Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/114/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111202394 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5111202394.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci navrhovateľky: Ing. J. J., nar. XX.X.XXXX, bytom U., S. H. XXXX/X, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Zdenkou Hruškovou, so sídlom K. X, XXX XX U., proti odporcovi: Obvodný úrad Žilina, IČO: 42059950 so sídlom ul. Janka Kráľa 4, 010 40 Žilina, zast. Ing. Jánom Ságom, prednostom, o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 4C/23/2011-108 zo dňa 18.11.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 4C/23/2011-108 zo dňa 18.11.2011 zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru. Rozsudok odôvodnil vykonaným dokazovaním, na základe ktorého mal preukázané, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný. Súd prvého stupňa ako prejudiciálnu otázku najskôr posúdil, či odvolanie navrhovateľky z funkcie vedúceho zamestnanca zo dňa 30.9.2010 bolo platné, keď dospel k právnemu záveru, že toto odvolanie nemá žiadne vady a bolo vykonané v súlade s ust. § 34 ods. 4 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Ďalej svoje dokazovanie zameral, či boli splnené hmotnoprávne podmienky výpovede odporcu voči navrhovateľke. Po odvolaní z funkcie vedúceho zamestnanca totiž jeho štátnozamestnanecký pomer nekončí a nasledovala ponuková povinnosť odporcu, ktorá sa v prvom rade viazala na vhodnosť štátnozamestnaneckého miesta tak, ako to upravuje ust. § 39 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. V tomto smere vykonané dokazovanie súdu prvého stupňa preukázalo zákonom stanovený postup odporcu. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že výpoveď zo dňa 15.11.2010 bola daná v súlade so zákonom, je platná, a preto návrh navrhovateľky bol nedôvodný a tak ho zamietol. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní vytýkala prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie veci a z toho vyplývajúce potom nesprávne rozhodnutie. Poukázala na to, že súd ako prejudiciálnu otázku posudzoval platnosť jej odvolania z funkcie vedúceho zamestnanca, ktoré učinil žalovaný dňa 30.9.2010, pričom ju vyriešil tak, že jej odvolanie z funkcie vedúceho zamestnanca nemá údajne žiadne vady, bolo vykonané v súlade s ust. § 37 ods. 4 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a teda je platné, čo odvolateľka považuje za nesprávne právne posúdenie súdom. Zdôraznila, že ako prvú vadu odvolania z funkcie vedúceho zamestnanca vytýkala, že v zmysle § 37 ods. 4 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe (ďalej len „zák. o št. sl.“) môže vedúci služobného úradu odvolať z funkcie vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi aj bez uvedenia dôvodu, ale len so súhlasom štatutárneho orgánu. Z listiny odvolania sp. č.: 2010/00812 vyplýva, že toto bolo podpísané iba vedúcim služobného úradu. Z vyjadrení žalovaného, ako i z jeho obrany o nepotrebnosti súhlasu štatutárneho orgánu - prednostu obvodného úradu, vyplýva, že súhlas prednostu Obvodného úradu Žilina s mojím odvolaním absentuje. Na veci nič nemení, že Ing. Ján Sága bol vedúcim služobného úradu a zároveň prednostom Obvodného úradu Žilina (personálna únia), nakoľko prejav vôle - súhlas prednostu obvodného úradu s mojím odvolaním jednoznačne chýba, čo považujem v rozpore so zákonom. Odvolanie vedúceho zamestnanca bez uvedenia dôvodu predstavuje závažný zásah do práv vedúceho zamestnanca a aby nedochádzalo k zneužívaniu tohto inštitútu, zákonodarca v ust. § 37 ods. 4 zák. o št. sl. jasne stanovil špeciálny postup, ktorý musí vedúci služobného úradu dodržať, ak má dôjsť k platnému odvolaniu vedúceho zamestnanca z funkcie bez uvedenia dôvodu. V zmysle neho nepostačuje len samotné rozhodnutie a vôľa vedúceho služobného úradu odvolať vedúceho zamestnanca z funkcie, avšak k nemu musí pristúpiť ďalšia právna skutočnosť - súhlas štatutárneho orgánu, v tomto konkrétnom prípade - súhlas prednostu Obvodného úradu Žilina. S existenciou personálnej únie v prípadoch služobných úradov uvedených v § 9 ods. 1 písm. b) a c) zák. o št. sl. rátal aj zákonodarca, keď v § 15 ods.3 zák. o št. sl. zakotvil, že: „Vedúci úradu v služobnom rade uvedenom v § 9 ods. 1 písm. b) a c) je jeho štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu.“ Keby mal zákonodarca úmysel neviazať odvolanie vedúceho zamestnanca z funkcie zo strany vedúceho služobného úradu uvedeného v § 15 ods. 3 zák. o št. sl. na udelenie súhlasu štatutárneho orgánu s takým odvolaním, jednoznačne by to vyjadril v zákone, že súhlas štatutárneho orgánu nie je potrebný, ak ide o vedúceho služobného úradu uvedeného v § 15 ods. 3 cit. zákona. Zákonodarca však nijakým obdobným spôsobom nepostupoval, a teda aj keď ide o jednu a tú istú fyzickú osobu, táto osoba zastáva dve pozície - jednak pozíciu vedúceho služobného úradu, ktorým je obvodný úrad a jednak pozíciu prednostu obvodného úradu, a preto, ak má záujem odvolať vedúceho zamestnanca z funkcie ako vedúci služobného úradu, musí s odvolaním preukázateľne vysloviť súhlas štatutárny orgán, minimálne tak, ako to učinil žalovaný pri podpise vyjadrenia zo dňa 26. 5. 2011 k mojej žalobe, teda, že svojmu podpisu pripojil označenie, že ide o prejav vedúceho služobného úradu i prednostu obvodného úradu. Z uvedeného vyplýva, že takéto odvolanie nemôže by ani relevantným podkladom pre moju výpoveď podľa § 47 písm. d) zák. o št. sl. a nemôžu z neho vyplývať také účinky, ako z odvolania, ktorý by bolo v súlade so zákonom. Ako ďalší nedostatok predmetného odvolania z funkcie vedúceho zamestnanca som namietala, že jednou z obligatórnych obsahových náležitostí rozhodnutia vedúceho služobného úradu o odvolaní z funkcie vedúceho zamestnanca musí byť aj poučenie o opravnom prostriedku, ktoré dané odvolanie neobsahuje. Súd sa v tomto smere nestotožnil s mojím názorom a odvolával sa pritom na dôvodovú správu k zák. č. 400/2009 Z.z. o št. sl. a v odôvodnení rozsudku uvádza, že štátnozamestnanecký pomer sa spravidla nebude zakladať administratívnym rozhodnutím, ale služobnou zmluvou, pričom konkrétne spôsoby skončenia sa terminologicky zhodujú so spôsobmi skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce. K tomu uvádzam, že citovaná časť dôvodovej správy, o ktorú oprel súd svoje rozhodnutie, sa týka vzniku a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pričom odvolaním z funkcie vedúceho zamestnanca sa nezakladá a ani nekončí štátnozamestnanecký pomer. Ani dôvodová správa v prípadoch vzniku a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nevylučuje úplne existenciu administratívnych rozhodnutí, ale len „spravidla“. Dokonca samotná dôvodová správa k zák. o št. službe deklaruje, že niektoré administratívne prvky však stále zostávajú zachované. Administratívne prvky dominujú najmä v takom akte, akým je jednostranné odvolanie vedúceho zamestnanca z funkcie bez uvedenia dôvodu zo strany vedúceho služobného úradu. Vzhľadom na tieto skutočnosti, odvolanie z funkcie vedúceho zamestnanca malo obsahovať aj poučenie o opravnom prostriedku. Preto pokiaľ súd vychádzal len zo všeobecného konštatovania o opustení systému osobitného správneho konania v štátnozamestnaneckých vzťahoch a z prechodu na zmluvný princíp bez hlbšieho odlišovania charakteru jednotlivých právnych aktov, neposudzoval vec správne. Súd tiež neposúdil vec ohľadne naplnenia podmienok k tomu, aby mi žalovaný mohol dať výpoveď z dôvodu podľa § 47 písm. d) zák. o št. sl. V zmysle daného ustanovenia totiž: „Služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak štátny zamestnanec, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 3 písm. b) a c) alebo podľa § 37 ods. 4 a 5, nesúhlasí so zaradením na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29) a nedohodne sa so služobným úradom inak.“ K tomu, aby so mnou žalovaný skončil štátnozamestnanecký pomer podľa tohto výpovedného dôvodu, teda podľa ust. § 47 ods. d) zák. o št. sl., však neboli splnené zákonné predpoklady. Zák. o štátnej službe by umožňoval skončiť so mnou štátnozamestnanecký pomer výpoveďou z tohto dôvodu len vtedy, pokiaľ by som nesúhlasila so zaradením na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu. Mne však nikdy žalovaný nepredostrel žiaden návrh, že ma v rámci stálej štátnej služby zaradí na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, tak ako to vyžaduje ust. § 39 ods. 1 zák. o št. sl., dohoda by prichádzala do úvahy až následne - po tom, čo by mi som s ponúknutým štátnozamestnaneckým miestom v tom istom odbore a na tej istej funkcii nesúhlasila, teda zákon by mi dával ešte možnosť dohodnúť sa inak. Ak by som však odmietla miesto v tom istom odbore - Riadenie štátnej služby 1.01 (ust. § 7 zák. o št. sl. v súvislosti s nariadením vlády č. 410/2009 Z.z.) a na tej istej funkcii - Hlavný radca, ku ktorej prislúcha platová trieda 8 (ust. § 29 zák. o št. sl.) a ani by som sa nedohodla na niečom inom, mohol by mi dať žalovaný výpoveď podľa § 47 ods. d) zák. o št. sl. K tomuto však nedošlo. Žalovaný práveže tvrdil, že takým štátnozamestnaneckým miestom - v tom istom odbore a na tej istej funkcii nedisponuje. Nemohol teda naplniť tento výpovedný dôvod, keď z jeho vyjadrenia nemožno vyvodiť, že mi také miesto ani nemohol ponúknuť. Pritom výpoveď podľa tohto výpovedného dôvodu si vyžaduje kumulatívne splnenie požiadavky, a to jednak nesúhlas štátneho zamestnanca so zaradením na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore a na tú istú funkciu a zároveň odmietnutie štátneho zamestnanca dohodnúť sa inak - za splnenia predchádzajúceho predpokladu ohľadne ponuky zaradenia na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore a na tú istú funkciu. Súd pri parafrázovaní ust. § 47 písm. d) zák. o št. sl. na str. 14 rozsudku vynechal spojku „a“ medzi požiadavkami, ktoré majú byť splnené spoločne, pričom vynechaním tejto spojky sa podstatne mení zmysel daného ustanovenia, čo mohlo mať vplyv na správnosť rozhodnutia. Aj v rámci dokazovania na súde, či už výsluchom účastníkov, alebo z listinných dôkazov, bolo preukázané, že medzi mnou a žalovaným sa uskutočnilo niekoľko jednaní, avšak ich obsahom nikdy nebolo moje zaradenie na vykonávanie štátne služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátne služby a na tú istú funkciu. Žalovaný ma zakaždým upovedomil, čo je aj písomne zachytené v zápisniciach z predmetných jednaní, že takým štátnozamestnaneckým miestom zodpovedajúcim požiadavke § 39 ods. 1 zák. o št. sl. nedisponuje. Rovnako tak aj v liste žalovaného - v písomnej ponuke štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 27. 10. 2010 a tiež v jeho výpovedi zo dňa 15. 11. 2010, v ktorej konštatoval, cit.: „Služobný úrad Obvodný úrad Žilina štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby (1.01 - Riadenie štátnej služby) a v tej istej funkcii (hlavný radca) nemá.“ Pokiaľ žalovaný nemal pre mňa štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a v tej istej funkcii, nemal ma vôbec odvolávať podľa § 37 ods. 4 zák. o št. sl. z funkcie vedúceho zamestnanca. Aj napriek tomu mi však žalovaný dal výpoveď podľa § 47 písm. d) zák. o št. službe, ktorú by mi bolo možné dať len za predpokladu, že žalovaný by mal záujem zaradiť ma na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu a ja by som s tým nesúhlasila a ani by som sa s ním nedohodla inak, čo nebolo splnené a čo žalovaný sám niekoľkokrát aj potvrdil. Na tomto mieste sa vyžaduje za potrebné uviesť, že nie je možné ani analogicky aplikovať na tento právny prípad právnu úpravu obsiahnutú v § 63 ods. 2 Zák. práce ohľadne splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľom, tak ako to učinil súd. Jednak použitie analógie zákona predpokladá, že určitý vzťah nie je konkrétne upravený právnou normou, v tomto prípade však ust. § 47 ods. d) zák. č. 400/2009 Z.z. o št. sl. presne konkretizuje, aké štátnozamestnanecké miesto má byť štátnemu zamestnancovi ponúknuté. Na druhej strane ust. § 63 ods. 2 písm. b) Zák. práce formuluje povinnosť ponuky zamestnaneckého miesto širšie než § 47 písm. d) zák. č. 400/2009 Z.z. o št. sl., ako: „inú pre zamestnanca vhodnú prácu“, pričom zák. o št. sl. v § 47 pís,. d) užšie a presne definuje, aké štátnozamestnanecké miesto má byť štátnemu zamestnancovi ponúknuté - „štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tej istej funkcii“, čo súvisí aj s tým, že účelom odvolania z funkcie vedúceho zamestnanca nie je skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, ale len skončenie zastávania vedúcej pozície za zachovania štátnozamestnaneckého pomeru. Veď keby tomu tak malo byť, t.j. aby sa právna úprava § 63 ods. 2 Zák. práce použila aj na štátnozamestnanecké vzťahy v zmysle zák. č. 400/2009 Z.z. o št. sl., bolo by to výslovne uvedené v ust. § 120 zák. o št. sl., ktorý upravuje subsidiárne použitie niektorých ustanovení Zák. práce na štátnozamestnanecké vzťahy. Naproti tomu ust. § 120 zák. o št. sl. obsahuje odvolávku na primerané použitie ust. § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ako aj ust. § 63 ods. 3, ods. 4, ods. 5 Zák. práce, nie je v ňom však žiadna zmienka o primeranom použití ust. § 63 ods. 2 Zák. práce. Nemožno vykladať pojem „štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore a na tej istej funkcii“ rovnako, ako pojem „iná vhodná práca“. Sú to dva odlišné pojmy s úplne iným obsahom. Veď aj výpovedný dôvod v ust. § 47 písm. a) a písm. b) zák. o št. sl. obsahuje pojem „iné vhodné štátnozamestnanecké miesto“, avšak zákonodarca považoval za potrebné v rámci výpovedného dôvodu § 47 písm. d) inak vymedziť ponukovú povinnosť, a síce zadefinovaním ponuky zaradenia „na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore a v tej istej funkcii“ - nie ponukou iba akéhokoľvek iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta. Keby mal zákonodarca na mysli v § 47 písm. d) len ponuku „iného vhodného miesta“, nebol by vyžadoval ponuku štátnozamestnaneckého miesta s totožným odborom a funkciou. Zároveň z porovnania znenia ust. § 47 písm. c) a písm. f) s ust. § 47 písm. d) zák. o št. sl. možno vyvodiť, že zákonodarca v ust. § 47 písm. d) kvalitatívne odlíšil situáciu ohľadne ponuky štátnozamestnaneckého miesta od vyššie uvedeného výpovedného dôvodu, keď vo výpovednom dôvode ust. § 47 písm. c) a písm. f) upravil situáciu, kedy štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca nemožno zaradiť na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, pretože služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto nemá a štátny zamestnanec sa nedohodne so služobným úradom inak. K tomu istému zisteniu možno dospieť aj porovnaním ust. § 47 písm. e) s ust. § 47 písm. d) zák. o št. sl., keď vo výpovednom dôvode § 47 písm. f) zákonodarca reagoval na situáciu, kedy štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca nemožno zaradiť na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu a nedohodne sa so služobným úradom inak. Pojem „nemožno“ vyjadruje objektívnu nemožnosť služobného úradu, pritom „nesúhlas“ je prejavom subjektívnej vôle štátneho zamestnanca neprijať uskutočnenú ponuku štátnozamestnaneckého miesta v totožnom odbore a funkcii, aj keď z hľadiska objektívneho ide o reálnu možnosť. Už aj z týchto formulácii je možné vyvodiť, že zákonodarca v ust. § 47 písm. d) nemal na mysli žiadnu z načrtnutých situácii, pretože by výpovedný dôvod v § 47 písm. d) formuloval inak - obdobne ako v § 47 písm. c), e), resp. f) zák. o št. sl., čomu tak nie je. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nie je možné rovnako pristupovať k ponukovej povinnosti služobného úradu, ktorú mal v mojom prípade, ako k ponukovej povinnosti, ktorú by mal, keby sa zrušovalo štátnozamestnanecké miesto a zamestnávateľ by nemal iné vhodné miesto pre štátneho zamestnanca. V prejednávanej veci sa moje štátnozamestnanecké miesto nezrušovalo, ja som bola bez toho, aby som tomu dala nejakú príčinu, odvolaná z funkcie vedúceho zamestnanca - vedúcej osobného úradu, preto keď zákon na jednej strane dáva tak zásadnú právomoc služobnému úradu, aby štátneho zamestnanca odvolal bez uvedenia dôvodu z vedúcej funkcie, musí tomu zodpovedať aj rovnako vysoká ochrana odvolaného štátneho zamestnanca, ktorá sa premietla do povinnosti služobného úradu zaradiť odvolaného štátneho zamestnanca s jeho súhlasom na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore a v tej istej funkcii. Nie je možné na vec nazerať tým spôsobom, že odvolanie z funkcie vedúceho zamestnanca je zároveň krokom ku skončeniu pracovného pomeru s ním. Pokiaľ neprijme akúkoľvek prácu, ktorá jemu prípadne ponúknutá. To by znamenalo absolútnu diskrimináciu štátnych zamestnancov vo vedúcej funkcii v porovnaní so štátnymi zamestnancami, ktorí by vedúcu pozíciu nezastávali. Také niečo by v právnom štáte, akým Slovenská republika je, bolo absolútne neprípustné. S tým súvisí aj povinnosť, ktorú služobnému úradu ukladá § 39 ods. 1 zák. o št. sl.: „Štátneho zamestnanca v stálej službe, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37..., zaradí služobný úrad s jeho súhlasom na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným úradom inak.“ Súd pri posudzovaní veci vychádzal z toho, že odporca subsumoval výpovedný dôvod pod § 47 písm. d) zákona o štátnej službe, ako je to uvedené v úvodnom texte výpovede, avšak vôbec sa nevysporiadal s tým, že vo výpovedi zo dňa 15.11.2010, zn. 2010/00812-014, ktorá mi bola žalovaným daná a ktorá sa nachádza v súdnom spise, je uvedený na inom mieste výpovede (st. 1, ods. 4) výpovedný dôvod podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. V samotnom rozsudku na str. 14, posl. Odsek, súd cituje výpovedný dôvod, ktorá citácia však plne nekorešponduje s výpovedným dôvodom uvedeným vo výpovedi zo dňa 15.11.2010, v ktorej sa uvádza, cit.: „Nakoľko ste v zmysle zápisnice z riešenia otázky Vášho ďalšieho personálneho zaradenia sp.č. 2010/00812-011 zo dňa 08.11.2010 nesúhlasili s trvalým preložením na ponúkané voľné štátnozamestnanecké miesto a nemali ste záujem o ponúkané štátnozamestnanecké miesta v dočasnej štátnej služby... a služobný úrad nemá voľné iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, vznikol na strane služobného úradu výpovedný dôvod podľa § 47 písm. b) zákona.“ Ustanovenie § 47 písm. d) zákona o štátnej službe však neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by som mala súhlasiť s trvalým preložením, ani o tom, že by mi malo byť ponúkané akékoľvek „iné vhodné miesto“, ktoré pojmy sa používajú práve v rámci výpovedného dôvodu § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. Predpokladom na použitie tohto výpovedného dôvodu by však bolo zrušenie štátnozamestnaneckého miesta, čo sa v mojom prípade nestalo. Naproti tomu ust. § 47 písm. d) zákona o štátnej službe jednoznačne formuluje požiadavku štátnozamestnaneckého miesta „v tom istom odbore štátnej služby a na tej istej funkcii“, preto okrem iného považujem celú výpoveď za zmätočnú, zmiešavajúcu dva výpovedné dôvody, hoci neboli splnené predpoklady pre platnú výpoveď ani podľa § 47 písm. b) a ani podľa § 47 písm. d) zákona o štátnej službe. Podľa ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v súvislosti s ust. § 120 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe: „Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Výpovedný dôvod musí byť pod sankciou neplatnosti výpovede uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné príčiny výpovede, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel žalovaný prejaviť, teda ktorý výpovedný dôvod uplatňuje. To znamená, že v tomto konkrétnom prípade nielenže neboli splnené podmienky pre danie výpovede, dokonca aj dôvod výpovede bol vo výpovedi vymedzený tak, že ho možno zamieňať s iným výpovedným dôvodom, resp. sú uvedené dva výpovedné dôvody, čo je hrubým pochybením, ktoré spôsobuje neplatnosť výpovede z dôvodu neurčitosti. Pritom listinný dôkaz - písomná výpoveď žalovaného zo dňa 15.11.2010 zn. 2010/00812-014 tvorí súčasť spisu a hoci súd tento dôkaz vykonal, dospel však k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože vyššie uvedené pochybenie, ktorými trpí výpoveď, nebral vôbec do úvahy. Súd sa oboznámil s listinným dôkazom - záznamom zo dňa 12.11.2010 predloženým žalovaným, ktorým preukazoval prerokovanie mojej výpovede s odborovou organizáciou. Z daného záznamu však vyplýva, že sa mala údajne prejednávať mne daná výpoveď zo dňa 10.11.2010. Výpoveď, ktorú som dostala, bola však zo dňa 15.01.2010. Uvedené súd vôbec nebral do úvahy, hoci riadne prerokovanie výpovede s odborovou organizáciou je jednou z podmienok platnosti výpovede vychádzajúcich z ust. § 120, § 121 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v súvislosti s ust. § 74 