Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21CoE/141/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5012896830 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5012896830.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jaroslavom Kabáčom, so sídlom Exekútorského úradu Z. XXX/XX, XXX XX S. C., vo veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s., so sídlom Mamateyova ul. č. 17, Bratislava, IČO: 35937874, proti povinnému: Družstvo podielnikov, Sedliacka Dubová, IČO: 31 583 776, vymazaný z obchodného registra dňa 21.02.2012, o vymoženie 5498,54 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 6Er/848/1999-30 zo dňa 21.06.2012, takto jednomyseľne r o z h o d o l : uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e. Vo zvyšnej časti zostáva rozhodnutie okresného súdu nedotknuté. Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a súčasne exekúciu zastavil a uložil oprávnenému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 31,52 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Exekučný titul v konaní predstavoval vykonateľný platobný výmer Všeobecnej zdravotnej poisťovne, pobočky Dolný Kubín č. 1068/98/4 zo dňa 14.05.1998, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 165 649 Sk. Súd exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že po tom čo došlo k zrušeniu konkurzu na povinného pre nedostatok majetku na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 51-24K/7/00-Ga zo dňa 26.05.2011, bol povinný dňa 21.02.2012 vymazaný z obchodného registra, čo predstavuje iný dôvod, pre ktorý nie je možné exekúciu vykonať. O trovách exekúcie rozhodol okresný súd s poukazom na § 196, § 200 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazal na ich úhradu oprávneného, lebo povinný stratil právnu subjektivitu. Keďže dôvodom zániku povinného bola nemajetnosť, súd rozhodol o povinnosti uhradiť trovy exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku per analogiam. Súd pri určení trov exekúcie vychádzal zo znenia vyhlášky č. 288/1995 Z.z. účinného do 30.04.2008. Okresný súd v odôvodnení poukázal na to, že konal s oprávneným, síce bolo zistené, že došlo k dvojnásobnému postúpeniu predmetnej pohľadávky, nakoľko do dnešného dňa nebol na tunajší súd podaný návrh na zmenu účastníka. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách exekúcie podal odvolanie oprávnený a žiadal prvostupňové rozhodnutie zmeniť tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie neprizná. V odvolaní uviedol, že predmetné exekučné konania sa začalo dňa 07.06.1999, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, t.j. exekučné konanie začalo pred 01.02.2002, posudzuje a dokončí sa podľa predpisov do 01.02.2002. Podľa § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom do 31.01.2002), ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo znenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku. Nárok na náhradu trov exekúcie od oprávneného je nárokom, ktorý má svoj základ v ustanoveniach procesného práva, preto o zavinení oprávneného možno uvažovať len z hľadiska procesného zavinenia, majúceho príčinnú súvislosť s výsledkom konania. Oprávnený v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, t.j. že v budúcnosti dôjde k vyhláseniu konkurzu a následnému zrušeniu konkurzu pre nedostatok majetku. K zastaveniu exekúcie nedošlo procesným zavinením oprávneného, t.j. nie je možné aplikovať ustanovenie § 203 Exekučného poriadku. V súvislosti s prelomením zásady § 197 ods. 1 Exekučného poriadku ust. § 203 Exekučného poriadku, pričom podmienka tohto postupu je určitá forma procesného zavinenia, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.10.2010, sp. zn. 6M Cdo/4/2010. Oprávnený odôvodnil svoj právny názor aj poukázaním na právne postavenie exekútora. Vychádzajúc z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/07-11, sp. zn. II. ÚS 272/08-35 a rozsudku ESĽP Van der Musselle c. Belgicko z 23.11.1983, má za to, že i keď je exekútor nositeľom verejnej moci, ktorú vykonáva nezávisle, to ešte neznamená, že má mať zistenú náhradu nákladov exekúcie vždy. Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, nie je protiústavný. Toto riziko, ktoré exekútor nesie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Je potrebné vychádzať z toho, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko, spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude stačiť na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie. Pri určení okruhu účastníkov tohto exekučného konania je potrebné vychádzať zo znenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku do 31.01.2002. Uviedol, že návrh na zmenu oprávneného nepodal, nakoľko i v prípadoch, kde oprávnený podal návrhu na zmenu alebo i dokonca v prípadoch, kde súdy rozhodli o zmene oprávneného na základe oznámenia alebo návrhu, Slovenská konsolidačná, a.s. podávala, ak tu nebol predpoklad uspokojenia pohľadávky, námietky voči rozhodnutiam súdov. Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, (ďalej len „O.s.p.“), predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Uviedol pri tom, že aj keď možno súhlasiť s názorom oprávneného, že v danom prípade s ohľadom na čas začatia exekučného konania, bolo potrebné s poukazom na § 235 ods. 2 Exekučného poriadku potupovať podľa znenia Exekučného poriadku do 31.01.2002 a teda, že súd citoval nesprávne znenie Exekučného poriadku, považuje napadnutý výrok o trovách exekúcie za vecne správny. Výška trov súdneho exekútora bola významne súdom zredukovaná, boli mu priznané len nevyhnutné trovy. V danom prípade je teda odvolaním napadnutý výrok uznesenia subsumovateľný pod ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.02.2002. S ohľadom na charakter oprávneného, disponujúceho značným aparátom, ktorý pri vydávaní exekučného titulu konal ako správny orgán a druh podnikateľského subjektu povinného- poľnohospodárske družstvo, oprávnený mohol získať prostriedkami, ktoré mal k dispozícii, vedomosť, že u povinného je veľmi reálne, že nedôjde k vymoženiu vymáhaného nároku s ohľadom na jeho majetkové pomery. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 238 ods. 2 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu napriek istým argumentačným nepresnostiam ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom na argumentáciu odvolateľa treba zvážiť, či možno v rámci ústavne konformného výkladu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení do 31.01.2002 zaviazať oprávneného na úhradu trov exekučného konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia (chýbajúce procesné zavinenie) a to s poukazom, že súdny exekútor má zákonom priznaný nárok na úhradu trov exekúcie (§ 196 Exekučného poriadku). Odvolateľ je presvedčený, že súdny exekútor musí niesť riziko možnej povinnosti znášať trovy exekúcie v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude možné zaviazať povinného. Vychádzajúc z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 297/2010-11 zo dňa 31.08.2010, možno dôjsť k záveru, že s takouto argumentáciou odvolateľa možno súhlasiť. Exekučný poriadok v znení do 31.01.2002 bol založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné zaviazať oprávneného. A prípad zániku právnickej osoby, ak bola zachovaná náležitá opatrnosť pri podávaní návrhu na výkon exekúcie, pod procesné zavinenie nespadá. Tento právny názor je v zásade rovnaký, k akému dospel aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 455/08. Rovnako pri riešení základnej právnej otázky v súdenom prípade, je zaujímavý aj nález pléna českého ústavného súdu zo dňa 29.09.2010 sp. zn. Pl. ÚS 16/08 vo veci preskúmania ústavnosti § 89 vety druhej zákona č. 120/2001 Sb., o soudních exekutrech a exekuční činnosti (exekuční řád), ktorého znenie je obdobné ako znenie ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v aktuálnom znení, keďže za použitia analógie tohto ustanovenia v dôsledku chýbajúcej právnej úpravy, založil okresný súd prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie na oprávneného. Okresný súd Semily v ČR navrhol zrušenie ustanovenia § 89 vety druhej českého exekučného poriadku (v znení: V prípade zastavenia exekúcie pre nemajetnosť hradí paušálne určené či účelne vynaložené výdaje exekútorovi oprávnený.), preto, že podľa jeho názoru je toto ustanovenie v rozpore s čl. 36 Listiny základných práv a slobôd vo vzťahu k oprávnenému, keďže by malo byť na štáte, aby zaistil vymáhateľnosť práva, a to bez toho, aby oprávnený musel dopredu zvažovať, či exekúcia bude či nebude bezvýsledná. Vo veci samej dospel český ústavný sud k záveru, že návrh nie je dôvodný, keďže v úvahu prichádza ústavne konformný výklad napadnutého ustanovenia a tento má prednosť pred kasáciou napadnutého ustanovenia, pričom poukázal na to, že si je plne vedomý toho, ako zákonodarca pri prijímaní napadnutej právnej úpravy postupoval zámerne tak (stanovisko ministra spravodlivosti v rámci druhého čítania návrhu zákona, ktorým sa menil exekučný poriadok k otázke odmeňovania exekútora v prípade nemajetnosti dlžníka dostupné na http://www.psp.cz/eknih/2006ps/stenprot/022schuz/s022131.htm), aby obišiel judikatúru ústavného súdu a pokúsil sa do právnej úpravy presadiť svoju vôľu bez ohľadu na vysokú mieru rizika, že táto úprava nebude ústavne konformná. V náleze ústavný súd vyslovil, že v prípade zastavenia exekúcie pre nemajetnosť povinného je povinnosť oprávneného hradiť paušálne určené či účelné vynaložené trovy exekútora závislá od posúdenia miery jeho zavinenia na zastavení exekúcie. Procesne zavinenie nie je dane bez ďalšieho dispozičným úkonom- návrhom na nariadenie exekúcie. Obsahom uvedeného stanoviska ministra bolo obdobne ako v dôvodovej správe bod 68 (viz. nižšie) či je správne, aby v prípade nemajetnosti súdnemu exekútorovi nikto nič nezaplatil, ak mu súčasne nebolo dané právo odmietnuť vykonávať nebonitnú, nezaujímavú zákazku. Vyššie uvedené české rozhodnutia súd uvádza preto, že pri obsahovo blízkej právnej úprave, slovenské sudy sa na problematiku náhrady trov súdneho exekútora v prípade nemajetného povinného, ktorý zomrel, v prípade právnickej osoby zanikol, pozerajú inak. Najvyšší súdu SR v uznesení zo dňa 29. februára 2012, sp. zn. 6 M Cdo 11/2011 vyslovil: „ak došlo k zastaveniu konania o dedičstve z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok (§ 175h ods. 1 O.s.p.), exekučný súd zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), ale preto, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku); v takomto prípade znáša trovy exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku); porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2011 sp. zn.7 M Cdo 5/2011, schválené dňa 13. decembra 2011 občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na uverejnenie v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk.“ Najvyšší súdu SR v uznesení zo dňa 15. augusta 2012, sp. zn. 6 M Cdo 13/2012 vyslovil: „Nie je sporné, že ak sa v priebehu exekúcie zistí, že povinný nemá ani taký majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie, je takéto zistenie dôvodom zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Podľa dovolacieho súdu iný dôvod zastavenia exekúcie tu nie je ani v prípade, keď povinný, ktorý je právnickou osobou, zanikne výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu z dôvodu jeho predchádzajúceho zrušenia bez likvidácie. Zánik povinného a strata jeho právnej spôsobilosti je totiž v takomto prípade prakticky dôsledkom jeho nemajetnosti a práve táto skutočnosť je v príčinnej súvislosti s jeho zánikom. Ak teda príčinou zániku povinného je nedostatok jeho majetku, exekučný súd zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), ale preto, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku); v takomto prípade znáša trovy exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku); porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2011 sp. zn. 3 M Cdo 10/2011.“ V súdenom prípade došlo taktiež k výmazu povinného z obchodného registra v dôsledku jeho nemajetnosti. V čase podania návrhu na vykonanie exekúcie Exekučný poriadok ešte neobsahoval ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, napriek tomu vyplnenie medzery v zákone jeho aplikáciou, je podľa názoru odvolacieho súdu legitímne a to v kontexte najnovšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva príklon k názoru, že súdny exekútor musí mať nahradené trovy exekúcie aj v prípade neúspešných exekúcii z dôvodu nedostatku majetku povinného, a to aj po jeho smrti či zániku. Odvolací senát nepriznával náhradu trov súdnemu exekútorovi po zániku povinného, ak k nemu došlo po splnení konečného rozvrhu výťažku, teda po zrušení konkurzu, keďže súdny exekútor si mal prihlásiť svoju pohľadávku do konkurzu. Uvedené platí do účinnosti § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, odkedy bola povinnosť hradiť trovy exekúcie prenesená aj v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok povinného na oprávneného. Aj zo zavedenia tohto ustanovenia možno usudzovať na vôľu zákonodarcu, aby bola úhrada trov exekúcie pri nemajetnosti povinného uložená vždy oprávnenému. Odvolací súd vychádzal aj z bodu 68 dôvodovej správy k zákonu č. 32/2002 Z.z., ktorým bol novelizovaný § 203 Exekučného poriadku a zavedený ods. 2 cit. ustanovenia: „oprávnený mimoriadne znáša trovy exekúcie v prípade ak majetok povinného nepostačuje na úhradu týchto trov. V opačnom prípade by trovy exekúcie znášal exekútor, pretože žiadne ustanovenie tohto zákona mu neumožňuje odmietnuť výkon exekúcie. Exekútor by tak bol sankciovaný za výkon svojho povolania.“ Vychádzajúc z vyššie uvedeného a rozhodnutia NS SR zo dňa 15. augusta 2012, sp. zn. 6 M Cdo 13/2012, napriek tomu, že exekúcia začala dôvodne, povinný bol nemajetný, a preto musí oprávnený výnimočne znášať náhradu trov exekúcie namiesto povinného, a nič na tom nemení ani fakt, že absencia majetku postačujúceho aspoň na úhradu trov exekúcie mala za následok až zánik povinného. Odvolací súd uvádza, že si je vedomý, aký vážny zásah do majetkovej sféry a práva na súdnu ochranu prestavuje výklad Exekučného poriadku ohľadom dôvodov zastavenia exekúcie a tým pádom aj náhrady trov v zmysle vyššie cit. uznesení Najvyššieho súdu SR. Na jednej strane tu existuje právo súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie, na druhej strane povinnosť štátu zabezpečiť prístup k vymáhateľnosti práva. Preto odvolací súd poukázal aj české súdne rozhodnutia, keďže aj samotný odvolací senát rozhodoval v ich duchu, predtým, ako boli prijaté vyššie cit. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Zároveň je toho názoru, že sa jedná o tak závažné hodnotové otázky právneho poriadku, kedy by vôľa zákonodarcu ako motív zákonodarcovho jednania mala byť v primeranej forme a rozsahu vyjadrená v samotnej právnej norme. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., keď zistil, že oprávnený ohľadne svojho odvolania úspech nemal, ostatným účastníkom žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom oprávneného nevznikli. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal. Vo zvyšnej časti zostáva rozhodnutie okresného súdu nedotknuté, nakoľko nebolo napadnuté odvolaním. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.