Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/456/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5410201156 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5410201156.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobcov v rade: 1/ X. X., nar. XX.XX.XXXX, 2/ X. X., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom Z., N. XX, zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., so sídlom v Ružomberku, Dončova 1451/21, IČO: 36 862 304, proti žalovaným v rade: 1/ J. L., nar. XX.XX.XXXX, 2/ R. L., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom X. N., E. XXX/XX, 3/ W. N., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. - X., J. XXXX/XX, žalovaní 1/ - 3/ zastúpení JUDr. Martinom Kováčikom, advokátom so sídlom v X. N., K. I. XXXX, v konaní o určenie, že nehnuteľnosti sú predmetom záložného práva, o odvolaní žalobcov v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 4C/28/2010-96 zo dňa 22. júna 2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej p o t v r d z u j e . Rozsudok okresného súdu v časti výroku o náhrade trov prvostupňového konania z r u š u j e a v tejto časti mu vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol a priznal žalovaným 1/ - 3/ voči žalobcom 1/, 2/ náhradu trov konania vo výške 347,07 €, ktorú sú žalobcovia 1/, 2/ povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť zástupcovi žalovaných do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie, na základe ktorého mal preukázané, že zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ku ktorej bol vklad povolený 26.11.1997 pod č. k. V 1486/97-2, datovanou k 22.10.1997, uzavretou medzi žalobcom 1/ ako veriteľom (ako veriteľ ju uzatvoril len žalobca 1/ hoci v záhlaví zmluvy je popri ňom ako veriteľ uvedená aj jeho manželka - žalobkyňa 2/) a spoločnosťou FORALL s.r.o. v zastúpení konateľa J. H., ktorý ju podpísal dňa 25.11.1997 ako záložcom (č.l. 83 - 84 spisu 3C218/2006), záložca ako výlučný vlastník dal na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 22.10.1997 vo výške 800.000,- Sk do zálohu predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV XXXX k. ú. X. N., ktorých hodnota bola dohodou účastníkov stanovená na 250.000,- Sk. Záložca zároveň vyhlásil, že okrem záväzkov v katastri neviaznu na zálohu žiadne iné záväzky. Dňa 25.11.1997 bolo v Dolnom Kubíne vo forme notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. M. Kleňom N 604/97 NZ 827/97 (č.l. 68 spisu 3C/218/2006) spísané osvedčenie o vyhlásení účastníkov o právne významných skutočnostiach, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky, podľa ktorého V. H., Ing. W. V., Ing. V. O. a Ing. V. H. vyhlásili, že dňa 25.11.1997 uzatvorili so žalobcom 1/ zmluvu o pôžičke (s ručením a zabezpečením záväzku prevodom práva), predmetom ktorej je poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 800.000,- Sk, pričom ako dlžník vystupuje FORALL, s.r.o. so sídlom M. R. Štefánika 1 Dolný Kubín zastúpená konateľmi V. H. a Ing. W. V., ktorá zmluva je neoddeliteľnou súčasťou uvedenej notárskej zápisnice a vyjadrili súhlas s tým, aby sa táto notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre vymáhanie pôžičky zo strany žalobcu 1/. Podľa uvádzanej zmluvy o pôžičke (s ručením a zabezpečením záväzku prevodom práva) datovanej k 22.10.1997, ktorú ale vlastnoručne podpísali Ing. H. jednak ako konateľ spoločnosti FORALL, s.r.o. a aj ako ručiteľ a ako ručitelia tiež Ing. W. V., Ing. V. O. a Ing. V. H. až dňa 25.11.1997, uzavretej medzi žalobcom 1/ ako veriteľom (hoci opäť v jej záhlaví je uvedená ako veriteľ aj žalobkyňa 2/) a spoločnosťou FORALL s.r.o. ako dlžníkom a s ručiteľmi V. H., Ing. V. O., Ing. W. V. a Ing. V. H. (č.l. 69-71 spisu 3C/218/206), sa žalobca 1/ zaviazal poskytnúť v prospech dlžníka peňažné prostriedky vo výške 800.000,- Sk, a to pri predložení rozhodnutia príslušného katastrálneho úradu o povolení vkladu zabezpečenia záväzku prevodom práva podľa čl. V/ ods. 1 a 2 zmluvy a predložení dvoch vyhotovení notárskej zápisnice podľa čl. IV ods. 8 zmluvy. Dlžník sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť veriteľovi najneskôr do 20.11.1998, a to v mesačných splátkach dohodnutých v čl. IV/ bode 2 zmluvy v počte 12, a to u splátok 1/ až 11/ - každej z nich vo výške 25.000,- Sk a poslednej 12. splátky splatnej 20.11.1998 vo výške 525.000,- Sk (vychádzajúc pri určení jej výšky z prepočtu kurzu slovenskej koruny k rakúskemu šilingu 1 ATS = 2,76 Sk a vývoja kurzu ku dňu jej vrátenia veriteľovi), splatných do 20. dňa príslušného mesiaca na v zmluve uvedený účet veriteľa s tým, že prvá splátka bola splatná do 20.12.1997 a nasledujúce splátky do 20. dňa príslušného mesiaca. Podľa čl. IV/ bod 5 zmluvy malo ísť o bezúročnú pôžičku. V čl. IV/ bod 6 zmluvy bola dohodnutá strata výhody splátok pre prípad omeškania sa so splatením niektorej zo splátok, v bode 7 pre prípad omeškania zmluvná pokuta vo výške 0,1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania a úroky z omeškania 17,6% za každý deň omeškania, splatné ročne. V čl. V/ zmluvy bolo dohodnuté zabezpečenie pohľadávky veriteľa zo zmluvy o pôžičke prevodom práva k predmetným nehnuteľnostiam za dohodnutú cenu 250.000,- Sk. Napokon v čl. VI/ bolo dohodnuté ručenie uvedených ručiteľov, ktorí boli konateľmi a spoločníkmi spoločnosti FORALL, s.r.o. v rozsahu celej pohľadávky veriteľa a jej príslušenstva. V čl. VII/ sa dlžník zaviazal poistiť svoj majetok a poistku vinkulovať v prospech veriteľa. Dlžník a ručitelia sa zaviazali, že do zaplatenia celého dlhu neprevedú bez súhlasu veriteľa na inú osobu ani nezaťažia svoj nehnuteľný majetok. Uvedená zmluva o pôžičke, spolu s vyššie uvedenou notárskou zápisnicou, bola súčasťou spisu Správy katastra V 1486/97 (obsah spisu katastrálneho orgánu je zrejmý z listiny - č.l. 126 spisu 3C/218/2006). Dňa 27.02.1998 bola v Bratislave spísaná notárska zápisnica notárom JUDr. D. Ravlukom N 12/98 NZ 12/98 (č.l. 189 - 192 spisu 3C 218/2006) týkajúca sa účastníkov - spoločnosti FORALL, s.r.o. v zastúpení konateľa V. H. ako povinného, V. H. ako ručiteľa a žalobcu 1/ ako oprávneného. Povinný vyhlásil, že má voči oprávnenému (žalobcovi 1/) dlh vo výške 800.000,- Sk z titulu pôžičky uzavretej dňa 27.02.1998 na podnikateľské účely a oprávnený pohľadávku v tej istej výške a z toho istého právneho dôvodu. Povinný sa zaviazal sumu 800.000,- Sk zaplatiť oprávnenému na jeho tam uvedený účet v mesačných splátkach po 25.000,- Sk - u splátok 1/ až 11/ a 12. splátke vo výške 525.000,- Sk splatných do 27. dňa príslušného mesiaca počnúc mesiacom marec 1998. Povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému úroky z omeškania vo výške 17,6% počnúc dňom omeškania jednotlivých splátok až do zaplatenia a zmluvnú pokutu v prípade omeškania vo výške 0,5% nesplatených splátok za každý deň omeškania až do zaplatenia splátok. Povinný a ručiteľ vyhlásili, že súhlasia s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice a dali oprávnenému súhlas, aby po splatnosti jednotlivých splátok tieto vymáhal spolu s úrokmi z omeškania a zmluvnou pokutou. Uvedeného dňa 27.02.1998 bola zároveň uzavretá zmluva o pôžičke a ručení (na ktorú odkazovala notárska zápisnica N 12/98 NZ 12/98 - č.l. 194 - 196 spisu 3C/218/2006), podľa ktorej touto zmluvou prenecháva veriteľ (žalobca 1/) dlžníkovi (FORALL, s.r.o. za ktorého konal jej konateľ V. H.) peňažné prostriedky v sume 800.000,- Sk, ktoré je dlžník povinný zaplatiť najneskôr do 27.02.1999 tak, že 11 splátok po 25.000,- Sk je splatných vždy do 27.-dňa toho ktorého mesiaca počnúc mesiacom marec 1998 pod stratou výhody splátok na tam uvedený účet veriteľa a dvanásta - posledná splátka vo výške 525.000,- Sk do 27.02.1999 v hotovosti do rúk veriteľa po prepočítaní podľa kurzu ATS platného ku dňu je vrátenia veriteľovi s tým, že kurz ATS ku dňu odovzdania predmetu zmluve je 2,762 t.j. prepočítane výška poslednej splátky je určená sumou 190.080,- ATS. V. H. ako ručiteľ vyhlásil, že ak pohľadávku veriteľa neuspokojí dlžník najneskôr do 27.02.1999, uspokojí ju on sám, vrátane jej príslušenstva. Bez ohľadu na to, že ako v tomto konaní, tak aj v konaní sp. zn. 3C/218/2006 bola medzi účastníkmi sporná skutočná výška pôžičky (žalujúca strana tvrdila, že to bolo v zmluve uvedených 800.000,- Sk, žalovaná strana, podporená výpoveďami svedkov - bývalých konateľov FORALL, s.r.o., vypočutých v konaní 3C/218/2006 tvrdila, že to bolo „len“ 500.000,- Sk), spoľahlivo bolo preukázané, že napriek dvom zmluvám o pôžičke datovaným k 22.10.1997 a 27.02.1998), bola žalobcom 1/ poskytnutá len jedna pôžička a reálne boli peniaze vyplatené práve dňa 27.02.1998 v Bratislave, kde ich odovzdal žalobca 1/ V. H.. Výpoveď terajšieho žalobcu 1/ v konaní 3C/218/2006 ohľadne času vyplatenia pôžičky súd považuje v kontexte s ostatnými dôkazmi (najmä výpoveď svedka H., uzavretie druhej zmluvy o pôžičke práve z 27.02.1998 atď.) za nepresvedčivú, keď nesporne vyplatené peniaze prevzal od žalobcu 1/ práve V. H.. Spoločnosť FORALL, s.r.o. poskytnutú pôžičku aj začala splácať a to spôsobom dohodnutým práve v zmluve o pôžičke z 27.02.1998. V tomto smere bola totiž výpoveď svedka Ing. V. H. ohľadne okolností uzatvárania „novej“ zmluvy o pôžičke a spísania „ďalšej“ notárskej zápisnice logickejšia a aj s ohľadom na ostatné vykonané dôkazy presvedčivejšia. Podľa svedkov - býv. konateľov a spoločníkov spoločnosti FORALL s.r.o. Ing. V. O., Ing. W. V., Ing. V. H. a Ing. V. H. skutočná výška pôžičky bola 500.000,- Sk. Peniaze prevzal od žalobcu 1/ v Bratislave V. H. - podľa jeho výpovede niekedy v mesiaci január - február 1998, keď predtým mu zavolal žalobca 1/ že už má potrebné finančné prostriedky. Dôvodom navýšenia sumy v písomnej zmluve bolo to, že žalobca 1/ si tam započítal úroky (svedok V.) resp. bol to zisk žalobcu 1/ ako úrok (svedok H.). Svedok Ing. O., Ing. V. a Ing. H. uviedli, že z nej bolo do účtovníctva FORALL s.r.o. daných 470.000,- Sk a zvyšných 30.000,- Sk mali byť náklady na notára, čo tiež korešponduje s výpoveďami uvedených svedkov o skutočnej výške pôžičky. Uvedení svedkovia ohľadne vracania pôžičky uviedli, že požičané peniaze boli žalobcovi 1/ vrátené tým spôsobom, že 30.12.2002 odovzdali JUDr. M. Ing. W. V., Ing. V. H. a Ing. V. O. ako ručitelia - každý z nich po 100.000,- Sk. Ďalej podľa svedka Ing. V. časť pôžičky bola vrátaná priamo spoločnosťou FORALL, asi okolo 250.000,- Sk. K vráteniu časti pôžičky spoločnosťou FORALL sa podrobnejšie vyjadril svedok V. H. tak, že spoločnosťou bolo v r. 1998 splatené celkovo 150.000,- Sk. Svedok Ing. H. uviedol, že spoločnosť FORALL, s.r.o. zaplatila 4 alebo 5 splátok po 25.000,- Sk. Svedok V. H. vypovedal, že za účelom uspokojenia pohľadávky žalobcu 1/ bol v rámci exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. J. predaný na dražbe jeho byt za 280.000,- Sk a už druhý rok mu je exekútorom strhávaných z jeho príjmu po 1.000,- Sk mesačne. Splatenie uvedenej pôžičky v určitej bližšie nešpecifikovanej sume zo strany Ing. V., Ing. H. a Ing. O. potvrdil aj svedok JUDr. F. M. s tým, že na konkrétne sumy si už nepamätá. Ohľadne splácania pôžičky boli rozpory medzi výpoveďou žalobcu 1/ v konaní sp. zn. 3C/218/2006 (kedy poprel, že by mu mali zaplatiť Ing. V., Ing. H. a Ing. O., každý z nich po 100.000,- Sk tvrdiac, že mu bolo vyplatených len V. H. 100.000,- Sk a ďalších 50.000,- Sk nevedno kým prostredníctvom JUDr. M.) a jeho výpoveďou vo veci OR PZ v Dolnom Kubíne ČVS: OÚJP-327/2003, kde vo výpovedi 27.01.2004 ako svedok uviedol, že práve Ing. V., H. a O. mu každý z nich vyplatil niečo do 100.000,- Sk prostredníctvom JUDr. M. a jediný kto nezaplatil bol V. H., kedy tiež uviedol, že spoločnosť FORALL mu mala na prelome rokov 1997 - 1998 vyplatiť sumu 100.000,- Sk). Z výpisu z účtovnej knihy spoločnosti FORALL, s.r.o. zaslaného V. H. (č.l. 201 spisu 3C/218/2006) vyplýva, že žalobcovi 1/ mala byť poukázaná uvedenou spoločnosťou celková suma 150.000,- Sk v platbách po 25.000,- Sk v dňoch 27.03.1998, 29.04.1998, 28.05.1998 a 03.07.1998 a jedna platba 50.000,- Sk dňa 03.09.1998. Uvedené platby svojou výškou ako aj obdobím, kedy boli poukazované, pritom korešpondujú u prvých štyroch platieb vyjmúc malého omeškania u platieb 2/ až 4/, s dohodnutým splátkovým kalendárom v zmluve o pôžičke z 27.02.1998. Ohľadne splácania pôžičky sú v spise 3C/218/2006 založené aj kópie potvrdení podpísaných advokátom JUDr. F. M., podľa ktorých mal menovaný prevziať v Dolnom Kubíne od V. O. (dňa 08.11.2002), V. H. (dňa 11.11.2002) a W. V. (25.11.2002) - od každého z nich po 25.000,- Sk. Pritom uvedení svedkovia netvrdili, že by v uvedené dni mali JUDr. M. niečo vyplácať, ale, ako už bolo uvedené, mali uhradiť každý z nich po 100.000,- Sk JUDr. M. v deň spísania dohody o vzájomnom vysporiadaní (dňa 30.12.2002). Podľa dohody o vzájomnom vysporiadaní z 30.12.2002 (č.l. 145 spisu 3C/218/2006) spísanej za účasti Ing. W. V., Ing. V. H., Ing. V. O. a V. H. ako dlžníkov a JUDr. F. M. ako vtedajšieho zástupcu žalobcu 1/ 30.12.2002 (podľa svedka V. H. túto dohodu písal vlastnoručne on a jej obsah mu diktoval JUDr. M.) jej účastníci prehlásili, že dňom jej podpísania majú vysporiadané všetky pohľadávky z titulu pôžičiek, okrem dlžníka V. H., ktorý sa zaviazal svoj dlh uhradiť do 30.01.2003. Dlžníci prehlásili, že dávajú súhlas, aby sa žalobca 1/ ako veriteľ uspokojil so svojim nárokom z majetku spoločnosti FORALL, s.r.o., ktorá je v konkurznom konaní. Podľa svedka JUDr. M. úmyslom uvedenej dohody bola zrejme zastavenie exekúcie voči fyzickým osobám. Z už uvedeného potom možno vyvodiť, že žalobcovi 1/ bolo zo strany spoločnosti FORALL, s.r.o. a spoločníkov tejto spoločnosti Ing. V., Ing. O. a Ing. H. vyplatených minimálne 450.000,- Sk z celkovo reálne poskytnutej sumy pôžičky 500.000,- Sk a žalobca 1/ nad to vymáhal plnenie pôžičky exekučne aj od V. H.. Predmetné nehnuteľnosti boli predmetom exekúcie vedenej pred súdnym exekútorom Františkom Radzom (EX 354/97), vedenej na uspokojenie pohľadávky vo výške 212.531,90 Sk s príslušenstvom, priznanej vykonateľným platobným rozkazom tunajšieho súdu z 25.09.1997 sp. zn. 1 Rob 635/97 subjektu (Družstevný agrokombinát Námestovo) proti povinnému (FORALL, s.r.o.) ako ich výlučnému vlastníkovi. Tunajší súd uznesením z 24. júna 2002 sp. zn. 5Er 1455/97, právoplatným dňom 28.06.2002, schválil príklep udelený uvedeným exekútorom pri dražbe predmetných nehnuteľností konanej 14.08.1998 vydražiteľovi DAKNA Námestovo, družstvo (predtým majúcim obchodné meno Družstevný agrokombinát Námestovo, družstvo) IČO: 36 005 762, ktorý urobil najvyššie podanie vo výške 273.000,- Sk (uznesenie č.l. 19 - 22 spisu). Predmetné nehnuteľnosti boli (pre účely ich predaja v rámci exekúcie) ocenené znaleckým posudkom Ing. V. J. č. 70/1998 z 28.04.1998 práve na 273.000,- Sk, ktorá suma tvorila najnižšie podanie. Znalec v posudku konštatoval, že nezistil závady, ktoré musí vydražiteľ prevziať bez započítania na najvyššie podanie a ani závady, ktoré vydražiteľ prevezme so započítaním na najvyššie podanie. Na majetok spoločnosti FORALL, s.r.o. bol vyhlásený (ešte v priebehu uvedeného exekučného konania v štádiu po udelení príklepu, ale ešte pred schválením udeleného príklepu súdom) konkurz, a to uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 25-24K 426/99-103 z 09.04.2002. Pohľadávku voči úpadcovi si do konkurzu uplatnil aj žalobca 1/ podaním zo dňa 21.11.2002, a to v sume 2.265.591,- Sk ako pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke z 22.10.1997 so zaradením do 1. triedy (prihláška - č.l. 157 spisu 3C/218/2006). Správca túto pohľadávku na prieskumnom pojednávaní 07.01.2003 poprel pokiaľ ide o jej pravosť, výšku a poradie s tým, že ju inak zaraďuje do IV. triedy (zápisnica z č.l. 23 - 24 spisu 3C/218/2006). Podľa poznámky (č.l. 162 spisu 3C/218/2006) dôvodom jej popretia bolo premlčanie práva. Žalobca 1/ sa nebránil proti postupu správcu úpadcu a nepodal incidenčnú žalobu, hoci bol o popretí jeho pohľadávky upovedomený podaním zo 17.01.2003 a bol zároveň vyzvaný na podanie žaloby, ktorú v stanovenej lehote nepodal (správa z č.l. 156 spisu 3C/218/2006). Z dôvodu vyhlásenia konkurzu súdny exekútor poukázal výťažok z dražby (po zrážke trov exekúcie) správcovi konkurznej podstaty úpadcu, keď celkovo mu poukázal čiastku 197.607,50 Sk. Žalobu súd zamietol s týchto dôvodov: EP v znení účinnom v čase vedenia exekučného konania, v ktorom došlo k predaju predmetných nehnuteľností v § 153 ods. 1 EP explicitne stanovoval, ktoré závady prechádzajú na vydražiteľa. Boli to (iba) vecné bremená a nájomné práva. Jedna z uvedených závad - vecné bremeno má charakter vecného práva (vecnoprávny charakter má aj záložné právo). Nájomné práva a vecné bremená vzniknuté na základe osobitného právneho predpisu vydražiteľ preberá bez započítania na najvyššie podanie a ostatné vecné bremená preberá so započítaním na najvyššie podanie, teda patrí mu za ne plná náhrada z rozdeľovanej podstaty. Predkupné právo (tiež právo s vecnoprávnym charakterom) k vydraženej nehnuteľnosti udelením príklepu zaniká (§ 153 ods.1 až 3 EP v znení účinnom ku dňu udelenia príklepu). Aj keď EP v znení účinnom v čase konania dražby predmetných nehnuteľností neobsahoval konkrétne ustanovenie (ako tomu je pri inom vecnom práve - vecnom bremene alebo predkupnom práve (§ 159 ods. 3 EP), možno súhlasiť s obranou žalovaných, že záložné právo zaniklo speňažením zálohu v rámci exekúcie, a to momentom speňaženia - udelením príklepu. Z výťažku z dražby boli následne uspokojované pohľadávky veriteľov spoločnosti FORALL, s.r.o., ktoré boli riadne prihlásené a neboli popreté. Pohľadávka žalobcu 1/ bola, ako už súd uviedol, správcom popretá a žalobca 1/ následne nezvolil procesný postup, ktorý by mu mohol umožniť reálne dosiahnuť aspoň čiastočné uspokojenie jeho pohľadávky voči úpadcovi v rámci konkurzu, a to práve z výťažku získaného speňažením zálohu v rámci exekúcie. To, že speňažením zálohu zaniklo záložné právo bez ohľadu na rozsah uspokojenia záložného veriteľa a aj bez ohľadu na to, či vôbec bol záložný veriteľ nejako uspokojený vyplýva aj z toho, že samotní účastníci „ocenili“ hodnotu založených nehnuteľností v záložnej zmluve „len“ na 250.000,- Sk, teda vo výške zhruba 1/3-iny sumy, na ktorú znela týmto spôsobom zabezpečovaná pohľadávka a už len z toho si musel byť žalobca 1/ vedomý, že s vysokou pravdepodobnosťou pri predaji zálohu, ani ak by z výťažku bol len on sám uspokojovaný, by nemohol pokryť celú týmto spôsobom zabezpečovanú pohľadávku, nehovoriac o tom, že reálne speňaženie predmetných nehnuteľností by sa mohlo v čase realizácie záložného práva udiať aj za nižšiu sumu. Ak by malo záložné právo prechádzať pri jeho speňažení v rámci exekúcie aj na vydražiteľa, malo by to za následok „nepredajnosť“ takto zaťaženej nehnuteľnej veci, prípadne poškodenie práv vydražiteľa, ktorý je povinný prebrať bez započítania na najvyššie podanie len tie závady (vo forme záväzkov a vecných práv), ktoré EP výslovne stanovuje. Ak by tomu tak nebolo, tak vydražiteľ by po tom, ako zaplatil najvyššie podanie bez toho, aby sám vykonal nejaký úkon spôsobilý zaťažiť vydraženú vec, mohol k takejto veci stratiť vlastníctvo za účelom uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa povinného z exekučného konania, s ktorou pohľadávkou nemal nič do činenia. Zrejme podľa predstáv žalobcov by mal (mohol) vydražiteľ stratiť vlastnícke právo k vydraženej nehnuteľnej veci, na ktorej viazlo záložné právo aj vtedy, ak by bol zo speňaženia zálohu v rámci exekúcie (z rozvrhu výťažku) čiastočne uspokojený popri iných veriteľoch povinného a nad to by chcel uspokojiť zvyšok svojej pohľadávky „fakticky opätovným speňažovaním zálohu od nového vlastníka. Podľa § 125 ods. 6 EP v znení účinnom do 30.12.2002, pri hnuteľných veciach prechodom vlastníctva na vydražiteľa zanikajú závady viaznuce na veci. Niet žiadneho rozumného dôvodu, aby pri nehnuteľných veciach (ak v tomto smere ohľadne závad - tiarch v podobe záložného práva absentovala výslovná právna úprava), platil iný režim. Preto podľa názoru súdu sporné záložné právo zaniklo momentom udelenia príklepu, ktorým momentom vydražiteľ (po schválení príklepu súdom) nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, žalobu už len z tohto dôvodu zamietol. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právoplatné Rozhodnutie Katastrálneho úradu v Žiline z 27.07.2009 Zn.: Xo-47/2008 (č.l. 286-290 spisu 3C/218/2006) o oprave chyby v katastrálnom operáte, v ktorom správny orgán použil v súvislosti s výmazom záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam obdobnú argumentáciu. Aj danosť ďalšieho dôvodu, tvrdeného zástupcom žalovaných pre zamietnutie žaloby z vecných dôvodov, bola podľa názoru súdu preukázaná. Totiž pohľadávka, ktorú malo zabezpečovať ani nevznikla a s ohľadom na (následné) správanie sa jej zmluvných strán už ani nebolo ich obojstrannou vôľou, aby táto pohľadávka vznikla. Jej vznik by už v súčasnosti ani nebol možný, nakoľko jedna zo zmluvných strán - spoločnosť FORALL, s.r.o. po zrušení konkurzu po splnení rozvrhového uznesenia (uznesením Krajského súdu v B. Bystrici z 12.02.2008 č. k. 25 - 24K 426/99-460 bola z obchodného registra dňom 22.03.2008 vymazaná, a teda zanikla. Hoci podľa § 151b ods. 5 OZ v znení účinnom v čase uzavretia záložnej zmluvy umožňoval zriadenie záložného práva aj na zabezpečenie záväzku, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky, predmetné záložné právo v súčasnosti už nemôže existovať, keďže v súčasnosti už je nemožný vznik pohľadávky, ktorú malo zabezpečovať, a to pre zánik jednej zo zmluvných strán, ktorá bola záložcom a súčasne sa mala stať dlžníkom pohľadávky, ktorá mala byť týmto spôsobom zabezpečená. K reálnemu poskytnutiu pôžičky, a to vo výške 500.000,- Sk, došlo až na podklade zmluvy o pôžičke 27.02.1998, o čom svedčí vykonaným dokazovaním zistený dátum a miesto skutočného vyplatenia peňazí žalobcom 1/ V. H., čo bolo v Bratislave dňa 27.02.1998, taktiež to, že k začatiu jej splácania došlo práve počnúc mesiacom, ako bol dohodnutý v splátkovom kalendári práve v zmluve o pôžičke z 27.02.1998. Pokiaľ sa zástupca žalovaných snažil spájať úkony vykonané dňa 27.02.1998 s úkonom z 22.10.1997 tvrdiac, že ide o jeden úkon, resp. že tieto úkony vecne súvisia, keď úkon z 27.02.1998 len precizuje úkon z 22.10.1997, takáto argumentácia neobstojí už ani z pohľadu samotných písomných zmlúv, v ktorých nie je žiadna zmienka o vecnej súvislosti týchto úkonov a ani z pohľadu okruhu subjektov, ktoré ich uzatvárali. Pritom zmluvne zriadené záložné právo malo zabezpečovať pohľadávku, ktorá mala vzniknúť práve zo zmluvy o pôžičke z 22.10.1997, ako je to výslovne vyjadrené v špecifikácii pohľadávky, ktorá mala byť zabezpečovaná záložným právom, identifikovanej (v bode 4. záložnej zmluvy) práve uvedením zmluvy o pôžičke z 22.10.1997, ktorá mala byť (rovnako ako pohľadávka z pôžičky z 27.02.1998) vo výške 800.000,- Sk. K realizácii zmluvných povinnosti dohodnutých v zmluve o pôžičke z 22.10.1997 ani nemohlo dôjsť, nakoľko spoločnosť FORALL, s.r.o. nemala dôvod v dohodnutých termínoch splatnosti splácať žalobcovi 1/ nejakú pôžičku, keď prvé tri z dohodnutých splátok boli dohodnuté v termínoch, kedy žalobca 1/ tejto spoločnosti ešte reálne nič nepožičal. Nijakým právne akceptovateľným výkladom obsahu písomnej zmluvy o pôžičke z 27.02.1998 nemožno dospieť k tvrdeniu zástupcu žalobcov, že by táto mala „len“ modifikovať predtým dohodnutú pôžičku zmluvou datovanou k 22.10.1997. Tieto „dve zmluvy“ nie sú identické ani pokiaľ ide o dohodnutý spôsob splácania jednotlivých splátok, ich splatnosť a dohodnuté spôsoby zabezpečenia prípadnej pohľadávky z pôžičky, nakoľko pohľadávka zo zmluvy o pôžičke z 22.10.1997 mala byť zabezpečená (okrem zriadenia záložného práva na predmetné nehnuteľnosti) aj prevodom práva (čl. V/) ručením všetkých štyroch spoločníkov a súčasne konateľov spoločnosti FORALL, s.r.o. (čl. VI/), zmluvnou pokutou (čl. IV/ bod 7), vinkuláciou poistky z poistenia majetku spoločnosti v prospech veriteľa (čl. VII/ bod 1) a pohľadávka žalobcu 1/ ako veriteľa zo zmluvy o pôžičke z 27.02.1998 mala byť zabezpečená ručením „len“ jedného zo spoločníkov a konateľov spoločnosti V. H. (čl. IV/), ktorý aj reálne prevzal v hotovosti pôžičku od žalobcu 1/ v mene spoločnosti, ako je zrejmé z jej článku VIII/ zmluvy, a to pred podpisom zmluvy z 27.02.1998 a ďalej mal byť tento záväzok zabezpečený prevodom práva (čl. VI/ bod 3) a opäť vinkuláciou poistky z poistenia majetku spoločnosti v prospech veriteľa (čl. VII/). Napriek určitej podobnosti vykazovali obe zmluvy viaceré významné znaky odlišnosti a ako už bolo uvedené z obsahu zmluvy o pôžičke z 27.02.1998 nevyplýva, že by ňou mal byť (len) menený obsah predtým uzavretej zmluvy o pôžičke, a teda že nešlo o novú zmluvu. Už bolo uvedené, že práve zmluva o pôžičke datovaná k 22.10.1997, na ktorú sa odvolávala záložná zmluva pri špecifikácii zabezpečovanej pohľadávky, sa stala súčasťou spisu katastrálneho orgánu, v rámci ktorého bol do katastra povolený vklad záložnej zmluvy, odkazujúcej práve na zmluvu z 22.10.1998, pokiaľ ide o identifikáciu záložným právom zabezpečovanej pohľadávky. Poukaz zástupcu žalobcov na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PO. ÚS 20/05, nemá vo vzťahu k predmetu tohto sporu vecný súvis, nakoľko uvedený nález reaguje na situáciu, ku ktorej došlo v dôsledku novelizácie OZ zákonom č. 526/2002 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2003 v ust. § 151h ods. 6 OZ a aj v naň nadväzujúcej zmene EP vykonanej zákonom NR SR č. 341/2005 Z. z. v § 61a ods. 2, (ktorá úprava skutočne, ako to uvádzal zástupca žalobcov, reálne posilnila - do budúcna práva a právnu ochranu záložného veriteľa v rámci exekučného konania vedeného na majetok povinného) a nijako nerieši právne významné okolnosti pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, nakoľko k udeleniu a aj schváleniu príklepu súdom ohľadne predmetných nehnuteľností došlo podľa predtým platnej právnej úpravy, účinnej v čase udelenia príklepu, ktorá právna úprava je rozhodujúca s poukazom na § 879e ods. 1 OZ. Pretože z vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že v čase vyhlásenia rozsudku záložné právo na predmetné nehnuteľnosti už neexistovalo, keď naviac toto neexistovalo už ani v čase podania tejto žaloby (vzájomného návrhu), žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ súd žalobu zamietol aj pre nedostatok ich pasívnej vecnej legitimácie, vychádzajúc z hmotného práva. Žalovaným 1/ a 2/ v čase vyhlásenia rozsudku, ktorý skutkový stav je pre vyhlásenie rozsudku rozhodujúci - § 154 ods. 1 O.s.p. (tak tomu bolo dokonca už aj v čase podania vzájomného návrhu) nesvedčil zápis vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam (už vo výpise z LV č. XXXX k.ú. X. N. zo dňa 15.02.2010 - č.l. 282 spisu 3C/218/2006), keďže títo ich ešte predtým previedli na žalovaného 3/. Argumenty zástupcu žalobcov, ktorými odôvodňoval opodstatnenosť postavenia žalovaných 1/ a 2/ ako účastníkov tohto konania, sú právne bezvýznamné. Súd skúmal po vednej stránke danosť nároku, ktorého deklarovania sa žalobcovia domáhali, keďže mal preukázanú danosť naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, hoci ho žalobcovia nijako bližšie nezdôvodňovali (§ 80 písm. c/ O.s.p.). V súčasnosti totiž záložné právo, ktorého existenciu žiadali žalobcovia deklarovať, nie je v katastri zapísané. K jeho výmazu došlo ešte v čase, kedy vlastníkmi predmetných nehnuteľností boli žalovaní 1/ a 2/ (výpis z LV č. XXXX k.ú. X. N. zo 04.11.2009 - č.l. 285 spisu 3C/218/2006). Stalo sa tak práve na základe už zmieneného právoplatného rozhodnutia Katastrálneho úradu v Žiline z 27.07.2009 Zn.: Xo-47/2008. Ak by bola žaloba žalobcov vecne opodstatnená, mohol by byť nimi požadovaný rozsudok podkladom pre zápis záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že priznal žalovaným, ktorí mali plní úspech vo veci, proti žalobcom právo na ich náhradu v celkovej výške 347,07 eur, pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia žalovaných, predstavujúcich tarifnú odmenu za dva úkony právnej služby a to 1/ za písomné vyjadrenie z zo 04.11.2010 k odvolaniu žalobcov proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a 2/ účasť na pojednávaní 22.06.2011. Pri určení výšky tarifnej odmeny súd vychádzal z ust. § 11 ods. 1 písm. a) ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), keďže súd nemal preukázanú všeobecnú hodnotu uplatneného nároku (práva) deklarovania existencie ktorého sa žalobcovia domáhali, a to v čase podania vzájomného návrhu. Takouto cenou nie je hodnota záväzku, ktorý mal byť zabezpečený daným záložným právom. Potom tarifná odmena za úkon 1/ predstavuje 90,17 eur + 7,21 eur režijný paušál t.j. 1/6-ina výpočtového základu za rok 2010 - 120,23 eur x 3 : 2 (šlo o zastupovanie 3 osôb a tak sa odmena znižuje podľa § 13 ods. 2 vyhlášky o 50%) : 2 (šlo o úkon v zmysle § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky) a odmena za úkon 2/ predstavuje 185,25 eur + 7,41 eur režijný paušál t.j. 1/6-ina výpočtového základu za rok 2011 - 123,50 eur x 3 : 2 (šlo o zastupovanie 3 osôb, a tak sa odmena znižuje podľa § 13 ods. 2 vyhlášky o 50%). K priznaným úkonom a režijnému paušálu prináleží DPH, a to s ohľadom na čas vykonania uvedených úkonov právnej služby 19% zo sumy 97,38 eur (18,50 eur) a 20% zo sumy 192,66 eur (38,53 eur). Pokiaľ ide o uplatnenie odmeny za úkon špecifikovaný ako „prevzatie a príprava veci“, k tomu súd uvádza, že za takýto úkon či už v prípade existencie vzájomného návrhu a rovnako napr. aj v prípade zmeny žaloby, prislúcha odmena v súvislosti s vecou, v rámci ktorej boli takéto úkony urobené, len jeden krát, a to pri prevzatí veci. Odmena za taký úkon môže byť zohľadnená len pri rozhodovaní o trovách konania sp. zn. 3C/218/2006, v rámci ktorého bol vzájomný návrh podaný. Pri vyčíslení trov právneho zastúpenia súd okrem už zmienených ustanovení ďalej postupoval podľa § 18 ods. 1, 3 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/ b/, ods. 3 písm. b), § 15 a § 16 ods. 3 vyhlášky. Žalovaným priznané trovy sú žalobcovia 1/ a 2/ povinní s poukazom na § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť zástupcovi žalovaných spoločne a nerozdielne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie žalobcovia v 1/ a 2/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovali odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu na začatie konania vyhovie v celom rozsahu a žalovaných zaviaže k povinnosti nahradiť trovy konania žalobcov alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní poukazovali na to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa v danej veci rozhodol bez toho, aby vyhovel návrhom na doplnenie dokazovania, ktoré boli jasne a zrozumiteľne formulované na pojednávaní, pričom zamietnutie návrhu na vypočutie žalobcu a žalovaného 3/ možno vzhliadať porušenie práva konať pred súdom. Pokiaľ ide o vecné stránku vydaného rozhodnutia poukázali na to, že okresný súd dospel k záveru o neexistencii záložného práva na základe úvahy, že k jeho zániku došlo v dôsledku predaja zaťažených nehnuteľností v rámci exekučného konania, ktoré viedol práve žalobca 1/ ako súdny exekútor. S takýmto názorom, ktorý je zjavne nedostatočne odôvodnený a myšlienkový pochod konajúceho sudcu, ktorý vyústil do prijatia tohto záveru nelogicky a nepreskúmateľný nemožno súhlasiť. Úd prvého stupňa priznal, že Exekučný poriadok platný v čase realizácie predaja zaťažených nehnuteľností v rámci exekúcie neobsahoval ustanovenie, ktoré by stotožňovalo inštitút vecného bremena s inštitútom záložného práva, kvalifikovalo záložné právo ako závadu predávanej nehnuteľnosti a modifikovalo, resp. rozširovalo dôvody zániku záložného práva nad rámec vtedy platného ust. § 151g Občianskeho zákonníka, potom jednoznačne vyslovil, že k zániku záložného práva predajom nehnuteľnosti v rámci exekúcie nedošlo a nedochádzalo. Žalobcovia nevedeli svoju argumentáciu podporiť poukazom na konkrétne zákonné ustanovenie a odkazovali na neidentifikovateľnú údajnú prax katastrálnych úradov. Exekučný poriadok platný v čase konania exekúcie nehovoril o zániku záložného práva. Záložné právo je právo nie závada, preto nie je dôvod ho uvádzať v dražobnej vyhláške, nakoľko o jeho existencii svedčí zápis v katastri nehnuteľnosti. Exekučná dražba nie je nič iné, ako predaj. Otázkou existencie záložného práva pri predaji zálohu v rámci exekúcie vedenej v prospech inej osoby ako záložného veriteľa v čase konania inkriminovanej exekúcie nerieši Exekučný poriadok, nakoľko táto otázka bola upravená úplne jednoznačne a nesporne v ust. § 151d ods. 2 OZ. Záložné právo je totiž vecným právom, ktoré zdieľa právny osud založenej veci až do momentu jeho zániku. Pokiaľ ide o právo súdnych exekútorov predávať nehnuteľnosti už zaťažené zmluvným záložným právom zriadeným pred začatím exekúcie, ani v minulosti platná práva úprava im nedovoľovala realizovať predaj nehnuteľnosti bez súhlasu záložného veriteľa, resp. spôsobom, ktorým by ukracoval nároky záložného veriteľa. Tento záver má oporu v ust. § 171 ods. 2 EP. Predajom veci v rámci exekúcie skôr zriadené záložné právo nezaniklo. K jeho zániku mohlo dôjsť jedine spôsobom určeným v OZ. Žalovaný v 1/ rade je osobou znalou práva a v čase, keď nadobúdal nehnuteľnosti, ktoré ako súdny exekútor predtým v rozpore so záujmom záložného práva a bez jeho súhlasu predával v rámci ním uvedenej exekúcie, vedel o existencii záložného práva žalobcov, nakoľko toto bolo vyznačené v katastri nehnuteľnosti nielen v čase konania exekúcie, ale aj v čase podpisu kúpnej zmluvy. Žalovaní v 1/ a 2/ rade teda bez akýchkoľvek pochybností o existencii záložného práva na kupovaných nehnuteľnostiach vedeli a tieto kupovali zaťažené záložným právom. Žalobcovia odmietali analógiu uvádzanú v rozhodnutí medzi právnou úpravou EP upravujúcou exekučný predaj nehnuteľnosti a exekučný predaj hnuteľných vecí. Ustanovenie § 125 ods. 6 EP je špeciálnym ustanovením upravujúcim zánik závad viaznucich na hnuteľných veciach predávaných v rámci exekúcie. Uvedené ustanovenie nie je za žiadnych okolností aplikovateľné na predaj nehnuteľností v rámci exekúcie. Pôvodné ustanovenie § 153 EP totiž nepojednávalo o tom, že vydražiteľ preberá vecné bremená aj nájomné práva. Ak vydražiteľ nehnuteľnosti v exekúcii preberá vecné bremená, potom preberá aj všetky iné vecné práva, ktorým je bez pochybnosti aj záložné právo. Nakoľko v danom prípade nenastala žiadna právna skutočnosť, ktorá by v zmysle § 151md ods.1 OZ zakladala zánik záložného práva riadne zapísaného v katastri nehnuteľnosti, potom nemožno hovoriť o zániku záložného práva. Nesprávny názor, podľa ktorého záložné právo v danom prípade zaniklo v dôsledku predaja nehnuteľnosti v rámci exekúcie. Uvedené skutočnosti boli predmetom dokazovania v rámci rozhodovania Okresného súdu v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp.zn. 7Er/525/01. V rámci tohto konania boli dňa 16.7.2002 zamietnuté námietky povinných proti exekúcii, čím bolo definitívne a právoplatne rozhodnuté, že pohľadávka práve tá, ktorou je zabezpečené záložné právo, existencia ktorého je žalobcami popieraná, existuje a nezanikla. Uvedené rozhodnutie vytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Konajúci súd bol povinný skôr vydané rozhodnutia okresného súdu v rámci exekučného konania vedeného JUDr. Jánom Franekom rešpektovať. Pokiaľ súd napriek uvedeným skutočnostiam a prekážke veci právoplatne rozhodnutej vyslovil, že pohľadávka, ktorou bolo zabezpečené uvedené záložné právo nevznikla, nepostupoval správne. Závery ohľadne neexistencie vzniku pohľadávky súd nepreskúmateľné. O vzniku pohľadávky nie je možné ani len pochybovať. Tvrdenia o uhradení celej pohľadávky neboli ničím podložené. Vznik a existenciu pohľadávky preukazuje hneď niekoľko listín a to zmluva o pôžičke z 22.10.1997 a notárska zápisnica spísaná Notárskym úradom JUDr. Milana Kleňa zo dňa 25.11.1997. Z textu týchto istín je nesporná vôľa prijať pôžičku, ručiť za jej splatenie a poskytnúť nehnuteľnosti ako záloh. V konečnom dôsledku existencie vôle nasvedčuje už to, že dlžník prijal finančné prostriedky z pôžičky vo výške 800.000,- Sk. Pokiaľ dnes niektorí ručitelia tvrdia, že prijali pôžičku v nižšej výške, tieto tvrdenie je potrebné hodnotiť ako účelové. Pochybnosti o výške poskytnutej pôžičky nevzbudzuje ani zmluva o pôžičke a ručení zo dňa 27.2.1998. Vo vzťahu k zmluve o pôžičke a ručení a zo dňa 27.2.1998 je nutné uviesť, že jej obsah mal byť konajúcim súdom vyhodnotený podľa jej obsahu. Ide v podstate o zmluvu, ktorou došlo k uznaniu dlhu vo výške 800.000,- Sk. Obidva právne úkony si neodporujú, práve naopak na seba nadväzujú a upravujú jeden a ten istý právny vzťah založený zmluvou o pôžičke zo dňa 22.10.1997. K realizácii zmluvnej povinnosti zo zmluvy o pôžičke zo dňa 22.10.1997 došlo aj podľa neskôr uzatvorenej zmluvy, preto záložné právo platne vzniklo a zabezpečovalo práve túto pohľadávku. Medzi účastníkmi zmluvy o pôžičke nedošlo k poskytnutiu iných pôžičiek, len jednej pôžičky. Tvrdili, že žalovaní neboli účastníkmi právnych úkonov a z toho dôvodu nie sú v danom konaní vecne legitimovaní k tomu, aby namietali existenciu pohľadávky a na skúmaní v tomto smere nebol v rámci daného konania naliehavý právny záujem. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku o náhrade trov konania podali odvolanie žalovaní v 1/ - 3/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovali odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o trovách konania zmeniť tak, že sa priznáva žalovaným 1/ - 3/ náhrada trov konania vo výške 3.080,86 €, ktorí sú povinní žalobcovia 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaných na jeho účet do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Zároveň si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania vo výške 619,82 €. Vo svojom odvolaní poukazovali na to, že súd pri určení výšky tarifnej odmeny vychádzal z ust. § 11 ods. 1 písm. a), ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., keďže súd nemal preukázanú všeobecnú hodnotu uplatneného nároku. Majú za to, že súd pri rozhodovaní o trovách konania nesprávne určil tarifnú odmenu, keďže v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, v ktorých sa právna služba týka určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Za hodnotu veci teda treba považovať hodnotu nehnuteľnosti, ktoré boli založené záložným právom, ktoré boli predmetom sporu. Hodnotu týchto nehnuteľností preukázali oznámením o dražbe realizovanej spoločnosťou LICITOR gruop a.s., podľa ktorého všeobecná hodnota nehnuteľnosti je 129.456,28 €. Týmto spôsobom mal súd preukázanú všeobecnú hodnotu uplatneného nároku. Okresný súd nepriznal náhradu za prevzatie a prípravu veci, nakoľko vec mala byť prevzatá už v konaní vedenom pod sp.zn. 3C/218/2006. V tomto konaní ale ide o inú vec, nakoľko na strane žalovaných vystupuje ďalších subjekt, je teda nutná príprava právneho zastúpenia i z pohľadu žalovaného 3/. K odvolaniu žalobcov v 1/ a 2/ rade proti rozsudku súdu prvého stupňa podali písomné vyjadrenie žalovaní v 1/ - 3 rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovali odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdiť. Vo výroku o trovách konania zotrvali na podanom odvolaní. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby považovali za vecne správny, pretože súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia v odvolaní uvádzajú, že súd odmietnutím vykonať navrhované dôkazy odňal žalobcom možnosť konať pred súdom. Žalobca v 1/ rade mal možnosť zúčastniť sa na pojednávaní. Pokiaľ toto svoje právo nevyužil, nemožno v zamietnutí návrhu na jeho výsluch vidieť odňatie žalobcom možnosť konať pred súdom. Taktiež nebolo dôvodné, aby sa k veci na pojednávaní vyjadroval žalovaný v 3/ rade, keďže ten sa nemohol vyjadril k okolnostiam vzniku zmluvy o pôžičke a záložného práva. Záložné právo však nikdy nevzniklo, keďže ako vyplynulo z dokazovania, záložné právo malo byť zriadené na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 22.10.1997. Súd zároveň správne ustálil, že minimálne z dôvodu zániku spoločnosti FORALL, s.r.o. bez právneho nástupcu zanikla pohľadávka zo zmluvy o pôžičke a tým aj z dôvodu akcesority i záložné právo. Možnosť súhlasiť so záverom okresného súdu, že udelením príklepu (po jeho schválení súdom zanikajú záložné práva viaznuce na predmete dražby. Aj keď Exekučný poriadok účinný v čase konania dražby to explicitne neustanovoval. Ďalej uviedli, že v konaní o námietkach súd neposudzoval platnosť exekučného titulu. Jeho rozhodnutie teda nemožno považovať za prekážku právoplatne rozhodnutej veci, pokiaľ ide o posúdenie vzniku pohľadávky a záložného práva, ktoré má túto pohľadávku zabezpečovať. Voči žalovaným v 1/ a 2/ rade súd správne zamietol žalobu i z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. V čase vyhlásenia rozsudku žalovaní v 1/ a 2/ rade nemali nijaké hmotné právo k nehnuteľnosti, na ktorej má záložné právo viaznuť. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a po nariadení pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. rozsudok okresného súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil s tým, že sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie. Rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním o náhrade trov prvostupňového konania zrušil a vec v tejto časti vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f), h), ods. 2 O.s.p. V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu, oboznámení sa s listinnými dôkaznými prostriedkami dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, v zmysle ktorého záložné právo zaniklo speňažením zálohu v rámci exekúcie a to momentom speňaženia - udelením príklepu. Z výťažku z dražby boli uspokojované pohľadávky veriteľov spoločnosti FORALL, s.r.o., ktoré boli riadne prihlásené a neboli popreté v konkurznom konaní. Skutočnosť, že speňažením zálohu zaniklo záložné právo, vyplýva aj z toho, že účastníci ocenili hodnotu založených nehnuteľností v záložnej zmluve na 250.000,- Sk, teda vo výške zhruba 1/3 sumy, na ktorú znela týmto spôsobom zabezpečená pohľadávka a z toho si musel byť žalobca 1/ vedomý toho, že s vysokou pravdepodobnosťou pri predaji zálohu ani ak by z výťažku bol len on sám uspokojený, by nemohol pokryť celú týmto spôsobom zabezpečenú pohľadávku. Ak by záložné právo malo prechádzať pri speňažení v rámci exekúcie aj na vydražiteľa, malo by za následok nepredajnosť takto zaťaženej nehnuteľnej veci, prípadne poškodenie práv vydražiteľa, ktorý je povinný prebrať bez započítania na najvyššie podanie len tie závady, ktoré výslovne stanovuje Exekučný poriadok. Vydražiteľ by potom ako by zaplatil najvyššie podanie bez toho, aby sám vykonal nejaký úkon, spôsobili zaťažiť vydraženú vec, mohol k takejto veci stratiť vlastníctvo za účelom uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa povinného z exekučného konania, z ktorého pohľadávkou nemal nič do činenia. Pohľadávka, ktorú malo záložné právo zabezpečovať, nevznikla, jej vznik by už v súčasnosti nebol možný, nakoľko jedna zo zmluvných strán po zrušení konkurzu, po splnení rozvrhového uznesenia bola z obchodného registra vymazaná, teda zanikla. Prvostupňový súd správne žalobu zamietol vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ pre nedostatok ich pasívnej vecnej legitimácie. Žalovaní v 1/ a 2/ rade neboli vlastníkmi dotknutých nehnuteľností v čase vyhlásenia rozsudku, pretože nehnuteľnosť previedli na žalovaného v 3/ rade. Tiež správne konštatoval nepreukázanie naliehavého právneho záujmu v súlade s ust. § 80 písm. c) O.s.p. K námietkam žalobcov v 1/ a 2/ rade uvedeným v podanom odvolaní považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo nesporne preukázané, že záložné právo v predmetnom prípade zaniklo v dôsledku predaja nehnuteľnosti v rámci exekúcie a to udelením príklepu v rámci exekučného konania. Napriek tomu, že Exekučný poriadok účinný v čase konania dražby uvedenú skutočnosť explicitne neustanovoval. Ďalej uvádza, že v predmetnom konaní neexistuje prekážka res iudicate (prekážka právoplatne rozhodnutej veci), pretože v rámci rozhodovania Okresného súdu v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp.zn. 7Er/525/01 bolo rozhodované o námietke vznesenej zo strany povinných proti exekúcii. Nejednalo sa o rozhodovanie v merite veci. Postupom súdu prvého stupňa nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom konania a to napriek tomu, že súd prvého stupňa nevyhovel všetkým návrhom na doplnenie dokazovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovanie a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania (rozhodnutie NS SR uverejnené v Zbierke rozhodnutia a stanovísk súdov SR pod č. 37/1993 a č. 125/1999). Prvostupňovému súdu nemožno vytknúť, že nevyhovel návrhom žalobcov na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, keďže výsluch ďalších navrhovaných svedkov nepovažoval za potrebný pre doplnenie skutkového stavu zisteného v rámci dokazovania. Odvolací súd dospel k záveru, že nevykonaním žalobcami navrhnutých dôkazov nebola im odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii žalobcov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, z ktorého dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku napadnutého odvolaním žalobcami v 1/ a 2/ rade potvrdil ako vecne správny. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti výroku týkajúceho sa náhrady trov prvostupňového konania, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia. Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, z akého dôvodu priznal žalovaným náhradu trov právneho zastúpenia v nimi požadovanej výške v zmysle vyčíslenia trov konania zo dňa 27.6.2011. Postupom súdu prvého stupňa bol porušený čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.