Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/280/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111217288 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5111217288.1 Rozhodnutie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci navrhovateľky: Mgr. E. G., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX, proti odporcovi: Krajský úrad životného prostredia v Žiline, Nám. M. R. Štefánika 1, Žilina, v konaní o určenie neplatnosti výpovede a vyplatenie náhrady funkčného platu, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 18C/125/2011-126 zo dňa 15.3.2012 v spojitosti s dopĺňacím rozsudkom č. k. 18C/125/2011-145 zo dňa 12.4.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v spojitosti s doplňujúcim rozsudkom p o t v r d z u j e . Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v spojitosti s doplňujúcim rozsudkom okresný súd určil, že výpoveď zo dňa 27.01.2011 pod č. 2011/336/HU daná navrhovateľke, je neplatná. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke funkčný plat vo výške 809,-Eur za každý mesiac za obdobie od 01.04.2011 až do právoplatnosti tohto rozsudku, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že dňa 27.01.2011 bola navrhovateľke daná výpoveď, ktorá jej bola toho dňa aj osobne doručená, a to z dôvodu podľa § 46 ods.1 písm. b) v nadväznosti na § 47 písm. b) z. č. 400/2009 Z. z. s uvedením, že štátnozamestnanecké miesto navrhovateľky bolo zrušené na základe určenia limitu počtu zamestnancov odporcu nariadením Ministerstva životného prostredia SR č. 72290/2010 zo dňa 09.12.2010. Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo prerokované aj závodným výborom. Výpovedná doba je dva mesiace a začína plynúť od 01.02.2011. Navrhovateľka listom doručeným odporcovi dňa 31.03.2011 oznámila, že výpoveď zo dňa 27.01.2011 považuje za neplatnú, a preto trvá na ďalšom zamestnávaní a žiada o prideľovanie práce podľa štátnozamestnaneckej zmluvy. Okresný súd s poukazom na ust. § 38 ods.1,4 Zákonníka práce vo vzťahu k námietke navrhovateľky ohľadne doručovania výpovede, konštatoval, že je nepochybné, že táto výpoveď zo dňa 27.01.2011 bola navrhovateľke odovzdaná osobne dňa 27.01.2011. Navrhovateľka prevzatie výpovede nepoprela, dokonca potvrdila, že ju prevzala dňa 27.01.2011. Mal za to, že výpoveď bola riadne doručená a námietky navrhovateľky ohľadom doručenia sú neopodstatnené. Skutočnosť, že navrhovateľka nič nepodpísala pri doručení, ako uviedla, nemožno posúdiť ako nekvalifikované doručenie. Účinky doručenia nastali a teda výpoveď bola navrhovateľke doručená, a to dňa 27.01.2011. Čo sa týka ďalšieho dôvodu namietania neplatnosti výpovede, podľa uvedenia navrhovateľky nie je zrejmé, či výpoveď bola navrhovateľke daná v súvislosti so zrušením jej miesta preto, lebo odporca nemá pre ňu iné vhodné miesto alebo preto, že nesúhlasila s trvalým preložením. Odporca jej neponúkol žiadne iné vhodné miesto, ani nijako nepreukázal, že nemal iné vhodné miesto. Okresný súd konštatoval, že podľa § 47 písm. b) z. č. 400/2009 Z. z. je možné dať výpoveď iba vtedy, ak sú splnené stanovené podmienky, a to 1. ak sa miesto zrušilo/zrušuje 2. nie je iné vhodné miesto alebo zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením a nedohodne sa inak. Z danej výpovede však skutočne nie je zrejmé, či odporca mal iné vhodné miesto alebo nemal, ako ani to, či v prípade, že mal iné vhodné miesto, bolo ponúknuté a navrhovateľka ho odmietla. Daná skutočnosť mala byť vo výpovedi uvedená, a to aj v prípade, ak nebolo iné vhodné miesto. Neexistenciu iného vhodného miesta je možné aj logicky vyvodiť z toho, že sa znižoval limit počtu zamestnancov, avšak nie je to vylúčené, nakoľko aj sám odporca uviedol, že pri ďalšom znižovaní boli voľné miesta, ktoré boli ponúkané zamestnancom, ktorých miesta boli zrušené, ale v prípade navrhovateľky v tom čase neboli žiadne voľné iné miesta. Teda odporca síce tvrdil, že nemal žiadne voľné miesto, keďže sa znižoval počet zamestnancov, ale zároveň dodal, že pri ďalšom znižovaní boli nejaké voľné miesta, ktoré boli ponúkané zamestnancom, ktorých miesta sa rušili. Teda nie je pravidlo, že pri rušení miest nie sú žiadne iné vhodné miesta. Zároveň odporca ničím nevyvrátil tvrdenie navrhovateľky, že hoci sa znižoval počet, k 01.02.2012 bolo vytvorené nové miesto na inom úseku. Takýto postup je neštandardný a v oblasti štátnej služby neprípustný. Ak žiadne miesto nebolo, nemohlo byť navrhovateľke ani ponúknuté, avšak vo výpovedi to malo byť uvedené, aby nedochádzalo k nejasnostiam a pochybnostiam, pretože výpoveď musí byť určitá a v ničom nezameniteľná. V danom prípade táto skutočnosť nie je uvedená, čím je výpoveď neúplná a z výpovede nie je zrejmé, či boli splnené všetky podmienky na to, aby bolo možné dať navrhovateľke výpoveď. Splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z cit. ustanovenia je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede zo strany zamestnávateľa. (R90/67, R94/68,...) V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej praxe ponuka sa musí dať pred výpoveďou. (21Cdo 2738/2000). Odporca ničím nepreukázal žiadnu ponuku vhodného miesta, ani oznámenie, že žiadne také miesto nemá. Pokiaľ odporca až v rámci súdneho konania tvrdil, že nemal v danom čase žiadne iné vhodné miesto, je to nepostačujúce, keďže navrhovateľka v čase výpovede o tom nemala vedomosť, v dôsledku čoho sa dostala do určitej neistoty a pochybností. Odporca síce súdu predložil list označený ako Oznámenie zo dňa 20.01.2011 adresovaný navrhovateľke, v ktorom uvádza, že nemá žiadne iné vhodné miesto, a preto jej dáva výpoveď, avšak navrhovateľka popierala doručenie takéhoto oznámenia. Odporca nepreukázal doručenie tohto oznámenia. Odporca nepreukázal ani písomné oznámenie, ani ústne oznámenie, hoci to tvrdil. Odporca ničím nepreukázal, že navrhovateľke oznámil, že nemá iné voľné miesto a ani vo výpovedi to neuviedol. Dodatočné preukázanie, že nemal iné vhodné miesto, je nepostačujúce. Táto skutočnosť mala byť zrejmá a nepochybná v čase, keď bola navrhovateľke daná výpoveď, čo malo byť navrhovateľke oznámené najneskôr v čase doručenia výpovede. Tým, že táto skutočnosť nebola navrhovateľke oznámená do doručenia výpovede a ani nebolo to uvedené vo výpovedi, navrhovateľka bola v určitej neistote. Z uvedeného vyplýva, že odporca nesplnil zákonom stanovenú podmienku; nepreukázal splnenie všetkých podmienok pre danie výpovede. Čo sa týka ďalšieho namietaného dôvodu, podľa navrhovateľky nie je zrejmé, či bolo zrušené miesto odborného radcu alebo hlavného radcu, keďže vo výpovedi je uvedené hlavný radca, avšak navrhovateľka bola zaradená vo funkcii odborného radcu. Okresný súd konštatoval, že je nepochybné, že navrhovateľka bola vo funkcii odborného radcu. Z rozhodnutia prednostu Krajského úradu životného prostredia v Žiline z 30.12.2010 o organizačnej zmene vyplýva, že okrem iných bolo zrušené aj miesto odborného radcu na úseku štátnej správy odpadového hospodárstva, Stále pracovisko Bytča, ktoré bolo obsadené navrhovateľkou. Vo výpovedi danej navrhovateľke z dôvodu zrušenia jej miesta bola však uvedená funkcia - hlavný radca. Odporca toto odôvodnil ako chybu v písaní s uvedením, že hlavný radca je iba prednosta. Okresný súd však túto nesprávnosť neposúdil ako akceptovateľnú vadu, nakoľko výpoveď je závažný úkon, a to úkon o skončení štátnozamestnaneckého pomeru; musí byť nezameniteľný a je na strane zamestnávateľa, služobného úradu, aby výpoveď bola perfektná a nevyvolávajúca žiadne pochybnosti. To, že vo výpovedi, ktorá je daná z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta, je uvedená funkcia - hlavný radca, vyvoláva pochybnosti, ktoré miesto skutočne bolo zrušené. Aj keď následne mohla byť táto skutočnosť preverená s príslušným rozhodnutím prednostu, v tak závažnom dokumente, ako je výpoveď, nesmie byť táto skutočnosť zameniteľná. Tým, že bola uvedená funkcia hlavný radca pri uvedených dôvodoch výpovede, boli opodstatnené pochybnosti na strane navrhovateľky, ktoré miesto bolo vlastne zrušené a či jej mala byť daná výpoveď z toho dôvodu alebo nie. Z predloženého rozhodnutia prednostu odporcu síce vyplýva, ktoré miesta boli zrušené, avšak toto rozhodnutie nebolo prílohou výpovede, dokonca vo výpovedi sa na toto rozhodnutie ani neodkazovalo a výpoveď musí byť nezameniteľná. Odporca pri spisovaní výpovede mal byť dôsledný a takéto nedostatky ním spôsobené nemôžu byť na úkor zamestnanca a nemožno ich akceptovať. Vo výpovedi bol odkaz iba na nariadenie Ministerstva životného prostredia č. 72290/2010, v ktorom však bol stanovený len počet miest, ale nebolo stanovené, ktoré konkrétne miesta sa majú zrušiť. To bolo vecou prednostu odporcu. Avšak vo výpovedi sa neodkazovalo na žiadne rozhodnutie prednostu. Z výpovede vyplýva, že zrušené bolo miesto hlavného radcu. Navrhovateľka však zastávala funkciu odborného radcu. Tieto dve funkcie sú však značne odlišné, či už platovými triedami,... Je neakceptovateľné, keď navrhovateľka dostala výpoveď, ale ako hlavný radca, hoci takú funkciu nezastávala. Tieto skutočnosti spôsobujú neplatnosť takej výpovede, ktorá je zmätočná. Odporca vydal navrhovateľke potvrdenie o štátnej službe, a to dňa 31.03.2011, v ktorom je uvedená funkcia - odborný radca. Toto potvrdenie však nie je súčasťou výpovede, ani nenahrádza v ničom výpoveď. Na základe uvedeného okresný súd posúdil, že výpoveď daná navrhovateľke je neplatná z vyššie uvedených dôvodov. Navrhovateľka žiadala aj úhradu funkčného platu vo výške 809,- Eur mesačne od 01.04.2011 až do právoplatnosti rozsudku v danej veci. Odporca nenamietal výšku funkčného platu uplatneného navrhovateľkou. Výšku funkčného platu mal okresný súd preukázanú z predloženého oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 31.12.2010. Vzhľadom na to, že podľa výpovede danej odporcom navrhovateľke štátnozamestnanecký pomer skončil uplynutím 2-mesačnej výpovednej doby dňa 31.03.2011, navrhovateľka si správne uplatnila náhradu funkčného platu od 01.04.2011. Keďže pri určení výšky funkčného platu neboli pochybnosti, okresný súd nevykonal v tom smere ďalšie dokazovanie a zaviazal odporcu na platenie funkčného platu navrhovateľke v uplatnenej výške 809,- Eur za každý mesiac od 01.04.2011 až do právoplatnosti rozsudku, teda tak, ako si navrhovateľka uplatnila. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke náhradu trov konania voči odporcovi nepriznal, nakoľko si trovy uplatnila, ale v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú. Rozsudok okresného súdu napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním odporca. Uviedol, že vo vyjadrení k návrhu na začatie konania, ako aj v priebehu pojednávania poukazoval na to, že navrhovateľka bola oboznámená s dôvodmi prepúšťania, aj s tým, že pre ňu služobný úrad nemá iné vhodné miesto. V priebehu pojednávania odporca uviedol, že písomné oznámenie bolo navrhovateľke doručené spoločne s výpoveďou dňa 27.1.2011, pričom jeho prevzatie navrhovateľka nepodpísala rovnako ako predmetnú výpoveď. Osobné doručenie výpovede súd považoval za kvalifikované, ale doručenie tohto oznámenia už za kvalifikované nepovažoval. Pri doručovaní písomností boli prítomné spolupracovníčky navrhovateľky - Mgr. M. Q., Ing. H. Q. a RNDr. F. V., prítomné boli aj pri ústnom informovaní navrhovateľky o tom, že úrad nemá možnosť ponúknuť pre ňu iné vhodné miesto. Súd uvedené svedkyne napriek návrhu odporcu nevypočul. Samotná skutočnosť, že odporca na doručovaných listinách nedisponuje podpisom s uvedením dátumu, času a miesta ako dôkazom doručenia výpovede a oznámenia o inom vhodnom mieste, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že ponuková povinnosť nebola splnená. Vo vzťahu k ďalšiemu dôvodu vyslovenia neplatnosti výpovede, že nie je zrejmé, či bolo zrušené miesto odborného radcu alebo hlavného radcu, uviedol odporca, že výpoveď nie je rozhodnutím podľa § 46 z. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku a preto sa naň nevzťahujú náležitosti stanovené § 47 cit. zákona. Samotný zákon o štátnej službe neupravuje výpoveď, len v § 120 odkazuje na primerané použitie Zákonníka práce, ktorý tiež neupravuje presné náležitosti výpovede, len v § 61 ustanovuje určité formálne náležitosti výpovede a to, že musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Odporca priznal, že chybou v písaní došlo k chybnému označeniu funkcie navrhovateľky, zákon však neprikazuje uvedenie funkcie pri náležitostiach výpovede a teda chybné uvedenie funkcie nemôže spôsobiť nejasnosť, či pochybnosti o zrušení štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľky. Z formulácie vo výpovedi, kde je uvedené „Vaše štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené...“, čo v súvislosti s presnou identifikáciou osoby, ktorej výpoveď bola adresovaná, musí byť nepochybné, že došlo k zrušeniu práve štátnozamestnaneckého miesta, na ktorom vykonávala štátnu službu navrhovateľka. Odporca mal za to, že výpoveď bola formulovaná jasne, zrozumiteľne, jednoznačne s uvedeným dôvodom výpovede, aby nedošlo k zameniteľnosti jej významu. Dôvod výpovede bol skutkovo vo výpovedi vymedzený tak, že ho nie je možné zameniť s iným dôvodom a tým odporca naplnil podmienku v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Tiež poukázal na § 15 Zákonníka práce, podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Z uvedeného právneho úkonu bolo zrejmé, že sa jedná o výpoveď danú práve navrhovateľke, ktorá vykonávala štátnu službu na svojom mieste, odborný radca. Funkciu hlavného radcu môžu na obvodných úradoch životného prostredia zastávať len prednostovia a takáto funkcia na detašovanom pracovisku v Bytči, kde vykonávala štátnu službu navrhovateľka, nebola, pričom táto funkcia je menovanou funkciou, ktorú nemožno skončiť výpoveďou, ale len odvolaním. Vo vzťahu k ďalšiemu dôvodu neplatnosti výpovede, spočívajúcemu v tom, že súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu, podľa ktorého bol výpovedný dôvod dostatočne konkretizovaný a nezameniteľný, keďže vo výpovedi bol odkaz iba na nariadenie Ministerstva životného prostredia SR č. 72290/2010, v ktorom bol stanovený len počet miest, ale nebolo nijako stanovené, ktoré konkrétne miesta sa majú zrušiť, uviedol odporca, že dôvodom, prečo pristúpil k rušeniu miest, čoho následkom bola aj výpoveď navrhovateľky, bolo označené nariadenie nadväzujúce na uznesenie vlády SR č 667 z 6.10.2010 a preto vo výpovedi uviedol práve tento dôvod. Podľa odporcu takto konkretizovaný dôvod vo výpovedi nie je možné zameniť s iným dôvodom a napĺňa dikciu § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Termín zrušenie štátnozamestnaneckého miesta sám o sebe nehovorí, akým spôsobom k zrušeniu dochádza. V zmysle príslušných právnych predpisov služobný úrad je podriadený ministerstvu ŽP SR v otázke rozpočtu, hospodárenia s verejnými financiami, kontroly a výkonu štátnej správy starostlivosti o životné prostredie a preto ho zaväzujú rozhodnutia ministra, pričom uznesenia z oblasti rozpočtovej správy majú pracovnoprávne dôsledky. Služobný úrad bol povinný navrhnúť ministerstvu ŽP SR limit počtu svojich zamestnancov a nemohol sa ako rozpočtová organizácia kapitoly ministerstva ŽP SR prepúšťaniu vyhnúť, čím je preukázané, že prepúšťanie zamestnancov bolo kauzálnou záležitosťou s presne nastavenými parametrami počtu zamestnancov a objemu ušetrených mzdových prostriedkov. Výber zamestnancov bol na rozhodnutí služobného úradu, avšak možnosť rozhodovania bola limitovaná jednak navonok ústavnou požiadavkou legality, zabezpečenia práva občanov na priaznivé životné prostredie, potrebou zabezpečiť kompetencie služobného úradu v zmysle z. č. 525/2003 Z. z. a osobitných predpisov odpadového hospodárstva a dovnútra výškou funkčných platov, počiatočným stavom zamestnancov a schváleným rozpočtom miest. Výpoveď daná navrhovateľke, spoločne s ostatnými výpoveďami, bola dňa 19.1.2011 prerokovaná so zástupcami zamestnancov, pričom boli prejednané výpovede s rovnakým výpovedným dôvodom, ako bol dôvod uvedený vo výpovedi danej navrhovateľke. Najvyšší súd v rozsudku 3Cdo/192/2007 konštatoval, že účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov nastanú, len ak je pri prerokovaní výpovede dôvod výpovede vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Za platnú možno považovať len výpoveď, ktorej dôvod je totožný s výpovedným dôvodom uvedeným pri prerokovaní výpovede zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov. Z takto prerokovanej výpovede môže zamestnávateľ vychádzať, kým trvá výpovedný dôvod, ku ktorému sa vzťahuje tak výpoveď, ako aj jej prerokovanie zástupcami zamestnancov. Vzhľadom na uvedené považoval odporca výpoveď danú navrhovateľke za platnú a navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a návrh navrhovateľky zamietol, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V prípade, že odvolací súd bude považovať danú výpoveď za neplatnú, žiadal odporca, aby rozhodol v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce, o tom, že štátnozamestnanecký pomer končí, pretože s poukazom na vyššie uvádzané nariadenia došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, na ktorom vykonávala navrhovateľka štátnu službu, čo okresný súd potvrdil a z dôvodu opätovného znižovania stavu zamestnancov, nemožno spravodlivo po odporcovi požadovať, aby aj naďalej zamestnával navrhovateľku, pretože nedisponuje voľným miestom ani finančnými prostriedkami, ktoré by mohli byť použité na vytvorenie daného miesta. Tiež by sa dostal do konfliktu s limitom počtu zamestnancov, ktorý bol od 1.10.2011 stanovený listom Ministerstva ŽP SR z 27.9.2011 č. 55225/2011 na počet 98. V nadväznosti na tento limit boli pridelené aj mzdové prostriedky, ktoré pokryjú len mzdy 98 zamestnancov . Z toho dôvodu zároveň odporca žiadal, aby súd primerane znížil, prípadne vôbec nepriznal náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce. K odvolaniu odporcu sa vyjadrila navrhovateľka a žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Poukázala na to, že na platnosť výpovede sa vyžaduje nielen ponuka iného vhodného zamestnania, ale aj preukázanie, že zamestnanec ponuku odmietol, čo však odporca nijakým spôsobom nepreukázal a žiadne oznámenie o tom, že nemá iné vhodné miesto doručené navrhovateľke nebolo. Odporca až počas pojednávania zistil, že pre platnosť výpovede musí byť splnená ponuková povinnosť iného vhodného zamestnania a následne oznámenie o tom, že nemá voľné vhodné miesto vyhotovil dodatočne a predložil ho súdu. U odporcu platí registratúrny poriadok, každá písomnosť musí byť zaevidovaná a očíslovaná. Oznámenie, ktoré odporca predložil na pojednávaní žiadne číslo nemá, čo svedčí o tom, že oznámenie vyhotovil dodatočne. Odporca vo vyjadrení k žalobe tvrdil, že pri preberaní výpovede boli kolegyne navrhovateľky a až v priebehu pojednávania doplnil, že okrem výpovede jej bolo doručené i oznámenie. Navrhovateľka uviedla, že oznámenie uvidela prvýkrát až na pojednávaní, čo uviedla aj do zápisnice, pričom danú skutočnosť odporca nenamietal ani nevyvrátil. Navrhovateľka uviedla, že oznámenie jej nebolo doručené ani samostatne a ani s výpoveďou. Vzhľadom na to, že súd mal za to, že doručenie výpovede bolo vykonané kvalifikovaným spôsobom, nemal dôvod vykonať dôkaz výsluchom svedkýň. Súd viedol dokazovanie v súlade s ustanoveniami O.s.p., v súlade s § 120 ods. 4 O.s.p. poučil účastníkov, pričom odporca nenavrhol vykonať dôkaz výsluchom kolegýň navrhovateľky a nejedná sa ani o novú skutočnosť alebo dôkaz v zmysle § 205a O.s.p.. Ďalej navrhovateľka uviedla, že keďže odporca nevydal rozhodnutie o organizačnej zmene, chybné uvedenie funkcie vo výpovedi vyvolalo pochybnosti, či bolo zrušené konkrétne jej štátnozamestnanecké miesto. Navyše poukazujúc na výklad odporcu, chybou v písaní mohlo dôjsť tomu, že výpoveď mala byť daná inému zamestnancovi a nie navrhovateľke, a jej meno, priezvisko a ostatné osobné údaje boli vo výpovedi uvedené omylom. K tvrdeniu odporcu, že dôvodom zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta bolo nariadenie Ministerstva ŽP SR č. 72290/2010, ktoré nadväzuje na uznesenie vlády SR č. 667 a preto vo výpovedi uviedol tento dôvod, poukázala navrhovateľka na ust. § 47 písm. b/ z. č. 400/2009 Z. z. a na skutočnosť, že dôvodom zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta bol list ministerstva, ktorý vôbec nešpecifikoval, ktoré štátnozamestnanecké miesta sa rušia, len určoval limit počtu štátnych zamestnancov a zamestnancov vo verejnom záujme a na základe tohto limitu, bez toho aby odporca vydal rozhodnutie o organizačnej zmene, dostala navrhovateľka výpoveď. V čase doručenia výpovede žiadne rozhodnutie prednostu krajského úradu o organizačnej zmene neexistovalo, o čom svedčí, že odporca na rozhodnutie o organizačnej zmene nepoukazoval. Predmetné rozhodnutie nebolo spomínané, ani predložené pri prejednávaní výpovede dňa 19.1.2011 so zástupcami zamestnancov. Odporca vyhotovil rozhodnutie o organizačnej zmene, tak ako i oznámenie o tom, že nemá voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto, dodatočne. Rozhodnutie o organizačnej zmene je tiež označené len dátumom vydania a nie číslom písomnosti. Navrhovateľka poukázala aj na skutočnosť, že výpovedná doba jej začala plynúť dňa 1.2.2011, pričom k tomuto dátumu bolo vytvorené nové štátnozamestnanecké miesto, na ktoré spĺňala všetky predpoklady, avšak odporca jej toto miesto neponúkol, hoci v čase podania výpovede vedomosť o tomto mieste mal. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu mu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok okresného súdu v celom rozsahu v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním rozsudku okresného súdu, predloženého spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v danom konaní v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia a preto sa obmedzil iba na konštatovanie správnosti jeho dôvodov. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že štátnozamestnanecký pomer navrhovateľky trval od 1.7.2002. Odporca doručil navrhovateľke Výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru dňa 27.1.2011 podľa ust. § 46 ods. 1 písm. b/ a § 47 písm. b/ z. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe. Medzi účastníkmi nebolo sporné, čo ustálil napokon aj okresný súd, že doručenie výpovede navrhovateľke osobne na pracovisku dňa 27.1.2011 bolo účinné, i keď navrhovateľka prevzatie výpovede nepotvrdila podpisom na tomto dokumente. Odporca v odôvodnení výpovede uviedol, že štátnozamestnanecké miesto navrhovateľky bolo zrušené na základe určenia limitu počtu zamestnancov odporcu nariadením Ministerstva životného prostredia SR č. 72290/2010 zo dňa 9.11.2010, ktoré nadväzuje na uznesenie vlády SR č. 667 zo dňa 6.10.2010 k návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2011 až 2013. Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo prerokované aj závodným výborom dňa 19.1.2011. Výpovedná doba je dva mesiace a začína plynúť od 1.2.2011. Okresný súd dospel k záveru, že výpoveď daná navrhovateľke je neplatná, s ktorým záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil poukazujúc na vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu. Podľa ust. § 47 písm. b/ z. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe je možné štátnemu zamestnancovi dať výpoveď len ak sa štátnozamestnanecké miesto zrušilo alebo zrušuje a služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné miesto alebo zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. Odvolací súd sa prikláňa k názoru okresného súdu, že skutočnosť, že bola splnená povinnosť odporcu ponúknuť navrhovateľke iné vhodné miesto resp. oznámiť, že nemá pre ňu iné vhodné miesto, mala byť vo výpovedi uvedená, keďže táto podmienka vyplýva z cit. zákonného ustanovenia. Pokiaľ odporca poukazuje na Oznámenie zo dňa 20.1.2011, v ktorom navrhovateľke oznamuje, že rozhodol o zrušení jej štátnozamestnaneckého miesta a nemá pre ňu žiadne iné vhodné miesto a dáva jej výpoveď, odporca nepreukázal doručenie tohto listu navrhovateľke a navrhovateľka jeho prevzatie popierala. Odporca v odvolaní uviedol, že súd mal na túto skutočnosť vypočuť svedkyne - kolegyne navrhovateľky, ktoré boli prítomné pri prevzatí výpovede a uvedeného oznámenia navrhovateľkou, avšak zo zápisníc o pojednávaní je zrejmé, že odporca nenavrhoval vykonať na preukázanie tejto skutočnosti dokazovanie. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje s názorom okresného súdu, že výpovedný dôvod nebol vo výpovedi dostatočne konkretizovaný. Okrem odkazu na nariadenie Ministerstva životného prostredia SR bolo treba odkázať aj na Rozhodnutie prednostu Krajského úradu Životného prostredia o organizačnej zmene, ktoré v konaní predložil odporca, čo však vo výpovedi absentuje a navyše takéto rozhodnutie nie je ani prílohou výpovede. Rovnako vo výpovedi absentuje zdôvodnenie, prečo bolo zrušené práve miesto navrhovateľky, a teda či nešlo o svojvoľný výber, ako na to správne poukazoval okresný súd. Navyše odporca vo výpovedi uviedol nesprávnu funkciu - hlavný radca, navrhovateľka však bola zaradená vo funkcii odborný radca, čo spôsobuje tiež zmätočnosť takejto výpovede. Z týchto dôvodov aj podľa názoru odvolacieho súdu dospel okresný súd k správnemu právnemu záveru, že výpoveď daná odporcom navrhovateľke je neplatná. Odporca v odvolaní navrhoval, aby odvolací súd v prípade, ak bude považovať výpoveď za neplatnú, rozhodol podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce o tom, že štátnozamestnanecký pomer navrhovateľky sa končí, pretože nemožno od neho vzhľadom na rozhodnutie prednostu odporcu o organizačnej zmene a na opätovné znižovanie počtu zamestnancov, spravodlivo požadovať, aby aj naďalej zamestnával navrhovateľku. Nedisponuje voľným miestom ani finančnými prostriedkami, ktoré by mohli byť použité na vytvorenie daného miesta. Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Citované ustanovenie umožňuje súdu rozhodnúť, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, aj keď došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, pričom zamestnávateľ toto právo môže uplatniť buď podaním samostatného návrhu na začatie konania, alebo uplatnením vzájomného návrhu v konaní o náhradu mzdy (§ 97 O.s.p.). Odporca tento návrh neuplatnil ako vzájomný návrh v rámci konania pred okresným súdom, ale až v rámci podaného odvolania, avšak rozhodnutie o takomto návrhu v odvolacom konaní je vylúčené s poukazom na ust. § 216 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 pre odvolacie konanie neplatia. Zákon vylučuje v odvolacom konaní také procesné úkony a procesné situácie, ktorých prípustnosť by znamenala porušenie zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. K takýmto úkonom patria pristúpenie účastníka, zámena účastníka (nie zmena účastníka), vzájomná žaloba vrátane kompenzácie, ktorá sa posudzuje podľa § 98 ako vzájomná žaloba. Odvolací súd preto na takýto návrh odporcu neprihliadal. Pokiaľ ide o návrh odporcu na zníženie náhrady mzdy, prípadne nepriznanie náhrady mzdy, presahujúcej 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, tento návrh nepovažoval odvolací súd za dôvodný. Podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Ustanovenie odseku 2 umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy, presahuje dvanásť mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Odporca tento svoj návrh odôvodnil tým, že od 1.10.2011 bol stanovený Ministerstvom ŽP SR z 27.9.2011 č. 55225/2011 limit zamestnancov v počte 98. V nadväznosti na tento limit boli pridelené aj mzdové prostriedky, ktoré pokryjú len mzdy 98 zamestnancov. Podľa názoru odvolacieho súdu odporom uvádzané dôvody nie sú postačujúce pre nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľke za čas presahujúci dvanásť mesiacov a preto jeho návrh nepovažoval za opodstatnený a dôvodný. Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade by bolo potrebné aplikovať ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a priznať navrhovateľke právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko v odvolacom konaní bola úspešná v plnom rozsahu. Navrhovateľka si však vo vyjadrení k odvolaniu odporcu nárok na náhradu trov konania neuplatnila a preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.