Zákonníka práce. Prerokovanie mojej výpovede nebolo uskutočnené riadne, a teda výpoveď, ktorá nebola riadne prerokovaná s odborovou organizáciou, nemôže byť platná. Súd správne zistil, že som štátnozamestnanecký pomer vykonávala vo funkcii „hlavný radca“ v odbore štátnej služby „1.01 Riadenie štátnej služby“. Funkcia štátneho zamestnanca je zakotvená v ust. § 29 ods. 1 zák. o štátnej službe a tej - ktorej funkcii je priradená aj platová trieda, pričom funkcii „hlavný radca“, prináleží platová trieda 8. Jednotlivé odbory štátnej služby vyplývajú z nariadenia vlády č. 410/2009 Z.z. Z uvedeného je zrejmé, že po odvolaní z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 4 zákona o štátnej službe mal byť dodržaný postup v súlade s ust. § 39 ods. 1 zákona o štátnej službe: „Štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ... zaradí služobný úrad s jeho súhlasom na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným úradom inak“. Po správnosti mi teda mal žalovaný ponúknuť štátnozamestnanecké miesto v odbore Riadenie štátnej služby vo funkcii hlavný radca s platovou triedou 8, čo sa nestalo. Súd konštatuje, že mal za preukázané, že mi boli ponúknuté nasledovné miesta v stále štátnej službe: vo funkcii „radca“ s platovou triedou ďalej len „PT“) 5 v odbore štátnej služby 1.01 Riadenie štátnej služby (na oddelení organizačnom, na odbore organizačnom), vo funkcii „odborný radca“ s PT 7 v odbore štátnej služby 2.17 Vnútro (na odbore živnostenského podnikania), vo funkcii „odborný radca“ s PT 7 v odbore štátnej služby 2.17 Vnútro (na oddelení správnom, na odbore všeobecnej vnútornej správy), vo funkcii „samostatný radca“ s PT 6 v odbore štátnej služby 2.17 Vnútro (na odbore živnostenského podnikania). Popri tom, že ani jedno z uvedených štátnozamestnaneckých miest nespĺňalo požiadavku totožnosti odboru a funkcie, zároveň uvedené štátnozamestnanecké miesta boli s účinnosťou od 1.1.2011 zrušené, a to v súvislosti s rozhodnutím vedúceho služobného úradu Obvodného úradu Žilina, sp.č. 2010/08115 zo dňa 28.10.2010, čo zistil aj súd. To znamená, že žalovaný tak rozhodol ešte predtým, než mi dal výpoveď a uvedené miesta boli zrušené ešte predtým, než mi uplynula výpovedná doba, čo už je v úplnom rozpore s dobrými mravmi, ako aj s princípmi, na ktorých je budovaná štátna služba v zmysle § 1 ods. 2 zák. o štátnej službe, najmä s princípom etiky a stability štátnozamestnaneckého pomeru, ako aj v rozpore s tzv. reálnosťou ponukovej povinnosti, na ktorú sa odvoláva dôvodová správa k zák. č. 400/2009 Z.z., nakoľko išlo o realizovanie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného čisto formálne. Ani po odvolaní výpovede mi žalovaný nepredostrel žiadne konkrétne riešenie ohľadne môjho štátnozamestnaneckého pomeru, z čoho vyplýva jeho nedobromyseľnosť. Ďalej súd uvádza v rozsudku, že mal za preukázané, že mi boli ponúknuté miesta v dočasnej štátnej službe:vo funkcii „hlavný radca“ s PT 8 v odbore štátnej služby 2.17 Vnútro (na odbore živnostenského podnikania) a vo funkcii „samostatný radca“ s PT 6 v odbore štátnej služby 2.17 Vnútro (na oddelení priestupkovom, na odbore všeobecnej vnútornej správy). Okrem toho, že išlo o dočasnú štátnu službu, pričom ja som sa nachádzala v stálej štátnej službe, ani tieto štátnozamestnanecké miesta nespĺňali kritérium totožnosti odboru a funkcie a samotný žalovaný sa o týchto štátnozamestnaneckých miestach vyjadril tak, že mi boli ponúknuté „nad rámec zákona“. Navyše prvé z uvedených štátnozamestnaneckých miest zastával Ing. S. H., ktorý bol uvoľnený na výkon funkcie primátora, pritom dané miesto mi bolo ponúknuté tesne pred voľbami, to znamená, že pokiaľ by Ing. H. nebol opätovne zvolený za primátora, bol by sa na svoje pôvodné štátnozamestnanecké miesto vrátil. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, či súd považuje miesta, ktoré mi boli ponúknuté, za miesta v zmysle ponukovej povinnosti s totožným odborom a funkciou alebo miesta, ktoré mi boli ponúknuté za účelom dohody v zmysle § 47 písm. d) za spojkou „a“, resp. či tieto skutočnosti zmiešava, keď na str. 17 uvádza, cit.: „V cit. Zákonnom ustanovení § 47 písm. d) je ďalej zakotvená možnosť, aby sa služobný úrad a štátny zamestnanec dohodli inak. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľke boli zo strany odporcu ponúknuté štyri štátnozamestnanecké miesta v stálej štátnej službe, ktoré však boli od 1.1.2010 zrušené. Ďalej dostala navrhovateľka reálnu ponuku dvoch štátnozamestnaneckých miest v dočasnej štátnej službe. ... Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že odporca sa pokúsil s navrhovateľkou dohodnúť sa inak, navrhovateľka však na ponúknutú dohodu nepristúpila“. Súd z uvedeného vyvodil, že žalovaný si týmto údajne splnil ponukovú povinnosť tak, ako to vyžaduje § 47 písm. d) zák. o štátnej službe, s čím sa nemožno stotožniť. V rozpore s tým súd konštatoval, že je mu zrejmé, že v období po mojom odvolaní z funkcie vedúceho zamestnanca, teda od 1.10.2010 do dania výpovede dňa 15.11.2010, boli u žalovaného dve voľné štátnozamestnanecké miesta v tom istom odbore štátnej služby a v tej istej funkcii, do ktorých boli následne s účinnosťou od 27.10.2010 vymenovaní Ing. K. H. a Ing. A. K.. V konaní bolo evidentné, že tieto miesta mi neboli ponúknuté, hoci, ak boli podľa zistenia súdu, v čase po mojom odvolaní voľné, bolo mi ich možné ponúknuť, nakoľko podľa § 39 ods. 1 zák. o štátnej službe má ponuková povinnosť služobného úradu nasledovať hneď po odvolaní z funkcie vedúceho zamestnanca. Aj napriek tomuto zisteniu súd o existencii dvoch štátnozamestnaneckých miest u žalovaného s totožným odborom a funkciou a absencii ich ponuky zo strany žalovaného voči mne, súd vyhodnotil konanie žalovaného ako správne a splnenie ponukovej povinnosti za riadne, pričom takýto názor nezdieľam. Nakoľko jedno z predmetných miest zastávala štátna zamestnankyňa Ing. S. A., navrhovala som túto ako svedkyňu vypočuť, nakoľko som považovala jej výpoveď za podstatnú pre rozhodnutie veci a mohla sa aj vyjadriť k ďalším skutočnostiam, o ktorých mala vedomosť, avšak súd môj návrh na vykonanie dôkazu zamietol, čím súd nezistil riadne skutkový stav, ako si to vyžadovala povaha veci. Pokiaľ aj súd zamietol môj dôkazný návrh, nič súdu nebránilo, aby vykonal prípadne iné dôkazy za účelom rozhodnutia vo veci, ako to umožňuje ust. § 120 ods. 1, 3.veta O.s.p. Súd z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď bol toho názoru, že ja pod štátnozamestnaneckým miestom vtom istom odbore a na tej istej funkcii v rámci ponukovej povinnosti rozumiem ponuku miesta „vedúceho zamestnanca". Počas celého konania som jasne formulovala, že mi malo byť ponúknuté miesto v tom istom odbore, teda „Riadenie štátnej služby 1.01" a zároveň v tej istej funkcii „hlavný radca" s PT 8, netvrdila som, že povinnosťou žalovaného mi bolo ponúknuť priamo miesto „vedúcej zamestnankyne". Napokon skutočnosť, že mi malo byť ponúknuté miesto v odbore riadenie štátnej služby a funkcii hlavný radca som niekoľkokrát pred súdom a to i písomne, zopakovala, takže súd nemal dôvod vykladať si môj nárok takto rozširujúco. Pokiaľ by však súd postupoval správne, tak by jazykovo-gramatickým, logickým i systematickým výkladom dospel k záveru, že ak mi žalovaný neponúkol miesto v odbore štátnej služby „1.01 Riadenie štátnej služby" a vo funkcii „hlavný radca" (nie „vedúca osobného úradu"), nemohol mi dať platne výpoveď podľa § 47 písm. d) zák. o št. službe Súd v odôvodnení rozsudku na str. 17, v poslednom odseku udáva, že analýzou ust. § 47 písm. d) zák. o št. službe možno zistiť, že údajne zákonné ustanovenie nekonkretizuje určitým spôsobom ponukovú povinnosť služobného úradu, a preto si toto ustanovenie vykladám po svojom ja a po svojom služobný úrad - žalovaný. S takýmito právnym náhľadom k danému ustanoveniu súdu sa absolútne nemožno stotožniť, nakoľko znenie ust. § 47 písm. d) zák. o št. službe jednoznačne zakotvuje povinnosť služobného úradu zaradiť odvolaného štátneho zamestnanca z funkcie vedúceho na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, a to v kontexte ust. § 39 ods. 1 zák. o št. službe, ktoré upravuje postup služobného úradu po odvolaní štátneho zamestnanca z funkcie vedúceho. Súd sa však naproti tomu stotožnil s výkladom žalovaného, ktorý považuje v súlade so znením zákona a zastáva názor, že žalovaný nemal povinnosť ponúknuť mi štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu. Pokiaľ súd cituje údajne moje vyjadrenie zo dňa 14.11.2011 a považuje ho za argumentum ad impossible, uvádzam, že jednotlivé časti môjho vyjadrenia sú povytŕhané z kontextu a následne spojené do celku, čím sa mení jeho zmysel, nakoľko v uvedenom znení som sa v predmetnom stanovisku nevyjadrila, ale vtom zmysle, že k tomu, aby so mnou žalovaný skončil štátnozamestnanecký pomer podľa ust. § 47 písm. d) zák. o štát. službe, neboli splnené zákonné predpoklady, pretože zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe by umožňoval skončiť so mnou štátnozamestnanecký pomer výpoveďou z tohto dôvodu len vtedy, pokiaľ by som nesúhlasila so zaradením na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu. Mne však nikdy žalovaný nepredostrel žiaden návrh, že ma zaradí na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, tvrdil, že takým miestom nedisponuje, teda keď žalovaný nemal pre mňa adekvátne štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a v tej istej funkcii, aké som dovtedy zastávala, nemal ma bez uvedenia dôvodov odvolávať z vedúcej funkcie, pretože nemal ani splnené podmienky na to, aby mi dal následne výpoveď, pretože tú by mi mohol dať až po tom, čo by som nesúhlasila so zaradením na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu. Podotýkam, že práve vtom tkvie podstata princípu stability štátnozamestnaneckého pomeru (ust. § 1 ods. 2 písm. e) zák. o št. službe), na ktorom je budovaná štátna služba, ako aj podstata zásady zákazu diskriminácie, ktorou je tiež vedený zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe (ust. § 4 zák. o št. službe). Opätovne zdôrazňujem, že nemožno stotožňovať odvolanie z vedúcej funkcie so skončením štátnozamestnaneckého pomeru s vedúcim zamestnancom, pričom prezentovaným prístupom súdu vo veci by k tomu došlo. Aj v dôvodovej správe k zák. č. 400/2009 Z.z. o št. službe sa uvádza: „ V tomto ustanovení (myslí sa tým ust. § 1 zák. o št. službe) v odseku 2 sú upravené aj princípy, na ktorých je budovaná štátna služba. Tieto právne myšlienky (idey) sú premietnuté do jednotlivých ustanovení navrhovaného zákona. Sú bázou nielen pre jeho výklad, umožňujú aj zdokonaľovanie právnej úpravy štátnozamestnaneckých vzťahov. " Ďalej sa v dôvodovej správe k zák. č.400/2009 Z.z. o štát. službe uvádza: „Navrhovaná právna úprava štátnozamestnaneckých vzťahov vychádza z princípov profesionality (zabezpečenie vzdelávania), nestrannosti (objektivita v konaní, ako aj pri uplatňovaní zákona vo všeobecnosti), efektivity, stability štátnozamestnaneckého pomeru (ochrana pred jednostranným skončením štátnozamestnaneckého pomeru služobným úradom), politickej neutrality (zákaz vyvíjať v služobnom úrade aktivity, ktoré by slúžili záujmom politickej strany alebo hnutia) a etiky (dodržiavanie zákonom určených spôsoboch správania sa pri vykonávaní práv a povinností vyplývajúcich zo štátnej služby). " Ani dôvodová správa ku zák. č. 400/2009 Z.z. o št. službe, na ktorú sa odvoláva súd i žalovaný, nenaznačuje, že by bolo moje nazeranie na zmysel ust. § 47 písm. d) nesprávne. Práveže dôvodová správa používa v súvislosti práve s výpovedným dôvodom podľa ust. § 47 písm. d) pojem „reálnosť ponukovej povinnosti", pričom v tejto súvislosti dôvodová správa poukazuje na čl. 36 Ústavy SR, v ktorom sa garantuje zamestnancom ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. „Reálnosť ponukovej povinnosti" sa má vykladať v kontexte ochrany zamestnancov pred prepúšťaním a nie naopak - v ich neprospech a možno ňou rozumieť, aby k ponuke štátnozamestnaneckého miesta v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu voči odvolanému vedúcemu zamestnancovi došlo reálne a nie iba z formálneho hľadiska. Už aj z vyššie uvedeného vyplýva, že „reálnosťou ponukovej povinnosti" sa nemala na mysli tá skutočnosť, ktorou argumentuje žalovaný a ktorú si osvojil aj súd a síce, že služobný úrad môže dať výpoveď z tohto výpovedného dôvodu aj vtedy, keď reálne nedisponuje miestom v tom istom odbore štátnej služby a na tej istej funkcii. To by som považovala za obchádzanie účelu zákona a ani v kontexte s formuláciou ostatných výpovedných dôvodov nie je možné dospieť k tomu, že interpretácia tohto výpovedného dôvodu, resp. ponukovej povinnosti tak, ako ju prezentuje žalovaný a osvojil si aj súd, je správna. Ak by odvolanému zamestnancovi z vedúcej funkcie nemuselo byť ponúknuté štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tej istej funkcii a pod hrozbou výpovede, by mu bolo vnucované akékoľvek iné ponúknuté miesto, hoci aj hlboko pod jeho kvalifikačnú úroveň, znamenalo by to absolútnu nestabilitu štátnozamestnaneckého pomeru a možnosť ľubovoľne jednostranne končiť zo strany služobného úradu štátnozamestnanecký pomer. V podstate by k tomu stačilo bez uvedenia dôvodu odvolať vedúceho zamestnanca z funkcie a následne mu dať výpoveď, lebo údajne nie je pre neho žiadne štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tej istej funkcii a odvolaný vedúci zamestnanec by nesúhlasil s miestom v akomkoľvek inom odbore a funkcii. Takýto výklad by uvoľnil priestor pre absolútnu svojvôľu z pozície služobných úradov, pretože odvolanie vedúceho zamestnanca z funkcie by automaticky znamenalo výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru a otvorilo by cestu k špekulatívnemu jednostrannému bezdôvodnému ukončovaniu štátnozamestnaneckých pomerov zo strany služobného úradu. Je to úplne neprípustný výklad podporujúci samovôľu služobného úradu pri ukončovaní štátnozamestnaneckých pomerov výpoveďou a je v absolútnom rozpore so základnými zásadami, na ktorých je budovaný zákon o št. službe, najmä so zásadou stability štátnozamestnaneckého pomeru a zákazu diskriminácie, pričom by takýto postup znamenal zároveň neoprávnený zásah do mojich základných práv garantovaných mi ústavou. zmysle čl. 35 ods. 3 Ústavy SR č. 460/1992 Zb.: „ Občania majú právo na prácu. " zmysle čl. 36 písm. b) Ústavy SR č. 460/1992 Zb.: „ Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní..." Ani Dohovor Medzinárodnej organizácie práce (ďalej len „ILO") o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982, ktorý SR prijala, nepripúšťa taký spôsob skončenia zamestnania, aký bol použitý v mojom prípade. Podľa čl. 4 Dohovoru ILO č. 158/1982: „Zamestnanie pracovníka sa neskončí (myslí sa tým v súlade s čl. 3 z podnetu zamestnávateľa), ak neexistuje platný dôvod na také skončenie, ktorý súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka alebo vyplýva z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby." Ak mal súd za to, ako uvádza v rozsudku, že právna úprava je nejednoznačná a ide o legislatívnu medzeru, nemôže byť tento nedostatok zákonnej úpravy vykladaný v neprospech slabšieho subjektu v právnom vzťahu, ktorým je v tomto prípade štátny zamestnanec. Poukazujem v tejto súvislosti aj na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku z 1. júla 2010, sp. zn. 8 Sžp 1/2010: „Vzmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom nemožno nepripomenúť, že Slovenská republika je právny štát, čo priamo vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. Tak napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo dňa 6. februára 2008 ústavný súd judikoval: „princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL ÚS 1/04, PL ÚS 6/04, atď.). Ústavný súd v súvislosti s princípom právnej istoty vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že s jeho uplatňovaním v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (PL. ÚS 15/98, tiež napr. PL ÚS 1/04, alebo PL ÚS 8/04) .“ V súvislosti s predloženým stanoviskom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 3.11.2010 zo strany žalovaného obsahujúcim výklad ust. § 47 písm. d) zák. o št. službe je nevyhnutné poznamenať, že výklad zákona podaný ministerstvom, nie je pre súdy právne záväzný, ministerstvá nemajú kompetenciu podávať výklad zákonov. Jedine Najvyšší súd SR dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov vlastnou rozhodovacou činnosťou tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Taktiež právny názor vyslovený vo vyššie citovanom judikáte je možné použiť aj v súvislosti s uvedeným stanoviskom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a síce: „V žiadnom prípade však nemožno pripustiť, aby orgán štátnej správy si prisvojoval kompetencie, ktoré mu nepatria a sám podával vydávaním metodických pokynov a stanovísk výklad štátnych noriem. Štátne orgány môžu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon." Z vyššie uvedeného vyplýva, že popri ďalších pochybeniach, ktoré odôvodňujú podanie odvolania, súd nesprávne vec posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne interpretoval príslušné ustanovenia právnej normy na tento prípad. Všetky skutočnosti, na ktoré som v odvolaní poukázala, mal súd starostlivo zvážiť pri rozhodovaní tejto veci, k čomu však nedošlo, v dôsledku čoho bol vynesený rozsudok, ktorý považujem voči mne za nespravodlivý. Na základe uvedených skutočností navrhla odvolaciemu súdu rozsudok prvostupňového súdu zmeniť tak, že jej žalobe vyhovie a zaviaže žalovaného (v odvolaní je nesprávne uvedené žalobcu) k náhrade trov konania vrátane trov právneho zastupovania. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že dňom 1.10.2010 vedúci služobného úradu Obvodného úradu Žilina odvolal navrhovateľku z funkcie hlavný radca - vedúca osobného úradu v súlade s ust. § 37 ods. 4 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Tvrdenia navrhovateľky o neplatnosti odvolania aj napriek jej rozsiahlemu odôvodneniu považuje za právne irelevantné a v rozpore so zákonom. Okresný súd prejudiciálnu otázku právne odôvodnil a podložil svoje tvrdenia zákonnými ustanoveniami. Rozsudok považuje za vecne správny, a preto navrhuje odvolaciemu súdu ho potvrdiť. Trovy odvolacieho konania si neuplatnil. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníčkou konania v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenom v § 212 ods. 1 O.s.p. a po nariadení odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 O.s.p. rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci odvolacieho konania, konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre rozhodnutie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia považuje za nevyhnutné uviesť, že po odvolaní z funkcie vedúceho zamestnanca, jeho štátnozamestnanecký pomer nekončí tak, ako to bolo v preskúmavanej veci, keď nasledovala správne ponuková povinnosť služobného úradu, ktorá sa viazala v prvom rade na vhodnosť štátnozamestnaneckého miesta (§ 39 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe). To znamená, že ide o reálnu ponuku vhodného štátnozamestnaneckého miesta v tom istom odbore štátnej služby a v tej istej funkcii (aj platovej triede) podľa § 29 citovaného zákona. Ponuka vhodného miesta má však svoje medze a túto povinnosť nemožno chápať absolútne, pretože by nikdy nevznikla možnosť uplatniť ustanovenie o výpovedi podľa § 47 písm. d) zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe voči vedúcemu zamestnancovi odvolanému bez uvedenia dôvodu. V opačnom prípade by vznikla nesplniteľná podmienka pre odvolanie z funkcie vedúceho zamestnanca, čo by úplne poprelo uvedené zákonné ustanovenie. Ustanovenie však obsahuje aj druhú možnosť ponuky zo strany služobného úradu, čiže dohodnúť sa inak, t.j. na inom riešení. Uvedené znamená, že ak služobný úrad nemá vhodné štátnozamestnanecké miesto a nemá možnosť ponúknuť ani iné štátnozamestnanecké miesto, teda ten istý odbor štátnej služby a tú istú funkciu, čo musí byť pre prípad sporu preukazateľné, čo sa aj v prejednávanej veci stalo, keď nestačilo len konštatovať, že služobný úrad nemal iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, vznikol v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami dôvod pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nemohol prisvedčiť odvolateľke, ktorá si nesprávne vykladá uvedené zákonné ustanovenia, a preto odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. Navrhovateľka v odvolacom konaní nebola úspešná, preto jej podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. nepatrí právo na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešný bol odporca, ktorý si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto bolo rozhodnuté, že odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.