Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/94/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5012897136 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5012897136.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľa: Akad. sochár Z. D., nar. X. X. XXXX, bytom E. XXX, zastúpeného JUDr. Mariánom Kuckom, advokátom, so sídlom v T., H. X proti odporcovi: Denník PRÁCA, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Odborárske námestie 3, IČO: 31 341 772, o ochranu osobnosti, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 13C/1102/1997-237 zo dňa 22. 9. 2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa v budúcnosti uverejnenia tvrdení (bližšie uvedených v návrhu na začatie konania) a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 66 387,84 eur (2 000 000,- Sk), zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporcom uverejneným článkom v denníku PRÁCA dňa 11. 3. 1997 pod názvom „Morový stĺp je tŕňom v očiach H.“ (ktorého znenie nebolo medzi účastníkmi sporné), bolo šírenie informácie sprostredkované spôsobom, ktorý nevybočoval z medzí platných v demokratickej spoločnosti, ani všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti a neprekročil ani rozsah novinárskej etiky. Odporca sa zároveň mohol pri uverejnení článku rozumne spoliehať na informácie poskytnuté dotknutými stranami bez nutnosti vykonávať vlastné overenie pravdivosti v nich uvedených skutočností. Súd nemal žiadne pochybnosti v tom smere, že odporca konal v dobrej viere. Berúc do úvahy ústavnoprávny charakter prejednávanej veci a interpretujúc ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej už len OZ) z pohľadu ústavne garantovaných základných práv a slobôd dospel k záveru, že zo strany odporcu nedošlo uverejnením inkriminovaného článku k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu jeho osobnosti. Nakoľko nebol naplnený vyššie uvedený základný predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti odporcu, nemohol navrhovateľovi priznať ani požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V odôvodnení tiež uviedol, že pokiaľ návrh navrhovateľa smeroval na zdržanie sa zásahov, takýto návrh prichádza do úvahy v tých prípadoch, ak zásah stále trvá, resp. ide o taký zásah, z charakteru ktorého vyplýva, že môže byť trváci. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že v čase rozhodovania odporca existuje len formálno-právne, nakoľko nie je vymazaný z obchodného registra. Fakticky však žiadnu činnosť v predmete svojho podnikania dlhodobo (niekoľko rokov, minimálne od vyhlásenia konkurzu, t.j. od roku 2002) nevykonáva, nevydáva žiadne tlačoviny, nemá štatutárny orgán a na poslednej adrese sídla, zapísanej v obchodnom registri je dlhodobo neznámy. S poukazom na tieto skutočnosti nepovažoval za potrebné vykonať dôkaz navrhnutý navrhovateľom - výsluch svedkyne Z. Y., bytom K. Q. H., nakoľko jeho vykonanie (vzhľadom na vyššie uvedené závery) považoval za nadbytočné. Nebol totiž logický dôvod zameriavať dokazovanie na prípadnú intenzitu a s ňou spojené následky v podobe straty zákaziek, na ktorú okolnosť mala byť označená svedkyňa vypočutá. Odporcovi, i keď mal plný úspech vo veci, náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy neuplatnil. Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení najskôr uviedol (opísal) podstatné časti odôvodnenia napadnutého rozsudku a následne namietal, že okresný súd nevypočul svedkyňu Z. Y., čo malo za následok neúplné zistenie skutkového stavu vo veci. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.), podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pretože je vecne správny. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom navrhovateľa je potrebné v prvom rade uviesť, že v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný nielen rozsahom, ale aj dôvodmi odvolania. Výnimky z tejto zásady sú uvedené v ust. § 212 ods. 2 O.s.p., ktoré sa však na prejednávanú vec nevzťahujú. Navrhovateľ v podanom odvolaní vzniesol námietku proti prvostupňovému rozsudku iba v tom smere, že okresný súd nevypočul ním navrhovanú svedkyňu Z. Y., ktorá mala vypovedať k okolnostiam straty sľubných zákaziek, o ktoré mal navrhovateľ (v dôsledku uverejnenia inkriminovaného článku) prísť vo firme WACKE (č.l. 99 spisu). Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podstatné skutočnosti, pre ktoré nepovažoval za potrebné uvedený dôkaz vykonať. Odvolací súd sa s týmto postupom okresného súdu stotožnil a na zdôraznenie jeho správnosti ďalej uvádza: Zákon (ust. § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p.) dáva do výlučnej právomoci súdu, aby posúdil, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie. O tom, či vykoná alebo nevykoná navrhovaný dôkaz, súd nevydáva žiadne rozhodnutie. Má iba povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej uviesť, z akého dôvodu navrhovaný dôkaz nevykonal. Nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkom konania sa nepovažuje za postup, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (R 37/1993) a nie je to ani ústavná povinnosť súdu (I. ÚS 75/1996). Za situácie, keď v prejednávanej veci bolo okresným súdom správne ustálené, že zo strany odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu jeho osobnosti, aj podľa odvolacieho súdu by vykonanie dôkazu navrhnutou svedkyňou (ktorým dôkazom sa mala preukazovať prípadná strata zákaziek navrhovateľa), bolo už nadbytočné. Bolo by skutočne nelogické vykonávať ďalšie dokazovanie zamerané na následky (výšku nemajetkovej ujmy), keď nebol naplnený zákonný predpoklad vzniku občianskoprávnej zodpovednosti odporcu v zmysle § 11 OZ. Odporcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, pretože náhradu trov spojených s týmto odvolacím konaním si neuplatnil, ani nevyčíslil (§ 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.