Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7CoE/40/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5609200100 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5609200100.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátom JUDr. Martinom Máčajom, so sídlom I., Z. č. XX, proti povinnému: K. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, o vymoženie 470,03 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5Er 12/2009-33 zo dňa 18. februára 2010, takto r o z h o d o l : Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdzuje. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením podľa § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "ZRK") zastavil exekúciu v súdenej veci. Vychádzal z toho, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok - priznáva oprávnenému zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský súd totiž vôbec neskúmal, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Okresný súd konštatoval, že na posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným nemá vplyv skutočnosť, že zmluva o úvere zo dňa 17.01.2008 (ďalej len "Zmluva") bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, resp., že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. V tejto súvislosti uzavrel, že Zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Z exekučného titulu zároveň nie je možné zistiť, aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver, a aká na poplatok za jeho poskytnutie. Pritom pri absencii ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len "RPMN") v Zmluve, ako základnej informácie ohľadom ceny úveru, je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov. V takom prípade je nadväzne časť exekučným titulom priznaného (a aktuálne vymáhaného) plnenia plnením zákonom nedovoleným. Exekučný súd zároveň uzavrel, že rovnako priznaný (a vymáhaný) úrok z omeškania odporuje ustanoveniu § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nar. vlády č. 87/1997 Z. z. Z celkového hľadiska konštatoval, že z formulácie výroku, a ani z odôvodnenia exekučného titulu, nie je možné oddeliť nedovolené plnenie od plnenia dovoleného, čo bráni materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Okresný súd dodal, že ním zvolený postup a vykonané právne posúdenie korešponduje tiež s normami práva Európskej únie. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal jeho zrušenia. Namietal, že hmotnoprávny (úverový) vzťah medzi ním a povinným bol síce spotrebiteľským vzťahom, ale išlo predovšetkým o štandardný obchodno-právny vzťah, a preto sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Nadväzne nebolo jeho povinnosťou v zmluve dohodnúť RPMN. Oprávnený poukázal tiež na to, že predmetom jeho činnosti je poskytovanie peňažných prostriedkov, teda nie tovarov alebo služieb; zmluvy o úvere preto ani nemôžu obsahovať zákonné náležitosti pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Rovnako nesúhlasil so záverom o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania. Odvolateľ zdôrazňoval ich sankčný charakter, z čoho vyplýva, že dlžníka (povinného) zaťažia, len ak poruší zmluvné podmienky. Uviedol, že vzhľadom na obchodno-právny základ vzťahu oprávneného a povinného výška úrokov z omeškania zodpovedá riziku poskytovateľa úveru (oprávneného). Na záver oprávnený dodal, že súd prvého stupňa už nemohol posudzovať exekučný titul, nakoľko vykonal takéto posúdenie v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Povinný sa k podanému odvolaniu vyjadril. Nesúhlasil s odvolaním oprávneného a žiadal uznesenie okresného súdu potvrdiť. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Nie je opodstatnená námietka odvolateľa o tom, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok už bol podrobený prieskumu (aj) z hľadiska súladu s dobrými mravmi, resp. z hľadiska toho, či vymáhané plnenie nie je zákonom nedovolené, a teda (ani teoreticky) nemôže byť daná prekážka veci rozhodnutej. Predovšetkým však, vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je súdnym rozhodnutím, čo vylučuje právny dôsledok, že poverenie na vykonanie exekúcie predstavuje prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k napadnutému uzneseniu. Zároveň z ustanovení § 57 ods. 2, § 58 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 ZRK (citované v napadnutom rozhodnutí) je zrejmé, že exekučný súd kvalifikované posúdenie vymáhaných plnení má (v zmysle musí) vykonať z úradnej povinnosti, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Samotný odvolateľ nespochybňoval spotrebiteľský charakter základného vzťahu medzi ním a povinnou. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere, od ktorej sa odvíja prebiehajúca exekúcia, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Nie je pritom právne relevantné, ako oprávnený úverovú zmluvu označil. Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 3 ods. 1, 2 definuje tiež, kto je veriteľom a spotrebiteľom. Pokiaľ sú splnené podmienky pre takúto charakteristiku úverového vzťahu, nemožno vylúčiť uplatnenie ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch "len" označením danej zmluvy ako zmluvy o úvere podľa § 497 Obch. zákonníka. Odvolací súd zároveň poukazuje na § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z., podľa ktorého sa spotrebiteľským úverom na účely zákona rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľským úverom môže byť aj úver na základe zmluvy o úvere podľa § 497 Obch. zákonníka. Pokiaľ teda Zmluva, hoci je formálne označená ako zmluva o úvere podľa Obch. zákonníka, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, údaj o RPMN musí byť jej náležitosťou pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Vzhľadom na uvedené je odvolacia argumentácia oprávneného, že RPMN nebola obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere, neopodstatnená. Odvolací súd len na okraj poznamenáva, že záver súdu prvého stupňa o absencii RPMN v úverovej zmluve oprávnený ani vôbec nenamietal. Opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, má a môže obsahovať len tá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytnutý úver bude použitý na financovanie obstarania tovaru alebo služby. Nadväzne do určitej miery účelovo vyznieva tiež námietka oprávneného, že zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nemožno aplikovať na spotrebiteľské vzťahy, ktorých predmetom je "len" poskytnutie finančných prostriedkov veriteľom (napr. bez označenia veci, na financovanie obstarania ktorej majú byť použité), ako tomu je v prerokovávanej veci. Podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Výpočet neprijateľných podmienok v § 53 ods. 3 Obč. zák. je (a vždy bol) len demonštratívny - príkladný. Z toho vyplýva, že neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 písm. a/ až r/ Obč. zák. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa charakteristiku zadefinovanú v citovanom § 53 ods. 1 Obč. zák. Úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne (t.j. ročne 91,25 %) z dlžnej sumy nemožno v žiadnom prípade považovať za primeraný. Naopak, možno ho kvalifikovať ako neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením záväzku spotrebiteľa. Také ustanovenie Zmluvy medzi účastníkmi je nutné vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. Nakoľko sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že dojednanie úroku z omeškania 0,25 % denne z dlžnej sumy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, zvyšnou časťou argumentácie odvolateľa, týkajúcou sa úroku z omeškania, bolo bezpredmetné sa zaoberať. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že rozhodnutia NS SR, na ktoré poukazuje odvolateľ, sú aktuálne - aj vzhľadom na judikatúru Súdneho dvoru EÚ - minimálne v "spotrebiteľských veciach" prekonané. Odvolateľ konkrétne nenamietol záver súdu prvého stupňa o nemožnosti oddelenia zákonom dovoleného plnenia od plnenia zákonom nedovoleného. Nakoľko odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré vymedzí odvolateľ v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného prostriedku, nebol odvolací súd oprávnený vykonať prieskum napadnutého uznesenia v dotknutej (odvolaním nenapadnutej) otázke. V súvislosti s komunitárnym právom odvolací súd poukazuje na relatívne aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EÚ, týkajúcu sa priamo právnej úpravy v Slovenskej republike - prípad C-76/10, rozhodnutie zo dňa 16.11.2010. V zmysle bodu 2 výroku dotknutého uznesenia exekučný súd je oprávnený určiť, či podmienka spotrebiteľskej zmluvy neupravuje sankciu v neprimerane vysokej výške. V prípade kladnej odpovede je povinný vnútroštátny súd zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude takouto podmienkou viazaný. Z predmetného záveru Súdneho dvora EÚ je nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný vykonať tiež (vo svojej podstate) vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy a na ich základe priznaných/vymáhaných plnení. Na základe konštatovaného odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej vnútroštátnej právnej úprave - Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z., ale v plnom rozsahu rešpektuje aj judikatúru Súdneho dvora EÚ. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. mu náhrada trov neprináleží. Naproti tomu povinný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu v súvislosti s aktuálnym odvolacím konaním ani žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.