Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/278/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111238428 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5111238428.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľov: 1/ V. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., ul. H. č. XXXX/X, 2/ Ing. L. H., rod. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., ul. H. č. XXXX/X, obaja zastúpení splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária Hagara - Hagarová, s. r. o., so sídlom Žilina, ul. Daniela Dlabača č. 35, IČO: 36 806 498, proti odporcovi: Rímskokatolícka cirkev - Žilinská diecéza, so sídlom Žilina, ul. Jána Kalinčiaka č. 1, IČO: 42 063 043, o ochranu vlastníckeho práva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/261/2011-39 zo dňa 26. marca 2012, takto: r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zdržať sa vykonávania akýchkoľvek činností v nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. L., a to v základnej škole súpisné číslo XXXX postavenej na pozemkoch parc. č. 555/3 a 557/4 katastra nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX, ktorými by prekračoval maximálne prípustnú hodnotu hluku určenú vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 549/2007 Z. z. v zmysle jej zmien a doplnkov ako aj vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti zostáva rozhodnutie okresného súdu n e d o t k n u t é . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č. k. 17C/261/2011-39 zo dňa 26. 03. 2012 Okresný súd Žilina uložil odporcovi povinnosť zdržať sa vykonávania akýchkoľvek činností v nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. L., a to v základnej škole súpisné číslo XXXX postavenej na pozemkoch parc. č. 555/3 a 557/4 katastra nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX, ktorými by prekračoval maximálne prípustnú hodnotu hluku určenú vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 549/2007 Z. z. v zmysle jej zmien a doplnkov. Odporcu zaviazal k povinnosti nahradiť navrhovateľovi 1/ a 2/ trovy konania vo výške 333,66 eur (iné trovy 99,50 eur a trovy právneho zastúpenia 234,16 eur) na účet právneho zástupcu navrhovateľov 1/ a 2/ vedený v Y. G., a.s., pobočka L. číslo účtu: XXX XXX XXXX/XXXX do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Konanie o návrhu, ktorým mal odporca zabezpečiť vykonanie opravy systému zvodu dažďovej vody umiestneného na jeho nehnuteľnosti v kat. úz. L., a to na základnej škole súp. č. XXXX zapísanej u Správy katastra Žilina na liste vlastníctva č. XXXX a na neho nadväzujúcej kanalizačnej prípojky, ktoré odvádzajú dažďovú vodu z nehnuteľnosti do systému verejnej kanalizácie zastavil. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že: „...účastníci konania sú vlastníkmi susediacich nehnuteľností, ktorá skutočnosť vyplýva z výpisu katastra nehnuteľnosti pre kat. územie L. LV č. XXXX - stavba dom súpisné číslo XXXX na parcele číslo KN 563 je vo vlastníctve navrhovateľov (kúpna zmluva zo dňa 31. 05. 2010) a LV č. XXXX stavba Základná škola súpisné číslo XXXX na parcele 555/3 a 557/4 je vo vlastníctve odporcu. Z obsahu stanoviska Regionálneho úradu verejného zdravotníctva zo dňa 29. 04. 2011 vo veci „objektivizácia imisií hluku v rodinnom dome H. XXXX/X, L.“ (čl. 10 spisu) súd vzal za nepochybne zistené, že na základe podnetu navrhovateľov v rade 1/ a 2/ bol zamestnancami regionálneho úradu verejného zdravotníctva dňa 12. 04. 