Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/124/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710203748 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:8710203748.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobcu: D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., Ul. Q. č. XXX/XX, zast. JUDr. Lucián Očovský, advokát, C., T.. G.. J. XX, proti žalovaného: AGAMON s.r.o., Liesek, Ul. Bernolákova č. 727, IČO : 36 418 528, zast. JUDr. Lena Kozáková, advokátka, T., I. XXX, v konaní o náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 6C/49/2010-91 zo dňa 31. októbra 2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti p o t v r d z u j e . V odvolaním nenapadnutej časti zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý. O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Námestovo rozsudkom č.k. 6C/49/2010-91 zo dňa 31. októbra 2011 spolu s opravným uznesením č.k. 6C/49/2010-110 zo dňa 13. februára 2012 zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 725,14 € spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.12.2009 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietol. O trovách konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 2.822,74 € s úrokom z omeškania, keď žalobu odôvodnil tým, že mal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu zo dňa 2.9.2008 na dobu určitú do 2.3.2009, podľa ktorej vykonával prácu vodiča nákladného cestného vozidla pre medzinárodnú nákladnú cestnú dopravu s dohodnutými mzdovými podmienkami 14.000,-Sk mesačne. V rámci pracovnej zmluvy vykonal zahraničné pracovné cesty od 2.9.2008 do 6.9.2008 Rumunsko, od 7.9.2008 do 9.9.2008 Česko, od 9.9.2008 do 10.9.2008 Rakúsko, od 12.9.2008 do 21.9.2008 Poľsko, Bielorusko, Rusko, od 23.9.2008 do 8.10.2008 Česko, Poľsko, Bielorusko, Rusko, Litva a Poľsko. Žalovaná suma vo výške 2.922,74 € pozostávala z týcho pracovnoprávnych nárokov žalobcu: 1/ z nevyplatenej mzdy vo výške 763,46 € ( 9/08, 10/08) a náhrady mzdy vo výške 924,43 € (mzda za 2 mesačnú výpovednú dobu podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce), 2/ z nevyplatených cestovných náhrad v celkovej výške 1.158,60 €, 3/ z nevyplatených nemocenských dávok vo výške 71,25 €. Svoje pracovnoprávne nároky odôvodnil tým, že žalovaný mu vyplatil časť dohodnutej mzdy za mesiac september 2009 vo výške 5.000,- Sk, nevyplatil mu tak zvyšnú sumu 9.000,- Sk a mzdu za mesiac október 2009 vo výške 14.000,- Sk. Spolu mu nevyplatil mzdu vo výške 763,46 € (23.000,-Sk). Žalovaný mu ďalej nevyplatil cestné náhrady za zahraničné pracovné cesty podľa vyhl. č. 625/2007 Z.z. pri zahraničných cestách od 2.9.2008 do 6.9.2008 Rumunsko vo výške 139,95 €, od 7.9.2008 do 9.9.2008 Česko 49,- €, od 9.9.2008 do 10.9.2008 Rakúsko vo výške 90,- €, od 12.9.2008 do 21.9.2008 Poľsko, Bielorusko, Rusko vo výške 375,- € a od 23.9.2008 do 8.10.2008 Česko, Poľsko, Bielorusko, Rusko, Litva a Poľsko vo výške 504,65 €. Dňa od 27.10.2008 do 8.7.2009 sa žalobca stal práceneschopný a žalovaný mu nevyplatil nemocenské dávky za prvých desať dní vo výške 71,25 €. Nakoľko mu žalovaný nevyplatil mzdu a cestovné náhrady, skončil pracovný pomer odstúpením podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z 9.1.2009, odstúpenie bolo žalovanému doručené dňa 12.1.2009. Žalobca sa preto tiež domáha náhrady mzdy za dva mesiace podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce, ktorú mu žalovaný nevyplatil vo výške 924,43 €. V žalobe ďalej uviedol, že v prípade, ak si žalovaný uplatní započítanie pohľadávok voči nemu, nároky žalovaného uznáva do výšky 100,- € a v tejto výške znižuje ním uplatnené nároky. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žaloba žalobcu je dôvodná čiastočne. Medzi žalobcom a žalovaným bol uzatvorený pracovný pomer, na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 2.9.2008 na dobu určitú v trvaní 6 mesiacov, so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiacov, na základe ktorej bol žalobca prijatý do pracovného pomeru, keď deň nástupu práce bol dohodnutý na deň 2.9.2008 a ako druh práce bola dohodnutá pozícia vodiča nákladného cestného motorového vozidla pre medzinárodnú nákladnú cestnú dopravu. Dohodnutá mzda podľa čl. III pracovnej zmluvy bola vo výške 14.000,-Sk brutto a splatnosť mzdy bola dohodnutá pozadu vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa mzda vypláca. V čl. IV bolo dohodnuté vyplácanie náhrad výdavkov za cestovné, stravné a vreckové pri zahraničných pracovných cestách a to na 45,- € za deň mimo územia SR. Žalobca ako zamestnanec žalovaného uvedený druh práce podľa pracovnej zmluvy aj vykonával. Dňa 19.11.2008 bola na účet žalobcu pripísaná suma 5.000,- Sk. Podľa mzdového listu za 20 odpracovaných dní za mesiac september 2008 žalobcovi prináležala čistá mzda vo výške 6.695,- Sk. Zo zhodných tvrdení účastníkov konania a výpisu z knihy jázd žalobca od 2.9.2008 do 8.10.2008 vykonal zahraničné pracovné cesty: od 2.9.2008 do 6.9.2008 Rumunsko, od 7.9.2008 do 9.9.2008 Česko, od 9.9.2008 do 10.9.2008 Rakúsko, 12.9.2008 do 21.9.2008 Poľsko, Bielorusko, Rusko, od 23.9.2008 do 8.10.2008 Česko, Poľsko, Bielorusko, Rusko, Litva a Poľsko. Žalobcovi boli žalovaným vyplatené zálohy pred vykonaním pracovných ciest dňa 11.9.2008 vo výške 150,- €, 23.9.2008 vo výške 200,- € a 1.000,- Sk. Uvedené tvrdené skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné. Rovnako nebolo sporné, že dňa 23.9.2008 žalobca podpísal dohodu o vykonaní práce z 23.9.2010, ktorou sa zaviazal na základe dohody vykonať pomocné práce ako vodič MKD podľa pokynov zamestnávateľa (žalovaného) od 23.9.2008 do 15.10.2008. Žalobca ďalej preukázal, že dňa 12.1.2009 prevzal žalovaný list, ktorého obsahom bolo oznámenie žalobcu z 9.1.2009 o okamžitom ukončení pracovnej zmluvy podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Z fotokópie potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplynulo, že žalobca bol neschopný práce od 27.10.2008 do 8.7.2009. Tieto skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné, a preto si súd osvojil vyššie uvedený zistený skutkový stav a mal ho takto zhodnými vyjadreniami a listinnými dôkazmi za preukázaný a následne z takto zisteného skutkového stavu odvodzoval svoje právne závery a to s prihliadnutím na ostatné vykonané a oboznámené dôkazy. Sporným medzi účastníkmi konania ostalo predovšetkým zistiť, ktorým dňom došlo ku skončeniu pracovného pomeru, nakoľko žalobca tvrdil, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalobcu dňom 12.1.2009, t.j. dňom doručenia zrušovacieho prejavu, o čom predložil listinné podklady. Žalovaný tvrdenie žalobcu rozporoval, tvrdil, že k skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi konania došlo po vzájomnej dohode 22.9.2008 a v nadväznosti na to dňa 23.9.2008 medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu dohody o vykonaní práce z 23.9.2008, na dobu od 23.9.2008 do 15.10.2008 a na základe takto uzavretej dohody o vykonaní práce, ktorá bola podpísaná žalobcom dňa 23.9.2008, vykonal žalobca zahraničné pracovné cesty v dňoch 23.9.2008 do 8.10.2008. Uvedené zistenie je rozhodujúcim aj z tohto dôvodu, že má zásadný význam pre posúdenie dôvodnosti žalobou uplatňovaných nárokov žalobcu na doplatenie mzdy, náhrady mzdy, nemocenských dávok a aj výšku cestovných náhrad za zahraničné pracovné cesty, ktoré boli žalobcom nesporne vykonané v ním uplatňovanom rozsahu. Zároveň sa súd musel vysporiadať s procesnou obranou žalovaného, a to uplatnenou kompenzačnou námietkou, žiadosťou o započítanie vzájomných pohľadávok, t.j. pohľadávky žalovaného vo výške 1.170,36 € na pohľadávku žalobcu. Medzi účastníkmi konania Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 2.9.2008 uzavreli písomnú pracovnú zmluvu na dobu určitú so skúšobnou dobou a na základe takto uzavretej pracovnej zmluvy medzi nimi vznikol pracovnoprávny vzťah. Sporným a rozhodujúcim v tomto prípade, vzhľadom na rozporné vyjadrenia účastníkov konania bolo vyriešiť otázku, k akému dátumu došlo k skončeniu pracovného pomeru. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania skončil dohodou dňa 22.9.2008 počas skúšobnej doby. Na skončenie pracovného pomeru dohodou potom logicky časovo nadväzuje uzavretie dohody o vykonaní práce zo dňa 23.9.2008. Súd neuveril tvrdeniu žalobcu, že predmetná dohoda o vykonaní práce mu bola podstrčená na podpis zo strany žalovaného, a to z viacerých do seba zapadajúcich skutočností. Predovšetkým po právnej stránke prvostupňový súd uviedol, že ak by sa žalovaný rozhodol skončiť platne uzavretý pracovný pomer so žalobcom, mohol tak urobiť v zmysle pracovnej zmluvy jednostranným úkonom, výpoveďou počas skúšobnej doby, a to bez uvedenia dôvodu. K obrane žalobcu v tom smere, že dohodu o skončení pracovného pomeru nepodpísal, je na mieste uviesť, že Zákonník práce v ust. § 60 ods. 2 síce vyžaduje písomnú formu pre uzavretie dohody, jej nedodržanie v nadväznosti na ust. § 17 ZP však nespája s právnym následkom neplatnosti právneho úkonu. Ďalším dôvodom, pre ktorý súd dospel k záveru, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania skončil ku dňu 22.9.2008 a následne bola medzi účastníkmi konania uzavretá Dohoda o vykonaní práce z 23.9.2008 bolo, že žalobca pred súdom tvrdil, že skončenie pracovného pomeru dohodou z 22.9.2008 mu nebolo žalovaným doručené a na druhej strane fotokópiu tohto zrušujúceho prejavu zo strany zamestnávateľa predložil ako prílohu k žalobnému návrhu dňa 8.4.2010, pričom toho istého dňa splnomocnil na zastupovanie svojho právneho zástupcu. Prvostupňovému súdu sa preto javilo nepresvedčivé vyjadrenie žalobcu, že predloženú dohodu prevzal žalobca so svojim právnym zástupcom na rokovaniach v mesiaci apríl 2010 ešte pred podaním návrhu, čo aj protistrana odmietla. Zároveň sa prvostupňovému súdu javila logická argumentácia žalovaného, že bez toho, aby skončil pracovný pomer so žalobcom, nemal dôvod uzavrieť dohodu o vykonaní práce, pretože žalobca nevynikal nad jeho ostanými zamestnancami, aby ho oproti svojim zamestnancom zvýhodňoval tak, že by uzavrel so žalobcom popri platne uzavretej pracovnej zmluve aj dohodu o vykonaní práce. Práve naopak, obaja konatelia sa vyjadrili, že žalobca sa vyslovil, že mu nevyhovujú pracovné cesty do Ruska. Zároveň žalovaný prijateľne zdôvodnil, čo ho viedlo k tomu, že so žalobcom uzavrel po skončení pracovného pomeru dohodu o vykonaní práce. Uviedol, že tovar určený na prepravu už bol naložený a jednalo sa v podstate o poslednú cestu žalobcu do Ruska. Takýmito úvahami súd dospel k záveru, že k skončeniu pracovného pomeru uzavretého na základe pracovnej zmluvy z 2.9.2008 medzi účastníkmi konania došlo dohodou ku dňu 22.9.2008, na čo potom logicky nadväzuje uzavretie dohody o vykonaní práce z 23.9.2008 (na určitú dobu do 15.10.2008), ako aj následné správanie sa žalobcu, ktorý po poslednej jazde vykonanej dňa 8.10.2008 sa osobne ani telefonicky nezaujímal u zamestnávateľa o ďalšiu prácu, ak mala byť jeho zdrojom príjmov. Súd takto na základe uvedeného považoval nárok žalobcu v časti, v ktorej sa domáhal doplatenia mzdy za mesiac september 2008 (za obdobie od 2.9.2008 do 22.9.2008, t.j. 20 pracovných dní) a zaplatenia cestovných náhrad za zahraničné pracovné cesty, ktoré preukázateľne vykonal v rozsahu uvedenom v žalobe za dôvodný a v tejto časti žalobe žalobcu vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ sa jedná o doplatenie mzdy za mesiac september 2008, žalobcovi vznikol za uvedený mesiac nárok na mzdu len za 20 dní vo výške 6.695,- Sk, (obdobie od 2.9.2008 do 22.9.2008), pričom súd pri určení výšky mzdy vychádzal z mzdového listu. Žalobcovi tak vznikol nárok na mzdu podľa počtu odpracovaných dní vo výške 6.695,- Sk (po prepočte 222,23 €), pričom nepopierateľne bola na účet žalobcu dňa 19.11.2008 pripísaná mzda za mesiac september vo výške 5.000,- Sk (po prepočte 165,97 €). Súd tak vyhovel žalobe žalobcu o doplatenie mzdy vo výške 56,26 Eur. Súd v celom rozsahu priznal žalobcovi ním vyčíslený nárok ako cestovné náhrady a zahraničné pracovné cesty vo výške 1.158,60 €. V rámci dokazovania nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobca v žalobe vymedzené zahraničné cesty skutočne vykonal a za tieto zahraničné pracovné cesty má nárok na cestovné náhrady (zák. č.283/2002 Z.z., vyhláška č. 625/2007 Z.z.). Žalobca žiadal priznať za pracovné cesty vykonané v období od 2.9.2008 do 23.9.2008 cestovné náhrady v celkovej výške 1.158,60 €. Tento nárok žalobcu nebol medzi účastníkmi konania sporný. Z vyjadrení žalovaného vyplynulo, že od začiatku sporu si je vedomý oprávnenosti nároku žalobcu na cestovné náhrady za pracovné cesty do zahraničia, dokonca žalobca vyčíslil cestovné náhrady za zahraničné pracovné cesty na sumu 1.158,60 €, ktoré žiadal v tomto rozsahu priznať a žalovaný sa vyjadril, že nárok žalobcu za cesty vykonané v rovnakom rozsahu predstavuje sumu 1.463,88 €. Keďže žalobca si žalobou uplatnil za zahraničné pracovné cesty sumu vo výške 1.158,60 €, pričom žalovaný takto uplatňovaný nárok vo výške 1.158,60 € nespochybňoval, súd viazaný žalobným návrhom žalobcu vyhovel jeho návrhu uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu celú žalobcom uplatnenú sumu vo výške 1.158,60 €. Žalovaný si uplatnil kompenzačnú námietku, a preto súd skúmal, či v danom prípade sú splnené podmienky započítania podľa hmotného práva. Žalovaný žiadal, aby súd jeho pohľadávku voči žalobcovi vo výške 1.170,36 € započítal na pohľadávku žalobcu uplatnenú touto žalobou. Súd z pohľadávky žalovaného na pohľadávku žalobcu započítal sumu vo výške 489,72 €. Podľa názoru súdu spôsobilou na započítanie bola suma 370,22 € (suma zodpovedajúca nevyúčtovaným zálohám, ktoré prevzal žalobca dňa 11.9.2008 vo výške 150,- € a dňa 23.9.2008 vo výške 233,19 €). Žalobca prevzatie uvedených finančných súm nespochybňoval, uviedol len, že suma vo výške 350,- €, ktorú prevzal od žalovaných, mala slúžiť ako úplaty pre colníkov a policajtov na zahraničných cestách, a preto nemohol po vykonaní cesty vyúčtovať výdavky. Súd tvrdeniu žalobcu v tejto časti neuveril, pretože v takom prípade súd nevidel dôvod, prečo by žalobca žalovanému vyúčtoval z prevzatých záloh sumu 7,- € a 180,- Sk, ak by to nebolo jeho povinnosťou. A nakoniec spôsobilou na započítanie podľa názoru súdu bola aj pohľadávka žalovaného vo výške 119,50 €, zaplatené ročné ruské a bieloruské ročné víza vo výške 3.600,- Sk (119,50 €) vyúčtované faktúrou č. 208370747 v zmysle čl. VII. bod 6 pracovnej zmluvy. Súd neakceptoval kompenzačnú námietku v časti o započítanie pohľadávky žalovaného na pohľadávku žalobcu vo výške 680,64 €, pretože mal pochybnosti, že dňa 18.9.2008 boli z účtu N. I. prevedené na účet zamestnanca žalovaného Z. C. finančné prostriedky v sume 20.000,- Sk. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že uvedená sumy bola v konečnom dôsledku vyplatená z finančných prostriedkov žalovaného. Žalobcovi tak súd priznal nárok na zaplatenie sumy v celkovej výške 725,14 € a vo zvyšku návrh zamietol. Zároveň mu priznal aj úrok z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o týchto bude rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd žalobu žalobcu zamietol, podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní uviedol, že s rozsudkom v tejto časti nesúhlasí a zdôraznil, že žalovaný nepreukázal, že žalobca prevzal dňa 23.9.2008 list o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, nepreukázal žiadne kvalifikované doručenie tohto listu o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, nepredložil doručenku ani doklad o prevzatí, resp. odmietnutí prevzatia. Uvedený list bol predložený žalobcovi na jednaní v apríli 2010 v sídle žalovaného, čo žalobca tvrdil na pojednávaní, avšak súd toto tvrdenie vyhodnotil ako nepreukázateľné. Odvolateľ sa nestotožňuje ani so záverom súdu, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 2.9.2008 skončil ústnou dohodou zmluvných strán 23.9.2008. O takomto skončení nie je písomný doklad a navyše žalovaný sa bránil iným tvrdením a to, že pracovný pomer skončil v skúšobnej dobe, avšak súd napriek chýbajúcim dokladom a odlišnom tvrdení účastníkov sporu konštatoval, že došiel k záveru, že došlo k dohode o skončení pracovného pomeru ústnou dohodou. Toto netvrdili účastníci sporu ani nie sú o tom žiadne dôkazy. Nie je logická argumentácia žalovaného ani záveru súdu, ktorý sa opieral o tvrdenie žalovaného, že poslednú jazdu do Ruska mal žalobca vykonať podľa dohody o vykonaní práce a nie podľa pracovnej zmluvy. Žiadny právny ani vecný ekonomický dôvod nebránil tomu, aby poslednú jazdu do Ruska mohol žalobca vykonať aj podľa pracovnej zmluvy a nie podľa dohody o vykonaní práce. Postup žalovaného v skutočnosti sledoval cieľ, aby žalobcovi nemusel za poslednú cestu do Ruska vyplatiť podľa pracovnej zmluvy dohodnutú mzdu 14.000,- Sk mesačne a cestovné náhrady 45,- € za deň, ale len odmenu 50,- € podľa dohody o vykonaní práce, ktoré zahrňujú aj cestovné náklady. Takýmto konaním žalovaný hrubým spôsobom obchádza zákonník práce v časti o povinnosti vyplácať samostatne mzdu a samostatne cestovné náklady v zahraničí. Ukrátil žalobcu o tieto nároky. Týmto nezákonným postupom žalovaného vznikli žalovanému podľa dohody o vykonaní práce nižšie mzdové náklady na zamestnanca ako náklady podľa pracovnej zmluvy. Nestotožňuje sa ani s tvrdením súdu, že sa žalobca nezaujímal o prácu. Podľa Zákonníka práce a pracovnej zmluvy povinnosť prideľovať prácu má zamestnávateľ, teda žalovaný a nie žalobca v postavení zamestnanca. Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd vyhovel žalobe aj v časti náhrady mzdy a cestovných náhrad za obdobie trvania pracovného pomeru tak, ako boli vyčíslené v žalobe. Taktiež neuznáva kompenzačnú námietku žalovaného v rozsahu o náhrade nákladov za víza, ako si ju osvojil súd v tomto: pohľadávku žalovaného podľa čl. VII. bod 6 pracovnej zmluvy z 2.9.2008 podľa znenia uvedeného v článku pracovnej zmluvy, mal tieto náklady pracovník vrátiť v prípade, ak pracovný pomer skončil do jedného roku od uzatvorenia pracovného pomeru, avšak pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, mal skončiť do 2.3.2009 a uvedené náklady sa mali vrátiť v prípade skončenia pracovného pomeru do roka, teda do 2.9.2009. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade sa mali náklady vrátiť vždy bez ohľadu na spôsob skončenia pracovného pomeru a vzhľadom na skončenie pracovného pomeru dňom dohodnutým ako deň skončenia na dobu určitú, teda vždy. Navyše žalovaný tieto nároky nevyúčtoval žalobcovi žiadnou faktúrou ani ich nepožadoval od žalobcu, tieto si uplatnil len v súdnom konaní formou kompenzačnej námietky. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný. V písomnom vyjadrení uviedol, že žalobca je toho názoru, že žalovaný v prvostupňovom konaní nepreukázal, že žalobcovi doručil listinu o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 22.9.2008. Z uvedeným názorom sa žalovaný nestotožňuje, pretože z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca a konateľ žalovaného Milan Volf sa dňa 22.9.2008 osobne stretli v Ružomberku, kedy podľa vyjadrení konateľa žalovaného Milana Volfa tento osobne odovzdal žalobcovi listinu o ukončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňom 22.9.2008 ako aj dohodu o vykonaní práce na obdobie od 23.9.2008 do 15.10.2008. K uvedenému došlo po predchádzajúcej telefonickej dohode medzi žalobcom a žalovaným, pretože žalobca oznámil žalovanému, že nemá ďalej záujem o prácu vodiča v medzinárodnej nákladnej cestnej doprave a chce ukončiť pracovný pomer. Žalobca psychicky a fyzicky nezvládal najmä pracovné cesty do Ruska a pracovnú cestu do Ruska v dňoch od 23.9.2008 do 8.10.2008 vykonal len za výhodnejších podmienok dohodnutých v dohode o vykonaní práce zo dňa 23.9.2011, t.j. za odmenu 50,- € za deň pracovnej cesty v zahraničí a 1.000,- Sk za deň pracovnej cesty na území SR. Žalovaný nemal dôvod a ani by si ho ako zamestnávateľ nemohol dovoliť vzhľadom na ostatných zamestnancov - vodičov medzinárodnej nákladnej cestnej dopravy finančne zvýhodniť žalobcu tak, že tento by bol vyplatený podľa pracovnej zmluvy a zároveň by mu bola vyplatená aj odmena podľa dohody o vykonaní práce. Žalovaný síce nedisponuje dokladom o prevzatí týchto listín žalobcom dňa 22.9.2008, avšak žalobca obe tieto listiny, t.j. skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe ako aj dohodu o vykonaní práce predložil súdu ako dôkaz spolu so žalobným návrhom dňa 8.4.2010. Uvedená skutočnosť je dôkazom, že žalovaný žalobcovi doručil listinu o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe a to dňom 22.9.2008. Žalobca súdu nepreukázal, že uvedenú listinu o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe získal dodatočne iným spôsobom. Ďalším podporným dôkazom toho, že žalobca prevzal listinu o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe od konateľa žalovaného Milana Volfa v Ružomberku dňa 22.9.2008, na základe čoho mal vedomosť o tom, že sa jeho pracovný pomer skončil dňom 22.9.2008 je skutočnosť, že po vykonaní poslednej pracovnej cesty do Ruska na základe dohody o vykonaní práce a po odovzdaní nákladného cestného motorového vozidla v Poprade dňa 8.10.2008 konateľom žalovaného Volfovi a Ing. Y. sa žalobca do zamestnania v dňoch od 9.10.2008 do 26.10.2008 nedostavoval (od 27.10.2008 do 8.7.2009 žalobca bol práceneschopný ako vyplýva zo žaloby), pričom nečerpal dovolenku ani nebol práceneschopný. AK by pracovný pomer žalobcu naďalej trval, žalovaný by žalobcu po jedno až dvojdňovej prestávke vyslal na ďalšiu pracovnú cestu, nemohol by si totiž dovoliť, aby ním platený zamestnanec nemal pridelenú prácu a zostal doma takmer tri týždne. Žalovaný však nemal dôvod prideľovať žalobcovi prácu, keď jeho pracovný pomer skončil v skúšobnej dobe dňom 22.9.2008. Žalovaný sa stotožňuje s postupom a rozhodnutím prvostupňového súdu, že pracovný pomer bol ukončený v skúšobnej dobe dňom 22.9.2008. Žalovaný so žalobcom uzatvorili pracovnú zmluvu zo dňa 2.9.2008, kde sa v čl. VII. bod 6 písomne dohodli, že v prípade skončenia pracovného pomeru skôr ako jeden rok odo dňa, ktorý bol dojednaný ako deň nástupu do práce, je zamestnávateľ oprávnený požadovať od zamestnanca náklady, ktoré zamestnávateľ vynaložil na zamestnanca počas trvania pracovného pomeru na vzdelávanie, za vydanie tranzitných a iných víz a na vydanie karty vodiča. Zamestnanec súhlasil s tým, aby mu zamestnávateľ tieto náklady zrazil z jeho mzdy, prípadne iných nárokov, ktoré vzniknú zamestnancovi voči zamestnávateľovi. S uvedenou dohodou žalobca ako zamestnanec vyjadril súhlas, ktorý potvrdil svojim podpisom na pracovnej zmluve. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníčkou konania v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenom v § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p. vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci odvolacieho konania, konštatuje, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, keď vykonal dokazovanie v súlade s ust. § 132 O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Preto s poukazom na citované zákonné ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, obmedzuje sa len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nepatrí postupom podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešný bol žalovaný, ktorému v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli, preto bolo rozhodnuté, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.