Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 3CoE/221/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607208075 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5607208075.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom C. XX, H. a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: B. H., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX/X, W. I., pre vymoženie pohľadávky 106,22 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu H., F. XX, pod sp. zn. EX 3867/07, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 5Er/806/2007-18 z 10. 08. 2012 takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. Návrhy oprávneného na prerušenie konania zamieta. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením Okresný súd Liptovský Mikuláš vyhlásil exekúciu za neprípustnú, následne túto zastavil a súdnemu exekútorovi, resp. oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal. O zastavení exekúcie rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku s poukazom na ust. § 39 OZ, resp. § 52 a nasl. OZ. Dôvodom pre zastavenie exekúcie bola absencia vykonateľného exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok (ako exekučný titul) vydal rozhodcovský súd, ktorý nemal právomoc vo veci rozhodovať. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 200 Exekučného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu odvolanie oprávnený. Dôvody odvolania vymedzil ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), d), e) a f) O.s.p., pričom poukazoval na to, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci. Svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, resp. nedostatočne zistil skutkový stav, náležite nevykonal dokazovanie a pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru prvostupňový súd nemal dôvod preskúmavať exekučný titul už prebiehajúcej exekúcie, nakoľko k tomu nebol daný žiadny podnet. Exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom už pri vydaní poverenia. Účastník základného konania nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a exekučný súd neopodstatnene, bez časového obmedzenia, vstúpil do právnych vzťahov založených týmto rozhodnutím. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd musí s takýmto rozhodnutím nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd tak konal pri revízii rozsudku rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Takýmto spôsobom bolo porušené právo účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Porušený bol aj princíp rovnosti zbraní, keď prvostupňový súd, bez toho, aby vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení a oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o zastavení exekúcie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dáva nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Navyše s takto uvedenými dôvodmi odvolania, oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Nesprávny je aj záver prvostupňového súdu o neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. V danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky. V závere navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozhodnutie prvostupňového súdu v súlade s ust. § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Pokiaľ ide o skutkové zistenia, vyhodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s podrobnými dôvodmi napadnutého uznesenia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany oprávneného v odvolacom konaní neboli uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, je toho názoru, že aj v priebehu exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok, z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda zisťovať, či tento rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a) alebo b) citovaného zákona, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Nie je pritom viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona v spojení s § 159 O.s.p.. Z uvedeného je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky, a to aj v tom prípade, že spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku nepodal. Účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov, vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného. Na druhej strane je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonávanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia a práve ust. § 57, § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu kedykoľvek za konania skúmať, či tu neexistujú dôvody pre zastavenie exekúcie, a preto prvostupňový súd postupoval správne, keď i napriek tomu, že vo veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie, skúmal, či neexistujú dôvody pre jej zastavenie, tak ako je vyššie uvedené a vo veci správne rozhodol. V súvislosti s ďalšími dôvodmi odvolania (právo na spravodlivé súdne konanie, súdnu ochranu, rovnosť zbraní) je potrebné uviesť, že sa nejedná o preskúmavanie existencie záväzku medzi oprávneným a povinným, ale v exekučnom konaní sa len posudzuje, či predložený exekučný titul spĺňa všetky náležitosti pre jeho vykonateľnosť. Odvolací súd sa nedomnieva, že by takýmto postupom bolo oprávnenému znemožnené právo na súdnu ochranu, resp. realizovať jeho práva pred súdom. Odvolací súd sa tiež stotožňuje so závermi prvostupňového súdu v tom, že zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a preto sa na zmluvný vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval Zákon o spotrebiteľských úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere (označená ako zmluva v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 OZ). Ak sa potom obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, je nepochybné, že už samotné dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverovej zmluve spĺňa všetky podmienky tak, aby bola z pohľadu ust. § 53, § 54 OZ, ako aj z pohľadu Smernice 93/13/EHS, kvalifikovaná ako nekalá. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd ustálil v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje ako sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený v tomto konaní, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, ktorá je neplatná. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomocí rozhodcovského súdu v danej veci konať, nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné a rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. K návrhu odvolací súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom prípade. Odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a odvolateľovi, ktorý nebol úspešný v odvolacom konaní, náhradu trov nepriznal, ostatní účastníci si náhradu trov neuplatnili, resp. žiadne im nevznikli. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.