Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/95/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5107225890 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5107225890.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobkyne: H. Q., bytom R. W. XX, XXX XX Y. I., štátnej občianky Slovenskej republiky, zastúpenej právnym zástupcom JUDr. Jurajom Ďurajdom, advokátom, so sídlom S. XX, XXX XX G., proti žalovanému: Mesto Žilina, Námestie obetí komunizmu č. 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, v konaní o zaplatenie 66.520,10 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 26Cb 79/2007-68 zo dňa 26.08.2010, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 26Cb 79/2007-68 zo dňa 26.08.2010 p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobkyňu zaviazal povinnosťou nahradiť žalovanému trovy konania v sume 0,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 100 ods. 1 OZ, § 106 ods. 1, 2 OZ, § 107 ods. 1 OZ, § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka, zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), okresný súd konštatoval nedôvodnosť žalobou uplatneného nároku. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou zo dňa 27.08.2007, doručenou okresnému súdu dňa 28.08.2007, sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej 2.003.984,61 Sk s 10 % ročným úrokom z omeškania od 04.01.2005 do zaplatenia a náhrady trov konania. Dôvodila tým, že žalobkyňa so žalovaným uzavreli „zmluvu č. 56/právne/96 a dňa 03.12.1996 dodatok č. 1 k tejto kúpnej zmluve (ďalej len „Kúpna zmluva č. 56/právne/96“). Rozsudkom č.k. 13C 878/97-84 zo dňa 27.11.2003 Okresný súd Žilina deklaroval, že došlo k porušeniu kúpnej zmluvy a uložil žalobkyni vypratať nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy. Predmetný rozsudok okresného súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co 73/04 zo dňa 14. júla 2004, ktorý bol žalobkyni doručený 17.09.2004 a žalobkyňa bola povinná vrátiť to, čo kúpnou zmluvou získala. Podľa žaloby vrátená nehnuteľnosť mala byť žalobkyňou zhodnotená. Zhodnotenie spočívalo v nevyhnutných nákladoch na starostlivosť a zachovanie funkcie predmetných „vecí“. Rozsah a výška zhodnotenia bola stanovená v „Ocenení vykonaných stavebných prác“. Okresný súd pri rozhodovaní aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa mala postavenie podnikateľa, žalovaný je samosprávnou územnou jednotkou, avšak ich vzájomný vzťah nevznikol pri ich podnikateľskej činnosti, týkajúcej sa zabezpečovania verejných potrieb v zmysle ust. § 261 ods. 2 OBZ. V zmysle Občianskeho zákonníka sa na náhradu škody a aj na bezdôvodné obohatenie vzťahuje osobitná premlčacia doba stanovená v § 106 a § 107 OZ. Pri premlčaní práva na náhradu škody je stanovená subjektívna a objektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a začína plynúť dňom, kedy sa poškodený preukázateľne dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto je za škodu zodpovedný a to tak, aby si poškodený mohol uplatniť vzniknutú škodu na súde žalobou. Objektívna premlčacia doba je trojročná (škoda spôsobená z nedbanlivosti) a ak ide o škodu spôsobenú úmyselným konaním - desaťročná. Žalobkyňa sa preukázateľne o vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá, dozvedela právoplatnosťou rozsudku sp.zn. 13C 878/97-84 zo dňa 27.11.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu sp.zn. 6Co 73/04 dňa 17.09.2004. Dňom 18.09.2004 si mohla žalobkyňa prvýkrát uplatniť voči žalovanému právo na náhradu škody, ktorá jej podľa tvrdení vznikla a týmto dňom začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 18.09.2006. Žalobkyňa podala žalobu na „zaplatenie žalovanej sumy dňa 28.08.2007 z titulu bezdôvodného obohatenia a dňom 26.08.2010 z titulu náhrady škody“. Z uvedených dôvodov okresný súd konštatoval, že žalobkyňa si uplatnila žalovanú sumu z titulu náhrady škody po uplynutí premlčacej doby a vzhľadom k tomu, že žalovaný premlčanie namietol, okresný súd na túto námietku musel prihliadať. Okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne je premlčaný, z ktorého dôvodu nevykonával ďalšie dokazovanie v súvislosti s uplatnenou škodou, a to preukazovaním základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. Proti tomuto rozsudku v zákonnom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa všeobecnej platnej zásady každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. V tomto smere je potrebné posudzovať aj žalobu žalobkyne, ktorá nie je osobou znalou práva a v žalobe „fakticky opísala skutočnosti uvedené v rozsudku 13C 878/97, čo sa týka vzájomného práva účastníkov pri neplatnom právnom úkone. Bezdôvodné obohatenie sa vzťahuje na okolnosť vydania nehnuteľnosti proti vráteniu časti kúpnej ceny (100.000,-SK)“. Dôkazmi, ktoré sú obsahom spisového materiálu, je preukázaná skutočnosť (protokol o odovzdaní nehnuteľnosti) zlého technického stavu objektov a nevyhnutná potreba ich stavebných opráv, investícii. Podľa pripojeného znaleckého posudku je preukázaná skutočnosť vykonania týchto opráv žalobkyňou v období, keď predmetné nehnuteľnosti užívala. Žalobkyňa „po udelení plnomocenstva konkretizovala právne dôvody žalovaného nároku, titulom náhrady škody“. Žalobkyňa sa nestotožnila so záverom okresného súdu, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať, pokiaľ ide o posúdenie otázky premlčania, ustanovenia Občianskeho zákonníka. „Z charakteru právneho úkonu a koniec koncov aj zo skutočnosti, že vec bola prejednávaná v obchodnom senáte, je nesporné, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah“. Z uvedených dôvodov okresný súd nesprávne právne vec posúdil, pretože vec bolo potrebné posudzovať podľa § 402 a nasl. Obchodného zákonníka a je zrejmé, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne, ktorý bol uplatnený žalobou a nebol daný dôvod pre zamietnutie žaloby. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. K žalobkyňou namietanej aplikácií Občianskeho zákonníka v predmetnej sporovej veci okresným súdom, poukázal na § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého vyvodil záver, že na vzťah žalobkyne a žalovaného sa aplikácia Obchodného zákonníka nevzťahuje. Pokiaľ žalobkyňa odvodzovala potrebu posudzovania prejednávanej veci predpismi obchodného práva na základe skutočností, že vec bola prejednávaná v „obchodnoprávnom (Cb) senáte“, tak z § 152 ods. 7 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „Spravovací a kancelársky poriadok“), podľa žalovaného vyplýva legitimita rozhodovania zákonného sudcu, pričom povaha právneho vzťahu sa neposudzuje podľa registra súdu, do ktorého je vec zapísaná, ale podľa povahy hmotnoprávnych noriem. Premlčacia doba (subjektívna) začala plynúť dňa 18.09.2004 a uplynula dňa 18.09.2006, pričom žalobkyňa podala žalobu až dňa 28.08.2007. Podľa žalovaného až dispozitívnym úkonom na pojednávaní dňa 26.08.2010 si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody, preto premlčacia doba uplynula. Aj v prípade pôvodnej žaloby žalobkyne, s dátumom doručenia okresnému súdu dňa 28.08.2007, by došlo k uplynutiu premlčacej doby. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku v zmysle § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/95/2012-107 zo dňa 31.10.2012 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení i písomnosťou krajského súdu zo dňa 31.10.2012 na č.l. 108 spisu, a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu Žilina. Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalobkyňa vymedzila v odvolaní a z nich len tých relevantných odvolacích dôvodov, ktoré boli predmetom uplatneného nároku žalobkyne pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie v intenciách návrhov účastníkov. Krajský súd zvýrazňuje, že pokiaľ okresný súd primárne riešil otázku premlčania a nie existencie žalovanej pohľadávky, rozhodoval v intenciách rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp.zn. 1M Obdo 1/2007 zo dňa 27. augusta 2008 vyslovil, že „otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku vždy ako otázkou primárnou a až následne posudzovať žalobcom uplatnený nárok meritórne.“ Nosným odvolacím dôvodom vo veci samej bolo preskúmanie (ne)dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania, ktorú okresný súd vyhodnotil ako dôvodnú. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že okresný súd nesprávne posúdil žalovaným vznesenú námietku premlčania, ktorú vyhodnotil ako dôvodnú. Okresný súd v napadnutom rozsudku konštatoval zistený skutkový stav veci, ktorý nebol osobitne v odvolaní žalobkyňou namietaný a z ktorého vyplýva, že nebolo preukázané, že by právny vzťah účastníkov konania vznikol ako záväzkový vzťah pri zabezpečení verejných potrieb, v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Nesporným v konaní zostalo, že žalobkyňa so žalovaným uzavreli Kúpnu zmluvu č. 56/právne/96, ktorej predmetom bol predaj tam špecifikovaných nehnuteľností a v zmysle ktorej žalobkyňa zaplatila prvú splátku kúpnej ceny 100.000,- Sk. V zmysle rozsudku Okresného súdu v Žiline č.k. 13C 878/97-84 zo dňa 27.11.2003, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Žiline rozsudkom č.k. 6Co 73/2004 zo dňa 14.07.2004, bola žalobkyňa povinná vypratať nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy a žalovaný bol povinný vrátiť žalobkyni časť kúpnej ceny 100.000,- Sk. K odovzdaniu nehnuteľnosti žalovanému došlo žalobkyňou dňa 04.01.2005, v zmysle zápisu z odovzdania nehnuteľnosti (č.l. 3, 4 spisu); žalovaný časť uhradenej kúpnej ceny 100.000,- Sk vrátil žalobkyni, čo zostalo nesporným. Občiansky zákonník upravuje premlčateľnosť práv v ustanovení § 100. Podľa odseku 1 tohto ustanovenia sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je povinný na vznesenú námietku premlčania vždy prihliadať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody a podobne. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu subjektívnu (ods. 1) a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený odlišne. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Podľa ust. § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky zákonník v citovanom ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním; b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t.j. o zodpovedajúcom subjekte. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodená - žalobkyňa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodenej o tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd, pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke premlčania, postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keď svoje rozhodnutie založil na konkrétnych, výsledkami vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach a s jeho vyriešením nastolenej otázky, kto za škodu zodpovedá, sa krajský súd stotožnil. Je potrebné zdôrazniť, že poškodená sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá, v okamihu, kedy preukázateľné získala informáciu o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba za škodu zodpovedá. Nejedná sa tu preto o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom subjekte a ani o stav právneho záveru o zodpovednosti tejto osoby. Žalobkyňa získala informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa žalovaného, ako za škodu zodpovedajúceho subjektu, za predpokladu investícií v dobe do odstúpenia od kúpnej zmluvy, už z doručeného odstúpenia žalovaného od zmluvy zo dňa 16.04.1997. Skutočnosť, že k doručeniu odstúpenia žalovaného od predmetnej kúpnej zmluvy relevantným spôsobom došlo, vyplýva z rozsudku Okresného súdu v Žiline č.k. 13C 878/97-84 zo dňa 27.11.2003, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Žiline rozsudkom sp.zn. 6Co 73/2004 zo dňa 14.07.2004, čo účastníkmi nebolo spochybnené. V súvislosti s posudzovaním druhej kumulatívnej podmienky pre priznanie náhrady škody, ktorou je škoda (určitého druhu a rozsahu) ako objektívna kategória, krajský súd uvádza, že pokiaľ skúmal, tak ako okresný súd, skutočnosti uvádzané v žalobe, listinné dôkazy k nej pripojené, vo väzbe na konštatovania okresného súdu v napadnutom rozsudku, že žalobykňa si nárok (pôvodne na bezdôvodné obohatenie, po pripustení zmeny žaloby nárok) na náhradu škody uplatnila po uplynutí premlčacej doby, tak s týmto záverom sa krajský súd ako s vecne správnym stotožnil a v tejto časti odkazuje na odôvodnenie prvostupňového rozsudku. Pokiaľ by aj krajský súd zvažoval plynutie premlčania na základe dôvodov uvádzaných žalobkyňou v odvolaní, a v zmysle ktorých by viazal vedomosť žalobkyne o výške škody, na ňou tvrdenú skutočnosť zlého technického stavu objektov a nevyhnutnej potreby ich stavebných opráv, investícií, „v období, keď predmetné nehnuteľnosti užívala“, vo väzbe na protokol o odovzdaní nehnuteľnosti žalovanému zo dňa 04.01.2005, tak vzhľadom na plynutie času a doručenie žaloby na okresný súd dňa 28.08.2007, by došlo k uplynutiu subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty najneskôr dňa 04.01.2007, teda ešte pred doručením žaloby na okresný súd. Žalobkyňa v odvolaní namietala aplikáciu Občianskeho zákonníka pri posúdení námietky premlčania vznesenej žalovaným a mala za to, že ide o spor obchodnoprávny, ktorý charakter odvodzovala z charakteru právneho úkonu a zo skutočnosti, že vec bola prejednávaná v „obchodnom senáte“. K uvedenej námietke krajský súd poukazuje na skutočnosť, že pre posúdenie charakteru záväzkovo- právneho vzťahu, ktorý medzi účastníkmi vznikol, je rozhodujúca doba, kedy došlo k uzavretiu Kúpnej zmluvy č. 56/právne/96. K uzavretiu predmetnej zmluvy došlo dňa 29.10.1996, pričom žalobkyňa v čase jej uzavretia bola podnikateľkou zapísanou v registri Obvodného úradu Žilina, číslo živnostenského registra: 511-3429. Žalovaný nemal v čase uzavretia status podnikateľa, bol samosprávnou územnou jednotkou a predmet ich vzťahu sa netýkal zabezpečovania verejných potrieb, ktoré konštatovanie nebolo účastníkmi spochybnené. Z uvedených dôvodov bola potom vylúčená aplikácia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Bolo nepochybné, že predmetom Kúpnej zmluvy č. 56/právne/96, bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, z čoho vyplýva obligatórna aplikácia Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na to, predmetom uplatneného nároku žalobkyne je náhrada škody po odstúpení od kúpnej zmluvy v právnom režime Občianskeho zákonníka. Ide o žalovaný záväzok z tvrdenej škody, ktorú mal spôsobiť žalovaný (§ 489 OZ). Ak okresný súd pri posúdení nároku žalobkyne uplatneného žalobou, vo väzbe na žalovaným vznesenú námietku premlčania, aplikoval Občiansky zákonník, tak krajský súd sa s touto aplikáciou stotožnil. Z uvedeného je tiež zrejmé, že charakter veci je určený skutočnosťami vyplývajúcimi zo záväzkovo-právneho vzťahu účastníkov, a to pri jeho vzniku, na ktorý určený charakter potom nemá vplyv okolnosť súdneho oddelenia, v ktorom sa vec prejednáva. Odvolací súd k uvedenému primerane poukazuje i na judikát R č. 99/1999, podľa ktorého, tým, že obchodnú vec na súde vecne a miestne príslušnom prejednali a rozhodli sudcovia, ktorí podľa rozvrhu práce rozhodujú občiansko-právne spory, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP a ani nerozhodol súd nesprávne obsadený (§ 237 písm. g) OSP). Z rozdielnosti povahy prejednávaných občiansko-právnych a obchodno-právnych vecí nevyplýva rozdielnosť procesných práv účastníkov a možnosti ich realizácie. K námietke žalobkyne uvedenej v odvolaní, že nie je osobou znalou práva a že každé podanie sa má posudzovať podľa obsahu, krajský súd uvádza, že neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu nie je ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia, je neospravedlniteľný (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 78/2011 z 30. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené, nebolo potom možné odvolacím súdom vyhodnotiť túto námietku žalobkyne inak, než ako irelevantnú, a to vo vzťahu ku konštatovanej vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu. Pre úplnosť považuje krajský súd v tejto súvislosti za podstatné uviesť, v prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak ako bol uplatnený žalobkyňou v žalobe zo dňa 27.08.2007 a nároku na náhradu škody, v zmysle pripustenej zmeny žaloby, že ide o nároky, ktoré majú kvalitatívne odlišný skutkový aj právny základ. V skutkovej rovine je vo vzťahu k uplatnenému nároku a nadväzne na to i v právnej rovine odlišné tvrdenie o vzniku bezdôvodného obohatenia a úplne odlišné skutkové tvrdenia sa viažu k nároku na náhradu škody. Z uvedeného bolo teda zrejmé, že tak okresný ako aj odvolací súd bol pri rozhodovaní viazaný zisteným skutkovým stavom, ktorý mal väzbu na tie skutkové tvrdenia v žalobe, v spojení s jej zmenou, ktorými bol vymedzený žalobný nárok žalobkyne na náhradu škody. Pri tomto viazaní skutkovým vymedzením v žalobe, následne z neho sa odvíjajúcim dokazovaním a zisteným skutkovým stavom, nebolo možné žalobou uplatnený nárok priznať z iného skutkového a následne právneho titulu. V súvislosti s dostatočne vykonaným dokazovaním a jeho následným vyhodnotením, v súlade s ust. § 132 OSP, podporne krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov krajský súd poukazuje i na ust. § 153 ods. 1 OSP, z ktorého vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Z uvedeného dôkazného stavu, z neho vyvodených záverov, bolo opodstatnené žalobu zamietnuť primárne z dôvodu premlčania uplatneného nároku na náhradu škody. Z týchto dôvodov došlo k potvrdeniu napadnutého rozsudku okresného súdu ako vecne správneho rozhodnutia podľa § 219 ods. 1 OSP. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd nepriznal žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania ako úspešnému účastníkovi, pretože žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.