Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 1Tos/83/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412010029 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5412010029.3 Uznesenie Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na neverejnom zasadnutí konanom 18. septembra 2012 prejednal sťažnosť podanú odsúdeným N. W. proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9Nt/4/2012 z 26.7.2012 a takto r o z h o d o l : Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného N. W. z a m i e t a , pretože nie je dôvodná. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Dolný Kubín uznesením, sp.zn. 9Nt/4/2012 z 26.7.2012 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného N. W., t.č. vo výkone trestu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 2T/174/2006. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil v podstate nasledovne: „Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že podaný návrh na povolenie obnovy konania nie je dôvodný. Z obsahu podaného návrhu na povolenie obnovy konania, v spojení s vyjadreniami odsúdeného a jeho obhajcu na verejnom zasadnutí, mal súd preukázané, že podaný návrh smeruje voči nesprávnosti pôvodného rozhodnutia o vine odsúdeného vo vzťahu ku skutku č. 2, a tým aj voči výroku o treste. Pôvodné právoplatné rozhodnutie vychádzalo z viacerých dôkazov, ktoré boli na hlavnom pojednávaní riadne vykonané. Je pravdou, že vo vzťahu ku skutku č. 2 bola korunným dôkazom výpoveď očitého svedka, poškodeného D. W., ktorý mal v čase spáchania tohto skutku 13 rokov. Jeho výpoveď z č.l. 121 pripojeného spisu (zaznamenaná aj vo forme videozáznamu) však súd v pôvodnom konaní vyhodnotil ako hodnovernú. Súd pritom vychádzal aj zo znaleckého posudku vypracovaného tromi znalcami (č.l. 14 prip. spisu). Na hodnovernosti výpovede tohto svedka nič neubrala ani skutočnosť, že svedok následne (pred súdom) odmietol v tejto veci vypovedať, poukazujúc pritom na svoj blízky príbuzenský vzťah k odsúdenému (č.l. 225 prip. spisu). Odsúdenie odsúdeného za skutok č. 2 na základe takéhoto jediného priameho dôkazu bolo v súlade s ustálenou judikatúrou (viď. rozh. KS Žilina č. Jtk-11/09). Počas konania o návrhu na povolenie obnovy konania tento očitý svedok (poškodený) k veci opäť vypovedal a pred súdom zotrval na svojom vyjadrení z prípravného konania. Svedok (poškodený) pritom takto vypovedal zoči-voči odsúdenému (svojmu otcovi), ktorý bol počas jeho výpovede prítomný v pojednávacej miestnosti. Súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by relevantným spôsobom spochybňovali hodnovernosť výpovede tohto svedka (poškodeného). Tu však treba poznamenať, že výpoveď svedka D. W. nebola novým dôkazom, a tak ani nepodliehala opätovnému preskúmavaniu hodnovernosti. Na rozdiel od výpovede poškodeného výpoveď novoobjaveného svedka G. W. nemá znaky jednoznačného a hodnoverného dôkazu. Nemožno prehliadať blízky príbuzenský vzťah medzi týmto svedkom a odsúdeným, ktorý by však sám o sebe samozrejme nepostačoval na spochybnenie hodnovernosti jeho výpovede. V kontexte s ostatnými pochybnosťami však dotvára takýto obraz o tomto novoobjavenom dôkaze. Tento svedok totiž aj po takmer siedmich rokoch dokázal zarážajúco presne vypovedať o detailoch prežitého bežného dňa, ba dokonca reprodukovať presný obsah náhodne vypočutého rozhovoru, ktorého sa priamo nezúčastnil. Ďalšou pochybnosť vyvolávajúcou okolnosťou je skutočnosť, že hoci sa tento novoobjavený svedok mal podľa vlastného vyjadrenia zdržiavať počas páchania skutku č. 2 vo vzdialenosti 2 až 3 metrov od odsúdeného a poškodeného, nikto z nich ho na mieste samom nevidel, nikto z nich o jeho prítomnosti predtým nevypovedal. Ani navlas zhodné opísanie miesta, kde došlo k rozhovoru medzi odsúdeným a jeho synom (vzhľadom na mnohoročný odstup času), nijako nenasvedčuje hodnovernosti takejto výpovede. Napokon, pochybnosti vyvoláva aj tá skutočnosť, že svedok neponúkol svoju výpoveď odsúdenému už skôr, hoci vedel o obsahu vypočutého rozhovoru, a zároveň vedel o bližšie nešpecifikovaných problémoch, ktoré mal mať odsúdený so svojou bývalou manželkou. V zmysle ustálenej judikatúry (rozh. NS ČR č. 4Tz/111/2006; Rt-72/1980; rozh. NS SR č. 5Tost/20/2011) je súd konajúci o návrhu na povolenie obnovy konania oprávnený a povinný skúmať a hodnotiť, či existencia nových skutočností (dôkazov) je spôsobilá sama o sebe alebo v spojení s už známymi dôkazmi (skutočnosťami), odôvodniť iné, než pôvodné právoplatné rozhodnutie. Toto skúmanie nemožno procesne vykonať inak, než hodnotením dôkazov (§ 2 ods. 12 Tr. por.), t.j. porovnaním už skôr vykonaných dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia s dôkazným významom nových skutočností (dôkazov). Súd konajúci o návrhu na obnovu konania sa nemôže obmedziť len na nekritické konštatovanie novosti a existencie predloženého dôkazu s tým, že hodnotenie takého dôkazu súd vykoná až po povolení obnovy konania. Takýto prístup by v praxi znamenal rezignáciu súdu na svoju hodnotiacu činnosť zverenú zákonom výlučne jemu a každá nová skutočnosť či novonavrhnutý dôkaz by nutne viedla k automatickému zrušeniu pôvodného rozhodnutia. To by bol zásadný prielom zákonom upravenej skutočnosti, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom. Úloha súdu by v tomto type konania bola devalvovaná len na registrovanie novooznačených skutočností a dôkazov, pričom by bola celkom popretá jedna zo základných zásad trestného konania - zásada voľného hodnotenia dôkazov upravená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Vzhľadom na doteraz uvedené skutočnosti okresný súd konštatuje, že novoobjavená výpoveď svedka G. W. nie je spôsobilá privodiť zmenu právoplatného odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/174/2006, a preto návrh odsúdeného zamietol.“ Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas sťažnosť odsúdený, a to priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí konanom na Okresnom súde Dolný Kubín 26.7.2012, na ktorom bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Zahlásenú sťažnosť doposiaľ písomne neodôvodnil. Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci zodpovedá tiež stavu veci a zákonu. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia v celom rozsahu odkazuje. Odsúdený N. W. sa domáhal obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 2T/174/2006, v ktorej bol rozsudkom zo 17.3.2008 v spojení s uznesením tunajšieho krajského súdu, č.k. 1To/81/2008-299 z 8.7.2008 uznaný vinným v bode 1/ označeného rozsudku zo spáchania trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1, 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a v bode 2/ označeného rozsudku zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace so zaradením do I. NVS (ústav na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia). Odsúdený svoj návrh na obnovu konania odôvodnil v podstate tým, že vo veci vyšiel najavo nový dôkaz, ktorý bol jemu aj súdu skôr neznámy. Dodatočne totiž zistil, že svedok G. W. videl a počul priebeh skutku č. 2 a jeho výpoveď by mohla zásadným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie súdu o vine vo vzťahu k tomuto skutku, a tým aj výrok o treste. Podľa súdnej praxe (Rt 72/1980) dôkazom súdu predtým neznámym môže byť okrem dôkazu doteraz nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom, ako napr. výpoveď svedka, ktorý v konaní o obnove v podstatných bodoch zmení svoju výpoveď, v ktorom prípade však musia byť predmetom hodnotenia aj dôvody, na základe ktorých došlo k obsahovej zmene výpovede. Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle ust. § 394 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil (Rt 6/1997). V konaní o povolení obnovy konania však súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou, či rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní a pod. (Rt 35/1988). V konaní o povolení obnovy konania nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní (Rt 6/1997). To, prečo tento nový dôkaz navrhnutý odsúdeným neodôvodňuje povolenie obnovy konania, už erudovaným spôsobom vysvetlil okresný súd a nadriadený súd nemá k argumentácii okresného súdu, prezentovanej v odôvodnení napadnutého uznesenia, čo dodať. Skutočnosť, že sa súdený skutok č. 2 stal tak, ako to bolo uvedené v odsudzujúcom rozhodnutí (rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 2T/174/2006-279 zo 17.3.2008 v spojení s uznesením tunajšieho krajského súdu, č.k. 1To/81/2008-299 z 8.7.2008) a spáchal ho práve odsúdený, nebola, a to ani s časovým odstupom, spochybnená. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v opravnom konaní. Krajský súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v prevažujúcej miere primárne namieta hodnotenie dôkazov vykonané súdom prvého stupňa v základnom konaní. V danom prípade odsúdený zahlásenú sťažnosť nijakým spôsobom neodôvodnil. Oproti pôvodnému konaniu ani podľa nadriadeného súdu nevyšla najavo žiadna nová skutočnosť ani dôkaz, ktorý by bol súdu skôr neznámy (teda ani taká skutočnosť alebo dôkaz, vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zjavnom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom odsúdeného, alebo uložený druh trest by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu). S ohľadom k uvedenému krajský súd rozhodol tak, že sťažnosť odsúdeného N. W. postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol ako nedôvodnú. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.