Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7CoE/57/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607201375 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607201375.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava a Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: R. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. M. XXX, pre vymoženie pohľadávky 524,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/96/2007-21 zo dňa 13. júla 2012, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 14.08.2012 zamieta. Uznesenie okresného súdu potvrdzuje. Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd ako súd prvého stupňa napadnutým uznesením podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie založil na zistení, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave sp.zn. SR 5323/06 zo dňa 02.11.2006 doteraz nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, nakoľko nebol zákonným spôsobom doručený povinnému. V rozhodcovskom konaní došlo k pochybeniu pri doručovaní rozhodcovského rozsudku, pretože poštová zásielka, ktorej obsahom bol rozhodcovský rozsudok, sa vrátila rozhodcovskému súdu s oznámením poštového doručovateľa o neprebratí v odbernej lehote. Na základe tejto skutočnosti rozhodcovský súd vyznačil na rozsudku právoplatnosť ku dňu 11.12.2006 a vykonateľnosť ku dňu 14.12.2006. Nakoľko zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní bližšie neupravuje doručovanie do vlastných rúk, ale odkazuje na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, pri doručovaní rozhodcovského rozsudku do vlastných rúk mal byť dodržaní postup uvedený v ustanovení § 47 ods. 2 O.s.p., pričom dodržanie tohto zákonného postupu musí byť preukázané na doručenke. Z predloženej fotokópie zásielky však súd zistil, že na doručenke chýba údaj o dni neúspešného pokusu o doručenie s výzvou o opakované doručenie, ako aj údaj o dni, kedy sa vykonalo opakované doručenie. Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej trovy exekúcie vo výške 426,77 Eur. Z odôvodnenia súdu prvého stupňa vyplýva, že v prípade ak by rozhodcovský súd účinne doručil rozhodcovský rozsudok povinnému, ďalšie vykonávanie exekúcie by bolo v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko rozhodcovský súd v konaní nezohľadnil spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným a povinného zaviazal na plnenie právom nedovolené a plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. V danom exekučnom konaní predstavuje exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinnej zo zmluvy o úvere zo dňa 08.02.2006 uzavretej podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka. Z predmetnej zmluvy mal súd prvého stupňa preukázané, že v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, ktorý je potrebné posudzovať podľa noriem spotrebiteľského práva. Súd pri posudzovaní právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal súd prvého stupňa z obsahy zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinná), ako fyzickej osobe, ktorá nie je podnikateľom, peňažné prostriedky vo forme úveru. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (zrušený zákonom č. 129/2010 Z. z. účinným od 2.4.2010) v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzil druhy zmlúv, na ktoré sa nevzťahuje. Nakoľko predmetná zmluva o úvere sa predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinnou treba použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu súd prvého stupňa zistil, že tento potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec neskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský právny vzťah. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru prvostupňový súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú neprijateľné podmienky. V predmetnej zmluve absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej iba „RPMN“), ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale takto dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne prevyšujú úroky na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácií úpravy v Občianskom zákonníku v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. Takýto výklad je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Systém založený predmetnou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ je voči dodávateľovi v slabšom postavení, a to tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako aj pokiaľ ide o jeho úroveň poznania. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov ex offo. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou doložkou dojednanou v bode 17. Všeobecných zmluvných podmienok poskytnutia úveru. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Dojednanie takejto zmluvnej podmienky sa podľa názoru súdu prvého stupňa prieči dobrým mravom, resp. pri použití rozhodcovskej doložky ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote oprávnený, pričom žiadal predmetné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal a) že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, e) rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň podal návrh na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo k situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality princípom ochrany legitímneho očakávania a princípu právnej istoty. Exekučný súd, ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Zodpovedná skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu (najmä princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok), ale aj ochrany základných práv (najmä základných ľudských práv a práv), je potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. VS 21/08 z 23. septembra 2009). Zákon o rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu. Iba v jeho rámci a za účelom dosiahnutia v ňom vytýčených cieľov (ust. § 40 ods. l ZoRK) je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukazujeme aj na ust. § 7 ods. l O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd vo veci veriteľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje teda právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, podľa ktorého sa mal podať. Všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK. Ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 ZoRK. A aj v tomto prípade však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovane ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konať možnosť pred súdom, exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok, ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Oprávnený však bol a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením podnikateľského subjektu, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Porušil tiež zásadu rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. Exekučný súd založil svoje rozhodnutie a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej právnej úprave, ktorá nemá v slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa s ňou nemohol exekučný súd riadiť, resp. nemohol z jej aplikácii vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Navyše založil exekučný súd svoje rozhodnutie na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Oprávnený namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený však voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívnosť posúdenia veci vypočuť oprávneného a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu aj dvojinštančnosti súdneho konania. K dôvodu pod písmenom d), že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie uviedol, že vo veci exekučný súd nevykonával dokazovanie a k záverom dospel na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu veci. K dôvodu pod písmenom e), že vychádza rozhodnutie prvostupňového súdu z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek tejto argumentácie usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdíme, že táto je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Predmetom úverov poskytovaných zo strany POHOTOVOSŤ, s.r.o., klientom sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktoré je možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okrem jeho odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). Rovnako poukázal aj na neprimeranosť, resp. na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktorú sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu, oprávnený uviedol: V zmysle § 499 Obchodného zákonníka za dojedanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmetu podnikania - poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Oprávnený bol toho názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohli dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3-iny dohodnutého úroku a 2/3-ín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. V návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, preto v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. k podanému odvolaniu sa vyjadril zákonný sudca s tým, že odvolaniu nemienil vyhovieť a plne sa stotožnil s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (ust. § 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (ust. § 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Nakoľko odvolateľ vo svojom odvolaní uviedol aj námietky, ktoré priamo nesúviseli s dôvodom zastavenia exekúcie, krajský súd sa vo svojom rozhodnutí bude zaoberať dôvodnosťou zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Odvolací súd považoval za potrebné poukázať na ustanovenie § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. Právna teória rozlišuje medzi formálnou a materiálnou vykonateľnosťou rozhodnutia. Formálna vykonateľnosť je splnená dodržaním zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní (alebo nepodaní) riadneho opravného prostriedku. Potvrdenie o vykonateľnosti rozhodnutia je potvrdením o jeho formálnej vykonateľnosti. Exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú podmienky formálnej vykonateľnosti skutočne splnené. Potvrdenie o vykonateľnosti rozhodnutia nie je pre exekučný súd záväzné. Exekučný súd teda skúma, či exekučný titul je vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na prípadnú námietku povinného proti exekúcii, na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Okresný súd postupoval správne ak exekúciu zastavil podľa § 57 ods.1 písm. a) Exekučného poriadku, nakoľko neboli dodržané zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia. Rozhodcovský rozsudok mal vadu formálnej vykonateľnosti a teda sa nestal vykonateľným. Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods.2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Súd k uvedenému udáva, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. V prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu) okresný súd splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku posúdil správne. Odvolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými okresný súd odôvodnil zastavenie exekúcie, a preto na základe vyššie uvedených skutočností a právnych úvah napadnuté uznesenie podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Pritom nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť, ako to požadoval odvolateľ. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že povinnému v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nepriznal, pretože aj keď mal vo veci plný úspech náhradu trov si neuplatnil a v súvislosti s predmetným konaním mu ani žiadne trovy nevznikli. Oprávnený ako odvolateľ nebol v tomto štádiu konania úspešní a preto podľa § 142 ods.1 v spojení s § 224 ods.1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.