Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 2CoE/116/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5405202576 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Wänkeová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5405202576.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava proti povinnej: U. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom H. Q. XXXX/XX, H. V., t. č. na neznámom mieste, zastúpenej opatrovníkom Mestom Dolný Kubín, o vymoženie 597,49 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnou exekútorkou JUDr. Máriou Krasňanovou, so sídlom Exekútorského úradu W.. A. Q. XX/X, XXX XX T. F., pod sp.zn. Ex 294/05, o odvolaní oprávneného a súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 7Er/255/2005-18 z 31.10.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7Er/255/2005-18 z 31.10.2011 vo výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, potvrdzuje. Krajský súd uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7Er/255/2005-18 z 31.10.2011 vo výroku o trovách exekúcie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku túto zastavil. Exekučným titulom v predmetnej veci bola notárska zápisnica č. N 112/05, NZ 1541/05 zo dňa 16.1.2005, spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, ktorá obsahovala vyhlásenie o uznaní právneho záväzku a súhlas s vykonateľnosťou, ktoré vyhlásenie v mene povinného urobil advokát Mgr. Tomáš Kušnír. Advokát pred notárom konal na základe splnomocnenia, ktoré mu mal udeliť povinný v zmluve o úvere č. 5530092 zo dňa 8.9.2004. Neoddeliteľnou súčasťou notárskej zápisnice bola predmetná zmluva o úvere, ktorou oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 12.000,- Sk. Súčasťou zmluvy o úvere bolo splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene povinného uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárske zápisnica stala vykonateľným titulom. Následne advokát v mene povinného uznal dlh v celkovej výške 21.883,- Sk vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 18.000,- Sk od 27.10.2004 do zaplatenia. V tomto prípade povinný na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice ako exekučného titulu, splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra a to tak, že udelené plnomocenstvo pre tohto advokáta ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere bolo na nej vopred predtlačené s vopred určeným advokátom - Mgr. Tomášom Kušnírom. Jednalo sa o zmluvné zastúpenie. V zmluvnom zastúpení rozlišujeme existenciu zmluvy, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia (dohoda o plnomocenstve), a z ktorej vyplývajú vzájomné práva a povinnosti medzi zástupcom a zastúpeným. Plnomocenstvo je potom osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia. Súd mal preukázané, že v tejto veci plnomocenstvo bolo spísané priamo v zmluve o úvere bez ďalšej prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a povinným. V konaní tak nebolo preukázané, že dohoda o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon bola platne uzavretá. Nemožno teda konštatovať, že dlžník podpísaním zmluvy o úvere skutočne aj mienil uzavrieť zmluvu o plnomocenstve s advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorého vybral a určil oprávnený. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že povinný nemal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil výlučne len jeho záujmy. Súd považoval spísanú notársku zápisnicu za materiálne nevykonateľnú, pretože bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom na ust. § 196, 200 ods. 1 a 2, 203 ods. 1 Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách súdnych exekútorov platnej do 30.4.2008, v podstate tým, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, keďže oprávnený tým, že viedol exekúciu na podklade nespôsobilého exekučného titulu, zavinil jej zastavenie. Okresným súdom priznané trovy exekúcie pozostávali z: z odmeny súdneho exekútora podľa § 14 ods. 1 písm. b), ods. 3, § 15 ods. 1 vyhlášky vo výške 39,84 eur, ďalej z odmeny súdneho exekútora podľa § 14 ods. 1 písm. a), ods. 2 vyhlášky vo výške 13,28 eur. Súd priznal súdnej exekútorke aj náhradu hotových výdavkov podľa § 22 vyhlášky vo výške 12,17 eur. Súd krátil súdnou exekútorkou vyúčtovanú odmenu podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nakoľko okresný súd videl nesprávnosť postupu súdnej exekútorky v tom, že pri výpočte výšky odmeny za jednotlivé úkony uplatnené podľa časovej špecifikácie nesčítala časy trvania týchto jednotlivých úkonov, ale určila výšku odmeny tak, ako keby každý úkon trval 1 hodinu. Vzhľadom na znenie ust. § 14 ods. 1 vyhlášky , ktoré rozlišuje medzi odmenou súdneho exekútora určenou podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a odmenou určenou paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti, je sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti (s výnimkou úkonov uvedených v ust. § 15 ods. 1 vyhlášky, ktoré sú odmeňované paušálne) v súlade s ust. § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky. Súd súdnej exerkútorke krátil aj odmenu určenú podľa § 14 ods. 1 písm. b), c), d) vyhlášky a to z dôvodu, že za úkony - doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie exekučného príkazu patrí podľa názoru súdu súdnemu exekútorovi odmena určená paušálnou sumou iba raz, nakoľko z ust. § 15 ods. 1 písm. b), c), d) vyhlášky nevyplýva, že by sa malo paušálnou sumou odmeňovať každé doručenie tohto úkonu, tak ako je to pri písmenách g), h), i) a j). Čo sa týka priznanej DPH, vychádzajúc analogicky z vyhlášky, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že § 196 Exekučného poriadku dôsledne rozoznáva právo exekútora na odmenu a právo na hotové výdavky, mal súd za to, že súdnemu exekútorovi, ktorý je platiteľom DPH sa zvyšuje o DPH len odmena. Toto stanovisko potvrdzuje aj tá skutočnosť, že v novelizovanom znení § 196 Exekučného poriadku, ktorý sa síce vzťahuje na konanie začaté po 1. 9. 2005 sa výslovne ustanovuje, že ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o DPH, a preto podľa názoru súdu pre nedostatok pôvodnej úpravy, niet dôvodu postupovať pri priznávaní DPH ako súčasti trov exekúcie inak ako to teraz upravuje § 196 Exekučného poriadku. S poukazom na uvedenú skutočnosť, súd súdnej exekútorke priznal DPH 20% vo výške 10,62 eur. Proti uzneseniu okresného súdu, čo do výroku o trovách exekúcie podala riadne a včas odvolanie súdna exekútorka JUDr. Mária Krasňanová. Odvolaním namietala výšku exekučných trov a žiadala, aby odvolací súd „vec skúmal z hľadiska procesného, a to či súd správne postupoval pri vyčíslení exekučných trov“. Uviedla, že účelnosť počtu hodín vynaložených na exekúciu treba jednoznačne posudzovať v súvislosti s účelom exekučného konania, so zreteľom na to, či jednotlivé procesné úkony a čas vynaložený na ich realizáciu je v priamej súvislosti s účelom exekučného konania. Počet hodín účelne vynaložených na exekúciu nie je možné stanoviť vopred, každý spôsob vykonania exekúcie (§ 63) si vyžaduje špecifické množstvo hodín vynaložených na tie - ktoré úkony. Podľa jej názoru posúdenie účelnosti vynaložených procesných úkonov súdneho exekútora neprislúcha procesnému súdu absolútne, teda v tom zmysle, aby vôbec nebol viazaný predloženou časovou špecifikáciou. Podobne ako v OSP právny zástupca, je exekútor povinný časovú špecifikáciu predložiť a uložením tejto povinnosti mal zákonodarca nad všetku rozumnú pochybnosť na mysli to, aby sa o náhrade trov exekúcie spravodlivo rozhodlo. Súd je v intenciách Exekučného poriadku a vyhlášky o odmeňovaní súdnych exekútorov viazaný predloženou špecifikáciou. Teda ak súdny exekútor uskutočnil procesný úkon prezumovaný Exekučným poriadkom či vyhláškou, patrí mu zaň náhrada trov exekúcie. Vyhláška neobsahuje minútovú špecifikáciu toho ktorého úkonu a preto súd nemôže svojvoľne určovať časový rozsah procesných úkonov podľa vlastnej úvahy. Ani z ustanovení § 200, § 203 Exekučného poriadku, ani z ustanovenia § 14 a § 15 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. nevyplýva pre súdy oprávnenie priznať či nepriznať exekútorovi odmenu určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu. Vyhláška, podľa ktorej sa určuje odmena pri vylúčení a zastavení exekučného konania neupravuje postup, ktorý si súdy často osvojujú - a to, že pri vyčíslení hodinovej odmeny je nutné čas potrebný na jednotlivé úkony zrátať a až po zrátaní ohodnotiť každú i začatú hodinu sumou 6,64 Eur (200,-Sk). Ak by zákonodarca mal na mysli takýto postup, potom by upravil znenie právnej vety. Keďže to tak nie je, exekučný súd nemá pre toto tvrdenie oporu v právnom predpise. Naopak, kogentne je v ustanovení § 14 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. stanovené, že odmena patrí súdnemu exekútorovi za každú aj začatú hodinu exekučnej činnosti. Vyhláška podľa ktorej sa určuje odmena pri vylúčení a zastavení exekučného konania, ani v jednom z ustanovení neupravuje postup, ktorý si často súdy osvojujú - to že pri vyčíslení hodinovej odmeny je nutné čas potrebný na jednotlivé úkony zrátať a až po zrátaní ohodnotiť každú i začatú hodinu sumou 6,64 eur. V súvislosti s vyššie uvedeným poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 15CoE 22/2006-26 zo dňa 27.6.2006 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2M-Cdo 16/2005 zo dňa 28.4.2006. K hotovým výdavkom uviedla, že nie je pravdou a ide o zavádzajúcu informáciu, že v spise sa nenachádzajú doručenky. Všetky výdavky sa dajú riadne zo spisu zistiť, na základe toho aké písomnosti boli vydané a komu sa majú podľa exekučného poriadku doručovať. Ak niektorá z doručenie chýbala, mal si ju súd vyžiadať doložiť. Poštovné sa dá pritom zistiť aj z iných účtovných dokumentov a poštových hárkov. Preto žiadala krajský súd, aby uznesenie okresného súdu zrušil a zaviazal oprávneného nahradiť trovy exekúcie podľa už predloženej špecifikácie. Zároveň uznesenie v zákonom stanovenej lehote napadol odvolaním v celom rozsahu oprávnený, ktorý sa domáhal jeho zrušenia. Namietal, že okresný súd posudzoval v tomto prípade vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. Dikcia zákona obsiahnutá v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Z uvedeného vyplýva, že notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený rovnako namietal tvrdenie okresného súdu o „vadnosti“ udeleného plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice, kde oprávnený poukázal na dôležitú skutočnosť, že povinný ako dlžník mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere v roku 2004 udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka v platnom znení odvolať, pričom tak neurobil. Oprávnený sa rovnako nestotožnil s právnym názorom súdu, podľa ktorého nie je citovaná notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že chýba účasť oprávneného aj povinného pri jej spísaní, a táto absencia spôsobila podľa názoru exekučného súdu nevykonateľnosť notárskej zápisnice. Jednou z podstatných náležitostí notárskej zápisnice ako spôsobilého exekučného titulu je aj uvedenie právneho záväzku - teda uznanie existujúceho právneho záväzku. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Podľa názoru oprávneného boli obidve náležitosti splnené. Možno síce podľa oprávneného uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu (ako ďalšieho exekučného titulu) prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučnému titulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je to v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, napriek tomu táto skutočnosť nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici v porovnaní s jeho prístupom k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy povinnej a oprávnenej osoby. Preskúmavanie exekučného titulu okresným súdom považoval oprávnený za preskúmanie presahujúce rámec posúdenia formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. V závere odvolania oprávnený poukázal aj na to, že predmetným uznesením súdu, ktorým sa predmetná exekúcia vyhlásila za neprípustnú a bola zastavená, hoci nedošlo počas celého trvania exekučného konania k zmene skutkového ani právneho stavu, nastane v prípade nadobudnutia právoplatnosti situácia, kedy si oprávnený už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už bude premlčaná. Oprávnený v podanom odvolaní namietal aj výrok o trovách exekúcie, kde uviedol, že prvostupňový súd pochybil pri priznaní odmeny za úkony označené ako „vyčíslenie exekučných trov“, „zrušenie blokácie na účte povinného“ a „vrátenie poverenia“ , ktoré nie je možné označiť ako „účelne vynaložené na exekúciu“, a teda nie sú podľa názoru oprávneného úkonmi, ktoré by boli odmeňované podľa počtu hodín. Oprávnený sa totiž domnieva, že ich vykonanie nie je priamo účelné pre dosiahnutie zmyslu exekúcie, a to uspokojenia pohľadávky oprávneného. Tieto úkony však ako administratívne práce spadajú pod ust. § 25 vyhlášky. Pokiaľ ide o priznanú náhradu hotových výdavkov, oprávnený poukazuje na ust. § 25 vyhlášky, v zmysle ktorého v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou (pod tento pojem nepochybne patria aj také položky ako spotrebný materiál, obálky, telekomunikačné poplatky, kolky, archivácia a iné). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Účastníci konania sa k podaným odvolaniam nevyjadrili. Zákonný sudca vo svojom stanovisku uviedol, že odvolaniu súdnej exekútorky nemieni vyhovieť, nakoľko so spôsobom výpočtov použitých VSÚ súhlasí, je v súlade s väčšinovou judikatúrov súdov. Odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť, pretože je zrejmé, že súd v každom štádiu môže posudzovať exekučný titul, ba práve má povinnosť urobiť tak ex offo. V závere svojho vyjadrenia dal do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-76/10 Pohotovosť, s. r. o. c/a Korčkovská. Dňa 7.9.2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného urobené prostredníctvom jeho právneho zástupcu označené ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, v ktorom opätovne v obšírnych súvislostiach napádal závery okresného súdu prezentované v odôvodnení napadnutého uznesenia, pričom prioritne žiadal, aby súd rozhodol tak, že: „Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1./ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2./ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že rozhodnutiu okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia, podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje ich správnosť a v podstatných bodoch na tieto dôvody odkazuje. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého uznesenia ďalej uvádza: Poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie nie je súdnym rozhodnutím. Nadväzne predmetný úkon súdu nie je spôsobilý vykonať účinky právoplatného rozhodnutia o konkrétnej otázke (veci) a vytvoriť do budúcna prekážku veci rozhodnutej. Možno síce súhlasiť s odvolateľom, že súlad exekučného titulu - notárskej zápisnice - so zákonom mal exekučný súd náležite skúmať už v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), predmetná nedôslednosť však nebráni neskoršiemu posúdeniu prípustnosti exekúcie. Naopak, z § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu v ktoromkoľvek štádiu exekúcie z úradnej povinnosti zisťovať, či (nie) sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Taktiež skutočnosť, že plnomocenstvo Mgr. Kušníra posudzoval aj notár pri spísaní exekučného titulu, nijako nelimituje exekučný súd v rozsahu jeho prieskumu. Okresný súd neprekročil svoju právomoc, keď posudzoval súvislosti udelenia plnomocenstva povinným pre Mgr. Kušníra. Jedným zo základných predpokladov materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinného s obsahom tejto zápisnice a s jej vykonateľnosťou. Ak uvedené vykonáva osoba odlišná od povinného, je nutné dôsledne sa zaoberať existenciou riadneho plnomocenstva zo strany povinného pre túto osobu. Samotný odvolateľ pritom súhlasí s oprávnením exekučného súdu skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Krajský súd považoval za vecne správny záver okresného súdu o neakceptovateľnej kolízii záujmov Mgr. Kušníra pri zastupovaní povinného v procese spísania notárskej zápisnice - exekučného titulu. V súdenej veci je nepochybné, že pri spísaní zápisnice, resp. v štádiu bezprostredne pred prikročením k tomuto úkonu, Mgr. Kušnír bol v kontakte výlučne s oprávneným. Stav, kedy zástupca koná v mene povinného, ale pri úkone komunikuje výhradne s oprávneným, nie je prípustné posúdiť inak, ako kolíziu na strane zástupcu, ktorá vo svojom dôsledku vylučuje platnosť takéhoto právneho úkonu. Na uvedenom závere nič nemení fakt, že na dotknutom spôsobe "zastupovania" sa dohodli - v rámci všeobecných podmienok poskytnutia úveru veriteľ (oprávnený) a dlžník (povinný). Týmto dojednaním sa jednak obchádzajú kogentné ustanovenia, týkajúce sa zákazu zastupovania dvoch strán, ktorých záujmy navzájom kolidujú (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 18 ods. 1 a § 21 písm. a/ zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii) a jednak sa dlžník v podstate vopred vzdáva svojich práv. Nadväzne krajský súd, zhodne so súdom I. stupňa, nepovažuje notársku zápisnicu zo dňa 16.1.2005 za exekučný titul súladný so zákonom, keďže v mene povinného koná niekto, kto takéto oprávnenie (vzhľadom na rozoberanú kolíziu) nemal. Predmetný fakt predstavuje dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Ako neopodstatnený posúdil súd aj ďalší odvolací dôvod oprávneného. Pokiaľ je plnomocenstvo neplatným úkonom, nemá žiaden vplyv na prejednávaný prípad, že povinný toto plnomocenstvo nikdy nevypovedal. Inými slovami, nemožno vypovedať niečo, čo je neplatné, teda nespôsobuje predpokladané právne účinky. Čo sa týka rozhodnutia o trovách exekúcie krajský súd považoval za potrebné reagovať na odvolacie námietky odvolateľov - súdnej exekútorky i oprávneného. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie súd skúma ich účelnosť, preukázateľnosť, hospodárnosť a primeranosť. Pri rozhodovaní o zastavení exekúcie súd posudzuje účelnosť vynaložených trov exekúcie súdnym exekútorom z hľadiska výšky vymáhanej pohľadávky, spôsobu exekúcie, pričom nepriznaním vyúčtovaných trov exekúcie nie je súdnemu exekútorovi spôsobená škoda, keďže podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku má exekútor nárok na náhradu trov potrebných len na účelné vymáhanie nároku. Pokiaľ ide o spôsob výpočtu odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z.z., z odôvodnenia rozhodnutia o trovách exekúcie je zrejmé, že okresný súd pri výpočte tejto časovej (hodinovej) odmeny správne postupoval v súlade s konštantnou judikatúrou (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1 MCdo 7/2006 z 28.5.2007), v zmysle ktorej pri výpočte odmeny súdneho exekútora podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z.z. je určujúci čas potrebný na vykonanie exekúcie bez zreteľa na počet úkonov, ktoré si exekúcia vyžaduje. Sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a na základe tohto súčtu určenie odmeny podľa § 14 ods. 2 vyhlášky je v súlade s jej ustanovením § 14 ods. 1 písm. a) označenej vyhlášky. K posúdeniu primeranosti časového trvania jednotlivých úkonov odmeňovaných podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z.z. - vypracovanie rôznych písomností nepresahujúcich jednu stranu formátu A4, ktorých vypracovanie v podstate spočíva v doplnení vzoru uchovávaného v počítači o označenia exekučného titulu, nacionálie (či inú identifikáciu) osoby, ktorej je výzva určená, odvolací súd poznamenáva, že podľa jeho názoru ide o relatívne jednoduché a časovo nenáročné úkony. Preto okresný súd postupoval správne, keď pri určení odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z.z. sám, prihliadajúc na náročnosť jednotlivých úkonov, čo do štúdia, obsahu a spracovania, určil čas trvania týchto úkonov v rozsahu, ktorý vzhľadom na svoju prax považoval za primeraný. Pri výpočte odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z.z. okresný súd zároveň postupoval v súlade s konštantnou judikatúrou (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1 MCdo 7/2006 z 28.5.2007). Ako už bolo vyššie uvedené, súdny exekútor má v zmysle ustanovenia § 200 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu tomuto cieľu nezodpovedá špecifikácia trov - vyúčtovanie vlastnej odmeny. Čas súdneho exekútora strávený nad vyčíslením - špecifikáciou vlastných exekučných trov, ktorých uhradenie žiada, nemožno považovať za úkon exekučnej činnosti vo vlastnom slova zmysle, ale len za administratívnu prácu podľa § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. vykonávanú výlučne v záujme a v prospech súdneho exekútora. Tento „úkon“ nie je úkonom exekučnej činnosti a čas spojený s jeho vykonávaním nie je čas vynaložený na vykonávanie exekúcie. Rovnako súdnemu exekútorovi nemožno priznať odmenu za také úkony, ktoré bude súdny exekútor vykonávať po vydaní uznesenia o zastavení exekúcie (napr. zrušenie blokácie účtu, vyhotovenie vrátenia poverenia), ani náhradu hotových výdavkov spojených s ukončením exekúcie, t.j. náhradu trov vyúčtovanú ako poštovné pri úkonoch po zastavení exekúcie. Podľa názoru odvolacieho súdu súdny exekútor si môže uplatňovať len trovy, ktoré mu v súvislosti s vykonávaním predmetnej exekúcie preukázateľne vzniknú do času rozhodovania súdu o trovách exekúcie. Súd môže súdnemu exekútorovi priznať odmenu a zákonom stanovené náhrady len za preukázateľne uskutočnené úkony exekučnej činnosti, a nie za úkony, k uskutočneniu ktorých ešte ani nedošlo. Vo vzťahu k priznaným hotovým výdavkom, odvolací súd poukazuje na rozdiel medzi hotovými výdavkami a administratívnymi prácami. Pod pojmom „administratívne práce“ v zmysle § 25 vyhlášky je treba rozumieť úkony, ktoré síce súvisia s exekučnou činnosťou, avšak nie sú bezprostredne spojené s vecou samou. Takými úkonmi sú napríklad vedenie registrov, archivácia, založenie spisu a podobne. Tieto úkony nesmerujú k vymoženiu pohľadávky oprávneného a ani s ním priamo nesúvisia. Pod pojem „administratívne práce“ pritom však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno zaradiť spotrebovaný kancelársky materiál a pod., za ktorý súdnemu exekútorovi patrí náhrada hotových výdavkov, vynaloženie ktorých však musí byť v každej exekučnej veci preukázané, tak ako to uviedol okresný súd pri priznanom poštovnom. Krajský súd musel konštatovať, že napadnuté uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania nebolo z vyššie uvedených dôvodov vecne správne a zároveň bolo aj nepreskúmateľné, čo bolo dôvodom jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie. Zároveň krajský súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežných otázkach tak, ako to požadoval odvolateľ. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. V danom ani v obdobných prípadoch odvolací súd nezakladá záver o neprípustnosti exekúcie na aplikácii komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu - Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená (ne)platnosť jednostranného právneho úkonu - plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere č. 5530092 uzavretej dňa 8.9.2004 medzi oprávneným a povinnou. Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.