Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/27/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011200388 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011200388.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd Žilina v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a sudcov JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Evy Kyselovej v právnej veci žalobcu: AUTOALLES, s.r.o., so sídlom Košická 34, Prešov, IČO: 36 359 033, právne zastúpený JUDr. Máriom Buksom, advokátom so sídlom F. O. X, XXX XX K. proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti a postupu rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, Nová ul. 13, Banská Bystrica č. I/228/4411-22434/2011/993168-r zo dňa 23.02.2011, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Martin č. 666/231/95054/10/Sum zo dňa 15.12.2010 daňový úrad žalobcovi vyrubil daň z pridanej hodnoty v sume 22.721,37 € za zdaňovacie obdobie január 2007. V odôvodnení uviedol, že za zdaňovacie obdobie január 2007 správca dane zistil nesprávny postup daňového subjektu pri výpočte dane zo zdaniteľných obchodov - predaja ojazdených automobilov nadobudnutých v tuzemsku z iného členského štátu v zmysle § 11 zák. č. 222/2004 Z.z., pričom v odôvodnení presne špecifikoval jednotlivé faktúry v tomto zdaňovacom období, ktoré sa týkajú jednotlivých obchodných prípadov. Tým, že daňový subjekt pri predaji ojazdených osobných automobilov vypísaných v tabuľke v odôvodnení použil osobitnú úpravu uplatňovania dane v zmysle § 66 zák. č. 222/2004 Z.z. a za základ dane považoval v zmysle § 66 ods. 3 citovaného zákona kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň, postupoval v rozpore s § 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z.. V prípadoch, kedy došlo k obchodovaniu s ojazdenými vozidlami nadobudnutými v tuzemsku z iného členského štátu, platiteľ, ktorý nakúpil vozidlá od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte, ktorá pri predaji uplatnila oslobodenie od dane podľa obdobného ustanovenia v inom členskom štáte ako je § 43 ods. 1 až 4 z.č. 222/2004 Z.z., je povinný pri predaji základ dane určiť podľa § 22 z.č. 222/2004 Z.z., t.j. za základ dane mal považovať všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru zníženú o daň. Správca dane sa zaoberal návrhom splnomocneného zástupcu daňového subjektu a zaslal na Daňové riaditeľstvo SR žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií, v ktorých požiadal o vykonanie preverenia hodnoty tovarov dodaných daňovému subjektu AUTOALLES, s.r.o. v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a požiadal o uvedenie daňového režimu, v akom boli ojazdené motorové vozidlá dodané jednotlivými dodávateľmi. Zo všetkých odpovedí na medzinárodnú výmenu daňových informácií, ktoré zaslalo DR SR Banská Bystrica správcovi dane vyplýva, že pri dodaní ojazdených automobilov zahraničné daňové subjekty uplatnili režim platný podľa všeobecných zásad na uplatňovanie dane pri intrakomunitárnych dodávkach. Vozidlá boli predávané podľa normálneho uplatňovania DPH a všeobecných zásad. Tieto transakcie nepodliehajú osobitnej úprave. Na odvolanie daňového subjektu vo veci rozhodoval žalovaný rozhodnutím č. I/228/4411-22434/2011/993168-r zo dňa 23.02.2011, ktorý rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení uviedol, že odvolávajúci sa v podstate namieta nesprávne posúdenie skutkového a právneho stavu z dôvodov nesprávnej aplikácie § 66 ods. 2 platného zákona o DPH, ktoré podľa jeho názoru nie je v súlade so Smernicou Rady 77/388/ES, nahradenou od 01.01.2007 Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH v rámci EÚ. Ďalej v odôvodnení uviedol, kedy je daňový subjekt povinný uplatniť si osobitnú úpravu dane v zmysle § 66 ods. 2 zákona o DPH. V prípade ojazdených automobilov nadobudnutých v tuzemsku z iného členského štátu si správca dane na základe medzinárodnej výmeny daňových informácii zabezpečil dôkazy o postavení dodávateľa, ako aj o daňovom režime, v akom dodávateľ ojazdené automobily pre odberateľa - daňový subjekt dodával. Predmetom určenia rozdielu dane boli predaje tých ojazdených