Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21S/51/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5012200397 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5012200397.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov senátu JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: T E S L A Liptovský Hrádok, a.s., so sídlom Pálenica 53/79, Liptovský Hrádok, IČO: 00 009 687, právne zastúpený JUDr. Petrom Jančim, advokátom, so sídlom R. XXX, I. T., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, 815 11 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 1040510/339181/2012/5141 zo dňa 16.03.2012, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline rozhodnutie žalovaného č. 1040510/339181/2012/5141 zo dňa 16. marca 2012 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a c) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania v celkovej výške 679,34 Eur, spočívajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 66 Eur a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 613,34 Eur, do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1040510/339181/2012/5141 zo dňa 16.03.2012, ktorým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Liptovský Mikuláš č. j. 660/230/67407/2011/Kand zo dňa 30.11.2011, ktorým podľa § 46 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2009 v sume 2.139,21 Eur. Žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie, zároveň si uplatnil náhradu trov konania. V žalobe žalobca poukázal na to vo vzťahu k neuznaniu odpočtu DPH z faktúry č. 13080 zo dňa 04.05.2009 vo výške 138,50 Eur ohľadne platieb za prenájom motorových vozidiel a to Škoda SUPERB a Škoda OCTAVIA uviedol, že správca dane ako aj žalovaný správny orgán neuznal odpočet DPH pri výdavkoch týkajúcich sa nakupovaných služieb, ktoré boli fakturované v tejto faktúre, pričom podľa žalovaného tieto služby nemajú určujúci charakter, ale sú len prostriedkom na využitie hlavného plnenia, t.j. nájom motorových vozidiel. Sám žalovaný pritom v odôvodnení rozhodnutia uvádzal, že v Zákone o DPH nie je definované zložené plnenie, aj keď podľa neho z ust. § 22 ods. 1 a 2 Zákona o DPH vyplýva, čo je cenou za takéto poskytnuté plnenie. Podľa žalobcu tieto služby majú samostatný určujúci charakter, nakoľko sa jedná o služby, ktoré sú iba prevádzkového charakteru, oddelené od prenájmu a priamo s ním nesúvisia. Z dôvodu zjednodušenia administrácie, tieto služby zabezpečovala práve spoločnosť, ktorá žalobcovi prenajala osobné motorové vozidlá. Týmto však nevznikol zákonný dôvod na posúdenie týchto prevádzkových nákladov ako súčasť prenájmu, ale sa mali posudzovať ako samostatná služba so samostatným prevádzkovým charakterom, kde je nárok na odpočet DPH. Je vždy len na zvážení nájomcu, či tieto služby bude vykonávať sám, alebo si ich zabezpečí subdodávateľským spôsobom, pričom musí byť zachovaný rovnaký princíp posudzovania oprávnenosti odpočtu DPH s poukazom aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora pod C-408/98. Ďalej tvrdil, že správca dane nezohľadnil žalobcom predložené dobropisy, vystavené v roku 2011, ktoré boli tzv. vyúčtovacími faktúrami, práve ku reálne poskytnutým službám a predstavovali vyčíslené rozdiely medzi skutočne zaplatenými prevádzkovými výdavkami za služby a reálnymi prevádzkovými nákladmi za služby, keď táto skutočnosť vyvracia tvrdenie správcu dane o použití týchto služieb ako prostriedku na využitie hlavného plnenia Ďalej žalobca v podanej žalobe nesúhlasí s neuznaním odpočtu DPH vo vzťahu k dokladu interné č. 99006 zo dňa 28.01.2009 vo výške 2.000,71 Eur, JCD č. 0607710900364 zo dňa 19.05.2009, k tomuto uviedol, že predmetné materiály boli dovezené na územie SR a následne Colný úradom SR prepustené do režimu voľného obehu v zmysle colného sadzobníka. Uviedol, že žalobca tento materiál spracoval a zároveň použil vo svojom výrobnom procese ako súčasť svojich výrobkov pre zahraničného odberateľa, pričom po dokončení výroby výrobkov, ktorých súčasťou bol aj dovezený materiál, ich žalobca vo svojej výslednej predanej cene v plnej hodnote zohľadnil a fakturoval všetky náklady spojené s obstaraním dovezeného tovaru, ako aj clo a náklady na colnú deklaráciu a náklady na likvidáciu technologických zbytkov predmetných dovezených materiálov a tiež náklady na samotné mechanické spracovanie predmetného materiálu a zisk. Do následnej predajnej ceny žalobca zahrnul náklady priamo a bezprostredne súvisiace s uskutočniteľnými, zdaniteľnými plneniami, čo priamo vyvracia tvrdenie správcu dane a žalovaného, že v súvislosti s predmetným tovarom nevznikli nákladové položky a teda sa ani nemohli uplatniť u platiteľa na výstupe. Žalobca poukázal, že pri dovoze tovaru je bezpredmetné, či samotná dodávka je nadobudnutá odplatne alebo bezodplatne. V tom videl pochybenie správnych orgánov a tvrdil, že v Zákone o DPH nie je ustanovenie, ktoré upravuje túto podmienku. Žalovaný a aj správca dane ignorovali skutočnosť, že faktúry neboli určené pre žalobcu, ale výlučne a výhradne pre colné účely