Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/246/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712211684 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5712211684.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: GLOBAL RENT s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 56, 821 05 Bratislava, IČO: 35 783 885, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Ľubicou Koutnou, CSc., advokátkou, so sídlom C. X, XXX XX K., proti žalovanému: ABYSAL s.r.o., so sídlom Kafendova 6/24, 038 61 Vrútky, IČO: 36 438 529, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Salínim, advokátom, so sídlom O. XX, XXX XX M., v konaní o zaplatenie 1.639,82 Eur s príslušenstvom, o vzájomnom návrhu žalovaného: ABYSAL s.r.o., so sídlom Kafendova 6/24, 038 61 Vrútky, IČO: 36 438 529, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Salínim, advokátom, so sídlom O. XX, XXX XX M., proti žalobcovi: GLOBAL RENT s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 56, 821 05 Bratislava, IČO: 35 783 885, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Ľubicou Koutnou, CSc., advokátkou, so sídlom C. X, XXX XX K., v konaní o zaplatenie 2.990,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 175/2012-151 zo dňa 16.5.2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 175/2012-151 zo dňa 16.5.2013 p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania o návrhu žalobcu a vzájomnom návrhu žalovaného n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.639,82 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 0,05 % denne zo sumy 1.639,82 Eur od 10.11.2009 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom rozhodol, že vzájomný návrh žalovaného proti žalobcovi o zaplatenie sumy 2.990,58 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.990,58 Eur od 5.8.2012 do zaplatenia sa zamieta. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 98 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 734,74 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.639,82 Eur spolu s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 1.639,82 Eur od 10.11.2009 do zaplatenia a náhradu trov konania, ktorú odôvodnil tým, že ako nájomca so súhlasom prenajímateľa REALMARKET spol. s.r.o., so sídlom Bratislava, IČO: 35 763 965 uzavrel dňa 21.3.2007 so žalovaným Zmluvu o podnájme nebytových priestorov č. 009/2007, na základe ktorej prenechal žalovanému do užívania časť nebytových priestorov na prízemí obchodného domu SPEKTRUM na ul. M.R.Štefánika č. 27 v Martine na dobu určitú do 31.3.2017 o výmere 111 m2 za účelom prevádzkovania lekárne IZIS. Na podnet žalovaného zabezpečil žalobca napojenie prenajatého nebytového priestoru na ústredné kúrenie obchodného domu s predpokladanými nákladmi 2.730 Eur bez DPH a žalovaný sa v bode 1, čl. X. Dodatku č. 1 prijatého k Zmluve o nájme nebytových priestorov č. 009/2007 zaviazal zaplatiť vo výške 50 % vynaložených nákladov. Nakoľko náklady spojené s napojením nebytového priestoru prevyšovali sumu 165,97 Eur (5.000,- Sk), ktorú mal hradiť nájomca sám vo vzťahu k prenajímateľovi podľa Dodatku č. 10 prijatého dňa 2.1.2008 k zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 1.4.2003 uhradil prenajímateľ dodávateľovi prác Igorovi Feriančíkovi OSMaR-GAS celú sumu 3.279,64 Eur, ktorú si následne refakturoval u žalobcu ako nájomcu a následne žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 20091426, v ktorej sú premietnuté v súlade s Dodatkom č. 1 k Zmluve o nájme nebytových priestorov 50 % náklady z celkových nákladov vo výške 3.279,64 Eur vrátane DPH. Dňa 30.4.2010 došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu Dohody o ukončení Zmluvy o podnájme nebytových priestorov č. 009/2007 zo dňa 21.3.2007 v znení Dodatku č. 1, v rámci ktorej sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi všetky záväzky vyplývajúce zo zmluvy o podnájme nebytových priestorov v znení jej Dodatku č. 1, vzniknuté ku dňu 30.4.2010 aj faktúru č. 20091426 zo dňa 30.10.2009 na sumu 1.639,82 Eur vrátane DPH za náklady spojené s pripojením na ústredné kúrenie obchodného domu i náklady za dodané služby spojené s podnájmom, ktoré budú fakturované po dobe skončenia podnájmu v zmysle celkového vyúčtovania. Napriek tomu, že žalovaný sa zaviazal k úhrade faktúry č. 20091426 v dvoch dokumentoch, v Dodatku č. 1 z 31.8.2009 k zmluve o podnájme nebytových priestorov a v Dohode o ukončení Zmluvy o podnájme nebytových priestorov, túto neuhradil. Okresný súd vo veci rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 1Rob/513/2012 zo dňa 28.4.2012, proti ktorému v zákonnej lehote podal žalovaný odpor, v ktorom namietal, že nárokované platby boli uhradené iným spôsobom, ako úhradou faktúry. Žalobca