Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/56/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5709208420 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5709208420.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: O. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., ul. B. Y. č. XXXX/XX, zastúpený splnomocneným zástupcom ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., so sídlom Žilina, Dolný Val č. 11, IČO: 36 841 200, proti odporkyni: T. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. č. XXX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Zuzanou Pivoňkovou, advokátkou so sídlom M., ul. E. B. L. č. X, o zaplatenie sumy 11.767,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 1. decembra 2011 č. k. 9C/256/2009-306, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania v sume 294,77 eur k rukám Mgr. Zuzany Pivoňkovej, advokátky so sídlom Martin, ul. E. B. L. č. X do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Martin rozsudkom zo dňa 01. 12. 2011 č. k. 9C/256/2009-306 návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej osobitným uznesením. Súd konštatoval, že navrhovateľ v období roku 2006 poukázal na podnikateľský účet odporkyne nasledujúce sumy: dňa 10. 07. 2006 32.000,- Sk, 07. 08. 2006 52.500,- Sk, 05. 10. 2006 20.000,- Sk, 11. 10. 2006 10.000,- Sk, 16. 10. 2006 80.000,- Sk, 23. 10. 2006 6.000,- Sk, 07. 11. 2006 30.000,- Sk, 10. 11. 2006 10.000,- Sk, 14. 11. 2006 28.000,- Sk, 28. 12. 2006 30.000,- Sk a 29. 12. 2006 2.000,- Sk; na súkromný účet odporkyne poukázal zas tieto sumy 20. 07. 2006 8.000,- Sk, 25. 09. 2006 13.000,- Sk, 23. 10. 2006 13.000,- Sk a dňa 28. 12. 2006 20.000,- Sk. Napriek tejto skutočnosti, súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, z akého dôvodu uvedené finančné prostriedky odporkyni poskytol. V žalobnom návrhu uviedol, že: „...Žalobca poskytol na základe ústnej dohody žalovanej v roku 2006 pôžičky...“. Z predmetného vyjadrenia teda pre súd vyplýva, že finančné prostriedky mali byť zo strany navrhovateľa poskytnuté na základe viacerých zmlúv o pôžičke. V tomto smere na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal vznik samotných zmlúv o pôžičke. Navrhovateľ pred súdom neuviedol, kedy k uzavretiu zmlúv o pôžičkách došlo, akým spôsobom (okrem uvedenia samotnej formy zmluvy - ústnou dohodou); taktiež neuviedol obsah jednotlivých zmlúv, resp. neuviedol ich jednotlivé náležitosti. Napriek skutočnosti, že zmluvu o pôžičke možno uzavrieť aj ústne, je podľa súdu potrebné, aby navrhovateľ preukázal, že medzi účastníkmi došlo k vzniku takéhoto zmluvného vzťahu - akým spôsobom boli vymedzené veci prenechané na voľné nakladanie a ako bol dohodnutý čas vrátenia pôžičky a ako, kedy, kde bol vyjadrený záväzok dlžníka vrátiť tieto finančné prostriedky. Ak medzi účastníkmi nebolo dohodnuté vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov, nemožno hovoriť o uzavretí zmluvy o pôžičke. Dôkazné bremeno v prejednávanom prípade leží na navrhovateľovi, ktorého pozícia v prípade, že dochádza k ústnej dohode o nejakej zmluve, je sťažená z dôvodu dôkaznej núdze, avšak jeho dôkaznú povinnosť nemožno preniesť na odporkyňu, ktorá súdu podrobne uviedla, akým spôsobom peniaze použila, pričom súdu sa javí pravdepodobnejšie, že išlo o prevody medzi účastníkmi, ktoré boli vykonané za účelom splácania nákladov na podnikanie, poprípade na splácanie súkromných dlhov účastníkov. V prípade ústne uzavretej dohody (a to akejkoľvek) je potrebné, aby