Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7Co/326/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011899289 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011899289.3 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Ing. D. T., bytom F. F., T. A. XX, právne zastúpený JUDr. Jánom Gemerským, advokátom so sídlom v G., T. X, proti odporcovi: Poľnonákup Turiec, a.s., so sídlom v Martine, Robotnícka 2, právne zastúpený JUDr. Karolom Žirkom, so sídlom v F. F., E. XXX/XXX, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp. zn. 11C 149/2000-352, zo dňa 22. septembra 2008, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v tomto rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie. V ostatnej časti sa rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 369.765 Sk brutto do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy zamietol. Pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vychádzal z ust. § 61 ods. 1, 2 zák. č. 65/1965 Zb., Zákonníka práce účinného do 31. marca 2002. Navrhovateľovi priznal náhradu mzdy za obdobie 15-tich mesiacov (primerane znížil náhradu mzdy za čas prevyšujúci 6 mesiacov) dôvodiac, že zabezpečená ochrana za takéto obdobie je dostatočná na to, aby navrhovateľ, ktorý mal skúsenosti a schopnosti, mal možnosť aktívne sa zapojiť do pracovného procesu, keď vystupoval v rôznych obchodných spoločnostiach a mal vzdelanie, ktoré v tomto období aj vzhľadom na jeho vek nebolo prekážkou pri hľadaní si zamestnania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Na základe podaného odvolania odporcom proti rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol, Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. júna 2009 sp. zn. 7Co 270/2008 potvrdil rozsudok okresného súdu v jeho zamietajúcej časti. Vychádzal zo skutočnosti, že po odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa odporcu, v jeho ďalšom pracovnom zaradení chýbal jeden z jeho základných prvkov - druh práce. Odporca nebol povinný navrhovateľovi prideliť novú prácu, a preto nemohol ani porušiť ustanovenie § 35 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, čo znamená, že jeden z predpokladov pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce nebol splnený. Uvedený stav nebolo možné posúdiť ako prekážku práce na strane organizácie v zmysle § 130 ods. 1 Zákonníka práce. Za tejto situácie navrhovateľovi náhradu mzdy nebolo možné priznať a za určitých okolností sa navrhovateľ mohol domáhať nároku na náhradu škody podľa § 187 ods. 2 Zákonníka práce. Na základe podaného dovolania navrhovateľom proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 270/2008 zo dňa 30. júna 2009, Najvyšší súd SR predmetný rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku nárok navrhovateľa na náhradu mzdy zamietol, podal odvolanie navrhovateľ. Namietal vyhodnotenie dokazovania okresným súdom, že o prácu neprejavil záujem. Nevyhodnotil napr. dôkaz - odpoveď Úradu práce zo dňa 16.9.2008, ktorý uvádza, že za celé obdobie, t. j. od 24.2.2000 do 9.5.2004, neevidoval žiadne také voľné pracovné miesto, ktoré by zodpovedalo jeho vysokoškolskému vzdelaniu a kvalifikácii. Okresný súd pravdepodobne prehliadol aj ďalší odstavec tohto listu, kde sa uvádza, že si sám aktívne hľadal zamestnanie a osobne preukazoval Úradu práce v stanovených termínoch, že dodržiaval stanovené termíny. Jeho vyradenie z Úradu práce sa uskutočnilo až dňa 8.4.2004, kedy začal súkromne podnikať na základe vydaného živnostenského listu. Odporca napriek tomu, že už začiatkom roku 2006 bol si vedomí neplatného skončenia pracovného pomeru voči jeho osobe, neurobil nič preto, aby sa s ním dohodol o pokračovaní pracovného pomeru, alebo sa dohodol iným spôsobom. Jeho stanovisko počas celého súdneho konania bolo nemenné. Až dňa 22.1.2008 došlo k dohode o skončení pracovného pomeru z dôvodu toho, že odporca nevytvoril podmienky pre jeho zaradenie do práce a zotrval na tom, že pre neho žiadnu prácu nemá a že je pre neho ako zamestnávateľa nežiaduci. Priznanie náhrady mzdy za obdobie 15 mesiacov je nedostatočné. Okresný súd nesprávne rozhodol aj o trovách konania, keď správne mal pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať z podmienok uvedených v § 142 ods. 3 O.s.p. (rozhodnutie o výške mzdy záviselo od úvahy súdu). Žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že mu bude priznaná náhrada mzdy v plnom rozsahu, t. j. vo výške 2.335.336 Sk. Odporca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako správny potvrdiť. Z výsledku vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva záver, že navrhovateľ sa počas celej spornej doby (trvania súdneho sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru) nezamestnal až do mája 2004, kedy začal podnikať. Navrhovateľ bol schopný vzhľadom na vysokoškolské vzdelanie ako aj prax orientovať sa na trhu práce a mohol sa zamestnať aj skôr. Navrhovateľ bol platne odvolaný z funkcie riaditeľa a tiež predsedu predstavenstva podľa Obchodného zákonníka. Odvolanie z funkcie riaditeľa a tiež predsedu predstavenstva navrhovateľ nikdy nenapadol. Navrhovateľ nič neurobil preto, aby sa dohodol o skončení pracovného pomeru. Nie je teda dôvod, aby bola navrhovateľovi priznaná náhrada mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov. Žiadal rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania proti rozsudku, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p., ktorý v napadnutom výroku, ktorým vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V prejednávanej veci sa navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi domáha nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1. marca 2000, kedy navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnaní až do 22. januára 2008 (do skončenia pracovného pomeru) vo výške 2.335.336 Sk. Okresný súd navrhovateľovi priznal náhradu mzdy za obdobie 15 mesiacov (primerane znížil náhradu mzdy za čas prevyšujúci 6 mesiacov) podľa ust. § 61 ods. 1 a 2 zák. č. 65/1965 Zb., Zákonníka práce účinného do 31. marca 2002 (ďalej len „Zákonníka práce“). Pokiaľ okresný súd vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy zamietol, rozhodol predčasne, keďže z výsledkov vykonaného dokazovania nie je jednoznačný záver k tomu, aby ďalšia náhrada mzdy navrhovateľovi nebola priznaná. Dôvody, pre ktoré okresný súd vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa na náhrady mzdy zamietol, t. j. že zabezpečená ochrana priznaním náhrady mzdy na obdobie 15 mesiacov je dostatočná, nezodpovedá podmienkam uvedeným v § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce až do dňa, kedy sa odporca dozvedel, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce na základe listu zo dňa 23. februára 2000, je neplatné. Nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce patrí pracovníkovi pri splnení zákonných predpokladov len do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru s pracovníkom zo strany organizácie je neplatné (viď rozhodnutie 4Cz 42/75). Okresný súd dôsledne nevyhodnotil všetky skutkové okolnosti, ak navrhovateľ uplatňoval nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, na základe ktorého môže súd náhradu mzdy na ďalší čas (presahujúci 6 mesiacov) znížiť prípadne náhradu mzdy pracovníkovi nepriznať, pričom prihliadne najmä na to, či pracovník bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Okresný súd nesprávne rozhodol, ak priznanie náhrady mzdy na dobu 15 mesiacov považoval za dostatočné napriek tomu, že skutkové okolnosti na základe podmienok uvedených v § 61 ods. 2 Zákonníka práce dôsledne neskúmal. Nie je zrejmé, na základe akých dôkazov a skutkových okolností dospel okresný súd k záveru, že nie je dôvodné za ďalšie obdobie nepriznať navrhovateľovi náhradu mzdy, ktorú je možné priznať aj v prípade, že v tomto ďalšom období bol pracovník zamestnaný, pričom priznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce nie je ekvivalentom nedosahovania mzdy u zamestnávateľa vo výške, ako doposiaľ. Okresný súd nevyhodnotil skutkové zistenia, či je dôvodné navrhovateľovi priznať náhradu mzdy do času, keď bol evidovaný na úrade práce vzhľadom na tvrdené okolnosti a predložené dôkazy navrhovateľom, ako aj potom, keď navrhovateľ začal vykonávať vo vlastnom mene podnikateľskú činnosť. Ani za uvedené obdobie nie je vylúčené, aby pracovníkovi náhrada mzdy podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce (s použitím § 252a ods. 1 Zákonníka práce účinného od 1. júla 2003) nemohla byť priznaná (viď napr. rozhodnutia publikované pod č. R 90/1970, V 80/1972, R 51/1975, R 36/1979, V 7/1985 a ďalšie). Podľa názoru krajského súdu nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce môže byť priznaný len do času, keď bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru pracovníka u zamestnávateľa. Od tohto momentu až do skončenia pracovného pomeru dohodou (do 22. januára 2008) uvedený stav by bolo možné posúdiť ako prekážku v práci na strane zamestnávateľa, v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 1.4.2002. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 13/2009 zo dňa 21. októbra 2010 (R 28/2011), podľa ktorého, ak po odvolaní zamestnanca z funkcie nebola s ním dohodnutá iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru; uvedený stav treba považovať za prekážku práce na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za existencie tejto prekážky v práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvať na ňom po celý pracovný čas. Vychádzajúc z uvedeného, ak okresný súd návrh navrhovateľa na náhradu mzdy zamietol i za obdobie, kedy bolo právoplatne určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné až do 22. januára 2008, kedy došlo ku skončeniu pracovného pomeru medzi navrhovateľom a odporcom dohodou, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právom posúdení veci, ak uvedený nárok posudzoval podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, v znení účinnom do 31.3.2002. Z uvedených dôvodov, keďže okresný súd riadne nezistil skutkový stav, zistené skutkové okolnosti nevyhodnotil spôsobom uvedeným v § 153 ods. 1 O.s.p. a rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci, krajský súd rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v napadnutom výroku, ktorým vo zvyšku návrh navrhovateľa na náhradu mzdy zamietol, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie prípustné n i e j e .