nevzal do úvahy nároky žalovaného súvisiace s podnájmom, keď žalovanému bola porušením základných povinností žalobcu ako nájomcu pri podnájme spôsobená škoda prevyšujúca žalovaný nárok. Žalovaný svoje nárok uplatnil u žalobcu a navrhol vyporiadanie mimosúdnou cestou. Nároky žalobcu uhradil žalovaný vo forme zvýšenej odplaty za podnájom po vybudovaní pripojenia ústredného kúrenia v priestoroch lekárne, ale aj inak, preto uplatňuje žalobca nárok duplicitne. V podaní zo dňa 29.1.2013 (č.l. 59) žalovaný doručil vzájomný návrh žalovaného proti žalobcovi na zaplatenie 2.990,58 Eur s príslušenstvom, v ktorom poukázal na to, že vo vyjadrení k predžalobnej výzve zo dňa 10.7.2012 a výzve na uhradenie zľavy z odplaty za podnájom z 31.7.2012, zaslanej žalobcovi ako odpoveď na jeho predžalobnú výzvu na úhradu 1.639,82 Eur, uplatnil v zmysle § 8 Zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v platnom znení u žalobcu zľavu vo výške 30 % na zaplatenom nájomnom vo výške 6.403,50 Eur za vykurovacie obdobie za obdobie podnájmu od júla 2007 do apríla 2010, kedy bol žalovaný užívateľom nebytových priestorov. Žalobca odmietol nárok žalovaného na zľavu uznať. Žalovaný si nárok na zľavu z už zaplatenej odplaty za podnájom uplatnil na základe toho, že žalobca, ako nájomca nebytových priestorov porušil povinnosti, keď nebytový priestor neodovzdal žalovanému v stave spôsobilom na dohovorené užívanie, na účely prevádzkovania lekárne, v tomto stave ich neudržiaval a nezabezpečoval riadne plnenie služieb spojených s podnájmom, vrátane dodávky tepla, v ktorej súvislosti poukázal na povinnosti žalobcu podľa § 8, § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb.. Žalobca ako nájomca nezabezpečil riadne dodávky tepla do nebytových priestorov, z ktorého dôvodu bola počas vykurovacích období zima, čo spôsobilo vznik ochorení a práceneschopnosti zamestnancov žalovaného, poškodenia liekov, liečivých, či kozmetických prípravkov, a to tým, že nebola vo vykurovacom období zabezpečená dodávka tepla cez ústredné kúrenie a žalovaný musel vykurovať nebytové priestory cez ohrievače, čo bolo nepostačujúce a zvýraznilo zvýšené náklady žalovaného za spotrebu elektrickej energie. Teta, žalovaný nemohol nebytové priestory užívať riadne. Celková zľava 30 % z výšky odplaty za podnájom za vykurovacie obdobia od marca 2009 do apríla 2010 predstavuje 2.990,58 Eur. Okresný súd odkázal na ust. § 3 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 8 zákona č. 116/1990 Zb., § 49a Občianskeho zákonníka, § 666 ods. 1, 2 § 675, § 583 Občianskeho zákonníka. V konaní mal preukázané, že žalobca ako nájomca uzatvoril dňa 1.4.2003 s prenajímateľom REAL MARKET spol. s.r.o. so sídlom Dunajská 2, 811 08 Bratislava, IČO: 35 763 965 Zmluvu o nájme nebytových priestorov (č.l. 119 a nasl.) podľa § 3 zákona č. 116/1990 Zb. v znení Dodatkov č. 1 - 11 (č.l. 122-135). V súlade s dojednaním podľa čl. II. Zmluvy o nájme nebytových priestorov (č.l. 120) a § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb., žalobca ako nájomca prenechal časť nebytového priestoru opísaného v čl. I. bod 1 Zmluvy o nájme do podnájmu žalovanému Zmluvou o podnájme uzatvorenou medzi účastníkmi dňa 21.3.2007 (č.l. 7-10) (ďalej len „zmluva“) v rozsahu podľa čl. II. Zmluvy o podnájme. Bolo preukázané Dodatkom č. 1 k Zmluve o podnájme, uzatvoreným medzi účastníkmi dňa 31.8.2009 (č.1. 12), že žalobca ako nájomca sa zaviazal zabezpečiť napojenie predmetu podnájmu podľa Zmluvy o podnájme zo dňa 21.3.2007 na ústredné kúrenie objektu, v ktorom sa predmet podnájmu nachádzal. Súčasne sa v čl. X. bod 1 zmluvy žalovaný zaviazal časť nákladov na toto prepojenie uhradiť žalobcovi ako nájomcovi v rozsahu 50 %. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca ako nájomca si povinnosť podľa čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme zo dňa 21.3.2007 riadne splnil, t.j. zabezpečil napojenie podnájomníkom prenajatého priestoru na ústredné kúrenie objektu. Listinným dôkazom, faktúrou č. 2009/10203, vystavenou dodávateľom Igorom Feriančíkom odberateľovi - prenajímateľovi REAL MARKET spol. s.r.o., bolo preukázané, že náklady na napojenie podnájomníkom prenajatého priestoru na ústredné kúrenie boli vo výške 3.279,64 Eur, z ktorých 50 % predstavuje sumu 1.639,82 Eur, ktorú vyúčtoval žalobca žalovanému vo faktúre č. 20091426 (č.l. 12). Predmetom žalobcovho nároku voči žalovanému bol nárok vyúčtovaný vo faktúre č. 20091426, vyplývajúci zo zmluvného dojednania podľa čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 zo dňa 31.8.2009 k Zmluve o podnájme zo dňa 21.3.2007 (č.l. 7-10). Pri preukázanom splnení povinnosti žalobcu podľa čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme bol nárok žalobcu voči žalovanému vyúčtovaný vo faktúre č. 20091426 dôvodne, a preto bol súdom priznaný. Pokiaľ právny zástupca žalovaného namietal na pojednávaní dňa 3.4.2013 (č.l. 94) výšku žalovaného nároku s poukazom na list z 12.11.2009 (č.l. 107), v ktorom sa uvádza, že žalovaný priamo uhrádzal niektoré náklady súvisiace s vykurovaním, a preto žalovaná suma je neopodstatnená aj do výšky; okresný súd uviedol, že z listu žalovaného síce vyplýva, že žalovaný mal uhradiť faktúru od spol. OSMaR-GAS (p. Feriančík) za materiál a služby k vykurovacím telesám v hodnote 88 Eur, bez ďalšieho však nepreukazuje skutočnú úhradu práve tých nákladov, ku ktorým sa žalovaný v čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme zaviazal. Žalovaný neprodukoval dôkazy preukazujúce, že vykonal uvedenú úhradu 88 Eur práve na tieto náklady. Ak právny zástupca žalovaného namietal čiastočnú úhradu predmetných nákladov, bolo na žalovanom, aby produkoval dôkazy preukazujúce úhradu týchto nákladov, čo sa nestalo. Naviac, žalovaný sa zaviazal zaplatiť náklady vyplývajúce z čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme zo dňa 31.8.2009 priamo žalobcovi a žalovaný neprodukoval dôkazy, že boli naplnené zákonné predpoklady § 562 Občianskeho zákonníka. K namietanej neplatnosti právneho úkonu - dojednania čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme zo dňa 31.8.2009 podľa § 49a Občianskeho zákonníka právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní dňa 16.5.2013 okresný súd v zhode s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu uviedol, že zmluvný vzťah bol založený Zmluvou o podnájme medzi žalobcom - nájomcom a žalovaným - podnájomníkom zo dňa 31.8.2009, vznikol tento zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, t.j. boli upravené práva a povinnosti medzi týmito dvoma zmluvnými stranami. Vo vzťahu k prenajímateľovi nájomca zodpovedá za riadne užívanie veci aj za podnájomcu. Pokiaľ došlo k uplatneniu zmluvného nároku žalobcu voči žalovanému zo zmluvy o podnájme v znení Dodatku č. 1, potom pre posúdenie dôvodnosti tohto nároku bolo rozhodné, či boli splnené dohodnuté zmluvné podmienky podľa čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme zo dňa 31.8.2009 práve medzi zmluvnými stranami, ktoré zmluvu uzatvorili, t.j., či žalobca ako nájomca splnil povinnosť podľa uvedeného zmluvného dojednania, čo sporné medzi účastníkmi nebolo. Pri splnení povinnosti žalobcu ako nájomcu v zmysle čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme bolo dôvodné zaviazať žalovaného na splnenie jeho povinnosti, zaplatiť 50 % nákladov, lebo táto povinnosť žalovaného bola viazaná práve na splnenie povinnosti žalobcu. Z uvedených dôvodov nebola dôvodná námietka relatívnej neplatnosti aplikácie ust. § 49a Občianskeho zákonníka. Naviac, nebolo v konaní preukázané tvrdené uvedenie žalovaného do omylu, a to listinnými dôkazmi - listom žalobcu zo dňa 25.8.2009 (č.l. 136), ktorým žiadal prenajímateľa REAL MARKET spol. s.r.o. o udelenie súhlasu so stavebnými úpravami v nebytových priestoroch, ktoré boli prenajaté žalovanému ako podnájomníkovi a ktoré súviseli práve s napojením týchto priestorov na ústredné kúrenie OD SPEKTRUM a listinným dôkazom, listom prenajímateľa REAL MARKET spol. s.r.o., adresovaným žalobcovi ako nájomcovi (č.l. 137), v ktorom prenajímateľ súhlasí s vykonaním predmetných stavebných úprav. Práve z listu prenajímateľa nájomcovi bolo preukázané, že žalobca neuviedol žalovaného pri dojednaní čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme do omylu, ani tvrdenie právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 16.5.2013, že plnením žalobcovi v zmysle uplatneného nároku vznikne na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie. Prenajímateľ v tomto liste síce súhlasil, že faktúra za materiál a práce od dodávateľa na uvedené stavebné úpravy bude vystavená na prenajímateľa, t.j., že prenajímateľ bude zaviazaný dodávateľovi zaplatiť túto faktúru, súčasne z listu vyplýva, že nájomca (žalobca) vystaví faktúru na 50 % skutočných nákladov podnájomníkovi (žalovanému); podstatné pre vyššie uvedené odôvodnenie bolo, že „nájomca následne po úhrade tejto faktúry podnájomníkom zaplatenú sumu poukáže prenajímateľovi bez zbytočného odkladu“. Tento list prenajímateľa nájomcovi vylučuje tvrdenie právneho zástupcu žalovaného o uvedení žalovaného do omylu pri podpise zmluvného dojednania čl. X. bod 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme zo dňa 31.8.2009, naopak, potvrdzuje charakter podnájomného vzťahu ako odvodeného právneho vzťahu. Nebol preukázaný ani vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu pri poskytnutom plnení podľa žaloby žalobcovi, čo vyplynulo z listu prenajímateľa zo dňa 28.8.2009 (č.l. 137 spisu). Vzájomný návrh žalovaného proti žalobcovi okresný súd zamietol pri aplikácii ust. § 675 Občianskeho zákonníka. Listinným dôkazom - listom žalovaného zo dňa 31.7.2012 (č.l. 43), mal preukázané, že nárok na zľavu za podnájom za obdobie od marca 2009 do apríla 2010 žalovaný uplatnil u žalobcu týmto listom, čo uviedol aj vo vzájomnom návrhu (č.l. 61) a tento bol žalobcovi doručený dňa 13.8.2012, čo právny zástupca žalobcu nerozporoval. Zhodnými vyjadreniami účastníkov a listinným dôkazom, Dohodou o ukončení zmluvy o podnájme (č.l. 18) bolo preukázané, že zmluvný vzťah zanikol dohodou ku dňu 30.4.2010. Uplatnený nárok na zľavu z podnájmu podľa § 8 zákona č. 116/1990 Zb. žalovaným ako podnájomcom u žalobcu ako nájomcu dňa 13.8.2012 pri ukončení podnájomného vzťahu dohodou dňa 30.4.2010 nebol uplatnený bez zbytočného odkladu podľa § 675 prvá veta Občianskeho zákonníka, toto právo zaniklo podľa § 675 druhá veta Občianskeho zákonníka, nakoľko nebolo uplatnené do šiestich mesiacov odo dňa, kedy došlo ku skutočnosti toto právo zakladajúcej. Okresný súd zvýraznil, že lehota podľa § 675 Občianskeho zákonníka má povahu prekluzívnej lehoty. Na rozdiel od právneho zástupcu žalovaného bol toho názoru, že aj v prípade uplatneného nároku vzájomným návrhom žalovaného proti žalobcovi na zľavu z podnájmu je dôvodná aplikácia zákonného ustanovenia § 675 Občianskeho zákonníka, čo nevylučuje ust. § 8 zákona č. 116/1990 Zb., ktoré v prvej časti po bodkočiarku hovorí o podmienkach, kedy má nájomca nárok na pomernú zľavu z nájomného a za bodkočiarkou, že toto ustanovenie sa vzťahuje aj na podnájom. Z výkladu ust. § 666 Občianskeho zákonníka vyplýva, že podnájom je ďalší nájom, podnájomný vzťah je osobitným prípadom nájomného vzťahu, na základe ktorého nájomca prenecháva inému - podnájomníkovi svoje nájomné právo, je to odvodený vzťah od nájmu, a preto aj na tento vzťah je dôvodná aplikácia príslušnej zákonnej úpravy týkajúcej sa nájmu. Okresný súd poukázal na ust. § 720 Občianskeho zákonníka a skonštatoval, že na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov možno podporne použiť všeobecnú úpravu Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve, ak zákon č. 116/1990 Zb. nemá osobitnú úpravu. Vzťah zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a Občiansky zákonník, v ňom obsiahnutá právna úprava nájmu je vzťahom všeobecného predpisu a osobitného predpisu. Zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov nemá osobitnú úpravu týkajúcu sa lehoty, dokedy nájomca/podnájomca má uplatniť svoj nárok vyplývajúci z ust. § 8 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, potom na otázky, ktoré výslovne neupravuje zákon č. 116/1990 Zb., sa vzťahuje všeobecná úprava Občianskeho zákonníka, v tomto prípade § 675 Občianskeho zákonníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný si svoje právo na zľavu z podnájmu uplatnil po uplynutí šiestich mesiacov, keď podnájom skončil ku dňu 30.4.2010 a právo bolo uplatnené u žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu až 13.8.2012, to znamená po uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 675 Občianskeho zákonníka, a preto toto právo žalovaného proti žalobcovi na zľavu z podnájmu, uplatnené vzájomným návrhom žalovaného proti žalobcovi, zaniklo. V zmysle ust. § 583 Občianskeho zákonníka na tento zánik súd prihliada zo zákona. Z uvedeného dôvodu okresný súd vzájomný návrh žalovaného proti žalobcovi zamietol. Z rovnakého dôvodu nevykonal dokazovanie podľa návrhu právneho zástupcu žalovaného zo dňa 5.4.2013 (č.l. 114) výsluchom svedkov na preukázanie nesplnenia povinnosti žalobcu ako nájomcu v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb., nakoľko vykonanie navrhovaného dokazovania vo vzťahu k prijatému právnemu záveru okresným súdom by nebolo účelné; aj v prípade preukázania nesplnenia povinností by nebolo možné priznať nárok žalovaného voči žalobcovi zo vzájomného návrhu pre uplynutie prekluzívnej lehoty na uplatnenie jeho práva vo vzťahu k žalobcovi podľa § 675 Občianskeho zákonníka, potom nevykonal ani dokazovanie v zmysle návrhu žalobcu výsluchom svedkyne (č.l. 115). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi priznal trovy konania, ktorý mal úspech tak vo veci žalobou uplatneného nároku proti žalovanému, ako aj vo veci vzájomného návrhu žalovaného proti žalobcovi, podľa vyčíslenia právneho zástupcu žalobcu na č.l. 149 spisu. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, a to najmä tým, že nevykonal v konaní dôkazy navrhnuté žalovaným na preukázanie skutočností a nárokov uvedených vo vzájomnom návrhu. Okresný súd nesprávne nevykonal viaceré dôkazy, a to najmä svedecké výpovede zamestnancov žalovaného o tom, že žalobca závažným spôsobom porušil svoje základné povinnosti nájomcu podľa ust. § 5 a § 8 zákona č. 116/1990 Zb., a že žalovaný má zákonný nárok na zľavu z odplaty za podnájom nebytových priestorov podľa týchto ustanovení. Okresný súd sa stotožnil s nesprávnym právnym názorom právnej zástupkyne žalobcu, že nárok žalovaného na zľavu z odplaty za podnájom zanikol na základe analógie použitej aj pre podnájom podľa ust. § 675 Občianskeho zákonníka. Okresný súd tým, že sa riadil uvedeným nesprávnym právnym názorom, ani nevykonal a neumožnil žalovanému vykonanie dôkazu o tom, že žalovaný uhradil časť nákladov na napojenie ústredného kúrenia, ktoré užíval pre potreby lekárne vo výške 88 Eur a túto skutočnosť nezohľadnil. Ďalej nesprávne posúdil námietky žalovaného k neplatnosti právneho úkonu, vznesené na pojednávaní dňa 16.5.2013 vo vzťahu k článku X. ods. 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme uzavretej medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako podnájomcom. Žalovaný poukázal na obsah dodatku v tom zmysle, že náklady investičného charakteru znáša prenajímateľ REAL MARKET, a nie žalobca, pokiaľ sa nedohodnú inak. Zo zmluvy s nájomcom nevyplývala žiadna iná dohoda, a preto nebolo dôvodné, aby žalovaný ako podnájomca platil nájomcovi náhradu nákladov na napojenie nebytových priestorov lekárne na ústredné kúrenie v budove. Preto bol žalovaný ako podnájomca uvedený nájomcom pri podpise dodatku č. 1 k podnájomnej zmluve do omylu. V samotnom znení článku X. ods. 1 Dodatku č. 1 sa neuvádza, komu má podnájomca uhradiť 50 % predpokladaných (nie skutočných) nákladov. Vo vystavenej faktúre je uvedené, že túto úhradu je potrebné uhradiť žalobcovi ako nájomcovi. Podľa názoru žalovaného nedošlo k uzavretiu dohody medzi prenajímateľom a nájomcom v tom zmysle, komu a náhradu akých nákladov má žalovaný ako podnájomca platiť. Vyplýva to i z listov nájomcu zo dňa 25.8.2009, prenajímateľa zo dňa 28.8.2009, ktoré nemajú totožný obsah. Rozdiel je v tom, čo má platiť podnájomca, či 50 % predpokladaných alebo skutočných nákladov. Žalovaný je toho názoru, že v zmysle ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka nedošlo k uzavretiu zmluvy medzi prenajímateľom a nájomcom v tom, čo má nahradiť podnájomca, a teda k vzniku právneho úkonu, na základe ktorého by bol žalobca ako nájomca oprávnený fakturovať a požadovať od žalovaného úhradu 50 % predpokladaných nákladov na napojenie ústredného kúrenia do lekárne. Žalobca uviedol do omylu žalovaného pri podpisovaní dodatku č. 1 podnájomnej zmluvy, a preto je podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka článok X ods. 1 tohto dodatku neplatný a nevznikol právny dôvod na úhradu 50 % predpokladaných nákladov žalobcovi ako nájomcovi, a tým právny titul na priznanie žalovaného nároku v sume 1.639,82 Eur s príslušenstvom. Žalovaný namietal, že súd prvého stupňa nesprávne zamietol vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 2.990,58 Eur z titulu uplatnenia zľavy na už zaplatenej odplate za podnájom, uplatnenej podľa ust. § 8 zákona č. 116/1990 Zb. a nevykonal v tejto súvislosti žiadne dokazovanie a z toho dôvodu sa nesprávne stotožnil s právnym názorom právnej zástupkyne žalobcu o uplatnení ust. § 675 Občianskeho zákonníka analogicky aj pre podnájomný vzťah. Podľa žalovaného ust. § 675 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na odpustenie alebo poskytnutie zľavy z nájomného v nájomnom vzťahu (a nie v podnájomnom vzťahu) a len v tomto vzťahu právo na odpustenie alebo poskytnutie zľavy z nájomného zaniká, ak sa neuplatní do šiestich mesiacov odo dňa, kedy došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúce. Žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa poukázal na ust. § 583 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého k zániku práva preto, že nebolo uplatnené v určenom čase, dochádza len v prípadoch, uvedených v zákone. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ust. § 675 a aj prekluzívna lehota šesť mesiacov sa nemôže uplatniť na podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným (nie je to v ust. § 675 výslovne uvedené), a teda nevzťahuje sa ani na zánik práva na zľavu na odplate za podnájom a z toho vyplýva, že zľavu na odplate za podnájom mohol podľa ust. § 8 zákona č. 116/1990 Zb. žalovaný uplatniť aj u žalobcu ako nájomcu aj po uplynutí lehoty šesť mesiacov. Podľa názoru žalovaného tu nemožno uplatniť žiadnu analógiu, pretože § 583 vyžaduje, aby zánik práva na zľavu z odplaty za podnájom jeho neuplatnením v určenej lehote bol výslovne uvedený v zákone, čo však v ust. § 675 Občianskeho zákonníka výslovne uvedené nie je. Právne posúdenie tejto otázky súdom prvého stupňa považoval za nesprávne, a preto i nesprávne rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne. Uviedol, že okresný súd nerozhodoval vo veci ani rýchlo, ani predčasne a nesúhlasil s tvrdením, že neúplne zistil skutkový stav veci, nakoľko si nechal predložiť všetky relevantné dôkazy a fakty a zodpovedne ich posúdil. Žalovaný nikdy neuplatnil, ani na jednom z pojednávaní, aby okresný súd zohľadnil jeho náklady vo výške 88 Eur, a z tohto dôvodu ponížil výšku priznaného nároku žalobcovi. V prípade, ak by si žalovaný na pojednávaniach tento nárok uplatnil, žalobca by s tým nesúhlasil, lebo to bola montáž mimo zmluvného dojednania žalobcu so žalovaným. Ďalej uviedol, že z podnetu konateľky žalovaného, Mgr. Anny Kopasovej, došlo k rokovaniam medzi ňou a konateľom žalobcu o zavedení ústredného kúrenia z obchodného domu do nebytového priestoru žalovaného. Teda, samotnému podpísaniu dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme nebytových priestorov predchádzali rokovania, na ktorých konateľka žalovaného súhlasila s tým, že sa žalovaný ako podnájomník bude podieľať na 50 % nákladoch spojených so zavedením ústredného kúrenia. S názorom žalovaného, že pri podpisovaní dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme nebytových priestorov bol uvedený do omylu v súvislosti s uhrádzaním 50 % nákladov za zavedenie ústredného kúrenia, a preto je tento dodatok neplatný, nesúhlasil. Zmluvný vzťah mohol vzniknúť len medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako podnájomníkom. Z korešpondencie medzi nájomcom a prenajímateľom vyplýva, že sa nájomca dohodol s prenajímateľom tak, že faktúra za práce a materiál od dodávateľa bude vystavená na prenajímateľa, pričom podľa tejto faktúry vystaví nájomca podnájomníkovi faktúru na 50 % skutočných nákladov a nájomca následne po úhrade tejto faktúry podnájomníkom poukáže túto sumu prenajímateľovi bez zbytočného odkladu. K žiadnemu bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu v prípade úhrady zo strany podnájomníka by preto ani nemohlo dôjsť. Ďalej poukázal na skutočnosť, že faktúru č. 20091426 vystavenú žalobcom dňa 30.10.2009 na žalovanú sumu žalovaný nerozporoval, ani ju ako nedôvodnú nevrátil. Z fotografií žalobcu nachádzajúcich sa v spise je zrejmé, že povinnosť, na ktorú sa žalobca zaviazal, že zabezpečí namontovanie radiátorov, bola splnená. Zmluvne dohodnuté plnenie žalovaným požadované bolo poskytnuté, užíval ho jednu vykurovaciu sezónu. Nárok žalobcu uznal žalovaný aj v Dohode o ukončení Zmluvy o podnájme nebytových priestorov č. 009/2007 zo dňa 21.03.2007 v znení dodatku č. 1 uzavretej dňa 30.04.2010, v ktorej sa zaviazal, že uhradí nielen všetky náklady vyplývajúce z tejto zmluvy v znení jej dodatku č. 1, ktoré mu vznikli do 30.04.2010, ale i faktúru č. 20091426 vystavenú dňa 30.10.2009 na sumu 1.639,82 Eur vrátane DPH. Čo sa týka vzájomného návrhu žalovaného proti žalobcovi, zotrvali na stanovisku, že zľavu na úhradu za podnájom si žalovaný uplatnil po uplynutí prekluzívnej lehoty uvedenej v ust. § 675 Občianskeho zákonníka. K aplikácii § 675 Občianskeho zákonníka poukázali na ust. § 666 Občianskeho zákonníka. Navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť v celom rozsahu. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/246/2013-185 zo dňa 18.11.2013 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 26.11.2013, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p.. Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Na základe aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 3. júla 2013. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými ako i právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z titulu aplikácie § 219 ods. 2 O.s.p. nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového, ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu, boli opätovne uvádzané aj v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože zákonné ust. 219 ods. 2 O.s.p. umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (III. ÚS 78/05, III. ÚS 164/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva zo zákonného ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu SR. Krajský súd v súvislosti s odvolaním žalovaného len k zvýrazneniu vecnej správnosti rozsudku okresného súdu a k odvolacím dôvodom nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho zhodnotenia uvádza, že tieto odvolacie dôvody neboli dôvodné. Pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu cez odvolací dôvod neúplne zisteného skutkového stavu a nevykonania dôkazov navrhnutých žalovaným na preukázanie skutočností a nárokov týkajúcich sa vzájomného návrhu krajský súd uvádza, že tieto odvolacie dôvody žalovaného neboli relevantné. V zmysle rozsahu vykonaného dokazovania okresným súdom, a to oboznámením sa s výpoveďami právnych zástupcov listinnými dôkazmi, a to predloženou zmluvou o podnájme v znení dodatku č. 1, komunikáciou prenajímateľa, nájomcu, žalovaného, obsahom dohody o ukončení nájmu, tieto dôkazné prostriedky dali dostatočný skutkový základ pre posúdenie žalobcovho nároku, z ktorého bolo možno spoľahlivo vyvodiť jeho dôvodnosť, ako aj základ pre posúdenie vzájomného návrhu a jeho nedôvodnosti, a preto k úplnosti skutkových zistení sa nevyžadovalo, aby bolo doplnené dokazovanie výsluchom svedkov v zmysle návrhu žalovaného zo dňa 5.4.2013 (č.l. 114 spisu a 115 spisu) na preukázanie nesplnenia povinností žalobcu ako nájomcu. Okresný súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôvody, pre ktoré nevykonal návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, keďže mal za to, že došlo k zániku práva žalovaného voči žalobcovi na zľavu z podnájmu cez úpravu v § 675 Občianskeho zákonníka. K správnosti postupu okresného súdu, ako aj jeho záverom týkajúcim sa nevykonania dôkazu výpoveďou navrhovaných svedkov a súčasne k záveru krajského súdu o dostatočnom zistením skutkového stavu okresným súdom, sa poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama o sebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/93)“. Rozhodnutie okresného súdu napadnuté odvolaním žalovaného v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne, a to s poukazom aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptoval návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu, či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu SR bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci“. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasným spôsobom vyjadril závery, pre ktoré nebolo potrebné, aby bol vykonaný výsluch svedkov a súčasne krajský súd dodáva, že vzhľadom k rozsahu vykonaných listinných dôkazov a k ich výpovednej hodnote, k úplnosti zistenia skutkového stavu nebol potrebný tento dôkaz, keďže nepochybne práve z listinných dôkazov bola preukázaná dôvodnosť pohľadávky žalobcu. Na úplné posúdenie sporovej právnej veci sa nevyžadovalo doplnenie dokazovania výpoveďou navrhovaných svedkov. Krajský súd súčasne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. marca 1992, sp. zn. 4Cdo 6/1992, podľa ktorého ...„nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 62/95, podľa ktorého ...„hoci súd nevykonal účastníkom navrhované dôkazy, jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“. Na základe vyššie uvedených zhodnotení preto správne postupoval okresný súd, ak žalobcov nárok a vo vzťahu k nemu obranu žalovaného a vzájomný návrh žalovaného posudzoval v zmysle predložených listinných dôkazov, ktoré jasným a zrozumiteľným spôsobom zhodnotil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V súhrne a komplexe vykonaných listinných dôkazov bol nepochybným spôsobom preukázaný žalobcov nárok. Odvolací súd konštatuje, že nebol relevantný ani odvolací dôvod o nesprávnom právnom posúdení. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z uvedených situácii v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. Na úplne a správne zistený skutkový stav za dôkaznej povinnosti účastníkov konania cez úpravu v § 120 ods. 1, 4 O.s.p. okresný súd aplikoval správnu právnu normu, a to hmotné právo, osobitnú právnu úpravu zákona č. 116/1990 Zb. cez všeobecnú právnu úpravu Občianskeho zákonníka upravujúcu zmluvu a z neho konkrétne zákonné ustanovenia upravujúce zmluvu o nájme, a to pri tvrdenom vzniku nároku žalovaného na zľavu z ceny nájmu. Zvýrazňuje krajský súd v zhode so záverom v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 1997 sp. zn. Cdo 3/97, že ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov sú vo vzťahu k všeobecným ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka špeciálne. Na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov možno všeobecnú úpravu použiť len v prípade, ak ich neupravuje osobitný (špeciálny) zákon. Vzťah obidvoch predpisov je vzťahom všeobecného právneho predpisu, ktorými sú ustanovenia Občianskeho zákonníka a zvláštneho právneho predpisu k nemu, ktorým je zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov. Teda, tento vzťah oboch zákonov je potrebné definovať tak, že na nájom nebytových priestorov sa vzťahuje všeobecná úprava Občianskeho zákonníka, a to v tých otázkach, ktoré výslovne neupravuje zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov. K základnému odvolaciemu dôvodu žalovaného, a to, že sa prvostupňový súd nesprávne stotožnil s právnym názorom žalobcu týkajúcim sa zániku nároku žalovaného na zľavu z odplaty za podnájom, s odkazom na ust. § 8 zákona č. 116/1990 Zb., a to v tom smere, že ust. § 675 sa nemôže uplatniť na podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, a teda nemožno cez predmetnú právnu úpravu zhodnocovať i nárok žalovaného uplatnený cez úpravu v § 8 zákona č. 116/1990 Zb., a to krajský súd uvádza, že predsa základný vzťah, od ktorého odvodzoval žalovaný svoj nárok, bol vzťahom nájomcu a podnájomcu, teda pokiaľ zákonná úprava v § 116/1990 Zb. v spojení so všeobecnou úpravou § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka neupravuje lehotu na uplatnenie práva na odpustenie alebo poskytnutie zľavy z nájomného, potom bolo potrebné uplatnenie tohto nároku posudzovať v zmysle všeobecnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka cez úpravu v § 720 Občianskeho zákonníka, ktorý odkazuje, že nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon, pričom všeobecnou úpravou k tejto osobitnej právnej úprave je právna úprava Občianskeho zákonníka. Zvýrazňuje krajský súd, že predsa nemôže mať podnájomca viac práv ako má nájomca, keďže podnájomca má od nájomcu práva odvodené, teda podnájomca nemôže mať práva v širšom rozsahu ako nájomca. Pokiaľ všeobecná právna úprava v § 675 upravuje lehotu, dokedy môže nájomca uplatniť právo na odpustenie a poskytnutie zľavy z nájomného, potom nie je možné, aby táto lehota bola odlišná pre odvodené právo, t.j. pre podnájomcu, práve zo záveru, že ide o právo odvodené. K odvolaciemu dôvodu žalovaného týkajúceho sa nesprávnosti posúdenia vznesenej námietky neplatnosti právneho úkonu, a to článku X. ods. 1 Dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme cez úpravu v ust. § 49a Občianskeho zákonníka, krajský súd uvádza, že predmetná námietka nebola zhodnotená ako relevantná. Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním nebolo možné prijať nepochybný záver o uvedení žalovaného do omylu, keď naopak, práve obsah listinných dôkazov, vzájomná komunikácia medzi nájomcom, podnájomcom, nájomcom a prenajímateľom preukázala, že uzavretiu dodatku č. 1 k zmluve o nájme nebytových priestorov predchádzala jasná požiadavka žalovaného, na jej základe viaceré rokovania a vznesenej požiadavke poskytnuté plnenie žalobcom, teda nebol zistený a preukázaný vnútorný omyl vo vôli žalovaného tak, ako ho predpokladá ust. § 49a Občianskeho zákonníka, keďže z Čl. X. ods. 1 dodatku č. 1, vyplýva jasné dojednanie, podľa ktorého ...„v dôsledku požiadavky podnájomníka sa zmluvné strany dohodli, že nájomca zabezpečí napojenie podnájomníkom prenajatého priestoru na ústredné kúrenie objektu“ a súčasne ...„predpokladané náklady na prepojenie sú cca 2 730,11 Eur bez DPH, z ktorých sa podnájomník zaväzuje uhradiť 50 %“, a nespornosť tohto záväzku žalovaného, t.j. prejavená vôľa, bola potvrdená aj v dohode o ukončení zmluvy o podnájme nebytových priestorov, v rámci ktorej sa žalovaný zaviazal uhradiť svoje záväzky, ktoré mu vznikli do 30.04.2010, s uvedením konkrétnych údajov k záväzku vyúčtovaného faktúrou č. 20091426 ...„za náklady spojené s pripojením na ústredné kúrenie Obchodného domu,...“. Z tohto záveru preto námietka omylu vznesená žalovaným, a tým neplatnosti dojednania Čl. X. ods. 1 dodatku č. 1 bola zhodnotená ako nedôvodná. Krajský súd k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu a nevykonania dôkazov, resp. nesprávneho zhodnotenia, považuje za potrebné dodať, že hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je na súde, ktorý musí starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Okresný súd podľa predmetného ustanovenia § 132 O.s.p. postupoval. V hodnotení výsledku dokazovania je súd slobodný, čo znamená, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka účastníka alebo dôkaznou listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Okresný súd v predmetnej veci takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. Preto napadnuté rozhodnutie netrpí žiadnou vadou, nedošlo k nesprávnym skutkovým zisteniam, ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Dôkazný stav zistený súdom prvého stupňa dal spoľahlivý a nepochybný záver pre podstatné a rozhodné skutočnosti v danej sporovej veci. Odvolací súd zvýrazňuje, že prvostupňový súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto nezistil ani dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych zhodnotení vykonaných okresným súdom, z ktorého dôvodu bolo napadnuté rozhodnutie potvrdené ako vecne správne podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p. s tým, že v podrobnostiach sa odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, a to tak v konaní o žalobe žalobcu a vzájomnom návrhu žalovaného, ktorý neuskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania, a preto krajský súd z dôvodu absencie tohto návrhu rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.