navrhovateľ uviedol a preukázal všetky skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť pravdepodobnosť o uzavretí takejto zmluvy, t. j. je oprávnený a povinný uviesť všetky skutočnosti, smerujúce k jeho finančným možnostiam poskytnúť takéto prostriedky, uviesť situáciu, za ktorej bola ústna dohoda o zmluve urobená. V tomto smere považoval za potrebné uviesť, že už zo samotného vyjadrenia navrhovateľa v žalobnom návrhu vyplýva, že navrhovateľ nevie preukázať, kedy a akým spôsobom došlo k uzavretiu jednotlivých zmlúv o pôžičke a či vôbec išlo o zmluvy o pôžičke. Preukázanie skutočnosti o poskytnutí finančných prostriedkov, resp. o ich poukázaní na jednotlivé účty odporkyne na tom nič nemení. Súd nemôže považovať dôkaz o poukázaní nejakých finančných súm na účty odporkyne za dôkaz o preukázaní vzniku ústnej zmluvy o pôžičke. Zo svedeckej výpovede Ing. T. O. súdu vyplynulo, že navrhovateľ odsúhlasil spôsob zaúčtovania peňazí poskytnutých odporkyni ako vklad podnikateľa, a nie ako pôžičku, čím aj pred treťou osobou potvrdil, že takýmto právnym titulom - pôžičkou v roku 2006 - neargumentoval. Podľa súdu navrhovateľ na podporu svojich tvrdení v žalobnom návrhu neuviedol také dôkazy, ktoré by preukazovali dôvodnosť jeho nároku, ktorý voči súdu vzniesol; iba vyvracanie tvrdení odporkyne o použití takto poskytnutých finančných prostriedkov na tom nič nemení. Medzi účastníkmi nebolo sporné (č. l. 252 spisu), že obaja podnikali v Salóne In, kde platby boli prijímané iba cez jednu registračnú pokladňu. Navrhovateľ síce tvrdil, že medzi nimi bola preto uzatvorená riadna dohoda o tom, ako a za čo bude odporkyni zaplatené, nič bližšie však k tejto dohode neuviedol. To, že odporkyni preplácal faktúry za jej práce a jej podiel za používanie zariadení, nijako nevysvetľuje prečo by odporkyňa, hoci s navrhovateľom podnikala v rovnakých priestoroch, mala hradiť platby za nájom, dodávku elektrickej energie a za ďalšie plnenia sama, a prečo sa navrhovateľ na týchto platbách nijakým spôsobom nepodieľal. To, že odporkyňa predložila súdu zmluvu, ktorú podľa navrhovateľa sama nedodržala, nič nemení na tom, že jej tvrdenia pri predložení listinných dôkazov vyplývajú presvedčivejšie. Odporkyňa možno nevystavila faktúru za prenájom priestorov navrhovateľovi, avšak mohla bez vystavenia faktúry použiť tieto peniaze na zaplatenie z tohto dôvodu (nájomné, elektrina...) vzniknutých nákladov. Navrhovateľ súdu nevykázal žiadnu aktivitu ani v oblasti tvrdených skutočností, ani v prípade znášania dôkazného bremena, a preto súd opätovne poukázal na tú skutočnosť, že tento sa sústredil iba na spochybňovanie obhajoby odporkyne, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že obrana odporkyne mu vyznela presvedčivejšie a pravdepodobnejšie, keďže všetky aktivity, na ktoré účastníci počas konania poukazovali, vždy prebiehali iba v ústnej rovine. Odporkyňa uviedla tiež, že peniaze, ktoré boli poukazované na jej súkromný účet, boli použité na splácanie úveru, ktorý si vzala zo Slovenskej sporiteľne, a. s. (č. l. 163 spisu a nasl.), ktorým zaplatila súkromnú pôžičku navrhovateľa, ktorú mu poskytol Ing. E.. Súd poukázal na to, že vyjadrenia navrhovateľa o tom, že táto pôžička bola splatená ním, a to ešte v roku 2005, opätovne zostala v rovine tvrdení, navrhovateľ nenavrhol vypočuť tohto svedka, pričom jeho vyjadrenie podporuje tvrdenia odporkyne, ktorá uviedla dôvod vzniku úveru zo SLPS, a. s., na rýchlejšie splatenie pôžičky poskytnutej Ing. E., a preto splatenie tejto pôžičky mohlo byť vykázané v roku 2005, avšak úver od SLSP, a. s., bol resp. musel byť splácaný aj počas roku 2006. Čo sa týka tvrdení navrhovateľa o tom, že Ing. E. vyplatil 1.200.000,- Sk tým, že vykonal hotovostné výbery vo výške 500.000,- Sk v Martine a 600.000,- Sk v Žiline, pričom tieto peniaze mal vrátiť Ing. E. za prítomnosti tretej osoby, tieto opätovne nepreukázal, nakoľko výsluch týchto svedkov ani nenavrhol. Už len samotný spôsob konania, keď pôžička v neobvyklej sume 1.200.000,- Sk mala byť splatená odovzdaním hotovosti bez nejakých písomných potvrdení sa súdu javí neštandardná, najmä keď zmluva o pôžičke bola vyhotovená písomne (č. l. 302 spisu). V tomto smere súd poukázal aj na skutočnosť, že odporkyňa si vzala úver od SLSP, a. s., v sume 1.500.000,- Sk práve v období, keď mala byť bezúročná pôžička navrhovateľa v sume 2.600.000,- Sk splatená bez toho, aby bol vystavený sankčnému úroku 60 %. Žiadny dôkaz o tom ako sa mala splácať pôžička (zmluva odkazuje na splátkový kalendár, ktorý súdu nebol objasnený) navrhovateľ súdu nepredložil, pretože zdokladoval súdu iba prvú stranu zmluvy o pôžičke, ktorá však mala mať 3 ďalšie strany. Práve správanie sa navrhovateľa, spočívajúce v nepredkladaní vlastných dôkazov, ale v predkladaní čiastočných listinných dôkazov na vyvrátenie obrany odporkyne súd viedli k tomu, že vyhodnotil tvrdenia odporkyne za presvedčivejšie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľa v celom rozsahu. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že poukázanie finančných prostriedkov na účet odporkyne by zakladali jeho právo na ich vrátenie či už na základe zmluvy o pôžičke, či inej zmluvy resp. právneho titulu. O trovách konania súd rozhodol tak, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej osobitným uznesením. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, ktorý navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Nestotožnil sa so skutkovým a právnym záverom vysloveným v napadnutom rozsudku. V konaní bolo podľa neho jednoznačne preukázané, že v období roku 2006 poukázal na účty odporkyne žalovanú istinu titulom poskytnutia pôžičky. Tvrdil, že medzi ním a odporkyňou bola uzavretá zmluva o pôžičke v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka ústnou formou a z tohto dôvodu navrhovateľ nemohol súdu predložiť písomnú zmluvu. Bolo preukázané, že navrhovateľ prenechal na základe uzavretých zmlúv o pôžičke veci určené podľa druhu, t. j. peniaze vo výškach a v jednotlivých časových obdobiach, ako boli tieto poskytnuté navrhovateľom odporkyni, a táto ich mala vrátiť na výzvu navrhovateľovi. Pokiaľ sa týka vrátenia pôžičky, doba vrátenia medzi navrhovateľom a odporkyňou bola dohodnutá tak, že táto ich ako dlžníčka vráti na výzvu navrhovateľa. Čas vrátenia nemusí byť určený konkrétnym dňom, ale stačí ak je dohodnutý tak, že čas vrátenia možno určiť. Podľa jeho názoru čas vrátenia, spĺňa náležitosti v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil s názorom súdu, že medzi účastníkmi nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, nebolo dohodnuté vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov a že nepreukázal, že finančné prostriedky ním zaslané na účty odporkyne boli poskytnuté z dôvodu pôžičky. Súd podľa navrhovateľa nevyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ale iba poukazuje na neexistenciu zmluvy o pôžičke a tú skutočnosť, že odporkyňa s navrhovateľom podnikali v jednom priestore a že žalované platby mali predstavovať podiel na spoločných nákladoch bez toho, aby súdu toto tvrdenie jednoznačne odôvodnil. Spoločné podnikanie navrhovateľa a odporkyne nebolo ničím preukázané, odporkyňa ani nevedela bližšie špecifikovať právnu formu spoločného podnikania. Ing. O. vo výpovedi uviedla, že robila účtovníctvo pre odporkyňu, ktorá podnikala sama ako fyzická osoba, bez účasti ďalšieho podnikateľského subjektu. Vytýkal preto súdu, že nesprávne vyhodnotil faktickú existenciu dvoch podnikateľských subjektov v jednom priestore ako spoločné podnikanie. Podľa navrhovateľa sama odporkyňa v konaniach priznáva, že svoje nároky, ktoré ona nazýva podielom na tržbách navrhovateľovi fakturovala, a ten tieto faktúry uhradil. O tomto predložil navrhovateľ súdu doklady vystavené a uhradené faktúry od odporkyne. Takisto bolo preukázané, že odporkyňa má vklady od navrhovateľa zaúčtované vo svojej firme ako vklady podnikateľa, a teda sa jedná o peniaze, ktoré nijako neovplyvnili základ dane odporkyne, pretože táto si žalované platby nezaúčtovala ako príjem z podnikania. Ďalej navrhovateľ tvrdil, že predložil aj písomné odborné stanoviská daňových poradcov Ing. V., Martimex - Dateko, ktoré potvrdili, že odporkyňou zaúčtované peniaze v jednoduchom účtovníctve majú charakter finančnej výpomoci alebo pôžičky podnikateľa svojej firme. Podľa navrhovateľa preto preukázal dostatočným spôsobom existenciu pôžičiek, ktoré poskytol odporkyni, pretože nemal žiadny iný právny dôvod poskytovať žalované finančné prostriedky. Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Uviedla, že nepopiera to, že jej na účty, či už podnikateľský alebo osobný, boli poukázané jednotlivé sumy uvádzané navrhovateľom v jeho návrhu zo dňa 17. 07. 2009. Popierala však rozhodne to, že by jej boli poukázané titulom pôžičiek. V celom rozsahu sa stotožnila s odôvodnením rozsudku okresného súdu a mala za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by došlo medzi nimi k uzavretiu zmluvy, resp. zmlúv o pôžičkách. Podľa tvrdenia navrhovateľa mali byť uzavreté v ústnej forme. Je samozrejmé, že za takéhoto stavu nemohol súdu predložil písomný dôkaz. Mal však podľa odporkyne predložiť súdu také dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia, čo však neurobil, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Nepreukázal ani to, že by sa dohodol s odporkyňou na vrátení predmetných súm, čo sa však ani nemohol, keďže o žiadnu pôžičku medzi účastníkmi konania nešlo. Ďalej odporkyňa uviedla, že nikdy netvrdila, že spoločné podnikanie bolo zmluvne upravené, to znamená, že nikdy netvrdila, že by s navrhovateľom v tomto smere uzavrela napr. zmluvu o združení, resp. tichom spoločenstve, resp. inej forme obdobného podnikania. Išlo o faktický výkon podnikania dvoch fyzických osôb na základe živnostenských oprávnení ale v jednom priestore, na ulici Mudroňova č. 24 v Martine, s jednou spoločnou registračnou pokladňou, cez ktorú išli platby od zákazníkov aj navrhovateľa, aj odporkyne, čo navrhovateľ nemôže poprieť. Odporkyňa predložila súdu množstvo listinných dôkazov, z ktorých súd nadobudol presvedčenie o pravdivosti jej tvrdení o tom, ako podnikanie oboch účastníkov v prevádzke Salón In na Mudroňovej č. 24 vzniklo a prebiehalo až do roku 2008. Kládla otázku, prečo navrhovateľ nepreukázal súdu ako on v tomto smere samostatne podnikal, ako si hradil nákup napr. materiálu, konkrétne trubíc do jeho solárií, reklamy a pod. Taktiež prečo boli takmer všetky faktúry vystavované na odporkyňu a platené buď ňou v hotovosti alebo bezhotovostne z jej účtu. Taktiež prečo navrhovateľ, keď komunikoval s účtovníčkou odporkyne Ing. O. nenamietal, prečo nie sú vklady v účtovníctve odporkyne zaúčtované ako pôžičky. Podľa odporkyne Ing. O. potvrdila, že v žiadnom prípade nešlo o pôžičky, ale o vklady na účty. Potvrdila, že ak by išlo o pôžičky, vyžadovala by aj ďalšie náležitosti, a to písomný doklad, termín splatnosti a pod. Taktiež ak by išlo o pôžičky, premietli by sa v daňovom priznaní odporkyni, v časti záväzku, pričom nič také sa v daňovom priznaní odporkyne nevyskytuje. Potvrdila, že účtovníctvo odporkyne, aj jednotlivé vklady v prípade ich zaúčtovania do účtovníctva odsúhlasoval aj navrhovateľ. To znamená, že v danom čase, keď sa tieto vklady zaúčtovávali, mal vedomosť o tom, že ide o vklady a nie pôžičky, čiže rovno mohol a mal nesúhlasiť s takýmto postupom. To, že nijako proti tomu nenamietal, potvrdzuje aj tvrdenie odporkyne, že skutočne nešlo o pôžičky pre ňu, ale išlo o vklady na účty, z ktorých sa následne uhrádzali výdavky súvisiace s podnikaním a osobnými potrebami, napr. splácanie úverov. Z týchto dôvodov sa podľa odporkyne navrhovateľove tvrdenia, že jej poskytol pôžičky, sa javia ako účelové, naviac ničím z jeho strany nepreukázané. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.), a to z nasledovných dôvodov: Okresný súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporkyni zaplatenia sumy 11.767,24 eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o pôžičke zamietol pre nepreukázanie vzniku samotných zmlúv o pôžičke. Navrhovateľ neuviedol kedy k uzavretiu zmlúv o pôžičkách došlo, akým spôsobom a aký bol ich obsah aj pokiaľ ide o vrátenie pôžičiek a teda či vôbec išlo o zmluvy o pôžičke. Súd nemohol považovať dôkaz o poukázaní nejakých finančných súm na účty odporkyne za dôkaz o preukázaní vzniku ústnej zmluvy o pôžičke. Dôkazné bremeno v prejednávanom prípade je na navrhovateľovi odporkyňa podrobne uviedla akým spôsobom peniaze použila a súdu sa javilo pravdepodobnejšie, že išlo o prevody medzi účastníkmi, ktoré boli vykonané za účelom splácania nákladov na podnikanie poprípade na splácanie súkromných dlhov účastníkov. Zo svedeckej výpovede Ing. O. súdu vyplynulo, že navrhovateľ odsúhlasil spôsob zaúčtovania peňazí poskytnutých odporkyni ako vklad podnikateľa, a nie ako pôžičku, čím aj pred treťou osobou potvrdil, že takýmto právnym titulom - pôžičkou v roku 2006 neargumentoval. Práve správanie navrhovateľa spočívajúce v nepredkladaní vlastných dôkazov, ale v predkladaní čiastočných listinných dôkazov na vyvrátenie obrany odporkyne viedli k tomu, že vyhodnotil tvrdenia odporkyne za presvedčivejšie. Navrhovateľ tak podľa okresného súdu neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že poukázanie finančných prostriedkov na účet odporkyne by zakladali jeho právo na ich vrátenie či už na základe zmluvy o pôžičke, či inej zmluvy resp. právneho titulu. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. V plnom rozsahu sa stotožnil s vyššie uvedenými skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Vznik pôžičky predpokladá: a/ dohodu strán, b/ skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Dohoda strán vyjadruje ich vôľu, aby jedna strana prenechala druhej strane veci určené podľa druhu s tým, že druhá strana vráti po čase veci toho istého druhu. Táto dohoda nemusí nevyhnutne riešiť splatnosť pôžičky ani to, či ide o odplatnú alebo bezodplatnú zmluvu. Inak táto dohoda musí vyhovovať náležitostiam pre zmluvy vôbec. Na základe dohody vznikne pôžičkový pomer medzi veriteľom a dlžníkom a v jeho rámci najmä povinnosť veriteľa odovzdať predmet pôžičky a oprávnenie dlžníka požadovať jeho odovzdanie. Aj podľa odvolacieho súdu navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia o uzavretí zmlúv o pôžičkách s odporkyňou, s obsahovými náležitosťami uvádzanými v návrhu. Zmluva mala byť uzavretá ústnou formou. Odporkyňa však poprela uzavretie zmlúv o pôžičkách a navrhovateľ nepreukázal, že došlo k prejavu odporkyne, ktorou by prevzala záväzok vrátiť navrhovateľovi dlh zo zmlúv o pôžičke. Keďže navrhovateľ nedisponoval písomnými zmluvami o pôžičkách a tvrdenia odporkyne preukazujú možný iný právny dôvod vloženia finančných prostriedkov na účet odporkyne, výsledky hodnotenia dôkazov neumožňovali súdu prijať záver o pravdivosti tvrdení navrhovateľa. V záujme navrhovateľa bolo podľa hmotného práva, tvrdiť a preukázať vznik záväzku odporkyne z platných zmlúv o pôžičkách, keďže neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, návrh musel byť zamietnutý. Odvolanie navrhovateľa, ktorý sa nestotožnil so skutkovým a právnym záverom vysloveným v napadnutom rozsudku, nepovažoval odvolací súd za dôvodné. S odvolaním navrhovateľa možno súhlasiť len v tom, že medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie doby, dokedy má byť vec vrátená. Táto okolnosť však nebola podstatná pre posúdenie veci za stavu nepreukázania dohody o pôžičke. Čo sa týka vytýkania nesprávneho vyhodnotenia zo strany súdu pokiaľ ide o faktickú existenciu dvoch podnikateľských subjektov v jednom priestore ako spoločné podnikanie aj podľa odvolacieho súdu okolnosti nasvedčujú tomu, že účastníci konania spolužijúci v jednej domácnosti ako rozvedení manželia spolu podnikali aj keď zmluvne táto skutočnosť nebola upravená (napr. zmluvou o združení, o tichom spoločenstve), obidvaja vykonávali podnikanie na základe živnostenských oprávnení, v jednom priestore, s jednou spoločnou registračnou pokladňou, faktúry (napr. aj ohľadom trubíc do solárií ako majetku navrhovateľa) boli vystavované na odporkyňu a platené ňou v hotovosti alebo bezhotovostne z jej účtu. Napokon ani ako účel platby na účtoch sa neuvádza pôžička, pričom uvedené neoznačujú ani ostatné symboly (308 Platby za služby, 558 Finančné platby ostatné). Platby sa napokon nepremietli ani v daňovom priznaní odporkyne ako záväzky pričom podľa svedkyne navrhovateľ odsúhlasil spôsob zaúčtovania peňazí poskytnutých na účet odporkyne. Aj uvedené preto potvrdzuje, že v danom prípade nevznikol pôžičkový pomer medzi účastníkmi konania. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách (o týchto rozhodne okresný súd) ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporkyni ako úspešnej účastníčke konania právo na ich náhradu bolo priznané. Odporkyňa si uplatňovala trovy odvolacieho konania z titulu právneho zastupovania advokátom: vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 07. 02. 2012 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „vyhlášky“) - 287,14 eur a 7,63 eur režijný paušál, celkove sumu 294,77 eur. Odvolací súd priznal odporkyni uplatňovanú sumu ako dôvodne uplatňovanú. Pri rozhodnutí vychádzal z ust. § 1 ods. 1, 3, § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/, § 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky. Priznanú sumu zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi k rukám advokáta, ktorý ju zastupoval (§ 149 ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .