Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8CoP/26/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5809205952 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5809205952.2 Rozhodnutie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: U. Z., nar. XX. XX. XXXX, dieťa rodičov - matky: U. Z., trvale bytom G. č. XXX, toho času bytom Y. č. XX a otca: G. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., ul. U. č. XX, zastúpený splnomocneným zástupcom Centrum právnej pomoci so sídlom Tvrdošín, ul. Školská č. 165/2, maloleté dieťa v konaní zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo ako opatrovníkom, o návrhu otca na zmenu úpravy styku s maloletou, o odvolaní otca dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 7P/105/2009-149 zo dňa 11. januára 2012, takto, r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č. k. 7P/105/2009-149 zo dňa 11. 01. 2012 Okresný súd Námestovo zamietol návrh otca maloletej na zmenu úpravy styku. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že: „...Vykonaným dokazovaním zistil, že naposledy bol styk otca s mal. U. Z. upravený rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 8P/100/2007-91 zo dňa 10. 07. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 07. 2007. Týmto rozsudkom bola schválená rodičovská dohoda, na základe ktorej je otec maloletej oprávnený stýkať sa s ňou každý párny týždeň v roku vždy v nedeľu v čase od 14.00 hod do 17.00 hod. tak, že si mal. dieťa prevezme v bydlisku matky o 14.00 hod v určený deň a odovzdá ho matke v rovnaký deň o 17.00 hod, pričom prvých päť stretnutí sa bude realizovať v prítomnosti matky dieťaťa. Ako vyplynulo z výsluchu matky mal. dieťaťa, otec maloletej bol maloletú navštíviť len raz a to v deň, kedy bolo pojednávanie na tunajšom súde, t. j. v júli 2010. Podľa jej vyjadrenia návšteva prebehla tak, že otec maloletej sa s dieťaťom ani nebavil, na nič sa jej nepýtal a nakoniec sa s ňou ani nerozlúčil. Odvtedy ju nenavštívil a ani nijakým spôsobom nekontaktoval. Okrem výživného určeného súdom na jej výživu neprispieva žiadnym spôsobom, maloletej nedal darček ani na Vianoce, alebo narodeniny. Pokiaľ otec maloletej tvrdil, že ju nenavštevuje zo zdravotných dôvodov, pretože je PN, z vyjadrenia jeho ošetrujúceho lekára MUDr. G. A. súd zistil, že bol práceneschopný od 24. 03. 2011 do 26. 08. 2011, naposledy však maloletú navštívil dňa 21. 07. 2010, odvtedy ju nenavštívil a ani sa o ňu nezaujímal. V konaní nebolo preukázané tvrdenie otca, že by mu matka maloletej neumožňovala stretnúť sa s ňou, ako uviedol v rámci svojho výsluchu dňa 07. 11. 2011. Súd podotkol, že otec maloletej na súd napr. nepodal návrh na výkon rozhodnutia kvôli tomu, že matka maloletej nerešpektuje rozsudok , ktorým súd upravil styk otca s maloletou. Tiež kolízny opatrovník uviedol, že otec maloletej ho nikdy nekontaktoval kvôli tomu, že by mu matka bránila stretnúť sa s maloletou; o tom ani nemajú žiadne informácie. Súd považoval tvrdenia otca maloletej za rozporuplné, kde na jednom mieste v rámci svojho výsluchu uviedol, že od mesiaca júl 2010 maloletú nenavštívil, na druhom mieste však uviedol, že keď sa dostaví na návštevu, tak mu matka dcéru nedá, zatajuje ju. Za týchto okolností súd konštatoval, že otec maloletej už dlhší čas (ako bolo v tomto konaní preukázané, minimálne od júla 2010) maloletú nenavštevuje v zmysle rozsudku sp. zn. 8P/100/2007-91 zo dňa 10. 07. 2007, pričom s výnimkou obdobia, kedy bol práceneschopný kvôli zdravotným komplikáciám, nebol preukázaný žiadny dôvod, pre ktorý nerealizuje svoje oprávnenie stretávať sa s maloletou. Keďže otec sa s maloletou bez vážneho dôvodu nestretáva ani v tom rozsahu, ktorý mu umožňuje uvedený rozsudok, súd nevidel dôvod, prečo by mal rozšíriť možnosť jeho stretávania sa. Toto rozšírenie styku by bolo aj v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa, pretože je vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na doterajší nezáujem otca nie je zo strany maloletého dieťaťa vytvorená citová väzba k nemu, dieťa si neuvedomuje, že ide o jeho otca. Táto väzba sa môže vytvoriť len postupne, počas stretnutí dieťaťa so svojím otcom, kde je podľa názoru súdu potrebné aj ponechať pôvodnú úpravu styku otca s mal. dieťaťom, podľa ktorej sa prvých päť stretnutí bude realizovať v prítomnosti matky mal. dieťaťa. Vzhľadom na to, že maloletá svojho otca prakticky nepozná, je potrebné, aby počas prvých stretnutí s jej otcom bola prítomná aj matka. Súd dospel k záveru, že otec maloletej sám svojím nezáujmom, tým, že sa s maloletou nestretával, ani sa s ňou nekontaktoval, zapríčinil, že maloletá k nemu nemá citový vzťah ako k svojmu otcovi a napriek tomu, že slovne deklaruje svoj úprimný záujem o dieťa, jeho správanie sa tomu nenasvedčovalo. Keďže súd nezistil takú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu rozhodnutia o úprave styku otca s mal. U. Z., návrh zamietol. Vzhľadom k tomu, že žiadny z účastníkov si neuplatnil náhradu trov konania a navyše išlo o konanie nesporové, v ktorom nemožno priznať účastníkom náhradu trov konania podľa zásady úspechu v spore, súd rozhodol tak, že nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov...“. Proti vyššie vedenému rozsudku podal otec dieťaťa, prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkal, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj nesprávne právne posúdenie veci. V bližších podrobnostiach uviedol, že po skutkovej stránke sa okresný súd nedostatočne zaoberal tvrdeniami otca uvádzanými počas výsluchu dňa 07. 11. 2011 ako aj v jeho návrhu zo dňa 07. 09. 2009, z ktorých jasne vyplýva, že mal snahu a realizoval telefonáty matke s cieľom domôcť sa styku s dieťaťom, táto mu však dcéru k telefónu nedávala. Z vyjadrenia matky možno zasa jednoznačne usúdiť, že táto má tendenciu maloletú pred jej otcom neprimerane ochraňovať a zatajovať, pričom všetky jej vyjadrenia ohľadom styku otca s maloletou sú čisto teoretické, účelové a nezakladajúce sa na pravde. Uvedenému svedčí aj tá skutočnosť, že matka maloletej v súčasnosti vedie voči otcovi na súde spory - o zmenu priezviska maloletej a osvojenie zo strany jej partnera, s ktorým má ďalšie dieťa. V rámci konania pred súdom nepreukázala napr. lekárskymi správami, že by malo stretávanie otca s dcérou na túto akékoľvek negatívne dopady, keďže od poslednej úpravy mu styk s dcérou ani nebol umožnený. Z podania matky maloletej je evidentné, že na komunikácii s otcom maloletej U. nehodlá, ani len kvôli spoločnému dieťaťu, pracovať a jednostaj ho vykresľuje v negatívnom svetle. Prvostupňový súd taktiež nesprávne neprihliadol na súčasnú ťaživú finančnú situáciu otca, čo preukazuje aj skutočnosť, že mu v konaní ustanovil za zástupcu Centrum právnej pomoci. Otec maloletého dieťaťa je momentálne nezamestnaný, nemá žiaden príjem a s celou rodinou sa nachádzajú v stave materiálnej núdze. Jeho objektívna možnosť cestovať každý druhý týždeň 300 km za dcérou je preto značne limitová už len s prihliadnutím na výšku cestovného, ktorá sa pohybuje okolo 13 eur, t. j. celkové náklady na cestovné tam a späť vo výške 26 eur. Okrem toho otec maloletej nie je vlastníkom žiadneho osobného motorového vozidla, čiže spôsob jeho dopravy je obmedzený výlučne na prostriedky hromadnej dopravy. Ak by však úprava styku s maloletou zostala upravená pôvodným rozsudkom Okresného súdu Námestovo č. k. 8P/100/2007-91 zo dňa 10. 07. 2007, a to tak, že by mal otec možnosť stretávať sa maloletou len v čase od 14.00 hod do 17.00 hod, do Y. by sa v určenom čase nemohol dostať, čiže by musel cestovať už deň vopred, čím by sa mu výdavky nepomerne zvýšili o náklady na prenocovanie. Taktiež možnosť cestovať z B. do Y. je cez víkend obmedzená len na jeden spoj - s troma prestupmi a s dobou trvania cesty v rozsahu 10 hod 18 min. Argumentácia okresného súdu, podľa ktorej otec nepreukázal žiadny dôvod, pre ktorý nerealizuje svoje oprávnenie stretávať s maloletou neobstojí, nakoľko objektívna nemožnosť stretávania sa s maloletou, vyplývajúca z nedostatočného dopravného krytia na trase bydliska otca a matky je takýmto dôvodom, a to v skutku závažným a ľahko preukázateľným. Snaha otca o rozšírenie úpravy styku s maloletou je dôvodná už len z hľadiska toho, že vo vymedzenom čase sa nevie dostaviť do bydliska maloletej a práve preto by chcel mať možnosť rozšíriť tento styk tak, aby mu bolo umožnené vziať dcéru do miesta svojho bydliska na viac dní (počas letných prázdnin, prípadne aspoň na noc, aby si medzi sebou mohli vybudovať adekvátny citový vzťah a následne ho stretnutiami upevňovali). Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil preto, nakoľko sa nezaoberal ust. § 24 ods. 4 Zákona o rodine, podľa ktorého pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností musí rešpektovať práva maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom. Až od tejto podmienky sa odvíjajú ostatné kritériá pre posudzovanie najlepších záujmov maloletého dieťaťa s ohľadom najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a s ohľadom na schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd by mal dbať, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. Je nepochybné, že pre priaznivý psychický vývoj dieťaťa je vhodné, aby bolo v kontakte s oboma rodičmi, a to čo možno najrovnoprávnejšie čo do permanencie návštev, aj ich trvania. Úprava styku, tak ako o nej bolo naposledy rozhodnuté, v súčasnej dobe nie je postačujúca pre vytvorenie riadnej citovej väzby dieťaťa so svojim otcom, nakoľko toto sa nachádza vo veku silne adaptabilnom na nové prostredie, či ľudí a je preňho oveľa jednoduchšie v súčasnej dobe nadviazať s otcom bližší vzťah častejšími a dlhšími stretnutiami. Je nutné poukázať aj na fakt, že otec sa s maloletou stretávať chce, no nemá vytvorené podmienky pre efektívne a zmysluplné stretávanie sa s dcérou, nakoľko pôvodné trvanie stretnutia je v období dvoch týždňov obmedzené len na tri hodiny, pričom samotná cesta do miesta bydliska maloletej by mu trvala vyše 10 hodín prihliadnuc pritom aj na fakt, že otec nemá istotu či sa bude dieťa nachádzať skutočne v Y. alebo v G.. Prvostupňový súd mal posúdiť ako zmenu pomerov aj možnosť dopravy za dieťaťom a účelnosť tohto stretnutia vzhľadom na možnosť vytvorenia citovej väzby v tak krátkom vymedzenom čase. Nerozhodol preto vo veci správne, keď návrh otca na rozšírenie úpravy styku zamietol, pričom nemal na zreteli v prvom rade záujmy a práva maloletého dieťa garantované mu jednak Zákonom o rodine, ako aj Dohovorom o právach dieťaťa, a to právo maloletého dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov, ako aj právo maloletého dieťaťa na udržiavania pravidelného rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. V závere podaného odvolania otec dieťaťa ešte poukázal na stanovisko Ústavného súdu ČR vyslovené v rozhodnutí II.ÚS 363/03. Prvostupňový súd sa zámerne pridržiaval v prejednávanej veci zaužívaného spôsobu úpravy vzťahov medzi rodičmi prihliadajúc pritom len na vyjadrenia a záujmy matky, v dôsledku čoho následne otcovi návrh na rozšírenie úpravy styku s maloletou zamietol a ponechal v platnosti tradičný spôsob stretávania, čím výrazným spôsobom obmedzil možnosti otca na stretávanie sa s jeho dcérou. V dôsledku neprihliadania súdu na konkrétne okolnosti prípadu tento fakticky pripustil, aby si otec, vzhľadom na existujúcu objektívnu nemožnosť stretávania sa s dcérou v súdom určený čas, s ňou nikdy nevytvoril primeraný citový vzťah. Matka dieťaťa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila. Opatrovník dieťaťa vo svojom vyjadrení zo dňa 15. 02. 2012 odvolaciemu súdu odporučil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť. Uviedol pritom, že okresný súd vychádzal pri rozhodovaní z odporúčania Krajského súdu v Žiline a v súlade so záujmami maloletej U.. Otec sa opakovane nezúčastňoval pojednávaní a nestretol sa ani so zástupcom Centra právnej pomoci. Jeho návrh sa javí len ako účelové konanie. Maloletú za celé obdobie nenavštívil, nevyužil možnosť, ktorú mu dávalo rozhodnutie súdu o úprave styku. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie napadnuté odvolaním v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, a to z nasledovných dôvodov: Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že otec maloletej U. sa podaným návrhom domáha zmeny rozhodnutia, ktoré upravuje jeho styk s maloletou dcérou a ku ktorému naposledy došlo v konaní vedenom na Okresnom súde v Dolnom Kubíne pod sp. zn. 8P/100/2007, a to s odôvodnením, že matka dieťaťa mu styk s dcérou neumožňuje. Dcérku nevedie k tomu, že je jej otcom, účelovo robí všetko, aby sa s ňou nestretával, chce, aby dcéra naňho zabudla, ba dokonca si podala návrh na zmenu priezviska dieťaťa, s čím vôbec nemôže súhlasiť. Okrem toho otec dieťaťa má záujem udržiavať s maloletou styk, mieni sa podieľať na jej výchove, pretože má na to vytvorené potrebné podmienky. S poukazom na uvedené skutočnosti preto otec dieťaťa žiadal, oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu, o rozšírenie stretávania sa s dcérou, vrátane vymedzenia prázdninového obdobia. Matka maloletého dieťaťa s podaným návrhom nesúhlasila s odôvodnením, že otcom dieťaťa žiadaná úprava je v rozpore so záujmami maloletej dcéry. Otec sa totiž o dieťa žiadnym spôsobom okrem platenia výživného nezaujíma. Nevyužíva dokonca ani právo na styk, tak ako mu to bolo vymedzené okresným súdom pred troma rokmi. Toto právo využil len jediný krát. Vyjadrila presvedčenie, že celý návrh spísala matka otca dieťaťa, ktorý ho len podpísal. Nezáujem otca o svoju dcéru preukazovala aj uznesením Okresnej prokuratúry v Žiline, v zmysle ktorého bol otec trestne stíhaný za prečin zanedbania povinnej výživy. Matka dieťaťa súhlasila s tým, aby došlo k úprave styku tak, že otec by bol oprávnený stýkať sa s maloletou každý druhý týždeň cez víkend od 9.00 hod do 19.00 hod. Nesúhlasila však s tým, aby si otec dcéru bral do miesta svojho bydliska, a to s poukazom na vek dieťaťa a skutočnosť, že prostredie je pre dieťa cudzie. Podľa § 24 ods. 2,3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákona o rodine“), rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná. Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby a vývinové potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu sa uskutočňuje podľa stavu zisteného v čase rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Po tejto úprave však môžu nastať zmeny tak v pomeroch rodičov, ako aj v pomeroch maloletých detí, odôvodňujúce zmenu pôvodného rozhodnutia súdu (dohody rodičov) v úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Iba zmena závažnejšieho charakteru môže byť dôvodom na takú zmenu rozhodnutia. Zmena pomerov môže spočívať v rôznych okolnostiach. Pri úvahe o tom, či sa má zmeniť rozhodnutie alebo dohoda rodičov o výkone rodičovských práv a povinností, treba mať na zreteli záujem dieťaťa na jeho riadnej výchove, pri rešpektovaní zásady stálosti výchovného prostredia. Zmena doterajšieho výchovného prostredia je preto odôvodnená najmä vtedy, keď doterajšie výchovné opatrenia urobené súdom už nezabezpečujú priaznivé podmienky pre úspešný vývoj maloletého dieťaťa. Základným predpokladom pre zmenu pôvodného rozhodnutia súdu (dohody rodičov) o rodičovských právach a povinnostiach je, že od pôvodnej úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu došlo k takej zmene pomerov, ktorá zohľadňujúc záujem maloletého dieťaťa vyžaduje zmenu pôvodnej úpravy. Uznesením č. k. 8CoP 97/2010-108 zo dňa 14. 12. 2010 Krajský súd v Žiline zrušil v poradí prvý rozsudok okresného súdu č. k. 7P/105/2009-88 zo dňa 21. 06. 2010, ktorým určil, že otec maloletej U. Z., nar. XX. XX. XXXX, G. Z., je oprávnený stýkať sa s maloletou každý párny týždeň v roku vždy v nedeľu v čase od 09.00 hod do 19.00 hod a posledné dva týždne v mesiaci august od pondelka 09.00 hod do nedele nasledujúceho týždňa do 19.00 hod s tým, že si maloletú v určenom čase prevezme v bydlisku matky a v určenom čase ju v mieste bydliska matky odovzdá, matku maloletej zaviazal k povinnosti ju v určenom čase na stretnutie s otcom pripraviť a v určenom čase maloletú otcovi odovzdať a vec mu vrátil na ďalšie konanie, majúc za to, že prvostupňový súd rozhodol vo veci predčasne bez toho, aby náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, tiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnil niektoré dôležité skutočnosti. Z vykonaného dokazovania celkom jednoznačne vyplynulo, že otec dieťa sa s maloletou U. nestretáva už po dlhšiu dobu. Nedošlo teda k realizácii úpravy styku v zmysle posledného rozhodnutia zo dňa 10. 07. 2007, čo je veľmi závažný fakt, z ktorého možno vyvodiť záver o neexistencii citovej väzby dieťaťa so svojím otcom. Tiež nebol náležite zohľadnený vek maloletého dieťaťa (5 rokov) vo vzťahu k žiadanej úprave styku, to že rodičia nebývajú v tom istom bydlisku a neudržujú žiadny kontakt. Odvolací súd dospel k záveru, že úprava styku, tak ako ju určil prvostupňový súd, nie je v záujme maloletého dieťaťa. Nezohľadňovala totiž všetky rozhodné skutočnosti, ktoré v prejednávanej existovali už v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku. V prípade maloletého dieťaťa vo veku 5 rokov, ktoré sa so svojím otcom nestýka už niekoľko rokov, nebolo možné úpravu styku vykonať v takom rozsahu, ako to určil prvostupňový súd. Odvolací súd mal za to, že je potrebné, aby samotné dieťa najskôr nadviazalo vzťah s otcom v kratších intervaloch, a to v prítomnosti matky po dobu niekoľkých stretnutí, až následne je možné pristúpiť k úprave styku v širšom rozsahu. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu súhlasí s vyjadrením kolízneho opatrovníka tak, ako bolo prezentované v prvostupňovom konaní. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie otca dieťaťa nie je dôvodné. Prvostupňový súd, porovnávajúc okolnosti, ktoré tu boli v čase posledného rozhodnutia o úprave styku s okolnosťami v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia, dospel k správnemu záveru, že nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala inú úpravu styku, než naposledy určenú. Krajský súd sa v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pretože okresný súd vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil úplne a správne a z toho vyvodil aj správny právny záver. Vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Napadnutý rozsudok okresného súdu teda zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na zákonné rozhodnutie podľa citovaného zákonného ustanovenia. Samotný odvolateľ neuviedol žiadne také okolnosti, na základe ktorých by odvolací súd videl dôvody pre zmenu napadnutého rozhodnutia. Všetky ním produkované tvrdenia boli známe už v prvostupňovom konaní, pričom v dostatočnej miere, zrozumiteľne a presvedčivo sa s nimi vysporiadal už okresný súd, ktorého závery si odvolací súd osvojil. Inak povedané prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli rozhodujúce v prejednávanej veci vrátane tých, na ktoré poukázal otec dieťaťa, pričom svoje závery riadnym spôsobom odôvodnil. S poukazom na uvedené konštatovanie odvolací súd v ďalších podrobnostiach, vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého rozsudku poukazuje na jeho podrobné odôvodnenie (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Na doplnenie odvolací súd uvádza, že otcom dieťaťa prezentovanú súčasnú nepriaznivú finančnú situáciu, vrátane nemožnosti dochádzania za dieťaťom, nepovažoval za taký dôvod, ktoré by mali viesť k zmene predchádzajúceho rozhodnutia o úprave styku, s ktorou v konečnom dôsledku samotný odvolateľ v roku 2007 súhlasil. Pokiaľ bola v uvedenom čase súdom schválená úprava styku na základe dohody rodičov vyhovujúca a otec dieťaťa ju nevyužíval, odvolací súd nevidel žiaden rozumný dôvod preto, aby rozhodnutie zo dňa 10. 07. 2007 zmenil. O to viac, keď stále pretrváva stav, ktorý existoval v čase predchádzajúceho rozhodnutia okresného súdu zo dňa 21. 06. 2010 , keď otec dieťaťa sa s maloletou dcérou nestretáva a nevytvoril sa preto potrebný citový vzťah, aký by mal otec s dcérou mať. Dieťa je tiež stále v útlom veku (vo veku 6 rokov), kedy sa bezpochyby ešte vyžaduje osobná starostlivosť o dieťa na vysokej úrovni, ktorú mu matka dokáže plnohodnotne zabezpečiť. Na strane otca dieťaťa má odvolací súd o tejto schopnosti vážne pochybnosti. Nemôže preto žiadať, aby u neho dieťa zostávalo v dlhších časových úsekoch bez prítomnosti matky. Odvolací súd preto musí len znova zopakovať to čo už raz uviedol vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí a síce, že je potrebné, aby samotné dieťa najskôr nadviazalo vzťah v kratších intervaloch, a to v prítomnosti matky po dobu niekoľkých stretnutí, až následne je možné pristúpiť k úprave styku v širšom rozsahu. Napokon odvolací súd dodáva, že aj protirečivo a nelogicky vyznieva snaha otca dieťaťa mať dcéru u seba dlhšie, aj počas prázdnin, pričom súčasne argumentuje pri snahe o zmenu rozhodnutia finančnou tiesňou a nevedno na základe čoho chce potom zabezpečiť odôvodené potreby dieťaťa počas dlhšieho časového obdobia, keď sám v podstate tvrdí, že má problémy už so zaplatením cestovného. Podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 O. s. p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie sa mohlo začať i bez návrhu. Konanie vo veciach starostlivosti o maloleté deti je konaním, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu (§ 81 ods. 1 O. s. p.). Preto odvolací súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .