Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/19/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5708202968 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5708202968.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: MUDr. N. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. I., I. č. XX, zastúpený splnomocneným zástupcom Mgr. Patrikom Pálffym, advokátom so sídlom N., Y. C. č. X, proti žalovaným: 1/ J. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom N., ul. C. č. XXXX/XX, 2/ Ing. L. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. - Y. N., ul. J. č. XXXX/XX, 3/ Ing. J. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. - Y. N., ul. J. č. XXXX/XX, žalovaní 2/ a 3/ zastúpení splnomocneným zástupcom JUDr. Ladislavom Pavlovičom, advokátom so sídlom E., ul. G. č. X, o určenie neplatnosti právneho úkonu a o nahradenie vôle k uzavretiu zmluvy súdnym rozhodnutím, o odvolaní žalovaných 2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/48/2008-412 zo dňa 26. augusta 2011, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č. k. 10C/48/2008-412 zo dňa 26. 08. 2011 Okresný súd Martin určil, že zmluva o zabezpečení záväzku dlžníka prevodom vlastníckeho práva uzavretá podľa § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi veriteľmi - žalovaným 2/ a 3/ a dlžníkom - žalovanou 1/ dňa 25. 01. 2007, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam parc. č. KN č. 661/1, č. 662/1 a č. 661/3 spolu s domom č. súp. XXX na parc. č.661/3 zapísaným na LV č. XXXX kat. úz. N., na žalovaných 2/, 3, o ktorej povolení vkladu koná Katastrálny úrad Žilina - Správa katastra Martin pod č. V 5273/2007 je neplatná. Zároveň určil, že Dohoda o ponechaní si zabezpečeného práva na úhradu pohľadávky uzavretá medzi žalovanými 2/ a 3/ ako veriteľmi a žalovanou 1/ ako dlžníčkou dňa 07. 02. 2008, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností - KN-C parc. č. 661/1, č. 662/1 a č. 661/3 a na nej postaveného rodinného domu č. súp. XXX do trvalého vlastníctva žalovaných 2/ a 3/, o ktorej povolení vkladu koná Katastrálny úrad Žilina, Správa katastra Martin pod č. V 581/08, je neplatná. Konanie o nahradenie vôle žalovanej 1/ k uzavretiu kúpnej zmluvy so žalobcom zastavil. Rozhodnutie o trovách si vyhradil na dobu po právoplatnosti veci samej. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že „...žalovaní v rade 2/ a 3/ ako veritelia a žalovaná v rade 1/ ako dlžníčka uzavreli písomnú zmluvu o pôžičke, ktorá bola datovaná 30. 12. 2006, a bola pripojená do spisu žalovanými v rade 2/ a 3/ ako č. l. 80-81. Podľa tejto písomnej zmluvy mali žalovaní v rade 2/ a 3/ žalovanej v rade 1/ požičať 1.500.000,- Sk, ktoré mala žalovaná vrátiť do šiestich mesiacov. Vzhľadom na vyjadrenie žalovanej v rade 1/ urobené písomne, a ktorého obsah žalovaná potvrdila aj na pojednávaní vo svojej výpovedi a vzhľadom na ďalšie dôkazy spomínané z vyšetrovacieho spisu, dospel súd k presvedčeniu, že aj keď účastníci takúto zmluvu spísali a podpísali, ich vôľa nesmerovala k požičaniu sumy žalovanej v rade 1/, ale takáto zmluva mala byť prvým krokom, ktorým sa zdôvodnilo uzavretie dvoch ďalších zmlúv, účelom ktorých bolo nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré inak žalovaná v rade 1/ mala na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve povinnosť odpredať žalobcovi. Súd v tomto smere poukázal na skutočnosť, že žalovaná v rade 1/ v priebehu konania vo svojom písomnom vyjadrení poprela prevzatie pôžičky od žalovaných v rade 2/ a 3/, ako aj na skutočnosť, že žalovaní v rade 2/ a 3/ vo svojom výsluchu pred dožiadaným súdom tvrdili, že im pôžička zo strany žalovanej v rade 1/ nikdy vrátená nebola, avšak v konaní pred vyšetrovateľom žalovaný v rade 2/ o poskytnutí sumy 1.200.000,- Sk prostredníctvom JUDr. L. tvrdil, že išlo o jeho vyporiadanie so žalovanou v rade 1/. Táto suma bola poskytnutá 10.12.2007 žalovanej v rade 1/. Vzhľadom na vklady, ktoré urobila na dva účty žalovaná v rade 1/ 8.3.2008, javila sa byť hodnovernou aj tá časť jej vyjadrenia, kde tvrdila, že sumu 300.000,-Sk dostala od žalovaných v rade 2/ a 3/ za nehnuteľnosti, ktoré na nich previedla začiatkom marca 2008. Bolo potom ťažké uveriť žalovaným v rade 2/ a 3/ ak tvrdili, že žalovanej v rade 1/ požičali sumu peňazí v čase, keď podpísali zmluvu o pôžičke, keď zhruba o rok po jej podpise žalovaní v rade 2/ a 3/ previedli prostredníctvom tretej osoby na účet žalovanej v rade 1/ sumu 1.200.000,- Sk a následne pred súdom tvrdili, že im pôžička vrátená nebola. Naopak tieto skutočnosti nasvedčovali, že žalovaná v rade 1/ hovorí pravdu, a že zo strany žalovaných v rade 2/ a 3/ bol v roku 2007 (po uzavretí zmluvy medzi žalovanou v rade 1/ a žalobcom o budúcej kúpnej zmluve) hľadaný spôsob, akým obísť záväzkovú viazanosť žalovanej v rade 1/ vo vzťahu k žalobcovi. Z týchto dôvodov súd uveril tvrdeniu žalovanej v rade 1/, že žalovaná v rade 1/ a žalovaní v rade 2/ a 3/ fingovali uzavretie zmluvy o pôžičke, a fingovali poskytnutie pôžičky žalovanej. Vôľa účastníkov zmluvy o pôžičke nesmerovala k poskytnutiu pôžičky žalovanej v rade 1/ nebola vážna a z tohto pohľadu už túto zmluvu, (z ktorej existencie sa potom mala odvíjať ďalšia zmluva a to zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva) je nutné považovať za neplatnú. U zmluvy o pôžičke totiž absentovala vážnosť vôle účastníkov tejto zmluvy k takémuto právnemu úkonu. Vôľa účastníkov, ktorá sa zdanlivo prejavovala v písomnej zmluve, ktorú účastníci podpísali, v skutočnosti neexistovala. Ak neexistoval dlh žalovanej v rade 1/ vo vzťahu k žalovaným v rade 2/ a 3/ na základe zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť údajne uzavretá 30. 12. 2006, nemohlo potom existovať ani zabezpečenie záväzku dlžníka, ktorý vlastne neexistoval. Z toho vyplýva, že rovnako Zmluva o zabezpečení záväzku dlžníka prevodom vlastníckeho práva, ktorá mala byť uzavretá dňa 25. 01. 2007 trpí vadou vážnosti vôle a z tohto dôvodu je neplatná. Je totiž len zrejmé, že účastníci konania túto zmluvu nemohli uzavrieť 25. 01. 2007 tak, ako je táto zmluva datovaná, nakoľko nehnuteľnosti tam uvedené a to konkrétne parcela č. 661/1 - o výmere 251 m2, parcela č. 662/1 o výmere 60 m2, boli vytvorené až geometrickým plánom č. 282/2006, ktorý bol úradne overený 31. 01. 2007. Bolo nutné dať za pravdu žalobcovi, ktorý bol objednávateľom tohto geometrického plánu, že do úradného overenia tohto geometrického plánu inej osobe nemohlo byť známe, aké pozemky sú geometrickým plánom vytvárané. Návrh na vklad tejto zmluvy bol na Správe katastra Martin podaný 10. 12. 2007, čo je deň zhodný s dátumom, kedy JUDr. L. v mene žalovaného v rade 2/ žalovanej v rade 1/ poukázal sumu 1.200.000,- Sk na jej účet . Z tohto dôvodu bolo potom ťažké uveriť tvrdeniam žalovaných v rade 2/a 3/ , že v deň, keď údajne zabezpečovali podaním návrhu na vklad tejto zmluvy, splnenie záväzku žalovanej v rade 1/ voči žalovaným v rade 2/ a 3/, žalovaný v rade 2/ poukazoval sumu 1.200.000,- Sk žalovanej v rade 1/. Z rovnakých dôvodov bola podľa presvedčenia súdu neplatná aj dohoda o ponechaní si zabezpečeného práva na úhradu pohľadávky, ktorú mali žalovaní v rade 2/ a 3/ so žalovanou v rade 1/ spísať 07. 02. 2008. Aj v tomto prípade podľa presvedčenia súdu vôľa všetkých účastníkov nesmerovala k ponechaniu si zábezpeky pre nesplnenie záväzku dlžníka žalovanej v rade 1/ žalovanými v rade 2/ a 3/. Cieľom tejto zmluvy bolo ako bolo už vyššie uvedené obísť viazanosť žalovanej v rade 1/ vo vzťahu k žalobcovi. Tým všetky tri zmluvy, ktoré žalovaní v rade 1/ až 3/ uzavreli trpia aj ďalšou vadou a totiž tým, že sa svojím účelom, teda cieľom, ktorý sa nimi sledoval priečili dobrým mravom. Cieľom týchto zmlúv bolo získať vlastníctvo k nehnuteľnostiam, v tom čase patriacim žalovanej v rade 1/ žalovanými v rade 2/ a 3/ a to takým spôsobom, ktorým by sa obišli zákonné ustanovenia § 50a Občianskeho zákonníka a ustanovenia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorú uzavrela žalovaná v rade 1/ so žalobcom, čo v konečnom dôsledku práva žalobcu, (podľa presvedčenia súdu platne dohodnuté), poškodzovalo. Skutočnosť, že všetky tri zmluvy uzavreté medzi žalovanými sú uzatvárané "naoko" len preto, aby žalovaná v rade 1/ nemusela splniť svoju právnu povinnosť zo zmluvy so žalobcom, bola všetkým účastníkom týchto zmlúv (teda všetkým trom žalovaným) známa. Takýto výkon práva žalovanými, ktorého cieľom je obísť dôležitú zásadu pre fungovanie občiansko-právnych vzťahov a to tiež zásadu dodržať platne uzavretú zmluvu, je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. A keďže nikto nemôže mať výhodu zo svojej nepoctivosti a právo nikdy nemôže vzniknúť z bezprávia súd považoval napadnuté zmluvy za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka aj pre rozpor ich účelu s dobrými mravmi. Súd preto žalobe vyhovel a určil neplatnosť oboch napadnutých zmlúv vo výrokovej časti tohto rozsudku...". Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.) prvostupňový súd videl v tom, že „... žalobca, ktorý mal so žalovanou v rade 1/ podľa presvedčenia súdu platne uzavretú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, mal právo na uzavretie kúpnej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam uvedeným aj v napadnutých zmluvách ... Keďže však existujú skôr uzavreté zmluvy, ktoré boli napadnuté žalobou žalobcu, na základe ktorých by v prípade povolenia ich vkladu mohli žalovaní v rade 2/ a 3/ nadobudnúť vlastníctvo k tým istým nehnuteľnostiam ako žalobca, vzhľadom na ustanovenie § 41 ods.2 Katastrálneho zákona (Zák.č.162/1995 Z.z.), podľa ktorého práva k tej istej nehnuteľnosti sa zapisujú v poradí, v akom sa správe katastra doručili zmluvy, verejné listiny, alebo iné listiny o vzniku, zmene, alebo zániku práva k nehnuteľnosti na zápis do katastra, je zrejmé, že žalobca by nemohol nadobudnúť vlastníctvo vkladom kúpnej zmluvy uzavretej so žalovanou v rade 1/ za predpokladu, ak by sa neurčila neplatnosť skôr uzavretých napadnutých zmlúv uzatvorených medzi žalovanými v rade 2/ a 3/ ako veriteľmi a žalovanou v rade 1/ ako dlžníčkou". Rozhodnutie o trovách konania si súd vyhradil postupom podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.") na dobu po právoplatnosti veci samej. Proti vyššie uvedenému rozsudku podali žalovaní 2/ a 3/ odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadali, aby rozsudok okresného súdu vo výrokoch o určení neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku dlžníka prevodom vlastníckeho práva a dohody o ponechaní si zabezpečeného práva zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkali neúplne zistený skutkový stav veci, pretože neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež aj odňatie možnosti na konanie pred súdom. V podrobnostiach uviedli, že usudzujúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel prvostupňový súd k záveru o dissimulovanom právnom medzi zmluvnými stranami sporných právnych úkonov, neplatnosť ktorých bola vyslovená. Prvostupňový súd sa ale nezaoberal otázkou možnej platnosti právneho úkonu údajnej dissimulovanej zmluvy - mala to byť kúpna zmluva, a preto nerozhodol v intenciách zákona vo veci úplne. Súd teda vo veci nesprávne rozhodol, lebo konanie malo vadu spočívajúcu v skutočnosti, že sa súd prejednávanou vecou nezaoberal v úplnosti (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), zároveň tiež možno hovoriť o neúplnosti a nesprávnosti skutkových zistení súdu (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p.) a takisto aj o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany súdu, keď pri aplikácii § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka skúmal len otázku platnosti údajných simulovaných právnych úkonov, nie však s tým spojenú otázku platnosti údajného dissimulovaného právneho úkonu. Za ďalšie, prvostupňový súd nesprávne posúdil obe zmluvy ako neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolateľov ani jedna zo sporných zmlúv nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom túto skutočnosť súd neodôvodnil a nevysvetlil dostatočne. Prípadné porušenie záväzku zo zmluvy o budúcej zmluve, ktorú mal uzatvoriť žalobca so žalovanou 1/ k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť predmetom zmlúv nemožno považovať za skutočnosť, v dôsledku ktorej by zmluvy, ktorých neplatnosť súd určil, mali byť v rozpore s dobrými mravmi. Zo zmluvy o budúcej zmluve nevyplývali ani právne, ani morálne záväzky zo strany žalovaných 2/ a 3/, preto nemohlo dôjsť v žiadnom prípade k porušeniu dobrých mravov. Aj v tomto prípade súd vo veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu keď konštatoval, že uzatvorením oboch zmlúv došlo k porušeniu dobrých mravov, a preto sú podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Ďalšie pochybenie spočívalo v tom, že petit žaloby bol neurčitý a nevykonateľný, keďže v ňom neboli presne špecifikované právne úkony, o určenie neplatnosti ktorých malo ísť (neboli tam uvedené dátumy ich uskutočnenia, ani ich predmet, iba ich označenie a účastníci). Prvostupňový súd tento nedostatok sám bez návrhu odstránil a (v rámci ústneho vyhlásenia rozsudku) to odôvodnila vo veci konajúca sudkyňa tak, že žalobca v čase keď podával žalobu ešte nemohol poznať presný predmet ani obsah zmlúv, ale že z celého konania nepochybne vyplynulo určenie neplatnosti akých právnych úkonov požaduje. Súd napokon vydal rozsudok, v ktorého výroku sú zmluvy pomerne precízne špecifikované. Tento prístup je možné hodnotiť ako zarážajúci a odporujúci Občianskemu súdnemu poriadku. Ak by totiž žalobca aj v čase podania žaloby nebol mal dostatok informácií na presné špecifikovanie predmetu žaloby, nič mu nebránilo neskôr, keď tieto informácie získal, petit žaloby upraviť. Mohol to urobiť aj na poslednom pojednávaní dňa 26. 08. 2011, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku (a to tým skôr, že substitučný právny zástupca žalovaných 2/ a 3/ na nedostatky petitu poukazoval). Žalobca však nedostatky svojho petitu neopravil a súd ho na to ani nevyzval. S poukazom na uvedené preto možno prístup súdu, keď sám odstránil nedostatky petitu žaloby, označiť za neprimerane aktivistický, v rozpore so zásadou procesnej rovnosti a v rozpore so zásadou dispozičnou. Tento prístup zároveň vzbudzuje vážne pochybnosti o nestrannosti a nepredpojatosti súdu. Najzásadnejším pochybením je však to, že súd rozhodol spôsobom, ktorý nezodpovedal žalobe bez toho, aby žalobca urobil zmenu návrhu, čím došlo k naplneniu odvolacích dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p. v spojitosti s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. Prvostupňový súd pochybil tiež v tom, že nevykonal niektoré navrhnuté dôkazy, napr. výsluch svedka Ing. I. J., ktorého výsluch splnomocnený zástupca žalovaných 2/ a 3/ navrhoval na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 15. 12. 2010 a sám žalobca na pojednávaní dňa 29. 10. 2008. Taktiež mnohé skutkové zistenia nadobudol súd z dôkazov, ktoré neboli vykonané priamo pred ním, ale pred iným orgánom (vyšetrovateľ policajného zboru v trestnom konaní). Takto súd nadobudol poznatky o skutkových okolnostiach nielen vo vzťahu k výsluchu Ing. I. J., ale aj k výsluchu Ing. W. (tiež bola vypočutá len v prípravnom konaní v rámci trestného konania), čím došlo k porušeniu viacerých kľúčových zásad občianskeho súdneho konania, a to konkrétne zásady ústnosti a priamosti a zásady verejnosti. Pochybením súdu pri vykonávaní dokazovania došlo aj k porušenia práva v rozsahu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa § 122 ods. 1 O. s. p., súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Podľa § 122 ods. 2 O. s. p., ak je to účelné, možno o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd alebo vykonať dôkaz mimo pojednávania. Účastníci konania majú právo byť prítomní na takto vykonávanom dokazovaní. Súd oboznámi účastníkov s výsledkami dokazovania na pojednávaní okrem konania podľa § 115a a 153a ods. 4. Tieto pravidlá neboli dodržané. Súd nevykonal dokazovanie v celom rozsahu na pojednávaní, iba samotné čítanie listín tvoriacich obsah spisu iného orgánu verejnej moci, kde je opísané vykonanie dôkazu týmto iným orgánom verejnej moci nemožno považovať za „vykonávanie dôkazu na pojednávaní". Súd vychádzal z dôkazov, ktoré nielenže nevykonal sám, ale ani neboli vôbec vykonané nezávislým a nestranným orgánom súdnej moci. Bolo porušené a právo účastníkov konania byť prítomní pri vykonaní dôkazov, ako aj ich právo podľa § 126 ods. 3 O. s. p. Tieto pochybenia súdu napĺňajú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p., § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v spojitosti s § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a napokon aj § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Okrem už uvádzaných dôvodov sú tu aj ďalšie okolnosti, ktoré nesprávne prvostupňový súd dostatočne nezohľadnil, ako je úplná nevieryhodnosť tvrdení žalovanej 1/, zmena v postojoch, ktorá evidentne nasvedčuje tomu, že svoj postup koordinuje so žalobcom. Ďalej to, že manželia I. údajne realizovali plnenie v prospech žalovanej 1/ koncom roku 2007, absolútne nič nevypovedá o tom, aký právny základ toto plnenie malo a či to malo nejaký súvis s prejednávanou vecou. Pritom platí, že v týchto otázkach zaťažuje dôkazné bremeno žalobcu. Žalobca v podanom vyjadrení zo dňa 18. 11. 2011 prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Uviedol pritom, že súdom vykonané dokazovanie bolo dostačujúce a navyše žalovaní 2/ a 3/ neuviedli aké ďalšie skutočnosti by nimi navrhovanými dôkazmi mali byť preukázané. Žalobca mal za to, že ďalším dokazovaním by nevyšli najavo nové skutočnosti a konanie by nebolo vedené v súlade so zásadou hospodárnosti a súd by nepostupoval podľa § 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že žalovaní 1/ až 3/ nemohli uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva dňa 25. 01. 2007 na predmet, ktorý špecifikovali v tejto zmluve, nakoľko tento predmet, tak ako je špecifikovaný v tejto zmluve, v čase uzavretia zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 25. 01. 2007 neexistoval, a tiež dlh, ktorý táto zmluva zabezpečovala neexistoval, čo bolo vykonaným dokazovaním preukázané, tak ako to konštatuje sám okresný súd. Po prvýkrát verejne prístupné informácie o číslach a výmerách pozemkov KN-C parc. č. 161/1 - zastavané plocha a nádvoria o výmere 251 m2, KN-C parc. č. 662/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 60 m2 a KN-C parc. č. 661/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 109 m2, ktoré boli novovytvorené na základe geometrického plánu č. 282/2006 na oddelenie pozemku parc. č. 662/2 vypracovaného Ing. Petrom Horemužom, geodet, IČO: 35 075 953, so sídlom Mudroňova 45, 036 01 Martin, zo dňa 12. 01. 2007, autorizačne overenom dňa 16. 01. 2007, úradne overenom dňa 31. 01. 2007, boli sprístupnené až 31. 01. 2007 a k zápisu novovytvorených pozemkov parc. KN-C č. 661/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 251 m2, KN-C parc. č. 662/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 60 m2 a KN-C parc. č. 661/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 109 m2, ktoré boli novovytvorené na základe geometrického plánu č. 282/2006 na oddelenie pozemku parc. č. 662/2 vypracovaného Ing. Petrom Horemužom, zo dňa 12. 01. 2007, autorizačne overenom dňa 16. 01. 2007, úradne overenom dňa 31. 01. 2007 na LV č. XXXX kat. úz. N., vedeným Katastrálnym úradom v Žiline, Správa katastra Martin, došlo až dňom 14. 03. 2007. Tiež žalobca upozornil na skutočnosť, že pani J. R. a Ing. L. I., Ing. J. I., nemohli uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva dňa 25. 01. 2007 na predmet, ktorý špecifikovali v tejto zmluve, nakoľko tento predmet, tak ako je špecifikovaný v tejto zmluve, v čase uzavretia zmluvy o zabezpečení záväzku dlžníka prevodom vlastníckeho práva zo dňa 25. 01. 2007 ešte neexistoval. Z hore uvedeného jednoznačne vyplýva aj neplatnosť dohody o ponechaní si zabezpečeného práva na úhradu pohľadávky, uzavretej medzi žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/. Dobré mravy netvoria spoločensky normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a právnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Občiansky zákonník, ani iný predpis, nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok v spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenia zmluvných strán nie je smerodajné v tom, či nie je uzavretá zmluva, je v súlade s dobrými mravmi alebo nie. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúcich z právnych noriem. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nebola dohodnutá podstatná náležitosť zmluvy, ktorou je predmet zmluvy, t. j. tento právny úkon je neplatný v zmysle § 39 zákona č. 40/1964 Zb., podľa ktorého neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Jednoznačne bolo preukázané, že žalovaná 1/ uzavrela so žalovanými 2/ a 3/ zmluvu o zabezpečení záväzku dlžníka prevodom vlastníckeho práva a následne dohodu o ponechaní si zabezpečovaného práva na úhradu pohľadávky až po uzavretí zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy so žalobcom, ktorou bola v čase uzavretia zmluvy o zabezpečení záväzku a dohody o ponechaní si zabezpečeného práva viazaná, čím konala v rozpore s dobrými mravmi, a teda táto zmluva a dohoda sú neplatné, a preto podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepožívajú ochranu. Tvrdenia žalovaných 2/ a 3/, že petit žaloby bol neurčitý a nevykonateľný sú zavádzajúce, keďže žalobca počas celého súdneho konania uvádzal tvrdenia a jednoznačne z jeho tvrdení vyplýval jeho nárok, z ktorých právnych úkonov sa určenie neplatnosti týka. Napokon žalobca zdôraznil, že žalovaní 2/ a 3/ žiadnym relevantným spôsobom nespochybňovali meritum sporu, ktorým je skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o zabezpečení záväzku dlžníka prevodom vlastníckeho práva neexistoval predmet prevodu podľa zmluvy. V tejto zmluve sa účastníci neodvolávali na žiadny geometrický plán, ktorý bol podkladom vzniku novovytvorených parciel, ktoré síce boli v zmluve uvedené, avšak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v uvedenom čase zmluvy neexistovali a nemohli existovať. Tento základný fakt sa žalovaným 2/ a 3/ nepodarilo súdu nijakým spôsobom objasniť, skôr naopak. Žalobca predloženými písomnými dokladmi, a tiež výpoveďou žalovanej 1/, ktorá objasnila súdu mechanizmus uzatvárania zmluvy so žalovanými 2/ a 3/ dokázal svoje tvrdenia, že tieto zmluvy boli antidatované s cieľom obísť viazanosť žalovanej 1/ vo vzťahu k žalobcovi. Žalovaná 1/ sa k podanému odvolaniu nevyjadrila. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, a to z nasledovných dôvodov: Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca sa v prejednávanej veci domáhal určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva a dohody o ponechaní si zabezpečeného práva na úhradu pohľadávky uzavretých medzi žalovanou 1/ na jednej strane a žalovanými 2/ a 3/ na druhej strane tvrdiace, že oba predmetné právne úkony sú absolútne neplatné podľa 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, pretože v skutočnosti nimi žalovaní obchádzali už predtým žalovanou 1/ uzatvorenú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve medzi ňou a žalobcom zo dňa 12. 02. 2007. Za ďalšie, žalobca žiadal súd nahradenie vyhlásenia vôle žalovanej 1/ s uzavretím kúpnej zmluvy ohľadom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. N., a to parc. KN-C č. 661/1 - zastavané plochy nádvoria o výmere 251 m2, parc. KN-C č. 662/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 60 m2, parc. KN-C č. 661/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 109 m2 a rodinný dom č. súp. XXX postavený na parc. KN-C č. 661/3. V danom prípade tvrdil, že žalovaná 1/ si nesplnila svoj záväzok previesť na žalobcu vlastnícke právo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam v zmysle podpísanej zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy. Keďže v priebehu prvostupňového konania žalovaná 1/ svoj prístup k podpísaniu riadnej kúpnej zmluvy so žalobcom zmenila a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX previedla na žalobcu, žalobca v uvedenej časti svoju žalobu zobral späť, na základe čoho prvostupňový súd konanie o nahradenie vôle žalovanej 1/ k uzavretiu kúpnej zmluvy so žalobcom zastavil po právnej stránke poukazujúc na ustanovenia § 96 ods. 1,3 O. s. p.. Vzhľadom na predmet konania, tak ako bol v prejednávanej veci vymedzený žalobcom, postupoval prvostupňový súd správne, keď v prvom rade skúmal, či tento ma naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.). Vychádzajúc z toho, že žalovaní 2/ a 3/ sa tiež domáhajú zápisu vlastníckeho práva k tým istým nehnuteľnostiam aké nadobudol žalobca v priebehu konania, pričom v súčasnosti doposiaľ nie je konanie o povolení vkladu skončené, keďže Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 23Sp/21/2010 zo dňa 02. 11. 2010 zrušil rozhodnutie Správy katastra Martin s poukazom na to, že podľa ust. § 31a písm. a/ Katastrálneho zákona by sa malo konanie o návrhu prerušiť, keďže sa začalo konanie na súde o predbežnej otázke, bol aj odvolací súd toho názoru, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv, ktoré uzatvorili žalovaní 1/ až 3/. Za stavu kedy je už vlastníkom sporných nehnuteľností a keď správa katastra „čaká" na rozhodnutie súdu, by sa jeho právne postavenie stalo neistým, pretože na vklad „čakajú" skôr uzavreté zmluvy, v dôsledku neposúdenia platnosti ktorých by mohli nadobudnúť vlastnícke právo k tým istým nehnuteľnostiam žalovaní 2/ a 3/. Čo sa týka posúdenia platnosti oboch sporných zmlúv, t. j. zmluvy o zabezpečení záväzku z dlžníka prevodom vlastníckeho práva zo dňa 25. 01. 2007, ako aj dohody o ponechaní si zabezpečeného práva na úhradu pohľadávky zo dňa 07. 02. 2008, v tomto smere vykonal prvostupňový súd dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil úplne a správne a z tohto vyvodil aj správny právny záver o neplatnosti oboch napadnutých právnych úkonov. Oboznámiac sa s jednotlivými vykonanými dôkazmi (výpoveďami účastníkov konania, predloženými listinnými dôkazmi) a výsledkami vykonaného dokazovania v súrne dospel aj odvolací súd k záveru, že oba sporné právne úkony sú absolútne neplatnými podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, pretože nielen že neboli uskutočnené slobodne a vážne, ale navyše svojím obsahom a účelom odporujú zákonu ako aj ho obchádzajú. Tiež má žalobca plnú pravdu v tom, že sa priečia dobrým mravom. Nepochybne z vyjadrenia žalovanej 1/ zo dňa 05. 11. 2009 (č. l. 377 a nasl. spisu), ktoré zopakovala aj v konaní pred súdom na pojednávaní dňa 26. 08. 2011 (č. l. 399 a nasl. spisu) vyplýva, že úmyslom všetkých žalovaných pri uzatvorení zmluvy o zabezpečení záväzku a dohody o ponechaní si zabezpečeného práva na úhradu pohľadávky bolo „obísť" už skôr predtým uzatvorenú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorú mala uzatvorenú žalovaná 1/ so žalobcom k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX. Ani odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom nemal žiadny dôvod neveriť pravdivosti tvrdení žalovanej 1/ a preto s poukazom na konštatovanie o absolútnej neplatnosti právnych úkonov nebol ani dôvod zaoberať sa platnosťou prípadného disimulovaného právneho úkonu, uzavretie ktorého pre spomínanú absolútnu neplatnosť neprichádza do úvahy. Dôkazy, ktoré okresný súd v konaní vykonal, tento vyhodnotil správne, pričom aj následne svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom zodpovedajúcim ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Porovnávajúc petit žalobného návrhu (č. l. 1-7 spisu) s výrokovou časťou napadnutého rozsudku odvolací súd nedospel k záveru o tom, že by okresný súd rozhodol spôsobom, ktorý „nezodpovedal žalobe žalobcu bez toho, aby žalobca urobil zmenu návrhu". To, že prvostupňový súd vo výrokovej časti precízne špecifikoval neplatnosť zmlúv, ktorých vyslovil, nepovažoval odvolací súd za žiadne procesné pochybenie ani rozhodnutie mimo rámca toho, čo žalobca žiadal. Je zrejmé, že s ohľadom na prebiehajúce správne konanie vo veci povolenia vkladu tých istých zmlúv, ktoré boli predmetom konania, bolo potrebné v záujme predídenia pochybností zmluvy bližšie špecifikovať, a to presne tým spôsobom, ktorý uskutočnil prvostupňový súd tým, že uviedol, ktorých parciel a rodinného domu sa oba sporné právne úkony týkali. Za rozhodujúce odvolací súd považoval to, že prvostupňový súd výrokom napadnutého rozsudku rozhodoval stále o platnosti tých istých právnych úkonov, o ktoré žalobca v žalobe žiadal. Výsluch svedka Ing. Petra Horemuža nebol v prejednávanej veci potrebný, pretože poznatky, ktoré nadobudol prvostupňový súd z výpovede žalovanej 1/ a oboznámiac sa aj s listinnými dôkazmi, poskytli dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci samej. Samotní odvolatelia neuviedli žiadne také okolnosti, na základe ktorých by odvolací súd videl dôvody pre zmenu napadnutého rozhodnutia. Všetky nimi produkované tvrdenia boli známe už v prvostupňovom konaní, pričom v dostatočnej miere zrozumiteľne a presvedčivo sa s nimi vysporiadal už okresný súd, ktorého závery si odvolací súd osvojil. Inak povedané, prvostupňový sa dôsledne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli rozhodujúce v prejednávanej veci vrátane tých, na ktoré poukazovali žalovaní 2/ a 3/, pričom svoje závery riadnym spôsobom odôvodnil. S poukazom na uvedené konštatovanie odvolací súd v ďalších podrobnostiach vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 O. s. p.) poukazuje na jeho podrobné odôvodnenie (§ 219 ods. 2 O. s. p.). O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .