa § 230 a nasl. Trestného poriadku, dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. O sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhoduje prokurátor. Z príslušných ustanovení Trestného poriadku je daná kontrola a dozor príslušného dozorujúceho prokurátora nad dodržiavaním zákonnosti aj procesných úkonov vyšetrovateľa v prípravnom konaní. V nadväznosti na charakter postavenia a možných procesných úkonov prokurátora a vyšetrovateľa v rámci prípravného konania a ich vzájomného postavenia prvostupňový súd mal za to, že je v zmysle § 511 Občianskeho zákonníka daná ich pasívna solidárna zodpovednosť, ktorá má prednosť pred delenou zodpovednosťou. Rozhodujúca je tá skutočnosť, že viaceré osoby svojou činnosťou, prípadne nečinnosťou spoločne spôsobili inej osobe škodu. Škodu spôsobenú navrhovateľovi okresný súd videl jednak v trovách zvolenej obhajoby v celkovej sume 4.240,68 eur, ktorý výdavok by inak na strane navrhovateľa nebol vznikol, a tiež v nemajetkovej ujme vo výške 4.300 eur. Pokiaľ sa týka trov zvolenej obhajoby, ich výška bola navrhovateľom dostatočne preukázaná, a tiež aj príčinná súvislosť vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu a zadržaniu. Odporcom 1/, ako ani odporcom 2/, nebola táto časť priznanej škody v celom konaní popretá. Prvostupňový súd poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 53/1993, v zmysle ktorého, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (navrhovateľa), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. prípad, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné uspokojiť ju inak, pričom pri jej určení sa prihliada na skutočnosti ustanovené v § 17 ods. 3 predmetného zákona. Navrhovateľ v čase, kedy došlo k nezákonnému rozhodnutiu, a to k vydaniu uznesenia a vznesení obvinenia a k nezákonnému zadržaniu, bol príslušníkom ozbrojených síl SR na VÚ 2370 Martin, veliacim poddôstojníkom veliteľskej čaty jednotky. Pred tým ako bolo voči jeho osobe začaté trestné stíhanie a vykonávané jednotlivé procesné úkony v rámci konania, nebol nikdy trestne stíhaný. Z vykonaného dokazovania súd ustálil, že navrhovateľ bol zadržaný príslušníkmi vojenskej polície pri čítaní denného rozkazu, kedy bola nastúpená celá rota, čo sa ho veľmi, vzhľadom na jeho postavenie medzi kolegami a existujúci princíp subordinácie dotklo. Ako za veľmi ponižujúce považoval priebeh udalostí, ktoré nasledovali po jeho zadržaní a pred jeho predvedením pred sudcu pre prípravné konanie. Išlo najmä o situáciu, kedy verejne, po ulici v B. B. išiel v putách bez šnúrok v topánkach, na rozhodnutie o väzbe čakal v nedôstojných podmienkach, kadiaľ prechádzali ľudia na pojednávanie. Predmetné udalosti mali vplyv aj na to, že navrhovateľ, sa nemohol vzhľadom na rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, zúčastniť misie UNFICYP na Cypre a bol vyčiarknutý zo zoznamu, v ktorom bol navrhnutý na udelenie vyznamenania. K týmto skutočnostiam sa odporca 1/, ako ani 2/, nevyjadrili. Vychádzajúc z uvedeného bol prvostupňový súd toho názoru, že boli naplnené v zmysle ust. § 17 ods. 2 a 3 citovaného zákona materiálne podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 4.300 eur, tak ako to uplatňoval navrhovateľ, vzhľadom na jeho osobu, doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, okolnosti, za ktorých k ujme došlo následky, ktoré mu vznikli tak v súkromnom ako aj v spoločenskom uplatnení. Rozhodnutie o trovách si prvostupňový súd vyhradil na samostatné rozhodnutie podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“). Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie tak odporca 1/, ako aj odporca 2/. Obaja prvostupňovému súdu vytýkali nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku čoho odvolací súd žiadali, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca 1/ prvostupňovému súdu vytýkal, že sa nedostatočne vysporiadal s otázkou, či v danom prípade sú splnené podmienky zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré by zakladali zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi. V podrobnostiach odporca 1/ uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje predpoklady zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v ust. § 3 ods. 1 v prípadoch: a/ nezákonného rozhodnutia; b/ nezákonného zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia osobnej slobody; c/ rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe; d/ nesprávneho úradného postupu. Čo sa týka spôsobu náhrady škody zákon č. 514/2003 Z. z. neustanovuje v ust. § 17 ods. 1 čo sa rozumie skutočnou škodou na účely tohto zákona. Pri vymedzení pojmu skutočná škoda vychádza zákon č. 514/2003 Z. z. zo subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak nie je ustanovené inak spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Rozhodnutie Okresného súdu Martin vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože si okresný súd nesprávne vyložil ust. § 18 ods. 1 citovaného zákona, v zmysle ktorého náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. neustanovuje rovnocenný vzťah medzi oslobodením spod obžaloby a nezákonným rozhodnutím. Skutočnosť, že v prípade zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci spôsobenej nezákonným rozhodnutím je podmienkou práva na náhradu škody zrušenie právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom, neznamená priamu príčinnú súvislosť trov konania s konaním, s ktorým došlo k údajnému nezákonnému rozhodnutiu. Predpokladmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci v danom prípade sú: a/ nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup, b/ škoda, c/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (postupom) a škodou. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku, nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia. V danom prípade vyšetrovateľ v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a zabezpečených podkladov. Poverený vyšetrovateľ bol zo zákona povinný vzniesť obvinenie a viesť trestné stíhanie, pretože na základe vtedy vykonaného vyšetrovania bolo dostatočne preukázané dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Samotné uznesenie o vznesení obvinenia ešte nie je rozhodnutím o vine navrhovateľa, ktorá sa v priebehu vyšetrovania dokazuje, resp. preveruje. Sťažnosť navrhovateľa voči uzneseniu o vznesení obvinenia bola dozorujúcim prokurátorom zamietnutá ako nedôvodná, a preto nie je možné kvalifikovať predmetné uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie. Taktiež nemožno postup vyšetrovateľa, ktorý bol plne vykonávaný v súlade s platnými právnymi predpismi označiť za nesprávny úradný postup. Podľa § 230 ods. 1 trestného poriadku, dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prokurátor je ten orgán, ktorý nesie zodpovednosť za zákonnosť rozhodnutí a aj za správnosť úradného postupu vyšetrovateľa, resp. policajta pred začatím trestného stíhania v prípravnom konaní. Trestný poriadok dáva v ust. § 230 ods. 2 prokurátorovi viaceré oprávnenia, na základe ktorých môže zasahovať do postupu vyšetrovateľa, resp. policajta. Prokurátor je okrem iného oprávnený zrušiť ktorékoľvek nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie policajta a môže ho nahradiť vlastným rozhodnutím. V tejto súvislosti poukázal odvolateľ tiež na niektoré základné zásady trestného konania, zakotvené v Trestnom poriadku. Konkrétne na to, že orgány činné v trestnom konaní postupujú v trestnom konaní z úradnej povinnosti, a to tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. S poukazom na uvedené je možné dospieť k záveru, že vyšetrovateľ, resp. policajt, ako orgán činný v trestnom konaní v danom prípade postupoval správne a všetky svoje rozhodnutia vydal v súlade so zákonom. Na priznanie náhrady škody preto v danom prípade nebola splnená jedna zo základných podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z., a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ nepreukázal, že by zo strany vyšetrovateľa policajného zboru došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu. V ďalšej časti podaného odvolania odporca 1/ nesúhlasil ani s priznaním nemajetkovej ujmy navrhovateľovi majúc za to, že v prejednávanom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi vytýkaným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a tými okolnosťami, ktorými navrhovateľ odôvodňoval uplatňovanú nemajetkovú ujmu. Navyše vyšetrovateľ síce požiadal o predvedenie obvineného podľa § 120 ods. 1, 2, 3 Trestného poriadku, ale k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým navrhovateľ odôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, došlo konaním subjektov - príslušníkov vojenskej polície a sudcu pre prípravné konanie, za ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nezodpovedá Ministerstvo vnútra SR. V tejto súvislosti odporca 1/ podotkol, že niekoľkokrát na pojednávaní namietol zodpovednosť SR, zastúpenej MV SR, ako aj výšku nemajetkovej ujmy. Napokon tiež poukázal na to, že v danom prípade neboli naplnené predpoklady zodpovednosti za nezákonné zadržanie podľa § 7 citovaného zákona, o čom svedčí aj konštatovanie súdu „v nadväznosti na vyššie uvedené dôvody nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia je v danom duchu nevyhnutné vysloviť aj nezákonnosť zadržania navrhovateľa, aj keď nedošlo k naplneniu podmienok v zmysle ust. § 7 zákona č. 514/2003 Z. z.“. Odporca 2/ prvostupňovému súdu vytkol, že pochybil ak konštatoval, že je v danom prípade potrebné vysloviť aj nezákonnosť zadržania, aj keď nedošlo k naplneniu podmienok § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. Nenaplnenie citovaných zákonných podmienok naopak potvrdzuje zákonnosť zadržania navrhovateľa. Tiež okresný súd pochybil, ak odporcov 1/ a 2/ zaviazal plniť v prospech navrhovateľa solidárne, pretože nebolo preukázané naplnenie zákonných podmienok podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre takýto postup, rozsah zodpovednosti jednotlivých odporcov bolo možné ustáliť na základe vykonaného dokazovania a naviac bola preukázaná zodpovednosť ďalšieho subjektu - Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR. To, že tento subjekt nevystupoval na strane odporcov, títo nezapríčinili a nie je možné túto skutočnosť vyhodnocovať v ich neprospech. Je objektívne dané, že za činnosť (postup a rozhodovanie) súdov zodpovedá Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z.). Bol to pritom súd, ktorý svojim rozhodnutím zakázal navrhovateľovi opustiť územie Slovenskej republiky. Ak na základe oslobodzujúceho rozsudku má byť považované za nezákonné rozhodnutie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, či rozhodnutie prokurátora o zamietnutí sťažnosti smerujúcej proti vyššie uvedenému rozhodnutiu, musí byť za rovnakých podmienok považované za nezákonné aj rozhodnutie Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici zo 14. 02. 2008 sp. zn. 3Tp/1/2008, ktorým mu boli uložené obmedzenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku. Je nepochybné, že nie je daná priama príčinná súvislosť medzi rozhodnutiami odporcov 1/ a 2/ skutočnosťou, že sa navrhovateľ nemohol zúčastniť misie v UNFICYP. Táto priama príčinná súvislosť však existuje vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici, pretože práve ním mu bolo zakázané vycestovať do zahraničia, pričom v tomto rozsahu bolo toto rozhodnutie potvrdené aj Vyšším vojenským súdom v Trenčíne. Priama príčinná súvislosť nie je daná ani medzi existenciou uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľovi a tou časťou nemajetkovej ujmy a škody, predstavovanou trovami právneho zastúpenia, ktoré vznikli po podaní návrhu. Ak vojenský obvodový súd prijal obžalobu a riadne o nej konal a rozhodol (hoci tak nemusel urobiť, ale mohol vec vrátiť prokurátorovi na došetrenie, čo však neučinil) potvrdil, že celé prípravné konanie bolo vedené lége artis. Za týchto okolností je vecou zodpovednosti nežalovaného subjektu - Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti - zodpovednosť za vznik tej časti škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľa, ktorých vznik sa viaže na konanie pred vojenských obvodovým súdom, a to až do vydania uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 19. 05. 2009. Navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v podanom vyjadrení zo dňa 31. 01. 2011 odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Vo vzťahu k odvolaniu oboch odporcov uviedol, že sa v nich neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa v dostatočnej, zrozumiteľnej a pomerne rozsiahlej miere nevysporiadal už prvostupňový súd. Argumentácia odvolaní je formalisticko-rigidná, smerujúca k nezodpovednosti štátu za konanie svojich orgánov. Pri právnom štáte, ku ktorému sa Slovenská republika v článku 1 svojej Ústavy prihlásila, musí mať právo svoj materiálny (t. j. skutočný, reálny) obsah. Právny štát sa nelíši od totalitného štátu tým, že je neomylný, líši sa však v tom, že za svoje pochybenia je ochotný niesť zodpovednosť. Zodpovednosť je tou kategóriou právneho štátu, ktorá udržuje chod „štátneho telesa“. Umožňuje jednotlivcom, ktorý tvoria jeho základ (ako populus), stotožniť sa s ním aj po výrazných zásahoch do svojich práv. Hojením individuálnych a kolektívnych krívd sa utvrdzuje pevnosť spoločenskej zmluvy medzi štátom a jeho občanmi. Takto sa vytvára autorita štátu, ktorá nepramení z jeho moci. Z podobnej právnej filozofie vychádza aj konštantná judikatúra, na ktorú navrhovateľ poukázal v konaní pred prvostupňovým súdom, a na ktorú opätovne upriamil pozornosť odvolacieho súdu. Podstatnou skutočnosťou, ktorá z nej vyplýva je to, že aj keď bol človek oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Aj napádanú solidárnu zodpovednosť navrhovateľ vysvetlil vo svojom podaní doručenom ešte prvostupňovému súdu. Obaja odporcovia nevysvetľujú, prečo by nemal byť v tomto prípade daný takýto druh zodpovednosti. Aj z ustanovení Trestného poriadku v účinnom znení vyplýva (ako aj z logiky veci), že nie je možné v prípade, kedy je podaná sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia a prokurátor ju zamietne, uvažovať o inom druhu zodpovednosti. Občiansky zákonník ako lex specialis k zákonu NR SR č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (§ 25 ods. 1 - poznámka pod čiarou 12) v ust. § 438 ods. 1 nedáva možnosť pri nepreukázaní odôvodnených prípadov pri viacerých škodcoch neaplikovať solidárnu zodpovednosť. Vyšetrovateľ policajného zboru vydal uznesenie o vznesení obvinenia, prokurátor mohol o sťažnosti navrhovateľa rozhodnúť tak, že uznesenie zruší, no nerozhodol tak. Ako je možné v takomto prípade rozdeliť zodpovednosť? Vyšetrovateľ vykonával úkony na základe vlastného uváženia, ako aj na základe pokynu prokurátora; konali spoločne tak, že navrhovateľa nakoniec priviedli do procesného postavenia obžalovaného. Solidárnu zodpovednosť najvypuklejšie preukazuje v trestnom spise návrh vyšetrovateľa na podanie obžaloby a podanie obžaloby dozorujúcim prokurátorom. K argumentácii o úkone vojenskej polície navrhovateľ uviedol, že táto nekonala v rámci svojej rozhodovacej činnosti (t. j. nič nevydala) a nesprávneho úradného postupu by sa dopustila, keby nerešpektovala žiadosť vyšetrovateľa policajného zboru o jeho predvedenie. Tu je potrebné poukázať na to, kto rozhodol o predvedení a nie kto vykonal toto predvedenie. Rozhodujúca je vôľa subjektu, a tá bola výlučne na strane vyšetrovateľa policajného zboru. 28 hodinové obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa nerealizovali príslušníci vojenskej polície. Aj vyšetrovateľ policajného zboru (písomným opatrením), aj prokurátor (písomným príkazom s primeraným odôvodnením), mohli navrhovateľa prepustiť na slobodu, no neurobili tak, aj z čoho vyplýva delená zodpovednosť. S poukazom na uvedené je preto namietaná absencia prítomnosti ďalšieho zodpovedného subjektu neodôvodnená, pretože tu je zodpovedným subjektom štát (§ 3 zákona NR SR č. 514/2003 Z. z.), načo reflektuje aj ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona. Z argumentácie odporcov nie je zrejmé, prečo by za vyššie uvedeného stavu mal byť v súčasnosti zodpovedný „iný subjekt“. Z ich strany nejde o nič iné, iba o alibizmus. Nie je zrejmé, akým myšlienkovým postupom mohol odporca 2/ dospieť k záveru, že za škodu po podaní obžaloby až do vydania uznesenia Krajského súdu v Trenčíne dňa 19. 