2011 vykonané meranie, ktorého účelom bola objektivizácie imisií hluku v ich rodinnom dome prenikajúceho z telocvične Základnej školy R. Zaymusa. Z výsledkov merania, ktorú sú uvedené v protokole o meraní imisií hluku č. 10/11 vyplýva, že maximálna hladina akustického tlaku v referenčnom časovom intervale, deň pri zdroji hluku nárazu lopty do steny a basketbalového koša (hra detí, hra dospelých) je 52,6 dB a 52,8 dB, čo je v rozpore s prípustnými hodnotami určujúcich veličín hluku vo vnútornom prostredí budov (obytné miestnosti, ubytovne, domovy dôchodcov, škôlky a jasle v referenčom časovom intervale deň, večer) kde je prípustná hodnota hluku z vnútorných zdrojov 40 dB. Maximálna hladina A akustického tlaku v referenčnom časovom intervale večer pri zdroji hluku (nárazy lopty do steny a basketbalového koša - hra dospelých) je 46,3 dB. Z citovaného ustanovenia § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva zákonné obmedzenie vlastníckeho práva alebo práv, ktoré sa priamo odvíjajú od vlastníctva a v zmysle teórií a praxe označujú sa ako tzv. susedské práva. Obmedzenie práv vlastníkov je vzájomné a predpoklady uvedené v hypotéze tejto normy treba vykladať v každom jednotlivom prípade objektívne. Subjektívne hľadisko nie je rozhodujúce a preto v konkrétnych prípadoch sa musia tieto predpoklady (nad mieru primeranú pomerom a vážne ohrozenie výkonu práv) posúdiť z odborných hľadísk tj. aj s pomocou znalca resp. odbornej organizácie. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 549/2007 Z. z., ustanovuje podrobnosti o prípustných hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí a vzťahuje sa na hluk, infrazvuk a vibrácie, ktoré sa vyskytujú trvale alebo prerušovane vo vonkajšom prostredí alebo vo vnútornom prostredí budov v súvislosti s aktivitami ľudí alebo činnosťou zariadení. Ochrana zdravia pred hlukom, infrazvukom a vibráciami je zabezpečená, ak posudzované hodnoty určujúcich veličín hluku, infrazvuku a vibrácií nie sú vyššie ako prípustné hodnoty. Na ochranu zdravia pred hlukom a infrazvukom sú v prílohe ustanovené prípustné hodnoty určujúcich veličín hluku vo vonkajšom prostredí a prípustné hodnoty určujúcich veličín hluku a infrazvuku vo vnútornom prostredí budov pre deň, večer a noc. Posudzovanou hodnotou vo vnútornom prostredí budov je a) maximálna hladina A zvuku pre deň, večer a noc pre kategórie vnútorného priestoru A, B podľa tabuľky č. 3, ktorá stanovuje prípustné hodnoty určujúcich veličín hluku vo vnútornom prostredí budov v kategórii vnútorného priestoru B a to obytné miestnosti v časovom intervale deň, večer prípustné hodnoty 40 dB. Ochrana vlastníckeho práva je zaručená tak Ústavou Slovenskej republiky čl. 20, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z oboch dokumentov vyplýva, že obmedzenie vlastníckeho práva je možné len v nevyhnutnej miere a na základe zákona, pričom výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Na základe zisteného skutkového a právneho stavu súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľov v rade 1/ a 2/ v časti rušenia hlukom prenikajúceho z telocvične Základnej školy R. Zaymusa je dôvodný. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že nehnuteľnosti účastníkov konania sú v susedstve a pri posudzovaní miery pomerom súd vzal do úvahy intenzitu hluku, ako aj to, že ide o rušenie nie jednorazové ale opakované. Skutočnosť, že hygienická norma (prípustná hodnota určujúcich veličín hluku vo vnútornom prostredí budov) tak ako stanovuje citovaná Vyhláška č. 549/2007 Z. z. bola značne prekročená vyplýva zo stanoviska regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Zo skutkových zistení vyplynulo, že maximálna hladina akustického tlaku v časovom intervale deň (40 dB z vnútorných zdrojov) bola prekročená a bola nameraná hodnota 52,6 dB a 52,8 dB. Je potrebné tiež uviesť, že imisiami (zásahmi) sa spravidla rozumie prenikanie nejakých účinkov ( z činnosti alebo z nečinnosti vlastníka) z jednej nehnuteľnosti na druhú (susednú) nehnuteľnosť. V ustanovení § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú upravené imisie spočívajúce v tom, že vlastník veci pri výkone vlastníckeho práva obťažuje iného, príp. ohrozuje výkon jeho práv; ide o nepriame zásahy, ktoré musí každý znášať, pokiaľ nepresahujú (nedosahujú) určitú intenzitu rušenia tj. pri obťažovaní mieru primeranú pomerom a pri výkone práv imisiou dotknutého vlastníka susednej nehnuteľnosti stav vážneho ohrozenia. Z toho teda na druhej strane vyplýva, že vlastník veci sa musí zdržať toho, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Ak vlastník veci nerešpektuje uvedené obmedzenia jeho vlastníckeho práva, ten kto je ohrozený jeho neoprávnenými zásahmi môže sa domáhať súdnej ochrany v sporovom konaní. Prenikanie hluku spôsobovaným z činnosti priestorov telocvične na susednú nehnuteľnosť a obťažovanie hlukom z tejto činnosti nenamietal ani samotný odporca; prekročenie prípustnej hodnoty hluku bolo objektívne zistené a preto súd nemal dôvod o prekročení pochybovať a takúto imisiu opätovne determinovať (premeriavať) mierou primeranosti pomerom. Súd pri aplikácii vyššie citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že navrhovatelia v rade 1/ a 2/ oprávnene sa domáhajú súdnej ochrany tým, aby sa odporca zdržal neoprávnených zásahov vymedzeného rušenia, ktoré ich obťažujú nad mieru primeranú pomerom a preto ich návrhu v tomto rozsahu vyhovel...“. V časti, v ktorej sa navrhovatelia domáhali uloženia povinnosti zabezpečiť vykonanie opravy systému zvodu dažďovej vody, okresný súd konanie zastavil s poukazom na čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľov, po právnej stránke poukazujúc na ust. § 96 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. vychádzajúc z toho, že navrhovatelia mali v prejednávanej veci plný úspech, a preto im priznal plnú náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia a z titulu zaplateného súdneho poplatku. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal odporca, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil a návrh navrhovateľov zamietol. Súčasne si uplatnil trovy konania. Prvostupňovému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci, neúplne zistený skutkový stav a to, že na základe vykonaných dôkazov, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V podrobnostiach uviedol, že navrhovatelia sa v prejednávanej veci domáhali ochrany podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako vlastníci konkrétnych nehnuteľností tvrdiac, že sú obťažovaní pri užívaní týchto nehnuteľností. Podľa citovaného zákonného ustanovenia sú vlastníci chránení pred účinkami hluku prenikajúcimi zo susednej nehnuteľnosti práve na ich konkrétnu nehnuteľnosť. Rušenie hlukom, ktorého sa má odporca ako žalovaný vlastník zdržať, je v tomto prípade vyjadrené spôsobom zodpovedajúcim § 127 Občianskeho zákonníka len vtedy, ak je vymedzené vo vzťahu ku konkrétnej nehnuteľnosti, ktorá má byť hlukom obťažovaná. Pokiaľ bola rozsudkom prvostupňového súdu odporcovi uložená povinnosť zdržať sa vykonávania akýchkoľvek činností v budove č. súp. XXXX kat. úz. L., ktorými by prekračoval maximálne prípustnú hodnotu hluku bez uvedenia konkrétnych nehnuteľností navrhovateľov, pri užívaní ktorých majú byť hlukom obťažovaní, tak odporcovi bola uložená povinnosť nad rámec § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal odvolateľ na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2296/06, sp. zn. 22Cdo/1421/03. Formulovanie žalobného petitu je výlučnou vecou navrhovateľov, pričom v prejednávanej veci ho formulovali tak, že na podanie takéhoto návrhu nie sú aktívne legitimovaní, keďže zo žiadneho právneho predpisu im nevyplýva právo domáhať sa, aby sa odporca zdržal vykonávania akýchkoľvek činností, ktorými by prekračoval maximálne prípustnú hodnotu hluku určenú vyhláškou č. 549/2007 Z. z. bez toho, aby zo žalovaného petitu vyplývalo obťažovanie hluku, koho sa má zdržať a aké nehnuteľnosti nemajú byť hlukom obťažované. Vzhľadom na nedostatok aktívnej legitimácie odporca žiadal návrh navrhovateľov zamietnuť. Za ďalšie uviedol, že ust. § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka ukladá vlastníkovi veci povinnosť zdržať sa všetkého čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Ochrana pred obťažovaním imisiami nad mieru primeranú pomerom, poskytovaná v režime podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, predstavuje samostatný právny nárok vedľa ochrany poskytovanej na základe správnych noriem. Verejno-právne predpisy týkajúce sa ochrany pred hlukom nie je možné brať pri posudzovaní otázky obťažovania hlukom nad mieru primeranú pomerom v režime ust. § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka za výlučné vodítko, z ktorého musí súd z hľadiska relatívnej neurčitosti, hypotézy, právnej normy, vychádzať. Súd musí zohľadniť aj ďalšie konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým špecifický rast lokality, porovnať intenzitu hluku s lokalitami obdobného druhu, mieru hluku v obdobných lokalitách, musí zohľadniť špecifikum, že nehnuteľnosť vo vlastníctve odporcu je už viac ako 50 rokov užívaná ako školská budova a telocvičňa slúži ako telocvičňa minimálne od roku 1960. Od tohto obdobia vzniká v telocvični hluk, ktorý je primeraný pomerom pri výkone školskej činnosti spojenej samozrejme aj s telesnou výchovou. Prvostupňový súd vôbec mieru primeranú pomerom v súdnom konaní neskúmal a v konaní obťažovanie nad mieru primeranú pomerom preukázané nebolo. Skutočnosť, že nehnuteľnosť vo vlastníctve navrhovateľov je v tesnom susedstve školy a telocvične bola navrhovateľom známa už v čase keď nehnuteľnosť nadobudli (túto kúpili pred krátkym časom) a museli si byť vedomí, že s prevádzkou telocvične a vyučovacím procesom je spojený hluk, ktorý je primeraný tomuto procesu. Prílišný formalizmus pri výklad právnej normy prvostupňovým súdom vedie k porušenie práv odporcu vlastniť majetok a k preferovaniu práv navrhovateľov. Prvostupňový súd vôbec nemal k dispozícii žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali úroveň imisií hluku v čase keď vo veci rozhodoval. Jediným meraním hluku bolo stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva z 12. 04. 2011, pričom okresný súd vo veci rozhodol takmer o rok neskôr ako boli tieto merania vykonané. Odporca vo svojom vyjadrení k návrhu k návrhu uviedol, že s cieľom vyjsť v ústrety navrhovateľom prevádzku telocvične upravil len do 19.00 hod, teda vo večerných hodinách v telocvični nie je už žiadna prevádzka. Súd musí rozhodovať na základe skutočností v čase keď vo veci rozhoduje, prvostupňový súd ale nemal v čase svojho rozhodovania žiadne relevantné dôkazy o miere hluku primeranej pomerom v nehnuteľnostiach vo vlastníctve navrhovateľov. Navrhovatelia žiadne dôkazy, ktoré by v čase rozhodovania súdu preukazovali, že by boli obťažovaní hlukom nad mieru primeranú pomerom nepredložili. Teda neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali obťažovanie hluku nad mieru primeraným pomerom. Rozsudok súdu, tak ako ho prvostupňový súd vyhlásil, je tiež nevykonateľný, keďže z neho vyplýva kto je oprávnený podať prípadný návrh na výkon rozhodnutia. Z rozsudku súdu totiž nevyplýva subjekt, ktorého obťažovania sa má odporca zdržať. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 549/2007 Z. z. obsahuje väčší počet maximálne prípustných hodnôt hluku, a to pre rôzne kategórie, pre rôzne opisy chránených území, chránených miestností v budovách, z rozsudku nie je jasné, ktoré hodnoty, pre ktoré kategórie a prípadne pre ktoré opisy nesmie odporca prekročiť. Ako nevykonateľný formuloval svoj petit už samotný navrhovateľ v žalobnom návrhu. Navrhovatelia v podanom vyjadrení zo dňa 18. 06. 2012 prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolací súd žiadali, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Uviedli, že v konaní bolo nesporne preukázané to, že účastníci sú vlastníkmi susediacich nehnuteľností. Aktívna legitimácia navrhovateľov tak bola jednoznačne preukázaná. Navrhovatelia si dostatočne splnili svoju dôkaznú povinnosť, keď k návrhu na začatie doložili stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, z ktorého vyplynulo, že maximálna hodnota akustického tlaku bola prekročená. Prenikanie hluku spôsobované činnosťou vykonávanou v priestoroch odporcu a obťažovanie hlukom z tejto činnosti nenamietal ani samotný odporca. Navrhovatelia mali zároveň za to, že prekročenie prípustnej hodnoty hluku bolo objektívne zistené, a preto podľa ich názoru o tejto skutočnosti netreba pochybovať. Ochrana vlastníckeho práva je zaručená nielen Ústavou SR a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorých vyplýva, že obmedzenie vlastníckeho práva je možné len v nevyhnutnej miere na základe zákona, pričom výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Taktiež v ust. § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka je upravené, že vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práva. Súčasne s podaním vyjadrenia si navrhovatelia uplatnili trovy odvolacieho konania. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní § 212 ods. 1 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1,2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z nasledovných dôvodov: Po preskúmaní obsahu celého spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie odporcu je v celom rozsahu dôvodné. Vychádzajúc tak z petitu návrhu na začatie konania formulovaného navrhovateľom ako aj znenia príslušného ustanovenia § 127 Občianskeho zákonníka upravujúceho tzv. susedské spory, dospel aj odvolací súd k záveru, že výrok napadnutého rozsudku okresného súdu je nevykonateľný, keďže neobsahuje zákaz rušenie vo vzťahu ku konkrétne vymedzenej nehnuteľnosti, ktorá má byť hlukom obťažovaná. Taktiež prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal výkladom pojmu miera primeraná pomerom, v tejto súvislosti neskúmal, čo uvedený pojem znamená s ohľadom na okolnosti konkrétne prejednávanej veci. Obmedzil sa len na to, že intenzita hluku je daná hygienickou normou a jej jednotlivé ustanovenia stotožnil s výrazom používaným zákonným znením ustanovenia § 127 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľa, že uvedené pojmy neznamenajú to isté a že ich možno stotožniť. Výklad pojmu miera primeraná pomerom je širší a musí zahŕňať v sebe viacero významných skutočností zohľadňujúcich špecifiká toho ktorého konkrétneho prípadu. Napokon okresný súd pochybil aj preto, lebo nevychádzal z dôkazov, ktoré boli aktuálne k času rozhodovania vo veci. Stanovisko regionálneho úradu verejného zdravotníctva bolo vydané dňa 12. 4. 2011, pričom okresný súd rozhodol rozsudkom zo dňa 26. marca 2012. Odporca tvrdil, že od uvedeného času došlo pri prevádzke nehnuteľnosti k viacerým významným zmenám, ktorými sa ale okresný súd pri rozhodovaní nezaoberal, čo bude aj jeho úlohou v ďalšom konaní okrem už spomínaného skúmania miery primeranej pomerom. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti (v ktorej okresný súd konanie zastavil) zostáva rozhodnutie okresného súdu nedotknuté. V novom rozhodnutí prvostupňový súd nanovo rozhodne aj náhrade trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .