Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/249/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5610204818 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011897396.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľa: Vladimíra Oberuča, s miestom podnikania Liptovský Hrádok, Belanská 560, IČO: 10 856 226, zastúpeného JUDr. Jaroslavom Kiapešom, advokátom so sídlom v X. S., I. XXXX/XX, proti odporcovi: Z. I., nar. X.XX.XXXX, bytom X. K. XXX, o zaplatenie 1.137,95 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10C/202/2010-103, zo dňa 11. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením č.k. 10C/202/2010-115, zo dňa 23. mája 2011 a dopĺňacím uznesením č.k. 10C/202/2010-117, zo dňa 23. mája 2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím uznesením vo výrokoch, ktorými vo zvyšnej časti žalobu zamietol a odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 21,39 eur, p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Výrok rozsudku, ktorým okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 390,- eur spolu s úrokom z omeškania, zostáva n e d o t k n u t ý . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím uznesením okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 390,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 3.3.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Odporcovi súd priznal náhradu trov konania vo výške 21,39 eur, ktoré je navrhovateľ povinný zaplatiť odporcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podaným návrhom sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 1.137,95 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.137,95 eur od 11.12.2009 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Návrh odôvodnil tým, že odporca bol do 13.8.2009 zamestnaný u navrhovateľa ako vodič medzinárodnej nákladnej dopravy. V období od 9.6.2009 do 27.6.2009 vykonal odporca na príkaz navrhovateľa medzinárodnú nákladnú dopravu, o čom spísal záznam o prevádzke vozidla nákladnej dopravy č. 575152. Navrhovateľ následne vykonal kontrolu údajov v zázname tak, že porovnal uvedené množstvo najazdených kilometrov so vzdialenosťou vypočítanou programom Raal, za prítomnosti odporcu. Vykonanou kontrolou bolo zistené, že odporca úmyselne uvádzal vyšší počet kilometrov, a to o 1448 km. Najazdením kilometrov spôsobil navrhovateľovi škodu pri priemernej spotrebe 34 litrov na 100 km a cene pohonných hmôt 1,087 eur za liter, čo celkovo predstavuje sumu 535,15 eur. V období od 27.7.2009 do 7.8.2009 vykonal odporca nákladnú dopravu, o vykonaní ktorej spísal záznam o prevádzke vozidla č. 575185. Po vykonanej kontrole údajov zo strany navrhovateľa v zázname a porovnaním s programom Raal zistil, že rozdiel činí 579 km, čo v peňažnom vyjadrení predstavuje 212,80 eur. Odporca bez súhlasu navrhovateľa dal opraviť notebook Asus F5R-AP040, spolu s nainštalovaným softvérom v nadobúdacej cene 817,67 eur, vrátane nainštalovanej navigácie v nadobúdacej cene 95,20 eur, ktorý zo servisu dňa 17.8.2009 prevzal a doposiaľ ho navrhovateľovi nevrátil. Technikom V. G., ktorý opravu vykonal, bola škoda odhadnutá na 390,- eur. Navrhovateľ vyzval odporcu listom zo dňa 27.11.2009 na vydanie notebooku s príslušenstvom aj na náhradu škody spôsobenú najazdením kilometrov navyše, avšak bezúspešne. Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z preukázanej skutočnosti, že navrhovateľ ako zamestnávateľ a odporca ako zamestnanec uzavreli dňa 29.12.2000 pracovnú zmluvu. Odporca nastúpil do práce 1.1.2001, ako druh práce bol dojednaný vodič nákladného automobilu. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú. Dňa 1.6.2006 bol uzatvorený dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, na základe ktorej došlo k zmene mzdových podmienok. Pracovný pomer bol skončený k 13.8.2009. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca na účely plnenia pracovných povinností prevzal od V. G., S.O.S. pre počítače, notebook zn. HP Compaq, vrátane softvéru, ktorý patril navrhovateľovi. Súd však nemal preukázané, že by uvedený notebook s príslušenstvom odporca prevzal na základe písomného potvrdenia. Medzi účastníkmi nebolo tiež sporné, že notebook s príslušenstvom odovzdal odporcovi V. G., ktorý vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že pri odovzdaní notebooku s príslušenstvom mu odporca prevzatie nepotvrdil, nakoľko sa poznali, preto žiadne listiny nepodpisovali. Pokiaľ aj súčasťou spisu o poistnej udalosti bola osobná karta notebooku, odporca poprel, že by podpis na uvedenej karte bol jeho. Preto nebolo možné priznať navrhovateľovi nárok na náhradu škody spôsobenej nevrátením notebooku podľa § 185 Zákonníka práce, t.j. z titulu zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov, ako to navrhol navrhovateľ. Súd mal však preukázaný vznik zodpovednostného vzťahu podľa § 179 ods.1 Zákonníka práce, t.j. všeobecnej zodpovednosti za škodu. Odporca porušil povinnosti vyplývajúce mu z ust. § 81 písm. e/ a § 178 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko nehospodáril riadne s prostriedkami, ktoré mu navrhovateľ zveril a nechránil jeho majetok pred poškodením a nepočínal si tak, aby nedochádzalo k škodám, keďže notebook, o ktorom jednoznačne vedel, že patrí navrhovateľovi a prevzal ho len pre účely plnenia pracovných povinností, po skončení pracovného pomeru navrhovateľovi nevrátil. Výška škody nebola medzi účastníkmi sporná a predstavovala hodnotu notebooku s príslušenstvom ku dňu 17.8.2009. Svedok V. G. podrobne popísal, ako dospel k určeniu výšky ceny notebooku s príslušenstvom, ktorá zohľadnila jeho aktuálny stav a medzi účastníkmi nevznikli pochybnosti o výške tejto škody. Preto súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 390,- eur, predstavujúcej hodnotu notebooku s príslušenstvom v čase vzniku škody. Rozsah uplatnenej náhrady škody je v súlade s ust. § 186 Zákonníka práce, keďže škoda bola spôsobená formou nepriameho úmyslu, a preto neprichádza do úvahy obmedzenie rozsahu náhrady podľa ust. § 186 ods. 2 Zákonníka práce. Okresný súd mal za to, že nebolo možné od navrhovateľa spravodlivo požadovať, aby sa uspokojil s náhradou škody uvedením do predchádzajúceho stavu, a teda vrátením notebooku, nakoľko odporca notebook už od skončenia pracovného pomeru mal v sfére svojej dispozície, teda užíval ho po dlhšie časové obdobie, pričom nepochybne došlo k jeho opotrebovaniu. Okresný súd preto považoval za dôvodnú náhradu škody v peniazoch. Súd priznal navrhovateľovi aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré si uplatnil vo výške 9 % ročne, avšak len z priznanej istiny, t.j. zo sumy 390,- eur od 3.3.2011. Súd mal za to, že až na súdnom pojednávaní dňa 2.3.2011 navrhovateľ po prvýkrát riadne označil notebook, vo vzťahu ku ktorému sa domáhal náhrady škody z titulu jeho nevrátenia po skončení pracovného pomeru. Dovtedy sa domáhal, a to aj v samotnej žalobe, vydania notebooku zn. Asus, resp. náhrady škody spôsobenej jeho nevrátením. Odporca sa preto dostal do omeškania až dňom nasledujúcim po uvedenej riadnej konkretizácii notebooku, t.j. dňa 3.3.2011. Okresný súd návrh v časti o náhradu škody vo výške 747,95 eur, ktorá mala byť spôsobená odporcom najazdením kilometrov navyše, zamietol, vrátane príslušného úroku z omeškania, nakoľko nemal preukázanú jej dôvodnosť. Okresný súd nemal preukázané, že odporca porušil právnu povinnosť konaním, z ktorého navrhovateľ vyvodzoval žalovaný nárok. Navrhovateľ vyčíslil škodu na základe počítačového programu Raal, ktorý vypočítal ideálny počet kilometrov, ktoré mal odporca najazdiť, a to pri prvej jazde podľa toho, ako odporca označil absolvovanú trasu, pri druhej jazde len podľa predloženého záznamu o prevádzke. Odporca podrobne popísal, akým spôsobom sa vykonávali jazdy, pričom medzi účastníkmi bolo nesporné, že konkrétnu trasu pri jazdách si určoval vodič, navrhovateľ ako zamestnávateľ určoval len miesto vykládky. Uvedená skutočnosť bola potvrdená aj svedkom I.. Odporca, ako aj svedok I. zhodne uviedli, že vykonané obchádzky sa do záznamu o prevádzke motorového vozidla neuvádzali. Uvádzala sa len trasa