Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5CoE/67/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607206671 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607206671.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grosslingova 4, proti povinnej: F. S., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX/XX, XXX XX W. R., štátny občan SR, právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Ľudová 14, Košice, adresa pre doručovanie: Nerudová 14, Košice, pre vymoženie pohľadávky vo výške 2.165,57 € s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu H., F. XX, pod sp. zn. EX 2935/07, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 7Er/687/2007-13 zo dňa 26.4.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 7Er/687/2007-13 zo dňa 26.4.2012 p o t v r d z u j e . Oprávnený je p o v i n n ý nahradiť povinnej trovy odvolacieho konania vo výške 159,50 € do 3 dní na účet právneho zástupcu povinnej Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách exekúcie si vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd s poukazom najmä na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku; § 103 O.s.p., § 4 ods. 2 z. č. 244/2002 Z. z. tým, že rozhodcovská zmluva - doložka obsiahnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nebola platne uzatvorená. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č. 53707745 uzavretej medzi povinnou a oprávneným dňa 11.10.2006. Okresný súd poukázal na to, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť, okrem iných, podmienku písomnej formy. Písomná forma v danom prípade nie je splnená. Dlžníkovo vyhlásenie, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru a zaväzuje sa ich dodržiavať nie je dodržaním písomnej formy tak, ako ho predpokladá ust. § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami (chýba podpis dlžníka a veriteľa), ale len vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. V takejto forme absentuje písomná forma uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, ktorá podľa zákona o rozhodcovskom konaní vyžaduje dokument podpísaný oboma zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch. V danom prípade takúto písomnú formu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy oprávnený nepreukázal, nepredložil Všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru podpísané oboma zmluvnými stranami. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je absenciou písomnej formy založená na neplatnej rozhodcovskej zmluve, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že tento vydal orgán na to nepríslušný. Okresný súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený. Podľa jeho názoru súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZoRK“). Súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Exekučný súd je v oblastí prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Pokiaľ je postupom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobou napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno tu zaťažuje žalobcu (v okolnostiach prípadu dlžníka), ktorý sa domáha zrušenia rozsudku a jeho nahradenia rozsudkom všeobecného súdu (prípady ust. § 40 ods. l písm. a/ a c/) alebo jeho nahradenia novým rozsudkom rozhodcovského súdu. Prostredníctvom posudzovania rozsudku rozhodcovského súdu exekučným súdom sa však ten istý žalobca (v okolnostiach prípadu dlžník) tohto zákonného bremena zbavuje a prenáša sa na druhú stranu (v okolnostiach prípadu veriteľa), ktorý je v danej situácii znevýhodnenou stranou, pretože legitímne očakával, že nastanú účinky, s ktorými ZoRK a Exekučný poriadok spája právoplatnosť rozsudku, avšak bez toho, aby mohol akokoľvek reagovať na myšlienkové úvahy exekučného súdu (v konaní začatom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK má veriteľ ako žalovaný k dispozícii celý priestor občianskeho súdneho konania), toto legitímne očakávanie stráca. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Ďalej oprávnený poukázal na to, že ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009). Zákon o rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského sudu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali (ust. § 35 ZoRK v spojení s ust. § 159 O.s.p.). Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý (ust. § 1 ods. l ZoRK). Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukázal aj na ust. § 7 ods. l O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu (v okolnostiach veci rozhodcovskému súdu). Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. § 159 ods. 2 O.sp.). V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd. Oprávnený poukázal na nesprávnu interpretáciu ust. § 45 ods. 2 ZoRK. Všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. l písm. b) alebo c) ZoRK. Ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. l ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. l dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. l Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 protokolu č. 1 k dohovoru). V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces exekučný súd zaobchádzal odlišne so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom - oprávneným na strane druhej. Povinný mal zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, a boli mu taktiež poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania veci pred súdom. Žalobca (oprávnený), aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Žalobca (oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočností, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločností podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Konkrétne odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone a ochrane práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, ako napríklad nevypočutie žalobcu - oprávneného, alebo neoboznámenie žalobcu (oprávneného) so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, vyplývajú zreteľne z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu. Oprávnený tvrdí, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovností zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv, a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. l Ústavy SR a článkom č. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek vypočul žalobcu (oprávneného), rozhodol o jeho právnom postavení (o jeho práve), a to výrokom o zastavení exekúcie. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu (oprávneného), došlo k zmareniu exekúcie. Žalobca (oprávnený) však je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi (oprávnenému) averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť žalobcu (oprávneného) a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní". Žalobca (oprávnený) ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry Súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Zákonodarca správne poskytuje v konaní vedenom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobcovi, ale aj žalovanému, možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu a presadzuje tak zásadu dvojinštančnosti konania aj v takomto prípade. Negácia zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Napr. dospel k záveru, že rozhodcovské konanie je pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby v nich vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Aj v prípade, ak by oprávnený akceptoval názor súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto právomoc súdu by nebola bez obmedzení. Z úradnej povinnosti je súd oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK a je oprávnený skúmať, či plnenie podľa rozhodcovského rozsudku je objektívne možné, právom dovolené a neodporuje dobrým mravom. Zákonodarca tak stanovuje okruh otázok, ktoré majú byť z úradnej povinnosti skúmané, pričom tieto dôvody nie je možné rozširovať. V ust. § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK je pritom uvedený odkaz na ust. § 1 ods. 3 ZoRK, kde je uvedený okruh vecí, ktoré nemôžu byť riešené v rozhodcovskom konaní. Ide o cit.: „spory a) o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, b) o osobnom stave, c) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d) ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania.“ V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tejto exekučnej veci, neriešil spor uvedený v ust. § 1 ods. 3 ZoRK. Ustanovenie § 40 ods. 1 upravuje právo účastníkov rozhodcovského konania domáhať sa žalobou podanou na príslušnom súde zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku z tam uvedených dôvodov. V ust. § 40 ods. 1 písm. c) ako jeden z dôvodov pre napadnutie rozhodcovského rozhodnutia uvádza, že jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. V písmene d) tohto ustanovenia je uvedený dôvod, že sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal a nakoniec v písmene j) sa uvádza dôvod, že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi, stanovenými v ust. § 45 ZoRK by nepochybne v písmene b) okrem § 40 písm. a) a b) uviedol aj ďalšie písmená § 40, a teda ďalšie dôvody, resp. okruhy prieskumu exekučného súdu. Ďalšie dôvody tam však uvedené nie sú, exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. V exekučnom konaní skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa (§ 40 ods. 1 písm. j/ ZoRK), skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c) ZoRK) a skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná (§ 40 ods. 1 písm. d/ ZoRK). Navyše súd pri tomto protiprávnom prieskume dospel k záveru, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie, čím odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Zákonodarca nemal v úmysle umožniť exekučnému súdu prieskum rozhodcovskej doložky, ale len prieskum plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom. Prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v ust. § 40 ZoRK a ktorý povinný nevyužil, a preto v záujme právnej istoty ako pilieru právneho štátu je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom. Exekučný súd preto nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to právny poriadok neumožňuje. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, odvolateľ tvrdil, že táto je platná. Exekučný súd dospel k záveru, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným predstavuje spotrebiteľskú zmluvu. V zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že cit.: spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka")“ Od 1.1.2008 je na základe ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľnú podmienku považované aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Rovnako nie je možné súhlasiť s tým, že ide o neprijateľnú podmienku, podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, teda že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnosť práv účastníkov rozhodcovského konania bola v rozhodcovskom konaní dodržaná a rovnako aj všetky ďalšie procesné práva účastníkov konania. Exekučný súd uvedené ustanovenie vykladá nesprávne, a to tak, že dlžníkovi nebolo umožnené využiť štandardný súdny proces pred všeobecným súdom, ktorý je zdĺhavý, umožňuje dlžníkovi spôsobovať odďaľovanie konečného rozhodnutia, využívať rôzne obštrukcie, nezúčastňovať sa konania, následne využívať aj neodôvodnené opravné prostriedky a tým zásadným spôsobom mariť výkon legitímnych práv oprávneného. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. K uvedenému záveru súd nedospel na základe skúmania rozhodcovského konania, ale len na základe domnienky, nešpecifikovaného predpokladu a vlastného nepodloženého úsudku. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 30.1.2007 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme". Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka); teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery, a to či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátky. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských vyplýva, že okrem všeobecných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom „najmä", ku ktorým je možné pridať ešte ďalšie. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). S poukazom na vyššie uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Oprávnený rovnako poukazuje na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného), a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli úroky z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol oprávnený, že má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmet podnikania -poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Bol preto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka bolo možné dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Oprávnený zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK, dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). Súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Oprávnený zotrvával na legitimite exekučného titulu oprávneného a preto žiadal odvolací súdu, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dňa 10.8.2012 doručil okresnému súdu podanie označené ako návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhoval, aby súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudicálne otázky Súdnemu dvoru EÚ. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je nesprávna v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“. Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? K odvolaniu oprávneného sa povinná vyjadrila prostredníctvom právneho zástupcu. Stotožnila sa s rozhodnutím okresného súdu, aj s jeho odôvodnením. S tvrdením oprávneného, ktorý namietal oprávnenosť všeobecného súdu rozhodovať v exekučnom konaní o súlade rozhodne rozhodnutia rozhodcovského súdu s platnými predpismi, sa nestotožnila a na vyvrátenie týchto tvrdení poukázala rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 9.8.2011 sp. zn. 10CoE/326/2010, Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č. k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24.2.2011. K tvrdeniu oprávneného, že predmetná úverová zmluva je absolútnym obchodom a teda sa má riadiť ustanoveniami z. č. 513/1991 Zb. a nespadá pod režim Občianskeho zákonníka a z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, uviedla povinná, že vychádzajúc z podmienok uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy je preukázané, že táto je zmluvou spotrebiteľskou a má sa riadiť vyššie citovanými zákonmi. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/167/2011-73 zo dňa 23.11.2011. Na základe uvedeného navrhovala povinná, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu a zároveň uložil oprávnenému nahradiť trovy odvolacieho konania povinnej vo výške 159,50 €. Napadnuté uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudkyňa okresného súdu odvolaniu oprávneného nemienila vyhovieť a predložila v zmysle § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že viaceré z odvolacích námietok oprávneného vôbec nekorešpondujú s tým, ako okresný súd svoje rozhodnutie v prejednávanom prípade odôvodňoval. Námietka oprávneného, podľa ktorej okresný súd skúmal predmetný rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie je dôvodná. Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie (predstavuje iba listinu preukazujúcu oprávnenie exekútora vykonať exekúciu v konkrétnom prípade) a teda vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Aj s ohľadom na zameranie ďalších odvolacích námietok oprávneného odvolací súd poznamenáva, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s § 159 O.s.p. Ustanovenie § 35 z. č. 244/2002 Z. z. účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, teda štátne orgány nie sú viazané účinkami rozhodcovského rozsudku, keďže rozhodcovské rozhodnutie nemožno považovať za akt orgánov verejnej moci. Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011zo dňa 13.10.2011). Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 61/2012 zo dňa 11.7.2012). Ak sa teda okresný súd v predmetnom exekučnom konaní zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej doložky a tým aj právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, realizoval len svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - t. j. posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Zo strany okresného súdu sa preto nejednalo o preskúmavanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia. K dôsledkom rozhodnutia o zastavení exekúcie vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného odvolací súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania, resp. exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje správnosť postupu okresného súdu, ktorý preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 2276/07 zo dňa 26.4.2007 a tiež Zmluvu o úvere zo dňa 11.10.2006 uzavretú medzi oprávneným a povinným, ktorej súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru za účelom zistenia, či v tomto prípade bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci rozhodnúť, ktorá mala byť založená rozhodcovskou doložkou uvedenou v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Odvolací súd považuje za správny záver okresného súdu, že predmetný právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, je spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto musia aplikovať normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ust. § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. V čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnosťou súčasťou zmluvy o úvere, je upravená rozhodcovská doložka s nasledovným obsahom: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“ Predmetnú rozhodcovskú doložku vyhodnotil aj odvolací súd ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, i keď žalobcovi dáva možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom. I keď teda ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. Ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý, čo je pravdepodobne najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Pokiaľ má povinný - spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť všeobecný súd. Z uvedeného tak vyplýva, že aj v takomto prípade sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby riešil spor na rozhodcovskom súde a v konečnom dôsledku takto formulovaná rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zároveň konštatuje, že aj keď v čase uzavretia úverovej zmluvy, t. j. 11.10.2006, Občiansky zákonník nemal medzi neprijateľnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné ustanovenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky (ust. § 53 ods. 4 písm. r/ bolo do Občianskeho zákonníka zapracované od 1.1.2008), ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje preskúmať povahu rozhodcovskej doložky. Zákonodarca v uvedenom ustanovení vymedzil všeobecnú zásadu, tzv. generálnu klauzulu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutý v ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je len indikatívny. Neprijateľnou podmienkou teda nemusia byť iba podmienky v ňom uvedené. Za neprijateľnú podmienku sa považuje podmienka, ktorá je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že nakoľko v Občianskom zákonníku v ust. § 53 ods. 4 je upravený indikatívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že predmetná rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne vyjednaná. Povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť obsah úverovej zmluvy, ani Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nakoľko boli spísané na predtlačenom formulári, ktorého súčasťou bol aj vopred pripravený obsah rozhodcovskej doložky. Povinný, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam. Predmetná rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnej absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom. Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na jej zastavenie. Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Oprávnený zároveň s doplnením odvolania podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálnej otázky v znení formulovanom v podaní. Vychádzajúc z ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) predstavuje nesporové konanie, pretože Súdny dvor iba poskytuje odpoveď na otázku platnosti sekundárneho práva Európskej únie alebo výkladu práva Európskej únie a nerozhoduje vo veci samej, ktorá je predmetom konania pred vnútroštátnym súdom. Konanie o prejudiciálnej otázke preto nemá ani strany konania, len účastníkov, a tak ako právo podať návrh na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd, tento súd má aj výlučné právo disponovať so svojím návrhom. Toto konanie má charakter spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnym súdom v záujme jednotného výkladu práva Európskej únie a jednotnej aplikácie práva Európskej únie. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, práve naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Vo vzťahu k druhej otázke odvolací súd poukazuje na to, že smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že označená smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 označenej smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka - zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o tretiu otázku, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Konštantná judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle vnútroštátneho práva je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní bola úspešná povinná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči oprávnenému. Povinná si prostredníctvom právneho zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného zo dňa 15.6.2012 uplatnila náhradu trov odvolacieho konania, a to za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu § 14 ods. 3 písm. e/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. vo výške 151,87 € + 7,63 € režijný paušál, spolu vo výške 159,50 €. Odvolací súd správnosť takto uplatnených a vyčíslených trov odvolacieho konania preskúmal z hľadiska ich súladu s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom a účinnom v čase vykonávania úkonu právnej služby. Keďže dospel k záveru, že ide o účelne uplatnené a správne vyčíslené trovy odvolacieho konania, povinnej priznal ich náhradu v plnej uplatnenej výške, t. j. v sume 159,50 €. Uvedenú sumu je povinný oprávnený zaplatiť na účet právneho zástupcu povinnej v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.