a žalobca postupoval v súlade s § 49 až § 51 Zákona o DPH, nakoľko pred odpočet DPH splnil všetky podmienky. Na základe uvedených dôvodov rozhodnutie a postup žalovaného je v rozpore so zákonom, toto je nezákonné a žalobca bol týmito rozhodnutiami ukrátený na svojich právach, resp. bol poškodený. Rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza je nesprávne a v rozpore s obsahom spisov, nedostatočné na posúdenie veci. Žalovaný neuviedol v odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci a nesprávne a nedostatočne zdôvodnil akými ustanoveniami, akých právnych predpisov sa pri právnom posúdení veci riadil. Preto je rozhodnutie aj nepreskúmateľné. Zároveň žiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 250c ods. 1 O.s.p.. Krajský súd v Žiline na základe uznesenia pod č.k. 21S/51/2012-26 zo dňa 12. septembra 2012 odložil vykonateľnosť rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR pod č.1040510/339181/2012/5141 zo dňa 16.03.2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.09.2012. Žalovaný správny orgán sa k žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 20.08.2012, pričom žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť, stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi, ktoré boli obsiahnuté v rozhodnutí žalovaného a aj prvostupňového správneho orgánu. Krajský súd v Žiline v predmetnej veci nariadil termín pojednávania na deň 14.11.2012. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ako aj ich postupy v rozsahu danom žalobnými dôvodmi žalobcu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, rozhodnutie žalovaného bolo potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a) a c) O.s.p. z nasledovných dôvodov. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2009 právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podľa § 49 ods. 7 písm. a) citovaného zákona platiteľ nemôže odpočítať daň pri kúpe a nájme osobného automobilu; osobným automobilom sa na účely tohto zákona rozumie motorové vozidlo registrované v kategórii M1, 25) Z obsahu administratívneho spisu, z prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu mal súd preukázané, že vo vzťahu k žalobcovi bolo vydané rozhodnutie pod č. 660/230/67407/2011/Kand zo dňa 30.11.2011, ktorým žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2009 v sume 2.139,21 Eur. Správca dane ako prvostupňový správny orgán neuznal žalobcovi s poukazom na § 51 ods. 1, § 52 až § 54 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH odpočet dane z dokladu č. 92/0746, z faktúry č. 13080 zo dňa 04.05.2009 vo výške 19%, t.j. 138,50 Eur za služby súvisiace s nájmom dvoch osobných automobilov Škoda SUPERB EČV: BA761TD a Škoda OCTAVIA EČV: BA762TD. Správca dane konštatoval, že pri vylúčení predmetnej faktúry z nároku na odpočítane DPH vychádzal zo skutočnosti, že suma bez DPH, na predmetnej faktúre vo výške 1.450,24 Eur je rozčlenená na dve čiastky, a to čiastka za nájom vo výške 721,30 Eur a z čiastky za služby vo výške 728,94 Eur a posúdil predmetné plnenia ako zložené plnenie, ktoré sa člení na hlavné plnenie - nájom motorových vozidiel a vedľajšie plnenie - služby súvisiace s nájmom motorovým vozidiel a vedľajšie plnenie - služby súvisiace s nájmom motorových vozidiel, pričom konštatoval, že cieľom plnenia pre zákazníka pri prenájme motorových vozidiel je prenájom ako hlavné plnenie, keď ostatné služby spojené s týmto nájmom nemajú určujúci charakter, ale sú len prostriedkom na využitie hlavného plnenia. Konštatoval, že žalobca, ktorý prijal predmetné plnenie, mal pri odpočítaní postupovať podľa § 49 ods. 7 písm. a) Zákona o DPH platnom v roku 2009, pričom cenou plnenia nájmu osobného automobilu je v danom prípade celková fakturovaná, cena vrátane DPH. Daňový subjekt ďalej v rozpore s ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH odpočítal DPH pri dovoze tovaru z dokladov interné č. 990006, jednotný colný doklad č. 0607710900364 zo dňa 19.05.2009, vo výške 19%: 2.071 Eur, pretože prijatý tovar nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Daňový subjekt si odpočítaval daň z dovozu tovaru, ktorý nenakupoval, JCD za dovoz tovaru boli vystavené na základe faktúr pre colné účely, a iné faktúry za nákup tohto tovaru nedostal, o nákupe tovaru neúčtoval a neplatil zaň dodávateľovi uvedenému na faktúrach pre colné účely. Daňový subjekt mal podpísanú rámcovú zmluvu so zahraničným odberateľom, na základe ktorej pre neho zhotovoval časti klimatizačných zariadení, pričom tiesniace lišty do týchto komponentov si dodával samotný odberateľ. Žalobca si odpočítaval daň z dovozu týchto tesniacich líšt, prepravu tohto materiálu na Slovensko zabezpečoval zahraničný odosielateľ tovaru, pre ktorého sa výsledné komponenty vyrábali. Z tohto materiálu, ktorý si zasielal na výrobu zahraničný odberateľ, si žalobca odpočítal daň z dovozu, hoci do predajnej ceny jej komponentov vstupoval v nulovej hodnote, čiže nevstupoval do predajnej ceny, preto žalobca ho od zahraničného dodávateľa nenakupoval, lišty boli majetkom zahraničného dodávateľa. Tieto lišty žalobca nameral podľa požadovaných rozmerov, narezal plechy do rámov, holé ich nastriekal, vlepil do nich kartón, po obvode dal tiesniace lišty a vznikol hotový komponent, ktorý fakturoval tomu istému zahraničnému odberateľovi, ktorý si dodal časť materiálu na výrobu v kontrolovanom období, to boli tesniace lišty. Ostatné súčasti výrobku žalobca nakupoval a vchádzali spolu s prácou do predajnej ceny. Tovar bol prepustený do režimu voľný obeh. Podkladom pre výpočet colného dlhu boli predložené faktúry na colné účely, o ktorých žalobca neúčtoval a neuhrádzal ich, pretože slúžili len na colné účely. Princíp odpočítania dane vo väzbe na podnikanie platiteľa dane predpokladá, že daň sa môže odpočítať z plnení prijatých platiteľom, ak sa bezprostredne viažu na plnenie ním uskutočnené. V súvislosti s týmto tovarom platiteľovi nevznikli nákladové položky za nákup tohto tovaru a teda sa ani nemohli uplatniť u platiteľa na výstupe v cene ním uskutočnených dodávok tovaru. Do predajnej ceny výrobkov boli premietnuté súvisiace náklady, pri ktorých správca dane odpočítanie dane nenamietal. Žalobca nemohol s predmetným dovezeným tovarom voľne nakladať ako vlastník, pretože v skutočnosti sa nejednalo o jeho tovar, bol to tovar zahraničného vlastníka. Žalobca nemohol tento tovar napr. predať inej spoločnosti v nezmenenom stave, ani použiť na výrobu výrobkov pre iných odberateľov, ale musel ho použiť na zapracovanie do výrobkov pre zahraničného vlastníka, ktorý bol zároveň odberateľom jej výroby. Správca dane však uznal odpočítanie DPH zo všetkých služieb ako nákladov, ktoré vznikli žalobcovi v rámci úprav dovezeného tovaru a jeho zapracovania do hotových výrobkov. Mechanizmus odpočítania DPH z obstaraných služieb, u ktorých náklady na ne neboli súčasťou nákladov podniku, bol dodržaný. Žalovaný správny orgán rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že predmetné prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa so skutkovým a právnym záverom prvostupňového správneho orgánu, poukázal na uzavretú rámcovú zmluvu medzi žalobcom a spoločnosťou BUSINESS LEASE SLOVAKIA, s.r.o., Bratislava pre operatívny nájom motorových vozidiel č. 712 zo dňa 10.01.2008, dodatku č. 1 zo dňa 20.02.2008, v zmysle ktorej nájomnej zmluvy podľa bodu 4.2.1 sa výška mesačnej platby za prenechanie vozidla do užívania, ako aj za služby v súvislosti s tým poskytované určuje na základe položiek uvedených v bode A až L zmluvy, jedná sa o položky ako náklady spojené s dodaním vozidla a jeho doplnkov, kalkulovaná amortizácia vozidla, zákonné poistenie, havarijné poistenie, úrazové poistenie prepravovaných osôb, náklady na cestnú daň, koncesionárske poplatky, správny poplatok, náklady na údržbu, predplatné na náhradné vozidlo. Poukázal aj na bod 4.2.2 Rámcovej zmluvy a konštatoval, že v zmluve je nespochybniteľné, že do celkovej mesačnej leasingovej splátky bez DPH boli okrem výšky nájomného zahrnuté aj nasledovné položky - odpisy, úroky, poistenie, dane a poplatky, údržba, opravy a pneumatiky, cestná asistencia, správny poplatok a platba za náhradné vozidlo, čo predstavuje plnenie úzko súvisiace s nájmom motorových vozidiel, na ktoré sa vzťahujú daňový režim hlavného plnenia, preto poskytnutie týchto služieb bez nájmu motorových vozidiel by nemalo opodstatnenie. Poukázal na § 22 ods. 1 a 2 Zákona o DPH, že súčasťou ceny za poskytnutú službu, okrem nájmu motorových vozidiel boli aj položky podľa bodu 4.2.1 Rámcovej zmluvy, ku ktorej poskytovateľ služby - leasingová spoločnosť BUSINESS LEASE SLOVAKIA, s.r.o., Bratislava uplatnila daň, že za správnosť údajov vo faktúre zodpovedá platiteľ, ktorú službu dodal a ten je oprávnený uplatniť v cene daň. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom správcu dane, ten dospel k záveru, že odpočet DPH za služby súvisiace s nájmom predmetných osobných motorových vozidiel nie je možné priznať. Vo vzťahu k námietkam k citácii rozsudkov ESD uviedol, že rozsudky ESD č. C-308/96 a č. C-94/97 správca dane uviedol na vyjadrenie princípu aplikácie § 22 ods. 1 a 2 Zákona o DPH, pričom do Zákona o DPH bola transformovaná Smernica EÚ o uplatňovaní DPH č. 2006/112/ES, ktorú nahradila Smernica č. 77/388/EHS, z ktorej uvedené rozsudky vychádzajú. Správny orgán neakceptoval odpočet DPH s poukazom na § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. pri dovoze tovaru z dokladu interné č. 99006, JCD č. 0607710900364 zo dňa 19.05.2009, DPH vo výške 2.000,71 Eur, pričom správny orgán konštatoval, že prijatý tovar žalobca nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Poukázal na ust. § 49 ods. 2 Zákona o DPH a konštatoval, že žalobca si odpočítal daň z dovozu tovaru - tesniace lišty do klimatizačných zariadení, ktorý tovar nenakupoval, JCD za dovoz tovaru bolo vystavené na základe faktúr pre colné účely, iné faktúry za nákup tohto tovaru daňový subjekt neobdržal, o nákupe tovaru neúčtoval a za prijatý tovar dodávateľovi neplatil. Daňový subjekt mal podpísanú rámcovú zmluvu so zahraničným odberateľom, na základe ktorého pre neho zhotovovala časti klimatizačných zariadení, pričom tesniace lišty do týchto komponentov si dodával samotný odberateľ. Z dodávaných tesniacich líšt si daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane, ktorý si na výrobu zaslal zahraničný odberateľ. Do predajnej ceny ako jeden z komponentov výrobku vstupoval v nulovej hodnote, nakoľko lišty boli majetkom zahraničného dodávateľa, tieto lišty daňový subjekt nariezal podľa požadovaných rozmerov, holé ich nastriekal, vlepil do nich kartón, po odvode dal tesniace lišty a vznikol hotový výrobok, ktorý fakturoval predmetnému zahraničnému odberateľovi, ktorý si sám dodal časť materiálu na výrobu. Ostatné súčasti výrobku daňový subjekt nakupoval sám a vchádzali spolu s prácou do predajnej ceny. Na jednotlivých colných dokladoch za dovoz tovaru od zahraničných daňových subjektov, ako aj na faktúrach je uvedená dodacia podmienka DDP Liptovský Hrádok, podľa dodacích podmienok INCOTERMS 2000 sa jedná o podmienku devilere duti paid, čo znamená s dodaním clo platené. Podľa INCOTERMS 2000 povinnosťou predávajúceho je získať dovozné povolenie pre tovar, uhradiť clo, dovozné dane a iné dovozné dávky. Kupujúci prevezme tovar spolu so zodpovednosťou za tento tovar až v krajine, kde sa nachádza cieľový závod. V predmetnom prípade pri dovoze tovaru žalobca nevystupoval ani ako kupujúci tovaru a nemohol s ním voľne nakladať ako vlastník. Žalobca nemohol tento tovar predať inej spoločnosti v nezmenenom stave, použiť na výrobu výrobkov pre iných odberateľov, ale musel ho použiť na zapracovanie do výrobkov pre zahraničného vlastníka tovaru, ktorý bol zároveň odberateľom jej výrobkov. Žalobca nemal colným orgánom povolenú žiadnu formu aktívneho zušľachťovacieho styku. Predmetný tovar bol colným orgánom prepustený do navrhovaného colného režimu voľný obeh. Daňová povinnosť pri dovoze tovaru vzniká podľa § 21 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh. Vo vzťahu k uvedenému poukázal aj na rozsudky Európskeho súdneho dvora C-408/98 a C-98/98, ktoré poukazujú na základné princípy a pravidlá uplatňovania DPH, pričom ESD vyslovil názor, že pre uplatnenie nároku na odpočet dane z prijatého tovaru alebo služieb je nevyhnutné, aby náklady na tieto tovary alebo služby tvorili súčasť nákladov na uskutočniteľné zdaniteľné plnenie a mali tak priamu a bezprostrednú súvislosť s uskutočniteľnými zdaniteľnými plneniami. Argumentácia o vzniku nákladovej položky ako priamej a bezprostrednej súvislosti so zdaniteľnými plneniami vychádza z uvedených rozsudkov ESD a úzko súvisí s § 49 ods. 2 Zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Daň z pridanej hodnoty vymeraná colným orgánom sa viaže na tovar - tesniace lišty, ktoré sú vo vlastníctve švajčiarskej spoločnosti, s ktorými platiteľ nemôže disponovať ako vlastník. Z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že aby mohol byť uplatnený nárok na odpočet, musia mať nadobudnuté tovary a služby priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre uplatnenie nároku na odpočet. Odpočítaná môže byť len taká suma dane z pridanej hodnoty, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky zdaniteľného plnenia. Na vznik nároku na odpočet dane je potrebné, aby nadobudnuté tovary a služby mali priame a bezprostredné spojenie so zdaniteľnými plneniami, právo na odpočet DPH účtovanej na takéto tovary a služby vopred predpokladá, že výdavok vynaložený pri nadobudnutí bol súčasťou nákladových prvkov zdaniteľných plnení. Takýto výdavok musí byť preto súčasťou nákladov plnení na výstupe, ktoré využili nadobudnuté tovary a služby. To je dôvod, prečo musia takéto nákladové prvky vo všeobecnosti vzniknúť pred tým, než zdaniteľná osoba vykoná zdaniteľné plnenie, na ktoré sa vzťahujú. V predmetnom prípade žalobca zaplatil len daň z dovozu tovaru - tesniacich líšt, náklady na jej obstaranie nie sú nákladmi platiteľa, ale sú nákladmi švajčiarskej spoločnosti a tieto náklady sa premietnu do ceny uskutočnených zdaniteľných obchodov platiteľa. Uvedený postup pri dovoze tovaru zo Švajčiarska potvrdil aj daňový subjekt do Zápisnice z ústneho pojednávania č.j. 660/320/47546/2011/ And zo dňa 09.08.2011. Na základe uvedeného daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane pri dovoze tovaru, keďže daňovým subjektom nebola splnená podmienka na uplatnenie odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd mal preukázané, že žalobca ako podnikateľ uzavrel s obchodnou spoločnosťou BUSINESS LEASE SLOVAKIA s.r.o., Bratislava (ďalej len leasingová spoločnosť) rámcovú zmluvu pre operatívny nájom motorových vozidiel č. 712 a to dňa 10.01.2008 (ďalej len leasingová zmluva). Ako bolo zistené predmetom leasingu bol nájom motorových vozidiel na základe objednávky nájomcu, v ktorej nájomca uvedie požadovaný typ vozidla a jeho výbavu. V konaní bolo nesporné, že faktúra vystaviteľa - leasingovej spoločnosti - odberateľa žalobcu č. 13080 v sume 1.725,79 Eur, z toho DPH 275,55 Eur, na nájom vo výške 721,30 Eur a služby vo výške 728,94 Eur, spolu 1.450,24 Eur bez DPH, sa vzťahuje na nájom objednaných vozidiel podľa predmetnej leasingovej zmluvy. Z obsahu leasingovej zmluvy zo strany súdu bolo zistené, že účastníci dojednali v článku IV. Zmluvy mesačnú platbu, v ktorej v bode 4.2.1 dohodou určili výšku mesačnej platby za prenechanie vozidla do užívania, ako aj za služby v súvislosti s tým poskytované, na základe položiek, špecifikovaných pod písm. a) až i), ako a) katalógová cena, b) náklady spojené s dodaním vozidla, c) kalkulovaná amortizácia, d) poistné na povinné zmluvné poistenie, e) poistné na havarijné poistenie, f) úrazové poistenie prepravovaných osôb, g) náklady na cestnú daň a koncesionárske poplatky, h) počas obdobia nájmu úroková sadzba, stanovenie úrokovej sadzby na 12-mesačný BRÍBOR + BLS prirážku, i) správny poplatok, j) náklady za údržbu, pravidelný servis, opravy podľa pokynov výrobcu, výmena oleja, údržba, výmena súčiastok a pneumatík, predplatné na náhradné vozidlo, i) náklady za služby poskytnuté v medzinárodnej 24-hodinovej asistenčnej službe. Ďalej podľa bodu 4.2.2 účastníci zmluvy dohodli náklady, ktoré nebudú zahrnuté do výšky mesačnej platby a hradí ich nájomca pod písm. a) umývanie, leštenie a garážovanie vozidla, b) náklady na opravu, náhradné diely, vrátane výmeny pneumatík, ak tieto sú podľa informácie prijímacieho technika spôsobené nešetrným zaobchádzaním s vozidlom zo strany nájomcu, alebo sa nájomca primerane o vozidlo nestará, c) náklady za používanie diaľnic a rýchlostných komunikácií, d) ostatné dane, vzťahujúce sa na vozidlo a jeho používanie spolu s poplatkami a platbami s tým súvisiace, s výnimkou cestnej dane a nákladov spojených s prihlásením vozidla do evidencie motorových vozidiel v súlade s platnou právnou úpravou. S poukazom na článok XII bod 14.5 leasingovej zmluvy, body 4.2.1 a), b), c) boli určené ako nájom, body d) až l) ako služby. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia bolo nesporné, že vo faktúre dodávateľa - leasingovej spoločnosti č. 13080 bola vyúčtovaná cena za nájom a služby, špecifikovaná v písomnosti - kalkulácii, ktorá bola vystavená leasingovou spoločnosťou zo dňa 14.04.2008, podľa ktorej leasingová splátka zahŕňa podľa špecifikácie odpisy, úrok a zľavu, poistenie, dane a poplatky, údržba, opravy a pneumatiky, cestná asistencia, správny poplatok, bez ďalšej bližšej špecifikácie týchto položiek. V konaní nebolo sporné, že vo faktúre č. 13080 bol zahrnutý tak nájom vo výške 721,30 Eur, ako aj služby vo výške 728,94 Eur, všetko spolu 1.450,24 Eur bez DPH, všetko položky, ktoré sú upravené v bode 4.2.1 (článok IV. Leasingovej zmluvy). V leasingovej zmluve účastníci si dohodli, že k mesačnej platbe sa účtuje DPH vo výške platnej v čase, keď sa služby vykonali (v bode 4.2.4 Leasingovej zmluvy) je dohodnuté, že na základe písomnej požiadavky nájomcu možno mesačnú platbu, určenú v leasingovej zmluve, rozdeliť vo faktúre, na časť pokrývajúcu prenechanie vozidla na užívanie a časť pokrývajúcu s tým súvisiace služby. Podľa oddielu XII., bod 14.5 Leasingovej zmluvy z nej vyplýva, že účastníci sa dohodli na rozdelenie mesačných platieb v zmysle čl. 4.2.4 a to tak, že jednotlivé položky bodov 4.2.1 písm. a), b), c) majú predstavovať dohodnutý nájom ako časť mesačnej platby (pokrývajúce prenechanie vozidla na užívanie) a položky bodov 4.2.1 pod písm. d) až l) majú byť subsumované do časti mesačnej platby, pokrývajúcej služby súvisiace s prenechaním vozidla na užívanie. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Zo strany senátu Krajského súdu v Žiline je potrebné konštatovať, že predmetná leasingová zmluva nachádzajúca v administratívnom spise, uzatvorená medzi žalobcom a spoločnosťou BUSINESS LEASE SLOVAKIA, s.r.o., Bratislava je operatívnym leasingom, ktorý sa používa najmä v obchodných záväzkových vzťahoch a jeho hlavným ekonomickým účelom je umožniť žalobcovi ako príjemcovi leasingu časovo neobmedzené užívanie, resp. prevádzkovanie ním určenej veci, či majetkovej hodnoty za úplatu (v danom prípade žalobcom určených konkrétnych osobných motorových vozidiel). Ide o vzťah, ktorý vyplýva z ekonomickej podstaty operatívneho leasingu, ktoré pojmovo zodpovedá vzťahu nájomnému. Leasingovú zmluvu je potrebné vyhodnotiť ako inominátnu zmluvu, ktorá je uzavretá v súlade s § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Leasingové zmluvy môžu mať a majú znaky zmluvy o kúpe prenajatej veci, upravené v § 489 a nasl. Obchodného zákonníka a zmluvy o nájme dopravného prostriedku, ktorá zmluva je upravená v § 630 a nasl. Obchodného zákonníka. V danom prípade v preskúmavanej veci sa jedná o tzv. operatívny leasing. Posudzovaná leasingová zmluva, resp. túto je potrebné posudzovať aj podľa ust. § 630 a nasl. Obchodného zákonníka - č. 513/1991 Zb.. Ako vyplýva z ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účinného do 31.12.2010, predmetná leasingová zmluva je inominátnou zmluvou, k jej uzavretiu je potrebné, aby účastníci dostatočne určili predmet svojich záväzkov. V prípade operatívneho leasingu podľa názoru senátu krajského súdu, obsahom leasingovej zmluvy musí byť zrozumiteľné označenie predmetu leasingu, doby leasingu a dojednania o leasingovej splátke tak, aby bola zrejmá jej špecifikácia a spôsoby jej platby, prípadne dohoda o platbám mimo leasingových splátok. Z hľadiska právnej istoty je vhodné, aby si účastníci leasingovej zmluvy upravili svoje práva a povinnosti v prípade zodpovednosti za vady predmetu leasingu a tiež dôsledky porušenia rôznych zmluvných povinností. O obsahu leasingovej zmluvy predovšetkým rozhoduje dohoda zmluvných strán, resp. jej účastníkov. Aj vo vzťahu k jej podstatnej náležitosti - dojednanie výšky leasingovej splátky, ktorá obvykle sa dojednáva ako mesačná platba - mesačná splátka, nie je vôľa účastníkov leasingovej zmluvy pri určovaní výšky a spôsobu určenia leasingovej splátky, obmedzená kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. To znamená, že je na výlučnej vôli účastníkov leasingovej zmluvy, akým spôsobom si leasingovú splátku, obvykle dojednanú vo forme mesačnej splátky, dojednajú nielen čo do výšky, ale aj čo do jej špecifikácie. Je teda na vôli účastníkov leasingovej zmluvy, ktoré jednotlivé zložky subsumujú do obsahu leasingovej splátky. Pokiaľ je leasingová splátka dojednaná ako celok a z jej obsahu je jednoznačné, že je to forma platenia leasingu vo forme platby mesačne, nie je pochýb o tom, že celá leasingová platba je, účastníkmi zmluvy dohodnutá a určená ako platba za užívanie predmetu leasingu. K predmetnej leasingovej zmluve v prejednávanej veci súd konštatuje, že mesačná platba, označená v článku IV, je v bode 4.2.1 špecifikovaná ako mesačná platba, v ktorej sú obsiahnuté (v časti platby) náklady za prenechanie vozidla do užívania (tzv. nájom) a v časti platby náklady za služby v súvislosti s tým poskytnuté. Súčasne účastníci leasingovej zmluvy dohodli, že položky 4.2.1 bod a), b), c) sú položky, ktoré predstavujú v mesačnej platbe časť za prenechanie vozidla do užívania a d) až l) citovaného ustanovenia sú subsumované do časti mesačnej platby, označenej ako služby v súvislosti s užívaním poskytované, platené nájomcom. Je potrebné konštatovať, že leasingová splátka - mesačná platba leasingu by mala obsahovať aj náklady na prevádzku vozidla a všetko to, čo s prevádzkou motorového vozidla bezprostredne súvisí a bez ktorého by prevádzka motorového vozidla nemohla byť realizovaná. Z obsahu leasingovej zmluvy nebolo preukázané, že mesačná platba, dohodnutá v článku IV. špecifikovaná v bode 4.2.1 písm. a) až l), je dojednaná tak, že by bolo bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že všetky položky bodu 4.2.1 písm. a) až l) treba posudzovať za platby titulom prenechania vozidla do užívania a za služby, ktoré bezprostredne s prenechaním a prevádzkou vozidla súvisia. Z dojednania bodu 4.2.1 jednoznačne nevyplýva, že v mesačnej platbe, ktorá je upravená v tomto ustanovení, sú subsumované nielen položky platby, ktoré sú titulom prenechania vozidla do užívania a služieb, ktoré bezprostredne s prevádzkou vozidla súvisia, bez ktorých by prevádzka - užívanie vozidla, nebolo realizované, a nie je zrejmé, či služby, ktoré v bode 4.2.1 dojednali účastníci, zahrňujú aj služby, ktoré nemajú charakter služieb, ktoré bezprostredne súvisia s hlavnou činnosťou - s užívaním vozidla, bez ktorých by prevádzka vozidla nemohla byť realizovaná. Taktiež v konaní nebolo preukázané (vzhľadom na neurčitú špecifikáciu služieb), o aký charakter služieb, z ktorých odpočet DPH žalobca si uplatnil, sa jedná, tak aby bol ich vzťah k hlavnému plneniu (užívaniu vozidiel) riadne identifikovaný. Senát krajského súdu konštatuje, že podľa jeho názoru, pokiaľ by účastníci leasingovej zmluvy označili výšku mesačnej platby - bodmi a) až i) bez toho, aby uviedli, že časť mesačnej platby je špecifikovaná ako platba za prenechanie vozidla na užívanie a časť za služby s tým súvisiace, nebolo by sporné, že dojednaná výška mesačnej platby leasingovej splátky je dojednaná ako celok a platilo by jednoznačne zmluvné dojednanie účastníkov tejto zmluvy. Nakoľko v predmetnej leasingovej zmluve účastníci nedefinovali charakter služieb, ktoré sú v súvislosti s nájmom poskytované, bude potrebné, aby vo vzťahu k jednotlivým položkám účtovaných služieb správny orgán vykonal dokazovanie a vyslovil názor, či sa jedná o službu, ktorá bezprostredne s užívaním vozidla súvisí a bez ktorej by prevádzka vozidla nemohla byť realizovaná, alebo sa jedná o iný druh služby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a to z toho dôvodu, že dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádza z nedostatočného zistenia skutkového stavu - § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. (z obsahu spisu nie je zrejmá špecifikácia položiek, ktoré tvoria položku služieb, účtovaných vo faktúre č. 13080 a následne zrušil rozhodnutie aj podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p., keď bol iného právneho názoru, než vyslovil žalovaný správny orgán z dôvodu toho, že súd sa nestotožnil s názorom, že jednoznačne, určite je v bode 4.2.1, v jej jednotlivých ustanoveniach písm. a) až l) definovaná výška mesačnej platby, teda výška dohodnutej leasingovej splátky, ktorá má charakter tzv. „nájmu“. Z obsahu formulácie bodu 4.2.1 tento záver jednoznačne nevyplýva a až následným vykonaným dokazovaním vo vyššie uvedenom smere je možné zistiť a ustáliť, či konkrétne účtované služby možno subsumovať pod služby bezprostredne súvisiace s leasingom, teda s užívaním vozidla, bez ktorej by prevádzka vozidla nemohla byť realizovaná, alebo sa jedná o iný druh služieb. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadne neuznania odpočtu DPH pri dovoze tovaru - profily obdĺžnikového tvaru s polyuretánu - tesniace lišty určené na výrobu klimatizačných zariadení z dokladu interné č. 99006, krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením žalovaného správneho orgánu. Súčasťou správneho spisu je zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 9.8.2011, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia žalobcu. Títo uviedli, že tovar ako napr. pásy z polyuretánu, určené na výrobu klimatizačných jednotiek, sú fyzicky prepravované do SR do spoločnosti žalobcu, kde sa na nich vykonávajú určité operácie a určitý tovar žalobca fakturuje prevažne späť odberateľovi Mountair AG, Švajčiarsko, v prípade Horizon Technology ich fakturovali odberateľovi Motion Network a.s. Bratislava. Dovezený základný materiál k spracovaniu sa nestáva vlastníctvom žalobcu, ale žalobca vykoná nejaké práce - služby súvisiace s tvárnením, úpravou a podobne a podľa rámcovej zmluvy a aj podľa ďalších požiadaviek kupujúceho a konkrétnej technicky jasnej objednávky. Ďalej žalobca tovar zašle a vyfakturuje ho podľa dispozície odberateľa buď nazad do Švajčiarska alebo inému odberateľovi. Colný dlh pri dovoze tovaru za predmetný tovar uhrádza žalobca. Samotný tovar vyrobený žalobcom, žalobca fakturuje dodávateľovi v cenách dohodnutých. Podľa § 22 ods. 1 zák.č. 222/2004 Z.z. v znení do 31.12.2009 základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby. Podľa § 22 ods. 2 písm. a) cit.zák. do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj iné dane, clá a poplatky vzťahujúce sa na tovar alebo službu. Podľa § 22 ods. 2 písm. b) cit.zák. do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj súvisiace náklady (výdavky), ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a náklady poistenia požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) cit.zák. dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. Krajský súd má zato, že v danom prípade je dôležité vychádzať z definície dodania tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH v znení účinnom ku dňu ukončenia zdaňovacieho obdobia máj 2009, ktorého sa týka dodatočný platobný výmer. Dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že aby bol tovar dodaný, je potrené splniť podmienku nakladať s hmotným tovarom ako vlastník, t.j. v konečnom dôsledku je potrebný prevod vlastníckeho práva na daňový subjekt. Len vtedy možno do základu dane zahrnúť v zmysle § 22 ods. 2 cit.zák. aj iné dane, clá a poplatky, vzťahujúce sa na tovar alebo službu a súvisiace náklady (výdavky). Uvedené vyplýva z dikcie § 22 ods. 1 cit.zák., kde je uvedené, čo je základom dane pri dodaní tovaru alebo služby. V danom prípade bolo však preukázané, že tovar, ktorý bol dovážaný a prepustený do režimu voľný obeh, nebol dovážaný ako tovar, ktorý by sa stal vlastníctvom žalobcu, t.j. nebol dodaný v zmysle definície § 8 ods. 1 písm. a) Zák. o DPH. V správnom spise sa nenachádza žiaden dôkaz o tejto skutočnosti. Jednotný colný doklad č. 99006 zo dňa 28.1.2009 bol vystavený len na colné účely - nie je titulom na prevod vlastníckeho práva na žalobcu. Predložená faktúra resp. faktúry, ktoré boli podkladom pre výpočet colného dlhu, boli taktiež vystavené len na colné účely. O týchto žalobca neúčtoval a neuhradil ich dodávateľovi. Taktiež v zápisnici zo dňa 09.08.2011 zástupcovia žalobcu uviedli, že takto dovezený tovar sa nestával vlastníctvom žalobcu. Teda aj keď žalobcovi vznikla daňová povinnosť pri dovoze tovaru v zmysle § 21 ods. 1 písm. a) cit.zák., týmto spôsobom sa ešte nestal vlastníkom tohto tovaru a teda nedošlo k dodaniu tovaru v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) cit.zák.. Z hodnoty tohto tovaru nemôže odpočítať daň, pretože nie je splnená podmienka § 49 ods. 2 cit.zák., keďže z uvedeného tovaru neplatil daň ako platiteľ pri dovoze tovaru, keďže žalobca tovar nenakupoval a nezaplatil zaň kúpnu cenu. Je nerozhodné, že tovar bol prepustený do colného režimu voľný obeh podľa § 21 ods. 1 písm. a) cit.zák.. Je tiež nedôvodná námietka žalobcu, že správca dane rozlišuje odplatné a bezodplatné nadobudnutie dodávky. Správca dane skúmal samotné dodanie tovaru, ktorého dôsledkom by bol prevod vlastníckeho práva na žalobcu. Ak nebola splnená táto prvotná podmienka, nebolo potrebné sa zaoberať prípadnou bezodplatnosťou či odplatnosťou tvrdeného prevodu. Z týchto dôvodov táto námietka žalobcu nemohla byť úspešná. Žalobca mal v konaní úspech, a preto pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. mu vzniklo právo na náhradu trov konania. Tieto si uplatnil prostredníctvom právneho zástupcu vo vyčíslení trov konania predloženom na pojednávaní dňa 14.11.2012. Žalobcom uplatnená náhrada trov konania v celkovej výške 679,83 € pozostávala zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 66 €, z trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 127,16 €, písomné podanie na súd- žaloba vo výške 127,16 €, účasť na pojednávaní dňa 14.11.2012 vo výške 127,16 €; ďalej z náhrady za stratu času za 6 polhodín (6 x 12,71 €) spolu vo výške 76,26 €, náhrady hotových výdavkov vo forme cestovného vo výške 52,32 €, režijného paušálu (3 x 7,63 €) spolu vo výške 22,89 € a DPH, ktoré si uplatnil len k odmene právneho zastupovania vo výške 76,30 € a k režijnému paušálu vo výške 4,58 €. Súd preskúmal písomnú špecifikáciu uplatnených trov konania predloženú právnym zástupcom žalobcu a priznal žalobcovi náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 66 € a z trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby a hotové výdavky (viď nižšie podľa rozpisu). A/ Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vždy v znení ku dňu vykonania úkonu (ďalej len vyhláška) je výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. Výpočtový základ pre rok 2012 predstavuje sumu 763 €. Podľa § 11 ods. 4 vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. Jedna šestina výpočtového základu pre 2012 predstavuje sumu 127,17 €. Podľa názoru súdu právny zástupca pri zaokrúhľovaní zrejme pochybil, keď odmenu určil v sume 127,16 €, keď je zrejmé, že 1/6 z výpočtového základu je 127,17 €. Nie je dôvod použiť iné pravidlá zaokrúhľovania, než základné pravidlá stanovené pre zaokrúhľovanie vypočítaného zvyšku sumy v eurách, ktorá má byť skutočne zaplatená alebo vyúčtovaná- t.j. ak tento je nižší ako polovica jedného euro centa, sa zaokrúhľuje nadol na najbližší eurocent a ak celkový vypočítaný zvyšok konečnej sumy, ktorý sa rovná polovici alebo je vyšší ako polovica jedného eurocenta, sa zaokrúhľuje nahor na najbližší eurocent (§ 2 ods. 3 zákona č. 659/2007 Z.z.). Súd však pri výpočte trov konania vychádzal z uplatnenej sumy, nakoľko v zmysle § 13 ods. 1 vyhlášky môže advokát základnú sadzbu tarifnej odmeny znížiť. Súd priznal odmenu za tri úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia ku dňu 31.05.2012 ako vyplýva z plnomocenstva doloženého k žalobe vo výške 127,16 €, za písomne podanie na súd- žalobu podanú osobne dňa 04.06.2012 vo výške 127,16 € a za účasť na pojednávaní na tunajšom súde dňa 14.11.2012 vo výške 127,16 €, €, spolu 381,48 €. B/ Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky možno od klienta požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby- tzv. režijný paušál. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. Súd v súlade s § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal ako trovy konania aj režijný paušál za rok 2012 3 x 7,63 €; režijný paušál spolu 22,89 €. C/ Súd priznal ako trovy konania aj zaplatený súdny poplatok vo výške 66 €. D/ Súd v súlade s § 1 ods. 3, § 15 písm. a), § 16 ods. 4 vyhlášky a v súlade so zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách priznal aj náhradu preukázaných cestovných výdavkov- cestovné za použitie osobného motorového vozidla Škoda Octavia, ev. č. LM 067 BV na pojednávanie dňa 14.11.2012 v sume 51,83 € - počet kilometrov (90) x počet ciest (2) x náhrada za jeden kilometer jazdy podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 632/2008 o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách účinného ku dňu pojednávaní (0,183 €) pri spotreba paliva na 100 km (6,9 l) a cene paliva - benzín Natural 95- stanovenej Štatistickým úradom SR za 46.týždeň roku 2012 (1,521 €/ l), nakoľko žalobca cenu benzínu preukázal pokladničným blokom zo dňa 01.11.2012. E/ Súd priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 15 písm. b), § 17 vyhlášky náhradu za stratu času za čas strávený na ceste I. T.-Žilina a späť v súvislosti s pojednávaním dňa 14.11.2012 v trvaní 6 polhodín, tak ako si ju uplatnil žalobca v sume 76,26 €, nakoľko súdom vypočítaná náhrada bola vyššia (6 x 12,72 €) a v súlade s dispozičnou zásadou súd nemôže priznať viac, ako si žalobca uplatnil. F/ Súd priznal v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky DPH (20 %) vo výške 80,88 €, nakoľko mal preukázané podľa osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty zo dňa 20.03.2006, že právny zástupca žalobcu je platiteľom dane od 01.04.2008, o ktorú sa zvýšila odmena za úkony právnej služby a režijný paušál, keďže k ostatným náhradám si DPH neuplatnil. Uvedený sumár úkonov právnej služby a ich hodnoty považuje súd podľa konkrétnych okolností predmetného prípadu za účelný a hospodárny (z hľadiska odmeňovania) pre uplatňovanie príslušného práva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p..