automobilov, u ktorých dodávateľ ako osoba identifikovaná pre daň ojazdeného automobilu neuplatnil oslobodenie podľa § 42 alebo obdobného ustanovenia zákona alebo u ktorých dodávateľ - osoba identifikovaná pre daň v postavení obchodníka, neuplatnil daň podľa osobitnej úpravy dane podľa zákona o DPH alebo zákona platného v inom členskom štáte. Z predložených dodávateľských faktúr za nákup ojazdených automobilov od dodávateľov z iných členských štátov EÚ vo všetkých prípadoch išlo o osoby identifikované pre DPH v inom členskom štáte a dodávky ojazdených motorových vozidiel sa uskutočňovali v dvoch daňových režimoch, a to v režime osobitnej úpravy uplatňovania pri použitom tovare, pričom dodávatelia ojazdených automobilov na faktúrach uviedli, že dodávku ojazdených automobilov uskutočňujú v osobitnom režime marže a v bežnom režime dane, pričom dodávatelia ojazdených automobilov na faktúrach uviedli, že dodávky ojazdených automobilov považujú za intrakomunitárne dodania v rámci spoločenstva oslobodené od dane a vozidlá sú predávané podľa normálneho uplatňovania DPH, t.j. nepodliehajú osobitnej úprave dane. Ak teda predávaný tovar nebol zdanený podľa osobitnej úpravy uplatnenia dane v inom členskom štáte a bol dodaný v režime oslobodenia od dane, ako IC dodanie (intrakomunitárne dodanie), v tomto prípade sa nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu považuje za nadobudnutie tovaru podľa § 11 zákona. Preto pri predaji takýchto vozidiel postupoval daňový subjekt nesprávne v zmysle § 66 ods. 3 zákona, keď za základ dane považoval kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Pri určení základu dane mal postupovať podľa § 66 ods. 11 zákona, t.j. mal daň uplatniť zo základu dane podľa § 22 ods. 1 až 4 a nie podľa § 66 ods. 3 zákona. Podľa odvolacieho orgánu tvrdenie, že z ust. § 66 ods. 2 písm. c) zákona nie je možné prijať záver, že zákon zakazuje, resp. vylučuje možnosť, aby obchodník uplatňoval osobitnú úpravu dane, ak použitý tovar bol dodaný iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy zákona platného v inom členskom štáte, je účelové. Pri zvolení správneho postupu uplatňovania dane pri predaji ojazdených automobilov bol daňový subjekt povinný vychádzať z celého kontextu ust. § 66 zákona a nielen zo znenia § 66 ods. 2 písm. c). S poukazovaním daňového subjektu na čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, odvolací orgán uvádza, že v § 66 ods. 2 písm. a) a ž c) zákona o DPH sú definované prípady, v ktorých je obchodník povinný použiť osobitnú úpravu dane. Znenie uvedeného ustanovenia bez preverenia ďalších súvislostí by mohlo viesť k výkladu, že v každom prípade, ktorý nie je definovaný v uvedenom ustanovení sa môže daňový subjekt rozhodnúť, aký režim použije pri predaji použitého tovaru, v tomto prípade ojazdených motorových vozidiel. Z celkovej právnej úpravy je však zrejmé, že pri nadobudnutí tovaru v zmysle § 11 nemá nadobúdajúci možnosť sa rozhodnúť, či uplatní osobitnú úpravu dane alebo bežný režim, ale je podľa § 69 ods. 6 zákona osobou povinnou platiť daň a zároveň pri následnom predaji takto nadobudnutého tovaru je povinný určiť základ dane podľa § 22 ods. 1 zákona. Okrem toho tým, že daňový subjekt sa považoval za osobu povinnú platiť daň podľa § 69 ods. 6 zákona a preto aj vypočítal daňovú povinnosť, ktorú priznal v daňovom priznaní a súčasne si uplatnil právo na odpočítanie dane, sám deklaroval použitie bežného režimu zdanenia. Z princípov DPH vyplýva, že nie je možné súčasne na jednu transakciu použiť kombináciu bežného režimu a rozdielového režimu uplatnenia dane. Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal správnu žalobu žalobca, v ktorej uviedol tieto žalobné dôvody. Žalovaný nesprávne aplikoval zák. č. 222/2004 Z.z., pretože nesprávne posúdil skutkový a právny stav. Pri platení DPH žalobca uplatňoval osobitný spôsob uplatňovania dane podľa § 66 zákona o DPH. Poukazuje na nezákonnosť rozhodnutia o vyrubení dane z pridanej hodnoty za tovar nadobudnutý od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte. Žalovaný ani Daňový úrad Martin v napadnutom rozhodnutí na žiadnom mieste neuvádza informáciu o tom, či dodávateľ tovaru z iného členského štátu neuplatnil osobitný režim uplatňovania dane. Je možné len dedukovať, že nebola splnená podmienka podľa § 66 ods. 2 písm. c) zákona. Smernica Rady č. 2006/112/ES ukladá nielen povinnosť uplatňovať osobitnú úpravu, ale súčasne vylučuje možnosť uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané iným obchodníkom, ktorý neuplatňuje daň podľa osobitnej úpravy. S poukazom na § 66 ods. 2 písm. c) zákona o DPH žalobca pri predaji použitého tovaru, ktorý mu bol dodaný na území ES, nie je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedený tovar bol dodaný iným obchodníkom, ktorý neuplatňuje daň podľa osobitnej úpravy zákona. Je potom namieste záver, že obchodník má povinnosť uplatňovať osobitnú úpravu, len ak použitý tovar bol dodaný iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy, avšak nevylučuje možnosť - nezakazuje uplatňovať osobitnú úpravu, ak tovar bol dodaný iným obchodníkom, ktorý neuplatňuje daň podľa osobitnej úpravy. So záverom žalovaného, že žalobca by mohol uplatniť osobitnú úpravu len vtedy, ak použitý tovar nakúpil od iného obchodníka, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy, nekorešponduje doslovná dikcia § 66 ods. 2 písm. c) zákona o DPH. Ak žalobca uplatňoval osobitnú úpravu, nekonal v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a so zákonom o DPH, pretože v danom prípade zákon nezakazoval uplatňovať osobitnú úpravu. Neurčito formulovaná zákonná úprave nemôže byť žiadnemu subjektu práva, ani účastníkovi daňového konania na ujmu. Žiadal rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu zrušiť. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 13.07.2011. Zotrval na skutkových zisteniach a právnom posúdení posudzovaného prípadu a žiadal, aby súd žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v zmysle § 247 a nasl. O.s.p. v medziach žalobných dôvodov podľa § 249 ods. 2 O.s.p.. Rozsudok bol vyhlásený verejne za splnenia podmienok stanovených v § 250f ods. 1, 2 O.s.p.. Zistil, že napadnuté rozhodnutie je zákonné a je preto potrebné žalobu zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov: S poukazom na ust. § 2 ods. 1 písm. b), § 4 zák. č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 2 ods. 1 písm. b), § 10 ods. 1 zák. č. 333/2001 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, súd ďalej konal s Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava ako so žalovaným. Žalobca nadobudol v jednotlivých obchodných prípadoch ojazdené motorové vozidlá od dodávateľov v členských štátoch EÚ, pričom sa jedná o dva druhy obchodov. V prvom prípade ide o dodania tovarov, ktoré boli zahraničnými dodávateľmi deklarované ako dodávky ojazdených vozidiel v osobitnom režime marže, a to priamo vo faktúrach a v druhom prípade dodávatelia ojazdených motorových vozidiel na faktúrach uviedli, že dodávky ojazdených motorových vozidiel považujú za intrakomunitárne dodania resp. oslobodené od dane a vozidlá sú predávané podľa bežného uplatňovania dane, t.j. nepodliehajú osobitnej úprave dane. Aj v týchto prípadoch pri nákupe takýchto vozidiel žalobca zaplatil daň podľa § 11 z nadobudnutia týchto vozidiel a zároveň si podľa § 49 ods. 2 písm. c) v spojení s § 51 ods. 1 písm. c) zákona o DPH uplatnil odpočítanie dane. Súčasťou pripojeného správneho spisu sú i výstupy z medzinárodnej výmeny daňových informácií vo vzťahu k jednotlivým zahraničným dodávateľom ojazdených motorových vozidiel, ktoré vozidlá dodávali žalobcovi. Z výstupov tejto spolupráce bolo zistené, že vo všetkých kontrolovaných prípadoch zahraniční dodávatelia v rámci krajín EÚ dodávali ojazdené motorové vozidlá žalobcovi ako intrakomunitárne plnenia, ktoré sú oslobodené od dane z pridanej hodnoty a zároveň títo dodávatelia sú vo svojich krajinách platcami dane z pridanej hodnoty. Žiaden z posudzovaných prípadov, vo vzťahu ku ktorým bola dovyrubená daň z pridanej hodnoty, nebol posudzovaný ako transakcia osobitnej úpravy uplatňovania dane pri použitom tovare. Z jednotlivých faktúr jednotlivých obchodných prípadov vyplýva, že žalobca predával takto nadobudnuté ojazdené motorové vozidlá tretím osobám v SR tak, že uplatnil osobitnú úpravu DPH podľa § 66 zákona o DPH. Uvedené vyplýva z formulácie na jednotlivých faktúrach, podľa ktorej organizácia uplatňuje osobitnú úpravu DPH podľa § 66 zákona o DPH č. 222/2004 Z.z. Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu 31.12.2007 na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Podľa § 22 ods. 1 citovaného zákona základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby. Podľa § 66 ods. 2 citovaného zákona obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte, b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte, c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte. Podľa § 66 ods. 3 citovaného zákona základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3. Podľa § 66 ods. 11 prvá veta citovaného zákona obchodník sa môže rozhodnúť pri dodaní tovaru podľa odseku 1 použiť bežný režim dane uplatnením dane zo základu dane podľa § 22 ods. 1 až 4. Podľa § 69 ods. 6 citovaného zákona pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a. Krajský súd v Žiline má za to, že vzhľadom na to, že žalobca v prípadoch, keď došlo zahraničnými dodávateľmi k dodávke ojazdených motorových vozidiel v režime intrakomunitárneho plnenia, tzn. bežného režimu zdaňovania zo strany týchto zahraničných dodávateľov, taktiež i on mal povinnosť použiť bežný režim zdaňovania týchto dodávok v zmysle § 22 zák. č. 222/2004 Z.z. Ak použil osobitný režim zdaňovania v zmysle § 66 citovaného zákona, uvedený postup je nesprávny, pričom súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že nie je možné kombinovať použitie dvoch režimov platenia dane, ako to v tomto prípade učinil žalobca, t.j. postupovať podľa bežného režimu zdanenia, keď pri nákupe vozidiel postupoval podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH ako osoba, ktorá nadobudla tovar v tuzemsku z iného členského štátu a podľa § 11 si splnil daňovú povinnosť, pričom túto daň si zároveň aj uplatnil na odpočítanie a zároveň ohľadne toho istého tovaru ďalej pri jeho predaji postupoval už v zmysle osobitného režimu zdaňovania podľa § 66 citovaného zákona a zdanil len kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Samotné použitie osobitného režimu zdaňovania, ktorý je zakotvený v § 66 zákona o DPH je postavený na princípe prednostného použitia špeciálnej úpravy zdaňovania, v danom prípade osobitnej úpravy zakotvenej v § 66 zákona o DPH (ďalej zákon) v prípade, ak nastanú hmotno-právne podmienky uvedené v § 66 ods. 2 tohto zákona. Ak teda tieto podmienky nastanú, daňový subjekt je povinný uplatniť osobitnú úpravu. To však na druhej strane znamená, že v prípadoch, ktoré nie sú stanovené v tomto zákonnom ustanovení, nie je možné túto osobitnú úpravu použiť. Povinnosť použiť osobitnú úpravu je recipročne spätá s oprávnením uplatniť túto osobitnú úpravu len v prípadoch uvedených v § 66 ods. 2 a nie v iných. Teda povinnosti uplatniť osobitnú úpravu zodpovedá aj oprávnenie túto úpravu použiť, a to vždy, či už pri povinnosti alebo oprávnení, len v prípadoch stanovených v § 66 ods. 2 zákona. Preto žalobca nemohol uplatniť osobitnú úpravu, keď obchodné prípady nespadali ani do jednej skupiny uvedenej v tejto špeciálnej úprave. Keďže nie je možné použiť špeciálnu úpravu, je potrebné použiť všeobecné ustanovenia zákona o DPH čo sa týka zdaňovania a týmito ustanoveniami je najmä § 22, ktorý definuje, čo je základ dane pri dodaní tovaru alebo služby vo všeobecnosti. Povinnosť uplatniť osobitnú úpravu je korigovaná v § 66 ods. 11 zákona, lebo obchodník sa môže rozhodnúť použiť aj bežný režim, ak je oprávnený (a súčasne povinný) použiť režim osobitný. Opačnú možnosť však obchodník nemá, t.j. že by použil namiesto bežného režimu režim osobitný, ako to urobil žalobca. Zo žiadneho ustanovenia zákona o DPH takáto možnosť použiť osobitný režim v prípade, ak by neboli splnené hmotno-právne podmienky na jeho použitie nevyplýva, t.j. možnosť voľby. Keďže v napadnutom rozhodnutí riešených obchodných prípadoch žalobcu so zahraničnými dodávateľmi nenastala žiadna zo situácií taxatívne stanovených v § 66 ods. 2 citovaného zákona, nie je možné použiť osobitný režim zdaňovania a teda obchodník nemá nielen povinnosť použiť tento režim, ale nemá ani oprávnenie, aby tento režim použil. Iným výkladom tohto ustanovenia by bol zmarený cieľ zákona - špeciálnym spôsobom uplatniť režim osobitnej úpravy v konkrétnych prípadoch, ktoré zákon v § 66 stanovuje. V tom prípade by totiž obchodník, hoci by nenastal žiaden z týchto prípadov, mohol kedykoľvek uplatniť osobitnú úpravu zdaňovania a záležalo by to len na jeho subjektívnej vôli. Takýto výklad tohto ustanovenia je, podľa názoru krajského súdu, nie v súladom s účelom zákona a preto ho považuje za nesprávny. Vzhľadom na vyššie uvedené preto správca dane správne postupoval, keď dovyrubil žalobcovi daň v tých obchodných prípadoch, kedy uplatnil daň podľa osobitnej úpravy, t.j. v nižšej sume, a dovyrubenie správca dane vykonal podľa bežného režimu zdaňovania v zmysle § 22 zákona o DPH. Žalobca bol povinný uplatniť bežný režim zdanenia podľa § 11 v spojení s § 69 ods. 6 zákona a základ dane mal tvoriť všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia znížený o daň (§ 22 ods. 1 zákona). Čo sa týka námietky žalobcu, že žalovaný ani Daňový úrad Martin v napadnutom rozhodnutí na žiadnom mieste neuvádzajú informácie o tom, či dodávateľ tovaru z iného členského štátu neuplatnil osobitný režim uplatňovania dane, krajský súd konštatuje, že v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa sa nachádzajú odpovede na medzinárodnú výmenu daňových informácií, ktoré zaslalo DR SR Banská Bystrica pod jednotlivými číslami konaní a z nich vyplýva, že pri dodaní ojazdených motorových vozidiel jednotliví zahraniční dodávatelia uplatnili režim platný podľa všeobecných zásad pre uplatňovanie dane pri intrakomunitárnych dodávkach. Toto konštatovanie znamená, že keďže boli dodania vedené ako intrakomunitárne dodávky, nemohlo ísť o zdaňovanie v osobitnom režime uplatňovania dane, pretože tieto dva režimy sa vylučujú. Teda táto žalobná námietka žalobcu nie je dôvodná. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, že ak žalobca uplatňoval osobitnú úpravu, nekonal v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a zákonom o DPH, pretože zákon nezakazoval uplatňovať osobitnú úpravu, ani táto námietka, podľa názoru krajského súdu, nie je dôvodná. Uvedené súvisí s teleologickým výkladom § 66 zákona o DPH, t.j. výkladom v súlade s účelom a cieľom tohto zákona tak, ako ho podal krajský súd vyššie v odôvodnení a ktorý výklad je totožný s výkladom tohto ustanovenia aj žalovaným. Opakovane krajský súd uvádza, že tým, že zákon o DPH v § 66 uvádza konkrétne skutkové podstaty, kedy je možné uplatniť osobitnú úpravu zdaňovania, tým je stanovené, že táto forma sa na tieto skutkové podstaty uplatniť musí (s výnimkou § 66 ods. 11 citovaného zákona), čo súčasne znamená i to, že v prípadoch, ktoré nie je možné subsumovať pod jednotlivé skutkové podstaty, sa osobitná úprava uplatniť nemôže. Ak by zákonodarca chcel zakotviť, že fakultatívne sa táto úprava môže použiť aj v prípadoch, ktoré nie sú stanovené v § 66 ods. 2, muselo by to byť v zákone explicitne stanovené. Jednalo by sa totiž o také oprávnenie daňového subjektu, ktoré nie je možné žiadnym výkladom z § 66 ods. 2 bez ďalšieho vydedukovať, čiže takéto oprávnenie by v zákone muselo byť konštituované. Samotný zákaz uplatniť osobitnú úpravu v prípadoch, ktoré nespadajú pod skutkové podstaty uvedené v § 66 ods. 2 O.s.p. vyplýva z povinnosti uplatniť túto úpravu len práve v týchto prípadoch. Nie je teda možné riadiť sa oprávnením, ktoré z právneho predpisu nevyplýva, a to ani s poukazom na čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Keďže v medziach žalobných dôvodov krajský súd nezistil žiadnu nezákonnosť rozhodnutia ako i postupu žalovaného správneho orgánu, žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a contrario. Keďže žalobca vo veci úspech nemal, nepatrí mu právo na náhradu trov konania. Preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti uvedenému rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave. . Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.