Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/370/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011897196 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011897196.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľov: 1/ Ing. V. N., rod. N., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, 3/ Ing. N. N., nar. XX.X.XXXX, bytom N., B. A. XXXX/X, 4/ V. N., nar. XX.X.XXXX, bytom P., N. XXX/XX, 6.2/ N. N., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. L., B. XX, X. B., 6.3/ A. C., nar. X.XX.XXXX, bytom XXX XX O. nad W., Z. XX, X. B., 6.4/ N. N., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX W. XXX, X. B., 6.5/ Y. V., nar. X.XX.XXXX, bytom XXX XX V., P. I., W. XXX, X. B., 7.1/ C. J., rod. X., nar. X.X.XXXX, bytom P. - L., W. XXX/X, 7.2/ K. Z., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. - L., Z. L. XXX/XX, 7.3/ N. L., nar. X.X.XXXX, bytom G. XXX, 9/ A. B., rod. N., nar. XX.X.XXXX, bytom P., K. XXXX/XX, 10/ Ing. A. E., rod. R., nar. XX.X.XXXX, bytom P., I. XXXX/XX, 11.1/ Ing. Q. G., nar. XX.X.XXXX, bytom P., A. E. XXXX/XX, 12.1/ L. N., rod. F., nar. XX.X.XXXX, bytom P. - N. V., V. XX/X, 13.1.1/ E. N., rod. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom P., S. XXXX/X, 13.1.2/ C. N., nar. X.X.XXXX, bytom P., S. XXXX/X 13.1.3/ L. N., nar. XX.X.XXXX, bytom P., S. XXXX/X, 13.1.4/ V. N., nar. XX.X.XXXX, bytom P., S. XXXX/X (ako právni nástupcovia po navrhovateľovi 13.1/ C. N., nar. X.X.XXXX, zomrelom dňa 2.1.2011), 13.2/ N. N., nar. X.X.XXXX, bytom B., J. 16X/XX, 13.3/ A. B., rod. N., nar. X.XX.XXXX, bytom P. - N. V., V. XX/X, 13.4/ K. N., nar. X.X.XXXX, bytom P.- N. V., R. XX/X, navrhovatelia 1/, 4/, 9/, 10/ zastúpení JUDr. Magdou Poliačikovou, advokátkou so sídlom P., Y. XX, navrhovateľ 11.1/ zastúpený JUDr. Magda Poliačiková, advokátka s.r.o., Y. XX, P., navrhovatelia 3/, 12.1/, 13.1.1/ - 13.1.4/, 13.2/, 13.3/, 13.4/ zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s.r.o., Žilina, Vajanského 1/2765, proti odporcom: 1/ G. R., XX.X.XXXX, bytom P. - N. V. XX, 2/ I. R., nar. X.XX.XXXX, bytom N., Z. N. XXXX/X, 3/ G. W., rod. R., nar. XX.X.XXXX, bytom C., X. N. XXX/XX, 4/ N. J., rod. R., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, odporcovia 1/ až 4/ zastúpení JUDr. Dušanom Chlapíkom, advokátom so sídlom P., C. XX, o zaplatenie 62.636,48 eur s príslušenstvom a o vzájomnom návrhu odporcov 1/ až 4/ na určenie, že nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po poručiteľovi K. R. zomrelom dňa 2.6.1964, naposledy bytom N. V. č. XX, v konaní o odvolaní navrhovateľov 1/, 3/, 4/, 9/, 10/, 11.1/, 12.1/, 13.2/, 13.3/, 13.4/, právneho predchodcu navrhovateľov 13.1.1/ až 13.1.4/ a odporkyne 3/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 13C/150/2005-673 zo dňa 5. októbra 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 13C/150/2005-781 zo dňa 15. marca 2011, dopĺňacím uznesením č.k. 13C/150/2005-796 zo dňa 29. apríla 2011 a dopĺňacím uznesením č.k. 13C/150/2005-814 zo dňa 1. júla 2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom a dopĺňajúcimi uzneseniami: - vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu odporcov 1/ až 4/ na určenie, že poľnohospodárka pôda v kat. území N. V., zapísaná na meno K. R. vo vložke č. 35 - parc. č. 179/4, 184/4, 205/2, 206/2, 207/2, 265/1, 268/2, 292, 293, 295, 298, 299/1, 299/2, 300, 386/1, 386/8, 387/3 pod B1 v celosti, vo vložke č. 212 - parc. č. 420 pod B1 v 1-ici, vo vložke č. 155 - parc. č. 188/1 pod B1 v 2/6-inách, vo vložke č. 105 - parc. č. 429 pod B1 v 40/120-inách, nepatrí do dedičstva po poručiteľovi K. R., zomrelom dňa 2.6.1964, naposledy bytom N. V. č. XX, p o t v r d z u j e . - vo výroku o povinnosti odporcu v rade 1/ zaplatiť navrhovateľke v rade 1/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi v rade 3/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi v rade 4/ sumu 148,09 eur, navrhovateľke v rade 9/ sumu 148,09 eur, navrhovateľke v rade 10/ sumu 444,26 eur, všetkým uvedeným navrhovateľom so 17,6 % úrokom z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia a o určení, že do dedičstva po poručiteľovi I. N., zomrelom dňa 11.6.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 1/ vo výške 296,17 eur, že do dedičstva po poručiteľovi Q. N., zomrelom dňa 3.9.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 1/ vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľovi F. N., zomrelom dňa 12.12.2000, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 1/ vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľke Ing. H. G., rod. R., zomrelej dňa 7.9.2008, patrí pohľadávka tejto poručiteľky voči odporcovi v rade 1/ vo výške 444,26 eur, že do dedičstva po poručiteľovi C. N., zomrelom dňa 7.7.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 1/ vo výške 444,26 eur, že do dedičstva po poručiteľovi K. N., zomrelom dňa 9.8.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 1/ vo výške 444,26 eur, pri všetkých pohľadávkach označených poručiteľov aj 17,6 % úrok z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia, z r u š u j e . - vo výroku o povinnosti odporcu v rade 2/ zaplatiť navrhovateľke v rade 1/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi v rade 3/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi v rade 4/ sumu 148,09 eur, navrhovateľke v rade 9/ sumu 148,09 eur, navrhovateľke v rade 10/ sumu 444,26 eur, všetkým uvedeným navrhovateľom so 17,6 % úrokom z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia a o určení, že do dedičstva po poručiteľovi I. N., zomrelom dňa 11.6.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 2/ vo výške 296,17 eur, že do dedičstva po poručiteľovi Q. N., zomrelom dňa 3.9.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 2/ vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľovi F. N., zomrelom dňa 12.12.2000, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 2/ vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľke Ing. H. G., rod. R., zomrelej dňa 7.9.2008, patrí pohľadávka tejto poručiteľky voči odporcovi v rade 2/ vo výške 444,26 eur, že do dedičstva po poručiteľovi C. N., zomrelom dňa 7.7.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 2/ vo výške 444,26 eur, že do dedičstva po poručiteľovi K. N., zomrelom dňa 9.8.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 2/ vo výške 444,26 eur, pri všetkých pohľadávkach označených poručiteľov aj 17,6 % úrok z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia, z r u š u j e . - vo výroku o povinnosti odporkyne v rade 3/ zaplatiť navrhovateľke v rade 1/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi v rade 3/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi v rade 4/ sumu 148,09 eur, navrhovateľke v rade 9/ sumu 148,09 eur, navrhovateľke v rade 10/ sumu 444,26 eur, všetkým uvedeným navrhovateľom so 17,6 % úrokom z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia a o určení, že do dedičstva po poručiteľovi I. N., zomrelom dňa 11.6.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporkyni v rade 3/ vo výške 296,17 eur, že do dedičstva po poručiteľovi Q. N., zomrelom dňa 3.9.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporkyni v rade 3/ vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľovi F. N., zomrelom dňa 12.12.2000, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporkyni v rade 3/ vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľke Ing. H. G., rod. R., zomrelej dňa 7.9.2008, patrí pohľadávka tejto poručiteľky voči odporkyni v rade 3/ vo výške 444,26 eur, že do dedičstva po poručiteľovi C. N., zomrelom dňa 7.7.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporkyni v rade 3/ vo výške 444,26 eur, že do dedičstva po poručiteľovi K. N., zomrelom dňa 9.8.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporkyni v rade 3/ vo výške 444,26 eur, pri všetkých pohľadávkach označených poručiteľov aj 17,6 % úrok z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia, z r u š u j e . - vo výroku o povinnosti odporcu v rade 4/ zaplatiť navrhovateľke v rade 1/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi v rade 3/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi v rade 4/ sumu 148,09 eur, navrhovateľke v rade 9/ sumu 148,09 eur, navrhovateľke v rade 10/ sumu 444,26 eur, všetkým uvedeným navrhovateľom so 17,6 % úrokom z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia a o určení, že do dedičstva po poručiteľovi I. N., zomrelom dňa 11.6.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 4/ vo výške 296,17 eur, že do dedičstva po poručiteľovi Q. N., zomrelom dňa 3.9.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 4/ vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľovi F. N., zomrelom dňa 12.12.2000, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 4/ vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľke Ing. H. G., rod. R., zomrelej dňa 7.9.2008, patrí pohľadávka tejto poručiteľky voči odporcovi v rade 4/ vo výške 444,26 eur, že do dedičstva po poručiteľovi C. N., zomrelom dňa 7.7.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 4/ vo výške 444,26 eur, že do dedičstva po poručiteľovi K. N., zomrelom dňa 9.8.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči odporcovi v rade 4/ vo výške 444,26 eur, pri všetkých pohľadávkach označených poručiteľov aj 17,6 % úrok z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia, z r u š u j e . - vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľov v rade 1/, 3/, 4/, 6.2/ až 6.5/, 9/, 10/, 11.1/, 12.1/, 13.2/, 13.3/, 13.4/ a právneho predchodcu navrhovateľov v rade 13.1.1/ až 13.1.4/, ktorým alternatívne žiadali o priame vyplatenie náhrad z kúpnych cien po poručiteľoch I. N., Q. N., F. N., Ing. H. G., C. N. a K. N., z r u š u j e . - vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľov v rade 1/, 3/, 4/, 6.2/ až 6.5/, 9/, 10/, 11.1/, 12.1/, 13.2/, 13.3/, 13.4/ a právneho predchodcu navrhovateľov v rade 13.1.1/ až 13.1.4/, ktorým bol ich návrh o zaplatenie vyvlastňovacích náhrad v obidvoch alternatívach zamietnutý, z r u š u j e . - výroku o zastavení konania vo vzťahu k pôvodnému návrhu K. X. (právnej predchodkyne navrhovateľov v rade 7.1/ až 7.3/) sa krajský súd n e d o t ý k a . - výroku o zastavení konania o vzájomnom návrhu odporcov v rade 1/ až 4/ v časti proti navrhovateľom v rade 7.1/ až 7.3/ sa krajský súd n e d o t ý k a . Krajský súd vec v rozsahu zrušenia v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd rozsudkom č.k. 13C/150/2005-673 zo dňa 5.10.2010 uložil odporcom 1/ až 4/, aby každý z nich zaplatil navrhovateľke 1/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi 3/ sumu 296,17 eur, navrhovateľovi 4/ sumu 148,09 eur, navrhovateľke 9/ sumu 148,09 eur a navrhovateľke 10/ sumu 444,26 eur, všetkým uvedeným navrhovateľom so 17,6 % úrokom z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia a zároveň určil, že do dedičstva po poručiteľovi I. N., zomrelom dňa 11.6.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči každému odporcovi vo výške 296,17 eur, že do dedičstva po poručiteľovi Q. N., zomrelom dňa 3.9.1996, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči každému odporcovi vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľovi F. N., zomrelom dňa 12.12.2000, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči každému odporcovi vo výške 148,09 eur, že do dedičstva po poručiteľke Ing. H. G., rod. R., zomrelej dňa 7.9.2008, patrí pohľadávka tejto poručiteľky voči každému odporcovi vo výške 444,26 eur, že do dedičstva po poručiteľovi C. N., zomrelom dňa 7.7.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči každému odporcovi vo výške 444,26 eur a že do dedičstva po poručiteľovi K. N., zomrelom dňa 9.8.2009, patrí pohľadávka tohto poručiteľa voči každému odporcovi vo výške 444,26 eur, s tým, že pri všetkých pohľadávkach uvedených poručiteľov patrí do dedičstva aj 17,6 % úrok z omeškania od 29.9.1996 do zaplatenia. Návrh navrhovateľov 1/, 3/, 4/, 6.2/ až 6.5/, 9/, 10/, 11.1/, 12.1/, 13.2/, 13.3/, 13.4/ a právneho predchodcu navrhovateľov 13.1.1/ až 13.1.4/, ktorým alternatívne žiadali o priame vyplatenie náhrad z kúpnych cien po poručiteľoch I. N., Q. N., F. N., Ing. H. G., rod. R., C. N. a K. N., zamietol. Zamietol i návrh vyššie označených navrhovateľov vo zvyšku zaplatenia vyvlastňovacích náhrad v obidvoch alternatívach návrhu. Konanie v časti pôvodného nároku právnej predchodkyne navrhovateľov 7.1/ až 7.3/ o vyplatenie náhrad z kúpnych cien i vyvlastňovacích náhrad, zastavil. O trovách konania si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 13C/150/2005-781 zo dňa 15.3.2011 vzájomný návrh odporcov 1/ až 4/ na určenie, že poľnohospodárska pôda v kat. území N. V., zapísaná na meno K. R., vo vložke č. 35 pod B1 v celosti, vo vložke č. 212 pod B1 v 1-ici, vo vložke č. 155 pod B1 v 2/6-inách, vo vložke č. 105 pod B1 v 40/120-inách, nepatrí do dedičstva po poručiteľovi K. R., zomrelom dňa 2.6.1964, naposledy bytom N. V. č. XX, zamietol. Dopĺňacím uznesením č.k. 13C/150/2005-796 zo dňa 29.4.2011 okresný súd rozhodol, že o trovách konania (vo vzťahu k vzájomnému návrhu odporcov) rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Dopĺňacím uznesením č.k. 13C/150/2005-814 zo dňa 1.7.2011 okresný súd rozhodol tak, že konanie týkajúce sa vzájomného návrhu odporcov, ktoré smerovalo aj proti navrhovateľom 7.1/, 7.2/, 7.3/ zastavil. V rozsiahlom odôvodnení (vo vzťahu k rozsudku č.k. 13C/150/2005-673 zo dňa 5.10.2010) okresný súd uviedol, že podľa uznesenia bývalého Štátneho notárstva v Žiline, č.k. D 614/1964-6 zo dňa 23.6.1964 v dedičskej veci po poručiteľovi K. R., zomrelom dňa 2.6.1964, (po ktorom zostalo 7 detí) sa celé dedičstvo prikázalo X. R. (právnemu predchodcovi odporcov 1/ až 4/). Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 7Co/754/1964-13 zo dňa 10.11.1964 potvrdil uznesenie bývalého Štátneho notárstva v Žiline s tým, že v prípade scudzenia pozemkov za náhradu, rozdelí sa táto náhrada v rovnakom pomere medzi ostatných dedičov. Pôvodní navrhovatelia (dedičia po štyroch zo 7 detí poručiteľa) si návrhom zo dňa 17.1.1996 uplatnili proti odporcom nárok na zaplatenie 1.886.986,70 Sk. Pri uplatnení tohto nároku vychádzali z toho, že odporcom mala byť na základe rozhodnutia bývalého Obvodného úradu životného prostredia Žilina zo dňa 12.12.1994 vyplatená vyvlastňovacia náhrada v celkovej sume 2.552.700,- Sk a následne (na základe štyroch kúpnych zmlúv uzavretých so spoločnosťou Vodné dielo Žilina, a.s.) im mala byť vyplatená kúpna cena v celkovej sume 749.526,- Sk. Rozsudkom Okresného súdu Žilina (v poradí prvým) č.k. 12C/44/1996 zo dňa 29.10.1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 7C/1267/1997 zo dňa 29.10.1997, bol návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietnutý. Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 5Cdo/96/2000 zo dňa 26.11.2003 vyššie označený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zaujal názor, že právo na náhradu (v prípade scudzenia) nie je obmedzené len na osoby odstupujúcich dedičov, ale aj na osoby ich právnych nástupcov. Tak isto povinnosť poskytnúť náhradu sa netýkala len X. R., ale aj jeho právnych nástupcov. Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 23Co/55/2004 zo dňa 21.3.2005 v zmysle záverov Najvyššieho súdu SR zrušil v poradí prvý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po viacerých zmenách návrhu (v dôsledku podania alternatívnych návrhov, resp. v dôsledku úmrtia niektorých pôvodných navrhovateľov) okresný súd po vykonanom dokazovaní vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č.k. 13C/150/2005 zo dňa 27.12.2007 (v poradí druhým rozsudkom), ktorým návrhu navrhovateľov čiastočne vyhovel. Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 6Co/297/2008 zo dňa 31.3.2009 rozsudok okresného súdu (v poradí druhý) opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že odôvodnenie prvostupňového rozsudku bolo vo vzťahu k významným skutočnostiam nepreskúmateľné, najmä nebolo z neho zrejmé, na základe akých dôkazov dospel okresný súd k záveru, že odporcom bola vyplatená z titulu kúpnych zmlúv suma 749.486,- Sk, neobsahovalo žiadne úvahy o tom, ako dospel okresný súd k výpočtu súm, ktoré priznal navrhovateľom, resp. súm, ktoré určil ako pohľadávky do dedičstva po označených poručiteľoch. Prvostupňovému súdu boli zároveň vytknuté procesné vady pri rozhodovaní o pripustení zmeny návrhu. V ďalšej časti odôvodnenia okresný súd rekapituloval zmeny návrhu, ktoré navrhovatelia v predmetnej veci podali, ako i rozhodnutia o týchto zmenách. Podrobne (na str. 18-19) tiež uviedol, kto sa stal právnym nástupcom po štyroch deťoch (po ktorých boli v predmetnom konaní uplatnené peňažné nároky) nebohého poručiteľa K. R., zomrelého dňa 2.6.1964. V ďalších častiach písomného vyhotovenia rozsudku okresný súd uviedol skutočnosti, na základe ktorých čiastočne vyhovel nároku niektorých navrhovateľov na zaplatenie náhrad z kúpnych cien, resp. skutočností, pre ktoré zamietol nárok niektorých navrhovateľov na zaplatenie vyvlastňovacích náhrad. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie náhrad z kúpnych cien okresný súd uviedol, že tento nárok navrhovateľov akceptoval. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 5Cdo/96/2000-151 zo dňa 26.11.2003 bola už v rámci tohto konania ustálená právna otázka, že dedičské rozhodnutie D 614/1964 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 7Co/754/1964 zo dňa 10.11.1964, zaväzovalo a oprávňovalo nielen účastníkov dedičského konania, ale aj ich právnych nástupcov, ako na strane odporcov, tak aj na strane navrhovateľov. Každý z odporcov dostal od spoločnosti Vodné dielo Žilina, a.s. kúpnu cenu po 187.381,50 Sk. Zástupca označenej spoločnosti na pojednávaní dňa 6.9.1996 potvrdil, že kúpne ceny boli poukázané odporcom v lehotách podľa kúpnych zmlúv. Pokiaľ odporcovia tvrdili, že v skutočnosti prevzali menšie náhrady ako sú uvedené v kúpnych zmluvách (poukazujúc na skutočnosť, že zaplatili príslušné dane), toto tvrdenie nepreukázali. Súd preto vychádzal zo znenia zmlúv. I keď v zmluvách sa uvádza pre každého z odporcov kúpna cena 187.381,50 Sk, za situácie, keď navrhovatelia v pôvodnom návrhu vychádzali zo sumy 187.371,50 Sk (pre každého z odporcov), súd vychádzal zo súm uvádzaných navrhovateľmi, pretože títo sa mohli domáhať nižších nárokov, než na aké mali právo. Vzhľadom na tvrdenie spoločnosti Vodné dielo Žilina, a.s., že sumy vyplatili v lehotách podľa znenia zmlúv a odporcovia toto tvrdenie nikdy nespochybnili, okresný súd vychádzal z toho, že najneskôr v priebehu mesiaca január 1996 všetci odporcovia kúpne ceny prevzali. Navrhovatelia si uplatnili nároky z kúpnych cien vyplatených odporcom tak, že žiadali buď o priame priznanie aj náhrad zodpovedajúcich nárokom pôvodných navrhovateľov (ktorí v priebehu konania zomreli), alebo žiadali priznať tieto náhrady ako pohľadávky do dedičských konaní po zomrelých pôvodných navrhovateľoch. Vychádzajúc zo záverov NS SR mal okresný súd za to, že mohol priznať priame zaplatenie náhrad z kúpnych cien len tým navrhovateľom, ktorým toto právo za života vzniklo a ktorí si uplatnili peňažné nároky na súde. Nároky ostatných pôvodných navrhovateľov, ktorí v priebehu konania zomreli, bolo možné priznať len ako ich pohľadávku proti odporcom, nakoľko ju možno prejednať len v rámci dedičského konania. V tomto smere poznamenal, že súd v predmetnej veci nebol oprávnený na to, aby prejednal dedičstvo, resp. prejudiciálne riešil dedičské otázky. Pokiaľ sa všetci súčasní navrhovatelia domáhali priameho priznania náhrad aj po nebohých pôvodných navrhovateľoch, ich alternatívne uplatnený návrh zamietol. V ďalšej časti odôvodnenia okresný súd uviedol výpočet peňažných nárokov z kúpnych cien pripadajúcich na pôvodne aj teraz žijúcich navrhovateľov i peňažných nárokov pripadajúcich na navrhovateľov, ktorí v priebehu konania zomreli. Vychádzal pritom zo základu 749.486,- Sk a nie zo skutočne vyplatených kúpnych cien, t.j. zo sumy 749.586,- Sk s poukazom na skutočnosť, že sami navrhovatelia vychádzali zo základu 749.486,- Sk. Pokiaľ si navrhovatelia uplatnili úrok z omeškania od 6.2.1996, okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že označený dátum splatnosti neakceptoval. Úrok z omeškania akceptoval až odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bol odporcom doručený návrh vo veci samej. Okresný súd návrh navrhovateľov o zaplatenie vyvlastňovacích náhrad v obidvoch alternatívach návrhoch zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že ohľadne týchto nárokov akceptoval námietku premlčania vznesenú odporcami. V podrobnostiach uviedol, že rozhodnutie o vyvlastnení nadobudlo právoplatnosť dňa 20.2.1995, pričom Vodné dielo Žilina, a.s. podalo dňa 31.3.1995 na súd návrh na prijatie náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti do súdnej úschovy, lebo dedičia po K. R. sú pre neho ako vyvlastňovateľa neznámi. Okresný súd Žilina uznesením č.k. Nc/a 54/1995 zo dňa 15.11.1995 náhradu vo výške 2.552.700,- Sk do úschovy prijal. Navrhovatelia vystupujúci v tomto konaní sa podaním zo dňa 28.11.1995 obrátili na súd konajúci o úschovách so žiadosťou o vydanie časti úschovy s poukazom na dôvody uplatňované v predmetnom konaní. Vodné dielo Žilina, a.s. nedalo súhlas na vyplatenie vyvlastňovacích náhrad nikomu, ani odporcom. Okresný súd napriek tomu uznesením č.k. Nc/ a 54/1995 zo dňa 17.1.1996 rozhodol o vyplatení náhrad odporcom. Proti tomuto uzneseniu sa odvolali ostatní dedičia, vrátane pôvodných navrhovateľov vystupujúcich v predmetnom konaní. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením č.k. 17Co/1037/1996-38 zo dňa 4.4.1996 uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. Nc/a 54/1995 zo dňa 17.1.1996 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. S poukazom na závery uvedené v odôvodnení vyššie označeného uznesenia odvolacieho súdu, okresný súd ďalej uviedol, že pôvodní navrhovatelia síce podali na súd dňa 17.1.1996 návrh na začatie konania, ale sa dôsledne neriadili poučením Krajského súdu v Banskej Bystrici. Pôvodný návrh síce smeroval aj proti Vodnému dielu Žilina, a.s., ale len vo vzťahu k navrhovaným predbežným opatreniam. Neskôr však voči Vodnému dielu Žilina, a.s. zobrali návrh späť a súd v tejto časti konanie právoplatne zastavil. Ďalej okresný súd v odôvodnení rozsudku doslovne uviedol: „Navrhovatelia sa domáhali voči súčasným odporcom 1-4 plnenia, ktoré ešte neprevzali a ktoré ani prevziať nemohli do skončenia konania 12C 44/1996 vzhľadom na predbežné opatrenie, ktoré navrhli navrhovatelia. Súd nemohol s úspechom vyhovieť žalobe na plnenie (rozdelenie kúpnej ceny), ktoré ešte navrhovatelia nedostali a ani dostať nemohli. Resp. ak by aj súd žalobe vyhovel, nezaväzovalo by toto rozhodnutie uschovávací súd, pretože jeho účastníkom nebolo Vodné dielo a rozhodnutie sa netýkalo predmetu úschovy. Uschovávací súd v každom prípade uznesenie o nariadení predbežného opatrenia rešpektoval a to bez ohľadu na jeho vecnú správnosť či konanie, v ktorom bolo vydané (bez účasti Vodného diela vo veci samej a bez väzby na uschovávacie konanie). Išlo o uznesenie č.k. 12C 44/1996-35 zo dňa 18.4.1996. Konanie 12C 44/1996 bolo právoplatne skončené 12.10.1998 rozhodnutím odvolacieho súdu č.k. 7Co 1267/1997-101. Na žiadosť odporcov 1/ - 4/ podanú uschovávaciemu súdu dňa 16.10.1998 a so súhlasom Vodného diela uschovávací súd vyplatil vyvlastňovaciu náhradu odporcom 1/ - 4/. Nebránila tomu žiadna prekážka, Vodné dielo súhlas dalo a navrhovatelia sa voči Vodnému dielu nikdy nedomáhali nárokov vo vzťahu k predmetu úschovy. Navrhovatelia najneskôr 28.11.1995 v čase písania žiadosti o vydanie časti predmetu úschovy (ale ešte aj 15.2.1995 a 21.3.1995 v čase písania listov Vodnému dielu) mali vedomosť o tom, že odporcom má byť poukázaná náhrada na základe vyvlastnenia časti pozemkov. Začali sa domáhať svojich nárokov ešte v priebehu vyvlastňovacieho konania a neskôr v rámci konania o úschovách. V rámci konania o úschovách mohli navrhovatelia dosiahnuť zamýšľaný cieľ - v súvisiacom sporovom konaní za účasti aj Vodného diela dosiahnuť, aby im bola vyplatená priamo časť vyvlastňovacej náhrady z úschovy. Dedičské rozhodnutie síce zaväzovalo len účastníkov konania a ich právnych nástupcov, takéto rozhodnutie vyplývajúce z konania o úschovách by zaväzovalo aj Vodné dielo a najmä odporcov pri rozdelení vyvlastňovacej náhrady v zmysle dedičského rozhodnutia. Navrhovatelia však nikdy takúto žalobu nepodali a to ani v 10 ročnej premlčacej lehote od roku 1995 do roku 2005. Preto námietku premlčania vznesenú odporcami je potrebné akceptovať. Podľa § 100 ods. 1 OZ: Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 110 ods. 1 OZ: Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty. Žaloba podaná 17.1.1996 bola podaná predčasne alebo právne nevýznamným spôsobom. Odporcom bola síce neskôr v roku 1998 vyplatená vyvlastňovacia náhrada, avšak bez významu k podanej žalobe. Súvisí to aj s tým, že do vydania vyvlastňovacej náhrady nemohli byť odporcovia ani v o meškaní voči navrhovateľom. To tiež dokazuje podstatu podanej žaloby dňa 17.1.1996, ktorá nevychádzala zo záverov Krajského súdu v Banskej Bystrici a ktorej účinky nebolo možné dodatočne vztiahnuť na neskoršie skutočnosti (vyplatenie vyvlastňovacej náhrady takmer tri roky po podaní žaloby). Navrhovatelia podali žalobu v súvislosti s konaním o úschovách, avšak nepodali žalobu proti Vodnému dielu. Pokiaľ v priebehu konania došlo k úhrade vyvlastňovacej náhrady odporcom, bolo možné uplatniť voči nim inou žalobou nárok proti nim. Bolo by možné to riešiť aj zmenou návrhu, ktorá by však nespočívala v spresnení žalobnej sumy a označení účastníkov (po smrti pôvodných), ale spočívala by v zmene skutkového stavu (a tým aj právneho posúdenia).“ Vo vzťahu k zastaveniu konania v časti nároku, ktorým bol uplatnený pôvodnou navrhovateľkou 7/ (K. X.), okresný súd v odôvodnení uviedol, že jej dedičmi na základe dedičského rozhodnutia D 1694/1999 sú súčasní navrhovatelia 7.1/ až 7.3/. Z rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 15Nc 703/1995 zo dňa 7.7.1995 (právoplatným dňa 14.8.1995) mal preukázané, že K. X. bola za života pozbavená spôsobilosti na právne úkony, nakoľko trpela ťažkou duševnou chorobou trvalého charakteru a nebola schopná robiť akékoľvek právne úkony. V prílohe k pôvodnému návrhu sa nachádza plná moc zo dňa 31.1.1995. Z tejto plnej moci nie je zrejmé, či podpis patrí K. X., alebo bol sfalšovaný, táto osoba však nemala spôsobilosť byť účastníčkou konania, ktoré sa začalo dňa 17.1.1996. Nakoľko uznesením okresného súdu č.k. P 181/1995 zo dňa 14.9.1995 bola tejto osobe ustanovená opatrovníčka - navrhovateľka 7.1/, iba táto mohla vystupovať ako oprávnená osoba za svoju matku. S poukazom na ust. § 103, § 104 ods. 1 O.s.p. okresný súd akceptoval námietku odporcov, že neboli splnené podmienky na začatie konania ohľadne nároku pôvodnej navrhovateľky 7/ K. X., a preto do konania už nemohli účinne vstúpiť ani jej dedičia, t.j. navrhovatelia 7.1/ až 7.3/. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku (ktorým zamietol návrh odporcov 1/ až 4/ o určenie, že nehnuteľnosti v kat. území N. V., zapísané v pozemkovej knihe na meno poručiteľa K. R., nepatria do dedičstva po označenom poručiteľovi, zamietol) uviedol, že na strane odporcov nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ani prípadným úspechom by sa právne postavenie odporcov nezmenilo, pretože X. R. bol tak či tak výlučným preberateľom majetku po svojom otcovi K. R.. Dôvodná z hľadiska ust. § 80 písm. c/ O.s.p. by bola eventuálne žaloba o určenie práva, kde by však účastníkmi konania museli byť všetci právni nástupcovia po poručiteľovi K. R.. V predmetnom konaní však účastníkmi sú iba právni nástupcovia len po šiestich z 8 detí (správne po štyroch zo 7 detí - poznámka odvolacieho súdu) nebohého K. R.. I napriek konštatovaniu, že už tieto samotné závery postačovali na zamietnutie vzájomného návrhu odporcov, okresný súd sa v ďalšej časti odôvodnenia zaoberal aj vecnými argumentmi odporcov, ktoré podrobne opísal na strane 12 až 14 dopĺňacieho rozsudku. Dopĺňacím uznesením č.k. 13C/150/2005-796 zo dňa 29.4.2011 okresný súd rozhodol o tom, že o trovách súvisiacich so vzájomným návrhom odporcov rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutí vo veci samej. Dopĺňacie uznesenie č.k. 13C/150/2005-814 zo dňa 1.7.2011 (ktorým konanie o vzájomnom návrhu odporcov vo vzťahu k navrhovateľom 7.1/ až 7.3/ zastavil) odôvodnil tými istými skutočnosťami ako zastavenie konania v časti nároku uplatneného pôvodnou navrhovateľkou 7/ K. X.. Proti rozsudku č.k. 13C/150/2005-673 zo dňa 5.10.2010 podali odvolanie navrhovatelia 3/, 12.1/, 13.1/ (navrhovateľ vystupujúci pod týmto radovým číslom po vyhlásení označeného rozsudku zomrel - poznámka odvolacieho súdu), 13.2/, 13.3/, 13.4/, osobitne aj navrhovatelia 1/, 4/, 9/, 10/, 11.1/ a tiež odporkyňa 3/. Navrhovatelia 3/, 12.1/, 13.1/ - 13.4/ napádali rozsudok zo dňa 5.10.2010 v časti, v ktorej bol ich návrh zamietnutý. Mali za to, že rozsudok je vecne a právne nesprávny aj v tej časti, pokiaľ im nebolo priznané zaplatenie súm v rozsahu, v akom ich uplatňovali v žalobnom návrhu, resp. v nasledujúcej zmene návrhu zo dňa 27.8.2010. V podrobnostiach uviedli, že okresný súd nepostupoval správne, keď odporcom uložil povinnosť zaplatiť im peňažné náhrady do 15 dní a nie do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako to v návrhu požadovali. Vo vzťahu k alternatívnemu petitu svojho návrhu uviedli, že tento navrhovali v dôsledku námietok produkovaných odporcami v priebehu súdneho sporu. Pokiaľ by však výrok napadnutého rozsudku nadobudol právoplatnosť tak, ako je to v ňom uvedené, došlo by k porušeniu základnej zásady občiansko-právneho konania, a to k porušeniu zásady hospodárnosti, rýchlosti konania, ako i ustanovení o univerzálnej sukcesii. Pôvodní navrhovatelia (I. N., C. N., K. N.) nespísali závet, v ich prípade prichádza do úvahy zákonné dedenie podľa § 473 OZ a v prípade, že pohľadávky budú zahrnuté do dedičského konania podľa výroku napadnutého rozsudku, vzhľadom ku skutočnosti, že dedičské konanie je neverejné, nebudú odporcovia účastníkmi týchto dedičských konaní a z právoplatného osvedčenia o dedičstve, resp. z právoplatného uznesenia o dedičstve im nebude vyplývať povinnosť zaplatiť navrhovateľom sumy vyčíslené vo výroku rozsudku. Preto by boli nútení na základe tohto rozsudku (pokiaľ by nadobudol právoplatnosť) a následného rozhodnutia o dedičstve podať novú žalobu proti odporcom 1/ až 4/. V ďalšej časti odvolania namietali čas omeškania, od ktorého boli odporcovia zaviazaní zaplatiť im úroky z omeškania. Tiež namietali konštatovanie súdu vo výroku rozsudku, pokiaľ zamietol ich návrh týkajúci sa vyplatenia príslušných súm z vyvlastňovacej náhrady. Namietali i výšku súm, na ktorú boli odporcovia napadnutým rozsudkom zaviazaní. V tomto smere vytýkali okresnému súdu, že nesprávne vyčíslil 1/7-inu pre každého z právnych predchodcov navrhovateľov sumou 336.963,- Sk. Pokiaľ teda okresný súd uznal ich žalobný návrh za čiastočne dôvodný, rozhodol iba o sume 1.347.852,- Sk, čo považovali za nezákonný záver. Nesúhlasili s konštatovaním okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že jeho výrok sa opiera o odôvodnenie rozhodnutia NS SR č.k. 5Cdo/96/2000 zo dňa 26.11.2003. Poukázali na skutočnosť, že dovolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku neodvoláva len na princípy fungovania demokratického štátu a dôveru občanov v jeho princípy, ale aj na konkrétne ustanovenia platnej právne úpravy a to na § 460 a § 579 ods. 1 OZ. V tejto súvislosti poukázali aj na spis Okresného súdu Žilina sp.zn. Nc/a 54/1995, v ktorom okresný súd vydal dňa 17.1.1996 poukaz na vyplatenie celej vyvlastňovacej náhrady odporcom 1/ až 4/. Z obsahu listu, ktorý bol zaslaný právnym zástupcom pôvodných navrhovateľov 1/ až 13/ zo dňa 28.11.1995 je zrejmé, že tento list bol vlastne urgenciou na nečinnosť Vodohospodárskej výstavby, štátny podnik, pokiaľ išlo o vyplatenie časti vyvlastňovacej náhrady a tomuto listu predchádzali ich písomné uplatnenia nárokov na vyplatenie náhrad zo dňa 31.8.1995, 16.10.1995, 26.10.1995, 15.2.1995, ktoré boli zasielané jednak Vodohospodárskej výstavbe, štátny podnik a jednak Vodnému dielu Žilina, a.s.. Z poukazu Okresného súdu Žilina zo dňa 17.11.1998 je zrejmé, že pokiaľ ide o vyvlastňovaciu náhradu, každému z odporcov bola vyplatená suma po 402.304,60 Sk + istiny, čo spolu činí 1.609.218,50 Sk + istiny. Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 7Co/1037/1996 zo dňa 3.4.1996 nepochybne vyplýva, že postup odporcov bol v rozpore s platnou právnou úpravou. Napriek tejto skutočnosti však odporcovia odmietli vyplatiť im žalované sumy. Nespochybňovali skutočnosť, že podaním doručeným na pojednávaní dňa 27.9.1996 si uplatnili úrok z omeškania zo žalovanej sumy s tým, že sa odvolávajú na odvolanie, ktoré podali proti uzneseniu o vydaní úschovy zo dňa 17.1.1996 a to najneskôr dňom 6.2.1996, t.j. dňom nasledujúcim po jeho podaní. Okresnému súdu tiež predložili listy zasielané odporcom zo dňa 16.2.1996, v prílohe ktorých bolo zasielané písomné uznanie záväzku, pretože odporcom bola známa skutočnosť, že navrhovatelia a ich právni predchodcovia si podali žiadosť na vydanie časti úschovy ešte dňa 29.11.1995. Neobstojí preto konštatovanie okresného súdu, že do omeškania sa dostali (odvolatelia mali zrejme na mysli, že do omeškania sa dostali odporcovia - poznámka odvolacieho súdu) neskôr tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku. Pokiaľ sa v odôvodnení rozsudku konštatuje, že ak došlo k úmrtiu niektorých pôvodných navrhovateľov, je možné tieto nároky priznať len ako pohľadávku do dedičstva, odvolatelia tvrdili, že takýto rozsudok je v rozpore s ust. § 92 ods. 2 O.s.p. a § 579 ods. 1 OZ. Tiež poukazovali na ust. § 154 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V ďalšej časti odôvodnenia namietali aj záver okresného súdu o premlčaní ich nárokov z titulu vyvlastňovacej náhrady vyplatenej odporcom 1/ až 4/. Keďže doposiaľ nedošlo k právoplatnému skončeniu konania vo veci, nemohlo dôjsť ani k premlčaniu ich nárokov. Nie ich chybou pre zdĺhavosť sporu došlo k úmrtiu niektorých pôvodných navrhovateľov, a preto mali za to, že pokiaľ si uplatňovali vyplatenie konkrétnych súm voči odporcom, malo im byť priznané vyplatenie týchto súm v plnej výške a nemalo byť rozhodnuté tak, že táto pohľadávka patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch. Nebol dôvod ani na to, aby súd vychádzal zo zníženého základu, ktorý si naviac nesprávne vyčíslil. V tomto smere v podrobnostiach uviedli, že účastníkmi súdneho sporu na strane navrhovateľov sú právni nástupcovia po štyroch deťoch nebohého K. R. a na strane odporcov sú právni nástupcovia po jeho piatom dieťati, pričom už pri podaní žalobného návrhu sa domáhali zaplatenia sumy 1.886.986,70 Sk. Konštatovanie okresného súdu, že v pôvodnom žalobnom návrhu išlo o sumy vypočítané z vyššieho základu, nemá oporu v spisovom materiáli, najmä nie v návrhu na začatie konania, ktorý bol doručený súdu dňa 17.1.1996. V ďalšej časti odvolania tvrdili, že z rozsudku NS SR č.k. 5Cdo/96/2000 zo dňa 26.11.2003 nevyplýva záver, že by súd nemohol priznať zaplatenie časti kúpnych cien tým navrhovateľom, ktorí v priebehu sporu vstúpili na základe univerzálnej sukcesie po pôvodných navrhovateľoch. Tiež tvrdili, že súd v tejto veci nerieši žiadnu prejudiciálnu dedičskú otázku, mal vychádzať z ust. § 473 OZ, ako i z obsahu skončeného dedičského konania po nebohom I. N., ako i z obsahu neskončených konaní po neb. C. N. a neb. K. N.. Neobstojí ani tvrdenie uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 11, že v roku 2007 bez bližšieho vysvetlenia si začali uplatňovať nároky z pôvodnej sumy 3.302.226,- Sk, pretože od samého začiatku si uplatňovali nárok na zaplatenie tak z vyplatených kúpnych cien, ako aj z vyplatenej vyvlastňovacej náhrady, čo spolu činilo 3.302.226,- Sk. V ďalšej časti odvolania navrhovatelia zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s.r.o., podrobne uviedli svoje argumenty, pre ktoré nepovažovali námietku premlčania vznesenú odporcami za dôvodnú. Podstata týchto argumentov spočívala v tvrdení, že ak bol žalobný návrh podaný 17.1.1996 a po zamietajúcom rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu podali v zákonom stanovenej lehote dovolanie, došlo k prerušeniu plynutia akejkoľvek premlčacej doby. Neobstojí ani odôvodnenie priznanej námietky premlčania s poukázaním na konanie o úschovách vedené pod sp.zn. Nc/a 54/1995. Pokiaľ sa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že žaloba navrhovateľov musela smerovať aj voči Vodnému dielu Žilina, a.s., pričom na strane 22 rozsudku sa tvrdí, že táto žaloba voči označenému subjektu nebola podaná, toto konštatovanie je v rozpore so skutočným stavom veci, nakoľko žaloba bola podaná aj voči Vodnému dielu Žilina, a.s., ktorý bol v návrhu zo dňa 15.1.1996 označený ako odporca 5/. Uznesením Okresného súdu Žilina dňa 29.10.1996 bolo konanie voči označenému odporcovi zastavené a toho istého dňa bolo rozsudkom prvého stupňa rozhodnuté tak, že ich návrh sa zamieta. Pokiaľ v predmetnej veci podávali dovolanie, Vodné dielo Žilina, a.s. bol označený ako odporca 5/ a takto bol ako účastník označený aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Trenčín je zrejmé, že dňom 14.3.2008 bol odporca 5/ vymazaný z obchodného registra, a preto nemal spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania po tom, ako došlo k zrušeniu pôvodného rozsudku súdu prvého stupňa dovolacím súdom. Preto nemohla byť žaloba vedená i proti nemu a s ohľadom ku skutočnosti, že došlo k vyplateniu finančných prostriedkov z úschovy Okresného súdu Žilina, nebol právny dôvod na to, aby súd ďalej s označeným odporcom ako uschovávateľom konal. Neobstojí preto argumentácia uvedená v odôvodnení napadnutého rozsudku, že pokiaľ nebola ako odporca 5/ vedená spoločnosť Vodné dielo Žilina, a.s., ktorého súhlas bol potrebný tak, ako to vyplýva z ustanovení konania o úschovách, nedošlo by k zaviazaniu aj jeho pri rozdelení vyvlastňovacej náhrady v zmysle dedičského rozhodnutia. Žiadne ustanovenie O.s.p. neupravuje spôsob skončenia konania začatého na základe žalobného návrhu navrhovateľov tak, že možno konštatovať, že by akákoľvek žaloba bola podaná predčasne alebo právne nevýznamným spôsobom, pretože v súlade s ust. § 42, § 43 a § 95 O.s.p. navrhovatelia môžu kedykoľvek do právoplatného skončenia konania meniť petit žalobného návrhu až do jeho skončenia. Na základe týchto skutočností navrhovatelia zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s.r.o., navrhli napadnutý rozsudok zmeniť tak, že ich návrhu v zmysle pripustenej zmeny petitu žaloby sa v celom rozsahu vyhovie. V doplnení odvolania navrhovatelia 3/, 12.1/, 13.1/ až 13.4/ uviedli, že i napriek skutočnosti, že rozsudok okresného súdu nie je právoplatný, odporcovia 1/ až 4/ uhradili navrhovateľovi 3/ poštovou poukážkou, každý z nich po 296,17 eur. Písomným podaním, doručeným okresnému súdu dňa 28.2.2011, zároveň žiadali, aby na strane navrhovateľov vstúpili do konania ďalší účastníci, a to E. N., C. N., L. N. a V. N., nakoľko navrhovateľ 13.1/ (C. N., nar. X.X.XXXX) dňa 2.1.2011 zomrel. V dôsledku tejto skutočnosti zároveň navrhli pripustiť zmenu návrhu v znení opravenom a doplnenom v písomnom podaní doručeným Krajskému súdu v Žiline ako súdu odvolaciemu dňa 15.5.2012. Navrhovatelia 1/, 4/, 9/, 10/, 11.1/ (ktorí takisto napádali rozsudok zo dňa 5. 10. 2010) v dôvodoch odvolania uviedli, že v konaní bolo nesporne preukázané, že dňa 17.1.1996 uplatnili proti odporcom aj nárok na zaplatenie vyvlastňovacích náhrad. Na základe rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 12.12.1994 bola celková vyvlastňovacia náhrada vo výške 2.552.700,- Sk, pričom tejto celkovej sumy patrí každému zo 7 detí po nebohom K. R. podiel vo výške 364.671,- Sk. Vzhľadom na to, že nárok na výplatu z vyvlastňovacej náhrady si uplatnili aj pôvodní navrhovatelia 1/ až 13/, táto vyvlastňovacia náhrada bola zložená do depozitu na Okresnom súde Žilina. V depozite sa nachádzala až do rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, ktorý rozsudkom č.k. 7Co/1267/1997 zo dňa 29.10.1997 potvrdil rozsudok okresného súdu. Uschovávací súd nakoniec vyplatil vyvlastňovaciu náhradu odporcom 1/ až 4/. Tvrdenie okresného súdu v napadnutom rozsudku, že pôvodne bola žalovaná aj spoločnosť Vodné dielo Žilina, a.s. a neskôr voči nemu bola vzatá žaloba späť, nemá žiadny právny význam na ich uplatňovaný nárok, pretože si neuplatňujú vyplatenie finančnej náhrady voči vyššie označenej spoločnosti, ale voči odporcom 1/ až 4/. Obsah žaloby zo dňa 17.1.1996, kde si uplatňujú na súde nárok z titulu náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti, je jasný a z neho je jasný aj skutkový aj právny nárok. S poukazom na skutočnosť, že už od 17.1.1996 prebieha predmetný súdny spor, ich nárok bol uplatnený včas. Z tohto dôvodu nepovažovali právny názor okresného súdu o premlčaní tohto ich nároku za správny. V tejto súvislosti tiež poukázali na skutočnosť, že odporcovia 1/ až 4/ prevzali finančné prostriedky ako náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti v rámci tzv. uschovávacieho konania, ktoré je konaním nesporovým a kde súd vystupuje len ako uschovávateľ. Neskúma pravdivosť tvrdení účastníkov ani nerozhoduje spory medzi nimi. Skúma len naplnenie formálnych predpokladov prijatia a vydania úschovy, prípadne jej pripadnutia štátu. Z týchto skutočností potom jednoznačne vyplýva, že konanie o úschovách nie je konaním, v ktorom by bolo účastníkom priznané akékoľvek právo. Naviac spoločnosť Vodné dielo Žilina, a.s. bolo zlikvidované a likvidácia bola ukončená dňa 26.11.2007. Preto účastníkom tohto konania nemôže byť neexistujúci subjekt. Na základe týchto skutočností navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a ich návrhu v celom rozsahu vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V prípade, že by odvolací súd v tomto smere potvrdil rozsudok okresného súdu, navrhli pripustiť dovolanie, pričom ako otázku zásadného právneho významu považovali otázku premlčania a formulovali ju nasledovne: „Je možné, aby návrh navrhovateľov 1/, 4/, 9/, 10/, 11.1/ uplatnený na okresnom súde dňa 17.1.1996 bol premlčaný, pokiaľ odporcovia obdržali finančnú čiastku, ktorá je predmetom sporu, po 16.10.1998 a súdne konanie od 17.1.1996 k dnešnému dňu prebieha“. Proti rozsudku č.k. 13C/150/2005-673 zo dňa 5.10.2010 podala odvolanie aj odporkyňa 3/. V odvolaní namietala, že hoci odporcovia 1/ až 4/ podali podaním zo dňa 10.5.2010 vzájomný návrh, ktorým sa domáhali určenia, že predmetné pozemky v kat. území N. V. nepatria do dedičstva po neb. K. R. a okresný súd návrh navrhovateľov na vylúčenie vzájomného návrhu na samostatné konanie zamietol, z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s týmto vzájomným návrhom. Okresný súd pri priznaní nárokov navrhovateľa riešil otázku, či právo na vyplatenie dedičských podielov v prípade scudzenia pozemkov predchádza na právnych nástupcov účastníkov dedičského konania, t.j. dedičov po nebohom K. R.. Túto právnu otázku vyriešil okresný súd v prospech navrhovateľov s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5Cdo/96/2000-151 zo dňa 26.11.2003. Odporkyňa 3/ tvrdila, že záver Najvyššieho súdu SR nemá oporu v zákone. V tomto smere sa stotožnila so stanoviskom Krajského súdu v Žiline vysloveného v rozsudku č.k. 7Co/1267/1997-101 zo dňa 29.10.2007. Podľa tohto stanoviska a v zmysle vtedajšieho § 39 Notárskeho poriadku, v dedičskom rozhodnutí musela byť určená konkrétna peňažná výška dedičských podielov ustupujúcich dedičov pre prípad scudzenia pozemkov preberajúcim dedičom X. R.. Táto odkladacia podmienka ako vedľajšie ustanovenie právneho úkonu sa nemôže stať samostatným právom, na základe ktorého by vznikol právnym nástupcom dedičov nárok na výplatu dedičských podielov. Vyššie označené stanovisko Krajského súdu v Žiline považovala za zákonné a vychádzajúce z právnych predpisov platných v čase dedičského konania po nebohom K. R.. Nesúhlasila ani s tým, že okresný súd priznal navrhovateľom popri istine aj úrok z omeškania od 29.9.1996. S poukazom na tvrdenie, že prieťahy v konaní nemôžu ísť na ujmu odporcov, bola toho názoru, že začiatok plynutia omeškania mal byť stanovený až od vydania rozsudku, t.j. odo dňa 27.12.2007. Na základe týchto skutočností navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie. Navrhovatelia 1/, 4/, 9/, 10/, 11.1/ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne 3/ uviedli, že predmetné odvolanie žiadajú zamietnuť a vyhovieť ich odvolaniu, ktoré podali proti napadnutému rozsudku. Navrhovatelia 3/, 12.1/, 13.2/, 13.3/, 13.4/ a právni nástupcovia po pôvodnom navrhovateľovi 13.1/ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne 3/ uviedli, že jej námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd nerozhodol v merite veci aj o vzájomnom návrhu, je dôvodná. Zároveň však poukázali na skutočnosť, že v predmetnej veci bolo vytýčené pojednávanie na deň 15.3.2011 na rozhodnutie o vzájomnom návrhu odporcov 1/ až 4/. Proti dopĺňaciemu rozsudku č.k. 13C/150/2005-781 zo dňa 15. marca 2011, podala odvolanie odporkyňa 3/. Nestotožnila sa s právnym názorom okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V podrobnostiach uviedla, že ak by bolo vzájomnému návrhu vyhovené, postavenie odporcov by sa zmenilo tým, že dedičské rozhodnutie D 614/64 po neb. K. R. nebude platným titulom, na základe ktorého by sa v budúcnosti mohli účastníci tohto dedičského konania domáhať v prípade scudzenia poľnohospodárskej pôdy vyplatenia náhrad voči odporcom. Považovala za vylúčené, aby okresný súd preskúmaval vzájomný návrh aj z vecnej stránky za situácie, keď dospel k záveru, že v predmetnom prípade nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak okresný súd konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu na tomto určení, nemohol potom žalobný návrh preskúmavať aj z vecnej stránky. Takýto postup okresného súdu považovala za zmätočný, navzájom si protirečí a vylučuje sa. S poukazom na tieto skutočnosti navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Navrhovatelia 1/, 4/, 9/, 10/, 11.1/ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne 3/ uviedli, že okresný súd rozhodol správne, pokiaľ zamietol vzájomný návrh odporcov z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Navrhovatelia 6.2/ až 6.5/ vo vyjadrení uviedli, že odvolanie odporkyne 3/ žiadajú zamietnuť. Navrhovatelia 3/, 12.1/, 13.2/, 13.3/, 13.4/ a právni nástupcovia po pôvodnom navrhovateľovi 13.1/ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne 3/ uviedli, že námietka odvolateľky o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nie je dôvodná. Naviac, pokiaľ ide o okruh účastníkov na strane odporcov v konaní o ich vzájomnom návrhu, tento nie je úplný. S poukazom na tieto skutočnosti navrhli napadnutý rozsudok, ktorým bol vzájomný návrh odporkyne 3/ zamietnutý, ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie jednotlivých účastníkov proti rozsudku okresného súdu v znení jeho dopĺňacieho rozsudku i dopĺňacích uznesení bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho vo výroku, ktorým bol vzájomný návrh odporcov zamietnutý (dopĺňací rozsudok č.k. 13C/150/2005-781 zo dňa 15.3.2011) podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V ostatných častiach (okrem tých, ktoré neboli napadnuté odvolaním a ktorých sa odvolací súd nedotkol) rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, to všetko z nasledovných dôvodov: Odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bol vzájomný návrh odporcov 1/ až 4/ zamietnutý, ako vecne správny potvrdil. Po jeho preskúmaní dospel k záveru, že okresný súd v predmetnej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na ich podklade dospel ku správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Ako vyplýva z rozsiahleho odôvodnenia týkajúceho sa rozhodnutia o vzájomnom návrhu odporcov (dopĺňací rozsudok č.k. 13C/150/2005-781 zo dňa 15.3.2011), okresný súd založil svoje rozhodnutie jednak na skutočnosti, že odporcovia 1/ až 4/ nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako i na skutočnosti, že odporcovia vo vzájomnom návrhu a ani v priebehu súdneho konania neoznačili všetky osoby, ktoré by v konaní o požadovanom nároku mali vystupovať ako účastníci konania. V ďalšej časti odôvodnenia sa okresný súd zaoberal aj vecnými argumentami odporcov (podľa ktorých malo dôjsť k prevodu vlastníctva nehnuteľností z poručiteľa K. R. na jeho syna X.), keď tieto argumenty vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že odporcovia 1/ až 4/ nepreukázali v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p. existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, t.j. na určení, že spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach (bližšie označených vo výroku rozsudku) zapísané ešte v pozemkovej knihe na meno poručiteľa, nepatria do dedičstva po poručiteľovi K. R.. Okresný súd v tomto smere správne v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že ani prípadným vyhovením vzájomnému návrhu by sa právne postavenie odporcov nezmenilo. Odvolací súd v tomto smere už len (na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu) dopĺňa, že za situácie, keď sa odporcovia domáhali vzájomným návrhom negatórneho určenia (že nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po poručiteľovi), keď zároveň nehnuteľnosti, ktoré do dedičstva po poručiteľovi nemajú patriť, označili ešte v stave pozemno-knižnom, t.j. v stave, ktorý je v súčasnej dobe už neexistujúci, nie je na ich strane daný v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p. naliehavý právny záujem na požadovanom určení aj z týchto dôvodov. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom okresného súdu o nedostatočnom okruhu účastníkov v konaní o vzájomnom návrhu odporcov (tak, ako boli odporcami označení), v ktorom by mali byť všetci právni nástupcovia poručiteľa K. R.. V tomto smere poukazuje na súdnu prax (napr. R 42/1974, R 65/2003), ktorá je jednotná v tom, že pre sporové konanie ohľadne dedičského práva treba považovať za účastníkov konania všetkých dedičov, ktorí majú v tomto konaní postavenie nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Odvolacie námietky odporkyne 3/ smerujúce proti výroku rozsudku o zamietnutí vzájomného návrhu odporcov a ktorými namietala závery okresného súdu o nepreukázaní existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Odvolací súd už v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia (aj s poukazom na súdnu prax) stručne a zrozumiteľne uviedol, v čom videl nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, resp. z akých ďalších dôvodov nebolo možné vzájomnému návrhu navrhovateľov vyhovieť. I keď sa okresný súd v konaní o vzájomnom návrhu zaoberal vzájomným návrhom z jeho vecnej stránky, odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou odporcov, že v dôsledku toho je napadnutý rozsudok zmätočný a nepreskúmateľný. Pre potvrdenie napadnutého rozsudku v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. postačovalo už len to, že rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o zamietnutí vzájomného návrhu odporcov bol vecne správny z hľadiska nepreukázania existencie naliehavého právneho záujmu, resp. z hľadiska nedostatočného okruhu účastníkov konania o tomto návrhu. Možno však súhlasiť s odvolateľkou, že za danej situácie už nebolo potrebné, aby sa okresný súd zaoberal i vecnou stránkou veci. S poukazom na uvedené skutočnosti potom už nebolo potrebné, aby odvolací súd napadnutý rozsudok, ktorým bol vzájomný návrh odporcov zamietnutý pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, resp. pre nedostatočný okruh účastníkov a nakoniec i pre neoznačenie nehnuteľností podľa stavu platného v katastri nehnuteľností, preskúmaval i z vecných dôvodov. Výrok napadnutého rozsudku o povinnosti odporcov 1/, 2/, 3/, 4/ zaplatiť navrhovateľom 1/, 3/, 4/, 9/, 10/ sumy bližšie uvedené vo výroku rozsudku a zároveň o určení, že sumy bližšie uvedené vo výroku rozsudku patria ako pohľadávky do dedičstva po tam označených poručiteľoch a s týmto výrokom spojený výrok o zamietnutí alternatívneho návrhu, ktorým navrhovatelia žiadali priame vyplatenie náhrad z kúpnych cien po tam uvedených poručiteľoch, nepovažuje odvolací súd za správny. Za správny nepovažuje v prvom rade záver okresného súdu, že pôvodní navrhovatelia vychádzali pri uplatnení nároku z titulu vyplatených kúpnych cien odporcom zo sumy 187.371,50 Sk pre každého odporcu, ako to konštatuje na strane 16 napadnutého rozsudku. Je síce pravdou, že pôvodní navrhovatelia v odôvodnení návrhu zo dňa 17.1.1996, uviedli, že každému odporcovi mala byť z titulu kúpnych cien vyplatená suma po 187.371,50 Sk (čo by znamenal súčet 749.486,- Sk), z petitu samotného návrhu, ako aj z ďalších prednesov samotných navrhovateľov je zrejmé, že pri uplatňovaní nároku z titulu kúpnych cien vychádzali z toho, že odporcom bola vyplatená kúpna cena v celkovej výške 749.526,- Sk. Ak z tejto sumy požadovali spolu 4/7-iny (ako dedičia po 4 deťoch neb. K. R.), potom tomuto podielu zodpovedá uplatnený nárok 428.300,57 Sk. Nakoľko navrhovatelia žiadali aj 4/7- iny z titulu vyvlastňovacích náhrad, t.j. zo sumy 2.552.700,- Sk (čomu zodpovedá uplatnený nárok vo výške 1.458.685,70 Sk), potom súčtu vyššie uvedených súm (428.300,57 + 1.458.685,70 Sk) zodpovedá sume 1.886.986,70 Sk (- 40 hal.), ktorá bola predmetom žalobného návrhu i petitu zo dňa 17.1.1996. Z uvedeného potom vyplýva, že suma 187.371,50 Sk (uvedená v dôvodoch návrhu na začatie konania) nebola sumou, z ktorej navrhovatelia vychádzali pri uplatnení nároku z titulu rozdelenia kúpnej ceny vyplatenej odporcom 1/ až 4/, ale skôr chybou v písaní, ktorá neovplyvnila výšku požadovaného nároku uvedeného v petite žalobného návrhu. Pokiaľ teda odvolatelia namietali, že okresný súd pri rozdelení náhrad z titulu kúpnej ceny vyplatenej odporcom 1/ až 4/ nevychádzal zo správneho základu, a teda ani z výšky nimi uplatneného nároku, odvolací súd dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná. Ďalšia námietka odvolateľov smerovala proti záverom napadnutého rozsudku, ktorým bola časť ich nároku (z titulu náhrad za kúpnu cenu vyplatenú odporcom 1/ až 4/) priznaná navrhovateľom, ktorým toto právo za života vzniklo a ktorí si ho zároveň uplatnili na súde (navrhovateľom 1/, 3/, 4/, 9/, 10/) a časť bola priznaná ako pohľadávky do dedičstva po tých navrhovateľoch, ktorí v priebehu súdneho konania zomreli (I. N. - pôvodný navrhovateľ 2/, Q. N. - pôvodný navrhovateľ 5/, F. N. - pôvodný navrhovateľ 6/, Ing. H. G. - pôvodná navrhovateľka 11/, C. N. - pôvodný navrhovateľ 12/, K. N. - pôvodný navrhovateľ 13/). Okresný súd v tomto smere uviedol, že vychádzajúc zo záverov Najvyššieho súdu SR mohol priznať priame vyplatenie náhrad z kúpnych cien len tým účastníkom, ktoré toto právo za života vzniklo a ktorí si ho uplatnili na súde. Pokiaľ niektorí navrhovatelia v priebehu konania zomreli, ide o ich pohľadávku, ktorú možno prejednať len v rámci dedičského konania, pričom konajúci súd nie je oprávnený prejudiciálne riešiť dedičské otázky. Zároveň poznamenal, že v dedičskom konaní po pôvodných navrhovateľoch bude potrebné vychádzať pri určení výšky podielu z dedičského práva pri rešpektovaní aj dedenia zo závetu a podobne (str. 17 - 18 napadnutého rozsudku). Odvolatelia namietali, že z rozsudku NS SR č.k. 5Cdo/96/2000-151 zo dňa 26.11.2003 nevyplýva žiadny záver v tom smere, že by súd nemohol priznať časť náhrad z kúpnych cien vyplatených odporcom tým navrhovateľom, ktorí v priebehu predmetného sporu na základe univerzálnej sukcesie vstúpili do konania po pôvodných navrhovateľoch. Poukazovali na ust. § 92 ods. 2 O.s.p. a § 579 ods. 1 OZ. Odvolaciu námietku navrhovateľov v tej časti, pokiaľ tvrdili, že z vyššie označeného rozsudku NS SR nevyplýva žiadny záver o tom, že súd v rámci tohto sporového konania nemôže priznať časť náhrad z kúpnych cien právnym nástupcom po pôvodných navrhovateľoch (ktorí v priebehu konania zomreli), je dôvodná. Z rozsudku NS SR č.k. 5Cdo 96/2000-151 zo dňa 26.11.2003, na ktorý sa odôvodnenie napadnutého rozsudku odvoláva, ani podľa zistení odvolacieho súdu nevyplývajú závery v tom smere, že súd v rámci tohto sporového konania nemôže priznať časť náhrad z kúpnych cien právnym nástupcom po tých navrhovateľoch, ktorí v priebehu konania zomreli. Závery napadnutého rozsudku považuje odvolací súd v tomto smere i za nepreskúmateľné, nakoľko v jeho odôvodnení chýbajú akékoľvek ustanovenia zákona a im zodpovedajúce právne úvahy, na základe ktorých okresný súd k týmto svojím záverom dospel. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež nie je zrejmé, z akých skutočností a právnych úvah vychádzal okresný súd, keď určil, že do dedičstva po poručiteľoch Q. N. a F. N. patria pohľadávky voči odporcom 1/ až 4/, keď z obsahu dedičského rozhodnutia D 1309/1994 (po neb. A. N., zomrelej dňa 31.1.1988 - jedna zo 7 detí poručiteľa K. R.), resp. z osvedčenia o dedičstve D 2057/1996 (po nebohom Q. N., zomrelom dňa 3.9.1996 - manželovi A. N.) vyplýva, že jediným závetným dedičom po označených poručiteľoch bol len navrhovateľ 4/. Zo spisového materiálu je pritom zrejmé, že označené dedičské rozhodnutia sú jeho obsahom (č.l. 546 spisu) a okresný súd ich nakoniec aj v odôvodnení napadnutého rozsudku cituje (str. 18). Nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, akým právnym nástupníctvom po nebohej A. N. a nebohom Q. N., sa okresný súd riadil, t.j. či nástupníctvom podľa dedenia zo zákona alebo dedenia podľa závetu, jeho závery o určení, že do dedičstva po poručiteľovi Q. N. a F. N. patria ich pohľadávky proti odporcom 1/ až 4/, sú nepreskúmateľné. Za nepreskúmateľné a neodôvodnené považuje odvolací súd i závery o určení pohľadávok patriacich do dedičstva po Ing. H. G., nakoľko z obsahu osvedčenia o dedičstve č.k. 30D/922/2008 (č.l. 522 spisu) je zrejmé, že jediným zákonným dedičom po označenej poručiteľke je iba navrhovateľ 11.1/. Aj závery o určení pohľadávok patriacich do dedičstva po poručiteľoch I. N., C. N. a K. N. považuje za predčasné, nakoľko sa okresný súd nijako nevysporiadal s ust. § 460, § 579 ods. 2 OZ, resp. § 107 ods. 3 O.s.p.. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ust. § 460 OZ, podľa ktorého sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Práva a povinnosti majetkovej povahy smrťou fyzickej osoby zásadne nezanikajú, okrem prípadu, keď bolo plnenie obmedzené iba na osobu poručiteľa (veriteľa), resp. išlo o právo poručiteľa na bolestné a náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 579 ods. 2 OZ). Ak poručiteľ (veriteľ) zomrel, súd vychádza z právoplatného rozhodnutia o dedičskom práve, t.j. o tom, kto je dedičom poručiteľa. Pokiaľ by však otázka okruhu dedičov po poručiteľovi nebola v dedičskom konaní (do skončenia sporového konania) vyriešená, súd postupuje podľa § 107 ods. 3 O.s.p.. V prípade, že poručiteľ zanechal viac dedičov, odvolací súd (vzhľadom na skutočnosť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku chýbajú akékoľvek právne úvahy v tomto smere) len vo všeobecnosti poznamenáva, že títo sa v čase od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva považujú za vlastníkov celého majetku, t.j. vecí a majetkových práv patriaceho do dedičstva. To znamená, že z právnych úkonov týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú dedičia oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa navzájom podieľajú na týchto právach a povinnostiach. V spore s inými osobami, ktorý sa dotýka vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva, sa uvedený vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku prejavuje tým, že majú postavenie nerozlučných spoločníkov. Vo vzťahu k časti výroku o určení, že do dedičstva po tam označených poručiteľoch patria voči odporcom 1/ až 4/ pohľadávky z titulu náhrad za vyplatené kúpne ceny, absentujú v odôvodnení napadnutého rozsudku aj právne úvahy v tom smere, či na takomto určení je daný naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p.. Podľa ustálenej judikatúry súdov naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa určenia podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno žalovať na splnenie povinnosti podľa ust. § 80 písm. b/ O.s.p.. Vyslovený predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca preukáže, že má právny záujem na tom, aby bolo určené určité právo alebo určitý právny vzťah aj napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na splnenie povinnosti, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale by viedla len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak sa určením, že tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu (a tak sa predíde žalobe na plnenie) je určovacia žaloba prípustná i napriek tomu, že je možná tiež žaloba na splnenie povinnosti podľa ust. § 80 písm. b/ O.s.p.. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zrušil celý výrok o povinnosti odporcov 1/ až 4/ zaplatiť navrhovateľom 1/, 4/, 9/, 10/ sumy s príslušenstvom (bližšie uvedené vo výroku rozsudku), s tým súvisiaci výrok o určení pohľadávok patriacich do dedičstva po poručiteľoch I. N., Q. N., F. N., Ing. H. G., C. N. a K. N., ako i od týchto výrokov závislý výrok o zamietnutí návrhu navrhovateľov, ktorým alternatívne žiadali o priame vyplatenie náhrad z kúpnych cien po vyššie označených navrhovateľoch. Zrušenie výroku sa vzťahuje aj na navrhovateľov v rade 6.2/ až 6.5/, i keď odvolanie nepodali, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že vo vzťahu k označeným navrhovateľom je tento výrok zmätočný. Zo spisového materiálu mal totiž preukázané, že označení navrhovatelia na výzvu okresného súdu písomným podaním zo dňa 18.2.2010 (č.l. 582) uviedli len to, že sa domáhajú vyplatenia čiastky po F. N., po ktorom sú právoplatnými dedičmi, resp. že sú za to, aby bol vyplatený podiel do dedičstva po neb. Q. N.. Z uvedeného je zrejmé, že označení navrhovatelia doposiaľ nepodali návrh na určenie, že do dedičstva po F. N. patria pohľadávky voči odporcom v rade 1/ až 4/, ani alternatívne nežiadali priamo vyplatiť náhrady z kúpnych cien a vyvlastňovacích náhrad, ako to bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 5.10.2010. Navrhovatelia 1/, 3/, 4/, 9/, 10/, 11.1/, 12.1/, 13.2/, 13.3/, 13.4/ a právny predchodca navrhovateľov 13.1.1/ až 13.1.4/ napadli odvolaním i výrok rozsudku, ktorým bol ich návrh o zaplatenie vyvlastňovacích náhrad v obidvoch alternatívach zamietnutý. Odvolací súd po jeho preskúmaní dospel k záveru, že odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku vzťahujúce sa na vyššie uvedený výrok, je nepreskúmateľné a nepresvedčivé. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach SR ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p.. Výkladom označeného ustanovenia možno dospieť k záveru, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkové postupy musia byť v odôvodnení formulované tak, aby boli jasné, zrozumiteľné a zodpovedali zásadám formálnej logiky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku nie je len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Povedané inak, účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť, pričom odôvodnenie musí súčasne byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Uvedené požiadavky odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľov na zaplatenie vyvlastňovacích náhrad (ktoré mali byť vyplatené z úschovy súdu odporcom 1/ až 4/), podľa názoru odvolacieho súdu nespĺňa. Z celého kontextu odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k zamietnutiu nároku navrhovateľov na zaplatenie vyvlastňovacích náhrad (str. 21 - 23 rozsudku zo dňa 5.10.2010) možno logicky vyvodiť len to, že okresný súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú odporcami, keď v tomto smere uviedol, že navrhovatelia nikdy takúto žalobu nepodali a to ani v 10-ročnej premlčacej lehote od roku 1995 do roku 2005. Pokiaľ okresný súd použil slovné spojenie „nikdy takúto žalobu nepodali“, mal v odôvodnení jasne a zrozumiteľne uviesť, čo pod pojmom „takáto žaloba“ myslel. Ďalšia časť odôvodnenia, kde okresný súd uvádza, že žaloba navrhovateľov zo dňa 17.1.1996 bola podaná predčasne a právne nevýznamným spôsobom, resp. ďalej uvádza, že i keď odporcom 1/ až 4/ bola neskôr (v roku 1998) vyplatená vyvlastňovacia náhrada, ktorú skutočnosť považoval za bez významu k podanej žalobe zo dňa 17.1.1996 a tiež uvádza, že účinky uvedenej žaloby nebolo možné dodatočne vztiahnuť na neskoršie vyplatenie vyvlastňovacích náhrad, tieto časti podľa názoru odvolacieho súdu postrádajú logické súvislosti vo vzťahu k prípadnému premlčaniu nároku navrhovateľov na vyplatenie vyvlastňovacích náhrad. Odvolací súd považuje nakoniec za nepreskúmateľnú a zároveň nepresvedčivú i tú časť odôvodnenia rozsudku, kde okresný súd uviedol, že pokiaľ v priebehu tohto konania došlo k úhrade vyvlastňovacej náhrady odporcom, bolo možné uplatniť nárok voči nim inou žalobou, resp. zmenou žaloby, ktorá by spočívala v zmene skutkového stavu a tým aj právneho posúdenia. Ani v tomto prípade okresný súd bližšie neuviedol, aká iná žaloba po vyplatení vyvlastňovacích náhrad odporcom mala byť podaná, resp. v čom mala spočívať zmena skutkového stavu a právneho posúdenia. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti potom zrušil i výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí návrhu navrhovateľov na zaplatenie vyvlastňovacích náhrad v obidvoch alternatívach. Zrušenie výroku sa vzťahuje aj na navrhovateľov v rade 6.2/ - 6.5/ z dôvodu zmätočnosti tohto výroku vo vzťahu k označeným navrhovateľom s poukazom na dôvody uvedené v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia (strana 18 - 19). Odvolací súd sa však nedotkol výroku rozsudku zo dňa 5.10.2010, ktorým bolo konanie o návrhu pôvodnej navrhovateľky 7/ K. X. zastavené, nakoľko jej právni nástupcovia (vystupujúci v konaní ako navrhovatelia 7.1/ - 7.3/) odvolanie nepodali. Ide o samostatný výrok, ktorý má vzťah len k navrhovateľom 7.1/ - 7.3/ a jeho znenie je zrozumiteľné. To isté platí aj vo vzťahu k výroku dopĺňacieho rozsudku zo dňa 15.3.2011 v spojení s uznesením zo dňa 1.7.2011 (č.l. 814), ktorým bolo konanie o vzájomnom návrhu odporcov v časti proti navrhovateľom 7.1/ - 7.3/ zastavené. Okresný súd okrem odstránenia nedostatkov uvedených v odôvodnení tohto rozsudku sa bude v ďalšom konaní zaoberať i procesným návrhom navrhovateľov 13.1.1/ - 13.1.4/ (právni nástupcovia pôvodného navrhovateľa 13.1/) zo dňa 28.2.2011 (č.l. 740 a násl. spisu) v znení jeho doplnenia zo dňa 15.5.2012 (č.l. 859 a násl. spisu), ktorým upravili výšku ich peňažných nárokov (ako dedičia po pôvodnom navrhovateľovi 13.1/), tak z titulu rozdelenia kúpnych cien, ako aj z titulu vyvlastňovacích náhrad, vyplatených odporcom. V novom konaní a rozhodnutí okresný súd tiež prihliadne na dôkazy predložené AK JUDr. Badová, s.r.o. v rámci vyjadrenia zo dňa 27.1.2011, podľa ktorých mali odporcovia vyplatiť navrhovateľovi 3/ každý po 296,17 eur (č.l. 727 a násl. spisu). Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko si okresný súd postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p. vymienil rozhodnúť o náhrade trov konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.