05. 2009 by mal niesť zodpovednosť nežalovaný subjekt - SR v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti SR. V tomto smere odvolateľ poukázal na to, že odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici podal prokurátor. Kvôli jeho úkonu obhajca navrhovateľa písal vyjadrenie k odvolaniu a vycestoval na verejné zasadnutie na Krajský súd v Trenčíne. Oba úkony (za ktoré navrhovateľ zaplatil a bol naďalej udržiavaný v stave právnej neistoty) vyvolal odporca 2/. Argumentácia, že súd mohol obžalobu neprijať (a vrátiť vec na došetrenie prokurátorovi) a keďže tak neurobil, potvrdil, že prípravné konanie bolo vedené lége artis, je účelová. Súd môže obžalobu odmietnuť (a vec vrátiť prokurátorovi), len pre závažné procesné pochybenia, najmä pre porušenie práva na obhajobu (§ 243 ods. 1 v spojení s § 241 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku). Porušenie práva na obhajobu by prichádzalo do úvahy v prípade napr. neumožnenia nahliadania do vyšetrovacieho spisu, neumožnenia oboznámiť sa v výsledkami vyšetrovania, neupovedomovanie o úkonoch obhajcu, ktorý na to vyzval orgán prípravného konania a pod. V iných prípadoch súd obžalobu príjme a je na prokurátorovi, aby si ju ustal. Musí ju ustať až do bodu právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Ak ju neustojí, v civilnom ponímaní prehral spor, ktorý inicioval a tou „prehrou“ je vydanie oslobodzujúceho rozsudku. Súd nevykonáva dôkazy, ani ich „neváži“ pri predbežnom prejednaní obžaloby, na to tento úkon neslúži. Prokurátor navyše (keď bolo z vykonávaného dokazovania zrejmé, že oznamovateľka údajného trestného činu klamala nielen vyšetrovateľovi policajného zboru, ale aj predsedovi senátu) mohol v zmysle ust. § 239 ods. 2 aj počas hlavného pojednávania ustúpiť od obžaloby v celom rozsahu. V závere podaného vyjadrenia navrhovateľ poukázal na tú skutočnosť, že podľa ust. čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je súčasťou právneho poriadku SR aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý má prednosť pred zákonom. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo aj relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy. Tu odvolateľ poukázal na to, že v priebehu prvostupňového konania predkladal (najmä k nemajetkovej, nemateriálnej ujme vo vzťahu k zneniu čl. 5 ods. 5 Dohovoru, aj napr. rozhodnutia Wassing proti Holandsku, Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku) aj rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva Saadi proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného írska zo dňa 29. 01. 2008. V tomto rozhodnutí sa okrem iného konštatuje, že obeťou porušenia Dohovoru (s nárokmi podľa čl. 5 ods. 5) je aj osoba, ktorá bola síce zadržaná zákonne (t. j. za dodržania príslušných ustanovení hmotnoprávnych a procesnoprávnych noriem vnútroštátneho práva), no nebol dodržaný cieľ ochrany jednotlivca pred svojvôľou. V navrhovateľovom prípade sa mohli dotknuté orgány vyhnúť svojvôli využitím 30 dňovej lehoty na preverenie informácií vyplývajúcich z trestného oznámenia (§ 196 ods. 2 Trestného poriadku). Trestné oznámenie nemôže byť nespochybniteľnou dogmou, a to pre rôzne ciele, ktoré môže sledovať osoba podávajúca toto oznámenie. Rozhodnutie takejto osoby o eliminácii nepohodlnej osoby je svojvoľné, no štát nemôže pripustiť, aby sa táto svojvôľa preniesla do rozhodovacej činnosti jeho orgánov, pretože potom riskuje porušenie okrem iných svojich medzinárodnoprávnych záväzkov. V úplnom závere svojho vyjadrenia navrhovateľ poukázal na Komentár k Ústave Slovenskej republiky (Vydavateľstvo Matice slovenskej, Bratislava, M. Čič a kol., 1997), v ktorom sa uvádza, že „základom aplikácie práva v právnom štáte je zdravý rozum“. V tejto súvislosti uviedol, či je v súlade so zdravým rozumom to, aby nevinný človek bol 28 hodín zavretý v cele, aby mal obmedzenú osobnú slobodu, slobodu pohybu, pobytu. Ako by sa v tejto situácii správali pisatelia odvolaní. Konštatovali by, že sa im vlastne dobre stalo? Nevinný človek nemôže utrpieť ani škodu, ani ujmu zo strany orgánov štátu, ktoré majú povinnosť chrániť nevinných ľudí. A ak ju takýto človek utrpí, tak má právo na náhradu škody a odškodnenie ujmy. Uvedený postup je v súlade so zdravým rozumom. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1, 2 O.s.p.) z týchto dôvodov: Zo skutkového stavu mal odvolací súd za preukázané, že dňa 13. 02. 2008 vyšetrovateľ OR PZ v Martine, Úradu justičnej a kriminálnej polície uznesením ČVS: ORP-161/OVK-MT-2008 vzniesol voči navrhovateľovi obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť, ktorú prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry Banská Bystrica zamietol. Dňa 13. 02. 2008 v čase od 14.30 hod bola navrhovateľovi príslušníkmi Vojenskej polície Banská Bystrica v zmysle § 86 Trestného poriadku obmedzená osobná sloboda, a toto obmedzenie trvalo do 14. 02. 2008 do 18.30 hod, kedy ho Vojenský obvodový súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 3Tp/1/2008 nevzal do väzby. Po vykonaní vyšetrovacích úkonov prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry v Banskej Bystrici podal voči navrhovateľovi obžalobu. Vojenský obvodový súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 14. 01. 2009 sp. zn. 1T/6/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne uznesením sp. zn. 3Tov/2/2009 zo dňa 19. 05. 2009 navrhovateľa spod obžaloby oslobodil. V súvislosti s vyššie uvedeným trestným konaním vznikli navrhovateľovi náklady spojené s obhajobou za zvoleného advokáta, spolu s hotovými výdavkami v sume 4.240,68 eur, ktoré si uplatňoval titulom spôsobenej škody, spolu s nemajetkovou ujmou v sume 4.300 eur. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 07. 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. 06. 2004. V preskúmavanej veci išlo o to, či právoplatné vyhlásenie oslobodzujúceho rozsudku v trestnom konaní má rovnaké účinky z hľadiska zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). Odvolací súd pri posudzovaní správnosti názoru vysloveného prvostupňovým súdom vychádzal z doposiaľ prijatej súdnej judikatúry, na ktorú správne poukázal aj navrhovateľ vo svojich podaniach. K otázke zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím bolo publikované aj naposledy uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4M-Cdo/15/2009, publikované pod č. 57 zo súdnej praxe. V zmysle citovaného rozhodnutia, pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa naplnili predpoklady o spáchaní trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Filozofia uvedeného rozhodnutia vyplýva z toho, že doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. V dôvodoch svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR ďalej uviedol aj to, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ust. § 6 ods. 1 veta prvá citovaného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematiky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ citované ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobený nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenie. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin. Zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavno-právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine, predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadať, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinní striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Zo strany odvolacieho súdu je potrebné poznamenať, že vyššie uvedené názory prijal Najvyšší súd SR v dôsledku mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, či zastavenie trestného stíhania, postúpenie veci inému orgánu alebo oslobodzujúci rozsudok majú podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k takýmto rozhodnutiam došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením. Vzhľadom k uvedenému účelovo vyznieva odvolanie odporcu 2/, že neboli splnené predpoklady pre náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Vôbec už alibisticky vyznieva odvolanie odporcov 1/, 2/, že za eventuálnu škodu na strane navrhovateľa nesie zodpovednosť súd, ktorý vyhlásil oslobodzujúci rozsudok. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd v prejednávanej veci nepovažoval námietky odporcov 1/ a 2/ o nesprávnej právnej aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k ust. § 3 citovaného zákona za opodstatnené. Inak povedané, aj odvolací súd mal za to, že navrhovateľ predloženými listinnými dôkazmi v konaní preukázal čo do základu dôvodnosť ním podaného návrhu. To platí aj pokiaľ sa týka otázky nezákonnosti jeho zadržania, pretože iná interpretácia, vzhľadom na okolnosti prípadu, by bola v rozpore so zmyslom a účelom samotného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Názor, ktorý prezentoval odporca 2/ vo vzťahu k zákonnosti držania navrhovateľa, by vychádzal, tak ako zdôraznil Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, len z doslovného znenia citovaného zákona. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, berúc do úvahy jednotlivé tvrdenia navrhovateľa, ako aj to čo v konaní vyšlo najavo, sa odvolací súd stotožnil aj so záverom prvostupňového súdu o nutnosti odškodnenia navrhovateľa aj v nemajetkovej sfére, pretože mal za to, že aj v tomto smere boli naplnené všetky zákonné predpoklady. Ohľadom priznania nemajetkovej ujmy v bližších podrobnostiach odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, v ktorom smere sa s jeho názormi v celom rozsahu stotožnil. Jediným dôvodom, ktorý odvolací súd viedol k zrušeniu napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že prvostupňový súd určil solidárnu zodpovednosť odporcov 1/, 2/ a oboch takýmto spôsobom zaviazal aj na peňažné plnenie. Z návrhu na začatie konania, ako aj z napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že za odporcov boli v konaní označení: 1/ SR v zastúpení Ministerstvom vnútra SR a 2/ SR v zastúpení Generálnej prokuratúry SR. Odvolací súd zastáva to stanovisko, že v danom prípade solidárna zodpovednosť neprichádza do úvahy, pretože pri oboch odporcoch sa stále jedná o ten istý subjekt a síce štát. Nič na tom nemôže zmeniť ani to, že tento je v prípade odporcu 1/ zastúpený Ministerstvom vnútra SR a v druhom prípade Generálnou prokuratúrou SR. Stále sa jedná o ten istý subjekt s právnou subjektivitou. Pravdou je, že aj zastupujúce orgány majú právnu subjektivitu, avšak tieto v konaní nevystupujú samostatne, vo svojom mene, len ako zástupcovia štátu. Z uvedeného dôvodu preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné vo veci vyvodiť záver o solidárnej zodpovednosti. Nebolo ani povinnosťou navrhovateľa správne označiť zastupujúci štátny orgán, pretože v tomto smere podľa ustálenej súdnej praxe platí, že ak je v spore žalovaným účastníkom štát a v návrhu je prípadne aj označený iba orgán, ktorý za neho koná, nejde o prípad nedostatku pasívnej legitimácie odporcu, ale o nedostatok návrhu na začatie konania, ktorý treba odstrániť postupom podľa § 43 O. s. p. Zastúpenie štátu pred súdom upravuje ust. § 21 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého za štát koná pracovník tohto štátneho orgánu, ktorého sa vec týka alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu. Bolo preto povinnosťou prvostupňového súdu zistiť, ktorého orgánu štátu sa vec týka vzhľadom na obsah a povahu daného sporu a potom viesť navrhovateľa k riadnemu označeniu odporcu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/36/1999, rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 14. 12. 1966 sp. zn. 6Cz/192/1966). Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí prvostupňový súd taktiež nanovo rozhodne aj o náhrade trov tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .