Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/6/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411202425 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5411202425.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobkyne: Ing. Q. R. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXXX/XX, XXX XX N. L. - G. R., adresa na doručovanie: G. XX, XXX XX R., proti žalovanému: MB Investments, s.r.o., so sídlom v Dolnom Kubíne, Zochova 1141/25, IČO: 44 916 957, v konaní o žalobnom návrhu na zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 8Cb/35/2011-212 zo dňa 09. októbra 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 8Cb/35/2011-212 zo dňa 09. októbra 2012 p o t v r d z u j e . Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil účasť žalobkyne Ing. Q. R. v spoločnosti MB Investments, s.r.o., Dolný Kubín, IČO: 44 916 957, zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Žilina vo vložke č. 51691/L. Náhradu trov konania žalobkyni nepriznal. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 148 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 113 ods. 5, 6 OBZ okresný súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že Spoločenskou zmluvou o založení spoločnosti s ručením obmedzeným uzavretou medzi spoločníkmi Ing. Q. R. a Ing. Bohumilom Kaňovským v Žiline dňa 17.07.2009, bola založená žalovaná spoločnosť, ktorá bola zapísaná do obchodného registra dňa 13.08.2009. Spoločenská zmluva o založení uvedenej spoločnosti (ďalej len „zmluva"), medzi iným, upravovala v čl. 6 práva a povinnosti spoločníkov, v rámci nich aj právo podieľať sa spôsobmi stanovenými zákonom a touto zmluvou, na riadení a kontrole činností spoločnosti, najmä osobne sa presviedčať o vedení vecí spoločnosti, nahliadať do obchodných kníh a spisov, oboznamovať sa s výsledkami hospodárenia spoločnosti a predkladať návrhy orgánom spoločnosti a požadovať od nich potrebné vysvetlenia. V čl. 2 v bod 5. zmluvy je upravené, že prevod alebo založenie obchodného podielu alebo jeho časti, vyžaduje na svoju účinnosť schválenie valným zhromaždením. Spoločnosť v čase jej založenia, aj v súčasnosti „má“ dvoch spoločníkov, ktorí sa nemenili, teda spoločníkmi sú žalobkyňa a Ing. Bohumil Kaňovský, pričom výška ich vkladov je rovnaká, t.j. 3.319,38 Eur u každého. V čl. 9 bod 3. zmluvy je upravená uznášaniaschopnosť valného zhromaždenia, pričom sa vyžaduje prítomnosť účastníkov, ktorí majú aspoň dvojtretinovú väčšinu všetkých hlasov spoločníkov, teda vyžaduje sa prítomnosť oboch spoločníkov. Je upravené, že valné zhromaždenie zvoláva konateľ najmenej dvakrát ročne a nad rámec tejto úpravy aj vtedy, ak o to požiadajú spoločníci. Medzi oprávnenia valného zhromaždenia patrí aj právo schvaľovania ročnej účtovnej závierky, rozhodovanie o zmene spoločenskej zmluvy, o zvýšení alebo znížení základného imania, tiež o zrušení spoločnosti. V čase vzniku spoločnosti boli jej štatutárnym orgánom dvaja konatelia, a to spoločník Ing. Bohumil Kaňovský a Michael John Bacon, pričom každý konateľ bol oprávnený konať v mene spoločnosti samostatne. Predmet podnikania spoločnosti je široký, predovšetkým zahŕňa veľkoobchod, maloobchod, sprostredkovateľskú činnosť v oblasti obchodu, služieb a výroby. Z podaných daňových priznaní za spoločnosť, ako aj z výpovedí žalobkyne, svedka Michaela Johna Bacona, ale aj z výpovede konateľa Ing. Bohumila Kaňovského vyplývalo, že po vzniku spoločnosti boli uskutočnené len aktivity za účelom získania kontraktov, avšak spoločnosť nezačala vôbec podnikať vo svojom predmete, s tým, že došlo k prerušeniu kontaktov medzi konateľmi spoločnosti, a to už krátko po vzniku spoločnosti. Dôvodom tohto prerušenia bola skutočnosť, že konateľ Ing. Bohumil Kaňovský sa nachádzal od 09.03.2010 vo vyšetrovacej väzbe a následne od júna 2012 vo výkone trestu odňatia slobody, „ktorý pokračuje“. Podľa jeho výpovede bol odsúdený na výkon trestu odňatia slobody nepodmienečne do 09.03.2017. Táto skutočnosť nebola žalobkyni ako druhej spoločníčke známa, čo potvrdila aj výpoveď Ing. Bohumila Kaňovského, ktorý uviedol, že zmenu kontaktných údajov žalobkyni, resp. druhému konateľovi, neoznamoval. Ako vyplývalo z § 134 OBZ, pre rozhodovanie o podstatných veciach spoločnosti, o jej obchodnom vedení, je potrebný súhlas väčšiny konateľov, v tomto prípade teda súhlas oboch konateľov spoločnosti. Konateľ Ing. Bohumil Kaňovský prerušil komunikáciu s druhým konateľom spoločnosti, so žalobkyňou ako spoločníčkou a títo nemali o ňom žiadne informácie, pričom zásielky, ktoré mu boli doručované na adresu trvalého bydliska, medzi nimi aj pozvánka na valné zhromaždenie spoločnosti zo dňa 17.05.2011 a list konateľa Michaela Bacona o vzdaní sa funkcie konateľa taktiež zo dňa 17.05.2011, sa vrátili nedoručené. Konatelia spoločnosti z uvedených dôvodov už krátko po vzniku spoločnosti prestali spolupracovať a vzájomne komunikovať, čo vylučovalo riadne fungovanie spoločnosti v predmete jej podnikania, a teda spoločnosť bola prakticky od svojho založenia nečinná. V daňových priznaniach za roky 2009 až 2011 neboli vykázané výnosy ani náklady, účtovná dokumentácia vykazovala len stratu vo výške 4.290,49 Eur za rok 2009 a za rok 2010 vo výške 19,- Eur. Žalobkyňa uviedla, že strata vo výške 4.290,49 Eur predstavovala neuhradený záväzok právnickej spoločnosti za poskytnuté služby. „K tomu predložila Platobný rozkaz tunajšieho súdu č.k. 8Rob/72/2010 zo dňa 24.06.2010 (založený v obálke s „razítkom pošty 17.05.2011 v prílohovej obálke“), ktorým bola žalovaná spoločnosť zaviazaná uhradiť ARS IURIS Slovakia, spol. s.r.o., Bratislava, sumu 4.269,72 Eur s príslušenstvom.“ Konateľ Michael Bacon sa listom zo dňa 17.05.2011, ktorý bol v rovnaký deň doručený žalobkyni ako spoločníkovi žalovanej spoločnosti, vzdal svojej funkcie konateľa. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 26Exre/253/2011-37 zo dňa 20.04.2012 bol povolený výmaz Michaela Johna Bacona ako konateľa žalovanej spoločnosti, a to na základe jeho podnetu zo dňa 05.10.2011, pričom okresný súd konštatoval, že jeho funkcia konateľa v spoločnosti zanikla k 18.08.2011, t.j. po uplynutí trojmesačnej lehoty od doručenia písomného vzdania sa funkcie, k čomu došlo 17.05.2011. Okresný súd návrhu na zrušenie účasti žalobkyne v žalovanej spoločnosti, po vykonanom dokazovaní vyhovel, nakoľko nebolo možné od nej spravodlivo požadovať, aby za súčasného stavu v spoločnosti zotrvala. Žalovaná spoločnosť založená v roku 2009, bola od počiatku nefunkčná, nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť a jej pretrvávanie za takéhoto stavu by bolo len formálne. Práva žalobkyne ako spoločníčky boli porušované závažným spôsobom, nakoľko nemala možnosť podieľať sa na činnosti, riadení spoločnosti, svojou účasťou a hlasovaním na valnom zhromaždení. Valné zhromaždenie je najvyšší orgán spoločnosti, do pôsobnosti ktorého patrí rozhodovanie o zásadných otázkach spoločnosti. Účasťou na valnom zhromaždení sa realizuje jedno zo základných práv spoločníkov, a to právo riadiť spoločnosť a kontrolovať jej činnosť. Od založenia spoločnosti sa valné zhromaždenia nekonali z dôvodov, ktoré vznikli na strane druhého spoločníka a zároveň i konateľa Ing. Bohumila Kaňovského - prerušenie komunikácie so žalobkyňou aj s druhým konateľom zapríčinené jeho väzbou, neskôr výkonom trestu odňatia slobody, čím došlo i k reálnemu obmedzeniu jeho možnosti plniť si funkciu konateľa (zabezpečiť podnikanie). V dôsledku toho, že všetky závažné rozhodnutia, týkajúce sa spoločnosti vyžadovali schválenie oboma spoločníkmi na valnom zhromaždení, žalobkyňa nemohla docieliť ani prevod svojho obchodného podielu na druhého spoločníka, resp. na tretiu osobu. Zotrvanie žalobkyne v spoločnosti má vplyv na jej pomery, napr. v pracovnoprávnej oblasti. Žalobkyňa je zamestnaná, avšak v prípade straty zamestnania, by nemohla byť evidovaná príslušným úradom práce a taktiež by nemohla poberať určité príjmy v dôsledku nezamestnanosti. Za daného stavu bola žalovaná spoločnosť bez perspektívy. V súčasnosti má už len jedného konateľa, ktorým je Ing. Bohumil Kaňovský, ktorý oprávnenia vyplývajúce z jeho funkcie konateľa, nemôže reálne vykonávať z objektívnych dôvodov, keďže je vo výkone trestu odňatia slobody. Žalobkyňa nemala možnosť dosiahnuť ukončenie účasti na podnikaní žalovanej spoločnosti iným spôsobom ako rozhodnutím okresného súdu v zmysle § 148 ods. 1 OBZ, preto okresný súd jej návrhu vyhovel. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie smerovalo v zmysle § 205 ods. 1 OSP proti celému rozsudku vo všetkých jeho častiach, z dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) OSP - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) OSP - súd prvého stupňa dospel na základe vyvodených dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby bol napadnutý rozsudok zrušený v plnom rozsahu a aby bola vec vrátená na došetrenie a doriešenie a aby znova bolo rozhodnuté vo veci samej, pri zohľadnení skutkových dôkazov a vecných argumentácií žalovaného, ktoré boli z časti „spomínané“ v rozsudku, s tým však, že neboli zohľadnené dôkazy a argumenty žalovaného a ani jeho právny názor na vec. Konanie manželov Baconových bolo účelové, vykonštruované so snahou ujsť zo spoločnosti pri nesplnení si daňovej povinnosti podať daňové priznanie za rok 2011, hoci v čase podávania daňových priznaní bola Ing. R. poverená vypracovaním daňového priznania a p. Bacon bol ako konateľ, jediný, kto tak mohol učiniť, povinný podpísať a odoslať podanie daňového priznania a on tak svojvoľne a nesúladne so zákonom neučinil, hoci to mal za povinnosť. Žalovaný tiež poukazoval na konanie p. Bacona, ktorý podľa neho svojvoľným a nepochopiteľným konaním „vyrobil“ záväzok voči právnej spoločnosti, hoci vedel, že spoločnosť nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, ktorými by uhradila záväzok. Toto jeho konanie bolo tak protiprávne a diskreditačné voči spoločnosti a druhému konateľovi žalovaného. Tiež v rozpore s ustanovením o zákaze konkurencie, si projekt, ktorý priniesol do spoločnosti Ing. Bohumil Kaňovský, protiprávne zobral a založil si svoju novú spoločnosť s tým samým predmetom činnosti. Aj ďalšie kroky Michaela Bacona svedčia o jeho nesúladnom konaní s právnymi normami Slovenskej republiky. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa v podaní zo dňa 18.12.2012, v ktorom uviedla, že s dôvodmi odvolania uvádzanými žalovaným nesúhlasila. Tvrdenia žalovaného, že konanie žalobkyne bolo účelovo vykonštruované s cieľom vyhnúť sa následkom za nepodanie daňového priznania za rok 2011 bolo nepravdivé. Od 18.08.2011 bol Ing. Bohumil Kaňovský jediným konateľom spoločnosti. Daňové priznanie za rok 2011 bolo možné podať do konca júna 2012. Doporučenou poštou mu bolo zaslané do väzobného ústavu na podpis dňa 10.05.2012. Prečo ho nepodpísal a neodoslal, vie len on sám. Ostatné dôvody uvádzané v odvolaní sa týkajú jeho vzťahov s druhým konateľom p. Michaelom Baconom a podľa žalobkyne boli pre toto konanie irelevantné. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považovala napadnutý rozsudok okresného súdu za vecne správny a žiadala, aby ho odvolací súd ako vecne správne rozhodnutie potvrdil. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/6/2013-242 zo dňa 30.04.2013 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 30.04.2013 na č.l. 243 spisu. Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a z nich tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom uplatnenej obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa a za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s podstatnými dôvodmi uvedenými v písomnom vyhodnotení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobkyňou na preukázanie jej tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na zrušenie jej účasti v spoločnosti žalovaného. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia svoje závery oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. Nosným odvolacím dôvodom bolo posúdenie (ne)správnosti rozhodnutia okresného súdu, ktorý zrušil účasť žalobkyne ako spoločníčky v spoločnosti žalovaného. Ing. Bohumil Kaňovský, konateľ žalovaného, v odvolaní namietal, že okresný súd v napadnutom rozsudku nevyhodnocoval ním použité argumenty, ani ním uvedené dôkazy s tým, že nebolo zohľadnené, že zámerom manželov Baconových bolo ujsť zo spoločnosti pri nesplnení povinnosti podať daňové priznanie za rok 2011. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na napadnutý rozsudok okresného súdu, z ktorého z č.l. 214 spisu vyplýva, že okresný súd sa v rámci rozhodovania a v rámci vykonaného dokazovania oboznámil i s daňovým priznaním žalovaného za rok 2011. Vzhľadom na túto skutočnosť námietka žalovaného v rovine nesplnenia povinnosti vyhotoviť daňové priznanie za rok 2011 bola vyhodnotená ako irelevantná. Pokiaľ žalovaný namietal, že sa okresný súd neoberal ním označenými dôkazmi, tak krajský súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu považuje za podstatné poukázať na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, ktoré si krajský súd osvojil a v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“ Z uvedeného vyplýva, že postup okresného súdu v súvislosti s dokazovaním nebolo možné vyhodnotiť ako nesúladný so zákonom. Práve v súvislosti s námietkou žalovaného v rovine rozsahu vykonaného dokazovania a vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov okresným súdom, považuje krajský súd za dôležité poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa krajský súd stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresným súdom krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6 Obo 128/96, s ktorého závermi sa stotožnil a v zmysle ktorých „Súd zruší na návrh spoločníka jeho účasť v spoločnosti s ručením obmedzeným, ak nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval. Takáto situácia môže nastať najmä v prípadoch, keď spoločnosť závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti voči spoločníkovi, alebo keď takýmto spôsobom porušujú svoje povinnosti ostatní spoločníci na ujmu spoločníka.“ Ak sa spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá má viacej spoločníkov, rozhodne skončiť svoju účasť v spoločnosti a nepodarí sa mu s ostatnými spoločníkmi dohodnúť, resp. nebude môcť previesť svoj obchodný podiel na iného spoločníka alebo inú osobu zmluvou podľa § 115 Obchodného zákonníka, tak podľa platnej právnej úpravy proti vôli spoločníkov môže jeho účasť v spoločnosti zrušiť jedine súd. To, či situácia v zmysle § 148 ods. 1 OBZ nastala, môže posúdiť iba súd. Podľa ustálenej judikatúry by spoločník mohol byť úspešný, pokiaľ by vedel dokázať, že buď spoločnosť závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti voči nemu ako spoločníkovi, alebo takýmto spôsobom porušujú svoje povinnosti ostatní spoločníci na jeho ujmu“. Povinnosti, o porušenie ktorých by išlo, treba vyvodiť jednak z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, ale najmä zo spoločenskej zmluvy (č.l. 3 a nasl. spisu). V súvislosti s týmito závermi, považuje krajský súd za podstatné uviesť, že dôvody uvádzané žalobkyňou v žalobe, v celom prvostupňovom konaní, vo väzbe na skutočnosti uvádzané žalovaným, ktorý konal Ing. Bohumilom Kaňovským, za skutočnosti, ktoré odôvodňovali zrušenie účasti žalobkyne v spoločnosti žalovaného, žalovaný napokon so zrušením jej účasti súhlasil. Napadnutý rozsudok okresného bol podľa krajského súdu súladný i so závermi vyplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Obo 179/2000, ktoré si krajský súd osvojil a v zmysle ktorých „Súd na návrh spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným zruší jeho účasť v spoločnosti, ak dospeje k záveru, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval.“ Ak teda jeden z viacerých spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzeným prestane mať záujem na zotrvaní v spoločnosti a nedohodne sa na zániku jeho účasti s ostatnými spoločníkmi, najmä prevodom jeho obchodného podielu na iného spoločníka, prípadne tretiu osobu, jeho účasť v spoločnosti nemôže zaniknúť jednostranným prejavom jeho vôle, ale o zrušení jeho účasti môže na jeho návrh rozhodnúť iba súd. Úspešnosť jeho návrhu je podmienená uvedením a následne preukázaním takých dôvodov, ktoré súdu s prihliadnutím na všetky konkrétne skutkové okolnosti v danej veci umožnia prijať záver, že od spoločníka nemožno spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval. Naplnenie tejto skutkovej podstaty v zmysle § 148 ods. 1 OBZ, ktorú zákon bližšie nešpecifikuje, je ponechané na úvahu súdu. Podľa doterajšej judikatúry pôjde najmä o prípady, keď spoločnosť, resp. ostatní spoločníci porušujú podstatným spôsobom svoje zákonné alebo zmluvné povinnosti voči dotknutému spoločníkovi. Z vykonaného dokazovania okresným súdom vyplynuli skutočnosti, ktoré odôvodňovali zrušenie účasti žalobkyne v spoločnosti žalovaného. Krajský súd mal za to, že dôvody, ktoré uviedla žalobkyňa v žalobe a následne v ďalšom konaní, boli dôvodmi, ktoré boli dostačujúce pre zrušenie jej účasti v spoločnosti. Práve s odvolacími námietkami žalovaného považuje krajský súd za nevyhnutné poukázať na výpoveď Ing. Bohumila Kaňovského, ktorý podľa obsahu zápisnice zo dňa 05.09.2012 uviedol „Súhlasím s tým, aby pani R. vystúpila zo spoločnosti“. Z obsahu podania Ing. Bohumila Kaňovského, konateľa žalovaného zo dňa 06.08.2012 (č.l. 98 spisu), tiež vyplynulo, že spoločnosť nevykonáva žiadnu činnosť, a že súhlasí s návrhom žalobkyne, teda „s jej odstúpením a zrušením jej účasti v spoločnosti“. Za uvedeného skutkového stavu potom nebol priestor, aby okresný súd nevyhovel návrhu žalobkyne na zrušenie jej účasti v spoločnosti žalovaného, na základe dôvodov uvádzaných žalobkyňou v žalobe a priebehu celého prvostupňového konania. Krajský súd mal za to, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno, pričom dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 zo dňa 23. mája 2012.) Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch, priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bola zrušená účasť potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 2 OSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorá nevykonala návrh na priznanie trov odvolacieho konania, zo spisu pre žalobkyňu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývali, preto krajský súd vyslovil, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.