Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6CoE/61/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412202014 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5412202014.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, 851 01 Bratislava, proti povinnému: A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. č. XXXX/XX, XXX XX M. E., v konaní o vymoženie sumy 1.742,06 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8Er/160/2012-15 zo dňa 14. augusta 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8Er/160/2012-15 zo dňa 14. augusta 2012 potvrdzuje . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v nadväznosti na ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a smernice Rady 93/13/ EHS zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným bola uzavretá spotrebiteľská zmluva (Zmluva o vydaní a používaní platobnej karty). Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, marí voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi obrátiť sa s akýmkoľvek sporom na vecne a miestne príslušný všeobecný súd, keď všetky spory v súvislosti s uzatvorenou spotrebiteľskou zmluvou bude podľa vopred pripravenej predtlače dodávateľa prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. nakoľko rozhodcovský súd bol paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Súd prvého stupňa dal tiež do pozornosti fakt, že zo zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách vyplýva pre banku povinnosť ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V zmysle § 43a Občianskeho zákonníka má z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť spotrebiteľa samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné obchodné podmienky dodávateľa v bode 18 však nútia spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť predloženej rozhodcovskej doložke bez alternatívnej možnosti jej odmietnutia. Uvedená rozhodcovská doložka nie je teda ani návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako to vyplýva zo zákona o bankách v spojení s Občianskym zákonníkom. Rozhodcovskú doložku považoval okresný súd za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná - tvorí len súčasť ostatných všeobecných obchodných podmienok a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konania a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Vychádzajúc z obsahu rozhodcovskej doložky je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok v rozsahu 27 strán, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Okresný súd tiež na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia poukázal na to, že pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa vyžaduje písomná forma, ktorá však v danom prípade dodržaná nebola. V článku V., bodu 6 dodatku zmluvy je obsiahnuté iba vyhlásenie dlžníka, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami a všeobecnými obchodnými podmienkami, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Ak bola rozhodcovská doložka len súčasťou všeobecných podmienok, tento dokument nebol podpísaný oboma zmluvnými stranami Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru prekročil súd prvého stupňa rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Z ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť, a nie nevydať poverenie na vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, preto exekučný súd nie je príslušný konať ako súd vyššej inštancie a preskúmavať exekučný titul z hľadiska hmotného práva. Uvedeným spôsobom totiž dochádza k zásahu do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Výklad ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní je prípustný len v tom zmysle, že oprávňuje exekučný súd zistiť, či povaha samotného priznaného plnenia je v súlade s právom. Exekučný súd v žiadnom prípade nie je príslušný na hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Na podporu svojho názoru oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33Cdo/2675/2007. K otázke zabezpečenia stability práv a právnych vzťahov sa vyjadril aj Európsky súdny dvor v rozhodnutí C - 40/08, keď konštatoval, že nemožno od vnútroštátneho súdu vyžadovať, aby kompenzoval celkovú pasivitu spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť pasivitu spotrebiteľa, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Ďalej dal oprávnený do pozornosti fakt, že do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 tohto zákona. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktoré právne predpisy možno ako výlučné normy aplikovať na spornú zmluvu. Postupom okresného súdu dochádza k porušovaniu princípov právnej istoty a k znemožňovaniu efektívneho uspokojenia pohľadávky oprávneného. Na záver odvolateľ poukázal na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v ktorej sa uvádza, že rozhodcovskú doložka zakladajúcu výlučnú právomoc rozhodcovského súdu nemožno len z tohto dôvodu považovať za neplatnú ako celok. K odvolaniu bolo pripojené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011. Súdny exekútor vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že nemôže zaujať stanovisko k prezentovaným odvolacím námietkam. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Zákon o rozhodcovskom konaní v súvislosti so zistením vyššie uvedených nesprávností exekučného titulu nepochybne používa pojem „zastavenie výkonu rozhodnutia alebo exekúcie“, z čoho však nemožno vyvodzovať, že exekučný súd konajúci o návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže už v tomto štádiu rešpektujúc ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vyvodiť opodstatnené procesné závery. Štandardným postupom v exekučnom konaní dochádza najprv k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie, na základe ktorého súdny exekútor realizujúc svoje oprávnenia vymáha judikované právo. Bolo by nadbytočné a neúčelné napĺňajúc presné znenie zákona najprv udeliť súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a vzápätí na to konštatovať ďalším uznesením neprípustnosť exekúcie z dôvodu podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ako to vo svojom odvolaní konštatoval oprávnený. Odvolací súd mal za to, že účelu uvedeného ustanovenia zodpovedá postup, keď exekučný súd preskúma v štádiu konania o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný titul aj z hľadísk vymedzených zákonom o rozhodcovskom konaní a vyvodí z toho záver v podobe neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zmluvou o úvere zo dňa 22.4.2005 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.6.2006. Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona spotrebiteľských úveroch) a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Právna regulácia zákona o spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníka vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Zmluva o úvere zo dňa 22.4.2005 bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery, a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver (pôžička) na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Povinný mal v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovalo aj znenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. Z uvedeného ustanovenia zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“) týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj § 53 ods. 3, ktoré demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neplatnosťou. Z uvedených zákonných ustanovení vyplynulo právo súdu preskúmať dojednanú rozhodcovskú doložku z hľadiska spotrebiteľsko-právnej ochrany. Rozhodcovská doložka dojednaná medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy (dokonca je obsiahnutá len v časti všeobecných obchodných podmienok), ktorú právny predchodca oprávneného v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru odvolacieho súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky uvedeným spôsobom, v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Okresný logicky a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody neprijateľnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazuje. Zároveň je nutné pripomenúť, že dojednaná rozhodcovská doložka mala výhradný charakter - určovala ako jediný súd na riešenie sporov medzi účastníkmi určený rozhodcovský súd. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný súd by bol povinný zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj rozhodcovskú doložku, čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu, v danom prípade nebol naplnený. V tejto súvislosti sa žiada tiež poukázať na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31.8.2005, podľa ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Z obsahu uvedeného ustanovenia je zjavné, že dojednanie rozhodcovskej doložky malo byť v zmysle zákona výsledkom individuálneho rokovania a nie produktom nanútenia vo forme zakomponovania rozhodcovskej doložky do neprehľadných ustanovení všeobecných obchodných podmienok. Na základe uvedeného záveru preto odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený rozhodcovský súd. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného o vzťahu k obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom (C- 40/08), túto bolo nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Záver rozhodnutia totiž konštatuje, že súdu prislúcha v štádiu výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky a vyvodiť z toho príslušné závery (aj v podobe neviazanosti spotrebiteľa danou doložkou). Námietky oprávneného poukazujúce na čiastkové úvahy vyjadrené v danom rozhodnutí nemohli poprieť konečný úsudok konštatovaný Európskym súdnym dvorom. Možnosť posudzovať neprimeranosť zmluvných podmienok zo strany exekučného súdu bola dokonca vo vzťahu k Slovenskej republike konštatovaná v rozhodnutí C-76/10, kedy súd považoval rozhodnutie exekučného súdu o neviazanosti spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou za prípustné. Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ. Toto rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 . Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.