z jednotlivých miest. Obchádzky vznikali najmä v dôsledku opráv ciest, ale aj v prípade havárií, pričom sa jednalo aj o obchádzky, ktoré boli časovo obmedzené na jeden deň. Mnohé z obchádzok si už odporca nepamätal, preto ich ani neuviedol navrhovateľovi pri odsúhlasovaní počtu kilometrov. Poukázal na obchádzku, ktorá mala dĺžku 120 km, pričom si bol istý, že navrhovateľovi ju pri odsúhlasovaní záznamov neuviedol. Svedok I. rovnako potvrdil, že obchádzky vznikali aj v súvislosti s haváriami, ako aj opravami ciest, taktiež v súvislosti s tým, že pri výbere ideálnej trasy podľa systému GPS tento nezohľadňoval výšku, hmotnosť a šírku vozidla. Z uvedeného dôvodu sa stávalo, že z určitej trasy museli zísť a prekážku obchádzať. Taktiež svedok potvrdil, že existovali aj jednodňové obchádzky. Podľa záverov okresného súdu navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v časti uplatneného nároku na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená odporcom najazdením kilometrov navyše, nakoľko nepreukázal, že odporca porušil právnu povinnosť vyplývajúcu mu z pracovného pomeru. Množstvo prejazdených pohonných hmôt odporcom zodpovedalo množstvu odjazdených kilometrov. Samotná skutočnosť, že odporca najazdil viac kilometrov, ako bol ideálny stav podľa systému Raal, nepreukazuje, bez ďalšieho, porušenie jeho povinností vyplývajúcich mu z pracovného pomeru, keďže odporca svojimi tvrdeniami odôvodnil príčiny, ktoré to spôsobili. Navrhovateľ nepreukázal, že v konkrétnych dňoch, kedy odporca jazdy vykonával, predstavovala skutočná dĺžka uvedených trás, po zohľadnení všetkých aktuálnych obchádzok, ktoré k uvedenému dňu na uvedených trasách boli, dĺžku vykázanú podľa systému Raal. Navrhovateľ sám nevedel uviesť, ako často je systém Raal aktualizovaný, je však nepochybné, že určité obchádzky tak, ako na to poukazoval odporca, boli obchádzkami krátkodobými, mnohokrát jednodňovými, spôsobenými aj vzniknutými dopravnými nehodami. V nadväznosti na potrebu riešiť aktuálnu situáciu počas jazdy si odporca volil trasu cesty tak, aby sa dostal do miesta nakládky, resp. vykládky, pričom navrhovateľ ako zamestnávateľ neurčil konkrétnu trasu, po ktorej má jazdiť, ani že má jazdiť podľa ideálnej trasy určenej počítačovým programom. Rozdiel v počte kilometrov na trase do Fonda medzi jazdou odporcu a svedka I., na ktorý poukazoval navrhovateľ, ktorý mal byť v rozsahu 200 km, taktiež nepreukazoval porušenie právnej povinnosti odporcom. Odporca práve v súvislosti s jazdou do Talianska uviedol, že tam bola obchádzka, ktorá merala približne 120 km, ktorú v popise obchádzok navrhovateľovi neuviedol. Navyše, pri ceste do Fonda, ktorú vykonal trikrát, sa vždy niečo opravovalo, pričom vždy absolvoval inú trasu. Pri ceste do Talianska vykázanej v zázname č. 575185 už dĺžka trasy z Kráľovej Lehoty do Fonda predstavoval 1246 km, čo je len o 63 km viac, ako vykázal na trase z Kráľovej Lehoty do Fonda svetok I., ktorý absolvoval 1183 km. Podľa počítačového programu pritom mala trasa merať 1075 km. Keďže navrhovateľ nepreukázal, že odporca najazdil viac kilometrov, ako bolo nevyhnutné pri jednotlivých jazdách, zohľadniac skutočnosť, že odporca si volil trasu cesty prispôsobujúc sa aktuálnym podmienkam a pomerom v cestnej premávke, nebol preukázaný ani vznik škody na strane navrhovateľa. Z uvedených dôvodov okresný súd ustálil, že v danom prípade neboli splnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Pri svojom rozhodovaní okresný súd vychádzal z ustanovení Zákonníka práce, a to § 81 písm. e/, § 178 ods. 1, § 179 ods. 1, § 185 ods. 1 a § 186 ods. 1, 2. Okresný súd nevykonal vo veci ďalšie dôkazy, a to ďalšie vypočúvanie navrhovateľa a vyžiadanie výpisu z vykonaných hovorov odporcu a svedka V. I., nakoľko mal za to, že doposiaľ zistený skutkový stav umožňoval rozhodnúť vo veci. Dopočuť navrhovateľa na rozdiely vo vykonanej ceste do Fonda na zázname o prevádzke odporcu a svedka I. nebolo potrebné, nakoľko ubehnuté kilometre a ich prehľad vyplynuli z jednotlivých záznamov. Taktiež súd nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie zabezpečením výpisov z hovorov medzi odporcom a svedkom I., nakoľko v prípade, že by sa preukázalo, že medzi sebou telefonicky komunikovali, či už pred predvolaním svedka na súdne pojednávanie, prípadne aj po doručení predvolania na súdne pojednávanie, výpismi by sa nepreukázal obsah hovorov, ale len ich uskutočnenie, teda uvedený dôkaz by bol bez vplyvu na rozhodnutie. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Úspech navrhovateľa v konaní predstavoval hodnotu 390,- eur, jeho neúspech 747,95 eur. Úspech navrhovateľa predstavoval v percentuálnom vyjadrení 34,27 %, jeho neúspech 65,73 %, preto okresný súd priznal náhradu trov konania v konaní úspešnému odporcovi a to vo výške 31,46 % z celkových trov konania (65,73 % - 34,27 %). Odporca si uplatnil náhradu trov konania vo výške ušlej mzdy, ktorej výšku však v zákonnej lehote nevyčíslil, a preto mu súd priznal len pomernú časť trov konania, ktoré vyplývali zo súdneho spisu, t.j. zo zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 68,- eur, z ktorých 31,46 % činí 21,39 eur. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a to proti výrokom, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a proti výroku o trovách konania. Navrhovateľ namietal, že rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil s názorom okresného súdu, že nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti konaním odporcu, z ktorého navrhovateľ vyvodzoval žalovaný nárok. Na základe vykonaného dokazovania, a to hlavne predložením listinných dôkazov, navrhovateľ v konaní preukázal porušenie základných povinností odporcu ako zamestnanca a to konkrétne ust. § 81 písm. a/, e/ Zákonníka práce. Odporca porušil základné povinnosti zamestnanca, keď nepracoval zodpovedne a riadne a súčasne nehospodáril riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril navrhovateľ, čím spôsobil navrhovateľovi ako zamestnávateľovi vyčíslenú škodu vo výške 747,95 eur. Odporca bol zamestnancom navrhovateľa na pracovnej pozícii vodič medzinárodnej nákladnej dopravy. Za týmto účelom vykonával na zverenom vozidle navrhovateľa medzinárodnú prepravu na základe príkazov navrhovateľa. Záznamy odporcu o prevádzke vozidla nákladnej dopravy č. 575152 a č. 575185 preukazujú, koľko kilometrov na uvedených pracovných cestách odporca vykonal. Navrhovateľ zotrval na svojich tvrdeniach uvádzaných v prvostupňovom konaní a zdôraznil, že odporca na pojednávaniach nevedel zdôvodniť, ako mohol vykonať tak veľa kilometrov okrem dôvodu, že išlo o obchádzky, ktoré však odporca navrhovateľovi uviedol pri kontrole počtu kilometrov podľa programu Raal. Vyjadrenie odporcu na pojednávaní k záznamu č. 575152, keď uviedol, že v Taliansku sotva stihol vykládku a obchádzka mohla byť aj približne 120 km, nemôže sa zakladať na pravde, keď si na uvedenú obchádzku spomenul až po 1 a pol roku a nespomenul si na ňu po bezprostrednom ukončení prepravy, kedy navrhovateľ s ním prebral odjazdené kilometre a trasy, ktoré odporca absolvoval. Navrhovateľ nepopieral, že trasy pri jazdách si určoval konkrétny vodič, avšak vodič bol povinný postupovať účelne a hospodárne, to znamená neuskutočňovať viac kilometrov ako je potrebné. Nakoľko odporcovi bolo na uskutočnenie trás zverené vozidlo a finančné prostriedky na nákup nafty, bol povinný vykonávať svoju prácu zodpovedne a riadne a riadne hospodáriť so zvereným vozidlom a finančnými prostriedkami. Uvedeným konaním, keď odporca najazdil pri zázname č. 575152 o 1448 km viac ako v skutočnosti malo byť najazdené a pri zázname č. 575185 o 579 km viac, čím porušil svoje základné povinnosti zamestnanca, spôsobil navrhovateľovi škodu vo výške 747,95 eur. V odvolaní navrhovateľ spochybnil vierohodnosť svedka V. I., ktorý potvrdil, že niekoľkokrát bol v kontakte s odporcom, niekoľkokrát spolu telefonovali, stretli sa pri víne. Z výpovede svedka I. je zrejmé, že sa rozprávali aj o predmete sporu, pretože svedok uviedol: Ja viem len o nejakej sume, že pán Q. požaduje zaplatiť od odporcu. Jedná sa o niečo s notebookom. Ak takéto skutočnosti boli svedkovi známe, je preukázateľné, že svedok bol ovplyvnený odporcom. Je nelogické, aby o notebooku vedel a o zvyšnej časti žaloby, najazdených kilometroch nevedel. Na základe uvedeného navrhovateľ mal za to, že svedok I. bol odporcom informovaný, ovplyvnený a tým jeho výpoveď nie je vierohodná. Navrhovateľ záznamom o prevádzke č. 144075 preukázal, že svedok I. neuvádzal pravdu, keď podľa jeho vyjadrenia v Taliansku bol len vo Vicenze. Tento záznam preukazuje, že svedok vykonal prepravu z Malužinej do Fondo v čase 8.7.2009 až 10.7.2009, pričom podľa predloženého záznamu urobil na tejto trase 1193 km. Na totožnej ceste z Tisovca do Fonda odporca podľa predloženého záznamu č. 575152 vykonal na tejto trase až 1395 km, čo je o 202 km viac ako svedok I.. Zaujímavou je skutočnosť, že odporca cestu do Fonda uskutočnil v dňoch 12.6.2009 až 16.6.2009, čo je približne mesiac pred uskutočnením tej istej cesty svedka I., kedy tento vykonal túto trasu o 202 km menej. Navrhovateľ mal za to, že aj týmito skutočnosťami preukázal, že odporca vykazoval viac kilometrov ako v skutočnosti najazdiť mal a na daných trasách mohol, čím spôsobil navrhovateľovi škodu. Navrhovateľ opomenul predložiť súdu faktúru - pokutu za nepristavenie vozidla na nakládku v dohodnutý čas vo výške 200,- eur, čím bola navrhovateľovi spôsobená ďalšia škoda, kedy meškal na nakládku, avšak pokutu za nepristavenie vozidla si navrhovateľ v konaní neuplatnil. V časti výroku o trovách konania navrhovateľ žiadal, aby krajský súd priznal náhradu trov konania tak, ako boli navrhovateľom predložené dňa 11.4.2011 na pojednávaní v sume 644,24 eur. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhovateľ žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť, návrhu vyhovieť a priznať náhradu trov konania vo výške 68,- eur a trov právneho zastúpenia vo výške 576,34 eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 44,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 70,63 eur. Pre prípad, že odvolací súd rozsudok okresného súdu nezmení, žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľ k odvolaniu pripojil faktúru č. 200980015 zo dňa 17.8.2009, ako aj kópiu zmluvy o preprave vecí č. 4437 zo dňa 31.7.2009. Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok vo výrokoch, ktorými súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania, ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie merita danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K dôvodom odvolania navrhovateľa krajský súd dodáva, že rovnaké dôvody navrhovateľ uvádzal už v prvostupňovom konaní, pričom okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia sa náležite vysporiadal s tvrdeniami navrhovateľa i dôvodmi podanej žaloby. Vo vzťahu k uplatnenej časti o náhradu škody vo výške 747,95 eur, ktorá mala byť spôsobená navrhovateľovi tým, že odporca úmyselne uvádzal vyšší počet kilometrov ako v skutočnosti najazdil, čo v peňažnom vyjadrení predstavuje žalovanú sumu (hodnota pohonných hmôt), okresný súd zamietol z dôvodu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v časti uplatneného nároku na náhradu škody, nakoľko nepreukázal, že odporca porušil právnu povinnosť vyplývajúcu mu z pracovného pomeru. Pri všeobecnej zodpovednosti zamestnanca je zamestnávateľ povinný preukázať zamestnancovi jeho zavinenie. To znamená, že dôkazné bremeno spočíva na zamestnávateľovi a zamestnanec nemusí preukazovať, že škodu nespôsobil (§ 179 Zákonníka práce). Podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa § 125 O.s.p. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení, než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne plnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné, než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Obrana jednej procesnej strany proti tvrdeniam druhej procesnej strany musí byť podložená vždy relevantným dôkazom (ktorého hodnotenie samozrejme prináleží len súdu), inak k uneseniu dôkazného bremena nedochádza. Odvolací súd preskúmaním veci stotožnil sa so záverom okresného súdu, že navrhovateľ vo veci uplatňovaného nároku neuniesol dôkazné bremeno. Samotná skutočnosť, že odporca najazdil viac kilometrov ako bol ideálny stav podľa systému Raal, nepreukazuje bez ďalšieho porušenie povinností zo strany odporcu vyplývajúcich mu z pracovného pomeru. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že v konkrétnych dňoch, kedy odporca jazdy vykonával, predstavovala skutočná dĺžka uvedených trás, po zohľadnení všetkých aktuálnych obchádzok, ktoré k uvedenému dňu na uvedených trasách boli, dĺžku, vykázanú podľa systému Raal. Navrhovateľ sám nevedel uviesť, ako často bol systém Raal aktualizovaný, avšak je nepochybné, že obchádzky, ako na to poukazoval odporca, boli častokrát obchádzkami krátkodobými, prípadne vzniknutými dopravnými nehodami. V nadväznosti na uvedené odporca riešil aktuálnu situáciu počas jazdy a volil cestu tak, aby sa dostal do miesta nakládky, resp. vykládky. Navrhovateľ potvrdil, že ako zamestnávateľ neurčil konkrétnu trasu, po ktorej má odporca jazdiť, nežiadal ani, aby odporca jazdil podľa ideálnej trasy určenej počítačovým programom. Navrhovateľ nevyžadoval, aby vykonané obchádzky boli vykazované v zázname o prevádzke, neboli dané žiadne pokyny na spôsob vykazovania jázd. Podľa tvrdenia navrhovateľa, odporca mal doviesť tovar do konkrétneho miesta, trasu určoval odporca, pričom požiadavka zo strany navrhovateľa ako zamestnávateľa bola, aby sa do stanoveného miesta dopravil odporca čo najlacnejšie (diaľničné poplatky) a v stanovenom čase. Pri takto zistenom skutkovom stave aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že odporca najazdil viac kilometrov, ako bolo nevyhnutné pri jednotlivých jazdách, pričom okresný súd správne zohľadnil skutočnosť, že odporca si volil trasu cesty prispôsobujúc sa aktuálnym podmienkam a pomerom v cestnej premávke, čím nebol preukázaný ani vznik škody na strane navrhovateľa. Keďže neboli splnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, okresný súd rozhodol vecne správne, pokiaľ návrh navrhovateľa zamietol. Pokiaľ ide o výpoveď svedka V. I., tento bol súdom vypočutý po zákonnom poučení podľa § 126 O.s.p., teda že musí vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Pokiaľ sa svedok vyjadroval a popísal, akým spôsobom sa vykonávali jazdy, aká bola prax pri vykazovaní jednotlivých jázd, svedok iba potvrdil medzi účastníkmi nesporné skutočnosti, že konkrétnu trasu pri jazdách si určoval vodič, navrhovateľ ako zamestnávateľ určoval len miesto vykládky. Svedok I. zároveň potvrdil všeobecne známe skutočnosti, že obchádzky vznikali aj v súvislosti s haváriami, ako aj opravami ciest a taktiež v súvislosti s tým, že pri výbere ideálnej trasy podľa systému GPS tento nezohľadňoval výšku, hmotnosť a šírku vozidla. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nemal za to, že výpoveď svedka bola nevieryhodná; svedok vo svojej výpovedi len potvrdzoval skutočnosti uvádzané samotným navrhovateľom. Svedok nakoniec nepoprel pred súdom, že bol v kontakte s odporcom a túto skutočnosť nesnažil sa zamlčať. Na základe uvedeného odvolací súd mal za to, že námietka z odvolania navrhovateľa v tejto časti nebola dôvodná. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku týkajúcu sa rozhodnutia okresného súdu v časti náhrady trov konania. Okresný súd správne zohľadnil pomer úspechu a neúspechu účastníkov v konaní a rozhodol vecne správne v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p., pričom svoje rozhodnutie aj v tejto časti odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Na základe uvedených skutočností, výsledkov vykonaného dokazovania, produkovaných dôkazov v konaní, krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti a v závislom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporca bol úspešný aj v odvolacom konaní a vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca si však trovy odvolacieho konania nevyčíslil, resp. nebol preukázaný vznik týchto trov, z ktorého dôvodu mu krajský súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.