Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 1To/28/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5808010482 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5808010482.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na neverejnom zasadnutí konanom 25. marca 2013 prejednal odvolanie prokurátora podané proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/146/2008 z 2.11.2012 a takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/146/2008 z 2.11.2012. Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/146/2008 z 2.11.2012 bol obžalovaný H. F. podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Námestovo, sp.zn. Pv 383/08-19 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe, že dňa 14.1.2007 v čase okolo 19.30 h. na ulici v blízkosti rodinného domu č. X v obci I. T., okres W., povedal Y. R., nar. X.X.XXXX, že ho dá zbiť vyhadzovačmi z baru a že s ním bude mať problémy, ak nestiahne to, čo ho udal policajtom, že ho zbil na diskotéke dňa 11.11.2006. Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. súd poškodeného Y. R. s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku riadne a včas podal odvolanie prokurátor s odôvodnením, že: „S uvedeným rozsudkom Okresného súdu Námestovo o oslobodení H. F. spod obžaloby sa nemožno v celom rozsahu stotožniť. Súd vo svojom odôvodnení v podstate len sucho konštatoval, že v danom prípade existujú dve skupiny protichodných tvrdení a na základe tohto rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby, a to bez toho, aby v prípade, že neverí alebo má pochybnosť o pravdivosti výpovedi svedka poškodeného, ako aj svedkyne E. J., bližšie rozobral dôvody takéhoto hodnotenia ich výpovedí. V danom prípade možno skutočne konštatovať, že existujú dve skupiny protichodných dôkazov, a to na jednej strane tvrdenia obžalovaného H. F. a svedkyne U. F., ktorí popierajú spáchanie skutku, a na druhej strane obžalovaného usvedčuje svedok poškodený Y. R. a svedkyňa E. J.. Nemožno sa však stotožniť s argumentáciou, že v prípade protichodných výpovedí by sa vždy musela a mala aplikovať zásada in dubio pro reo, a teda, že obžalovaný by musel vždy byť oslobodený spod obžaloby. Tu považujem za potrebné uviesť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto musí platiť prezumpcia pravdivosti svedka, a to až dovtedy, kým nie je preukázaný opak. V danej veci nebol zistený a ani preukázaný motív svedka poškodeného Y. R. a svedkyne E. J. na krivé obvinenie obžalovaného. Oboznámením obsahu spisového materiálu vedeného na Obvodnom oddelení PZ Námestovo pod spisovou značkou ORP-P-514/NO-2006, okrem iného, vyplýva, že príslušník obvodného oddelenia PZ v danej veci vykonával preverovanie podozrenia z priestupku, ktorého sa mal dopustiť H. F. dňa 11.11.2006 voči Y. R., kde podnetom na uvedené preverovanie, tak ako to vyplýva zo spisu, bolo oznámenie od ošetrujúceho lekára MUDr. C. R. zo dňa 12.11.2006, ktorý vystavil oznámenie s tým, že Y. R. mal byť napadnutý. Príslušník polície v danej veci vykonával preverovanie tým, že požiadal o podanie vysvetlenia U. F. dňa 15.12.2006, E. J. dňa 29.12.2006 a H. F. dňa 7.1.2007 a následne dňa 16.1.2007 bola vec odovzdaná z Obvodného oddelenia PZ Námestovo na Okresné riaditeľstvo PZ Dolný Kubín, Odbor skráteného vyšetrovania pre podozrenie z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona, kde toho istého dňa bola spísaná aj zápisnica o trestnom oznámení zo strany Y. R.. Z uvedeného teda vyplýva, že obžalovaný H. F. bol vo vzťahu ku skutku zo dňa 11.11.2006 políciou kontaktovaný už dňa 7.1.2007, teda pred dňom spáchania skutku kladeného mu za vinu v tejto veci, ktorý sa mal stať dňa 14.1.2007, a teda bolo u neho plne na mieste domnievať sa, že na neho podal trestné oznámenie Y. R. a vzhľadom na ich predchádzajúce vzťahy teda mal aj motív, aby konal spôsobom, ktorý mu je kladený za vinu obžalobou v tejto veci. Za povšimnutie stojí, že aj vo veci evidovanej na Okresnom súde Námestovo pod spisovou značkou 5T 125/2008, kde bol obžalovaný H. F. uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, 2 písm. a) Trestného zákona a iné, svoje správanie odôvodňoval obdobne ako v tejto veci, a to, že poškodeného sa mal iba dotazovať na skutok, ktorý mal spáchať tento voči jeho sestre. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby odvolací súd, na základe podaného odvolania, v celkom rozsahu zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.“ K dôvodom odvolania prokurátora sa nevyjadril obžalovaný ani poškodený. Odvolací súd z hľadiska procesného postupoval podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože napadnutý rozsudok trpí takými chybami, ktoré nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že odvolanie prokurátora je dôvodné. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 285 písm. b) Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Oslobodzujúci rozsudok nie je správny a zákonný a nemá ani dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch. Krajský súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odvolacími námietkami prokurátora prezentovanými v odvolaní proti napadnutému rozsudku. Súd prvého stupňa prehliadol, že použitie zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech), vyplývajúcej z ust. § 2 ods. 4 Tr. por., prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutom pre objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Treba stručne pripomenúť, že Okresný súd Námestovo rozsudkom, sp.zn. 4T/146/2008 z 25.10.2010 obžalovaného H. F. uznal vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. Za tento zločin bol obžalovaný odsúdený podľa § 189 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému bol uložený probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 4 písm. c) Tr. zák. obžalovanému bola uložená povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe škodu spôsobenú poškodenému Y. R. vo výške 32,- Eur. Na základe odvolania obžalovaného Krajský súd v Žiline uznesením, sp.zn. 1To/6/2011 z 8.2.2011 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a), c), d) Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia Krajského súdu v Žiline okrem iného vyplýva, že pre ďalšie úvahy okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov a za účelom vyčerpania všetkých dôkazných prostriedkov ohľadne osoby páchateľa žalovaného zločinu vydierania, najmä za účelom preverenia obhajobných tvrdení obžalovaného, tiež preverenia vierohodnosti výpovedí svedka poškodeného, je potrebné v ďalšom konaní zabezpečiť originál vyšetrovacieho spisu, sp.zn. ČVS:ORP- 116/2-OSV- NO-2007, ktorý je súčasťou trestného spisu Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 5T/125/2008, ako aj spisového materiálu z OO PZ Námestovo, sp.zn. ORP-P-514/2006. Súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní dôsledne neriadil právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v spomínanom uznesení, sp.zn. 1To/6/2011 z 8.2.2011. Okresný súd síce doplnil dokazovanie v zmysle intencií krajského súdu, avšak v konečnom dôsledku prvostupňový súd v posudzovanej veci postupoval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., keď vykonané dôkazy vyhodnotil iba jednostranne, jednotlivo, nesprávne v prospech obžalovaného a bez toho, aby dôkazy vyhodnotil aj v súhrne. Okresný súd nepostupoval dôsledne najmä vo fáze hodnotenia dôkazov. Krajský súd pripomína, že proces dokazovania má niekoľko fáz. Okrem vyhľadávania dôkazov (zásada oficiality) a vykonania a procesného zabezpečenia sem patrí i previerka dôkazov a ich hodnotenie. Účelom previerky dôkazov je vyjasniť kvalitu prameňa a spoľahlivosť i bezpečnosť týchto správ (tomu slúži analýza každého jednotlivého dôkazu a jeho porovnanie s ostatnými dôkazmi). Hodnotenie dôkazov úzko súvisí s ich previerkou. Hodnotenie dôkazov vychádza totiž z ich previerky a sama previerka dôkazu závisí od stupňa jeho presvedčivosti, teda od jeho zhodnotenia. Vykonáva sa hodnotenie každého dôkazu i hodnotenie ich súhrnu. Výsledkom hodnotenia je záver, ktoré závažné skutočnosti, o ktorých dôkazy podávajú správu, sú pravdivé, teda dokázané. Výsledkom hodnotenia je v konečnom dôsledku zistenie skutkového základu pre rozhodnutie. V súvislosti so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Tr. por.) krajský súd poznamenáva, že táto zásada je základným a nevyhnutným predpokladom pre náležité zistenie skutkového stavu veci tak, aby sa v každom jednotlivom prípade vzali do úvahy osobitosti daného prípadu a súčasne zabraňuje šablónovitému, mechanickému postupu pri hodnotení dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov znamená hodnotenie, ktoré nie je zákonom presne vymedzené a uplatňuje sa vo všetkých štádiách trestného konania. Neznamená však ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Záver o pravdivosti, resp. nepravdivosti určitej skutočnosti sa musí zakladať na starostlivom posúdení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne. Okresný súd odôvodnil oslobodzujúci výrok nasledovnými úvahami: „vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že dňa 14.1.2001 (správne malo byť uvedené 2007 - pozn. odvolacieho súdu) došlo k stretnutiu obžalovaného H. F. a poškodeného Y. R.. Toto stretnutie zhodne potvrdili aj svedkyne E. J. a U. F.. Podľa názoru súdu však rozhovor medzi nimi nenaplnil znaky zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. V danom prípade existujú dve skupiny dôkazov. Na jednej strane je to výpoveď obžalovaného a výpoveď svedkyne U. F., ktorí obaja zhodne tvrdia, že k žiadnym vyhrážkam zo strany obžalovaného nedošlo. Na druhej strane je výpoveď poškodeného Y. R. a jeho priateľky E. J., ktorí, naopak, tvrdia, že obžalovaný sa poškodenému vyhrážal zbitím a taktiež aj svedkyni vyhodením zo školy, v prípade, ak poškodený nevezme trestné oznámenie podané na obžalovaného späť. V danom prípade neexistuje žiaden priamy či nepriamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval výpoveď poškodeného a jeho priateľky. V takomto dôkaznom prostredí, keď okrem výpovede obžalovaného, ktorý popiera spáchanie trestnej činnosti, výpovede poškodeného a jeho priateľky, ktorí zhodne vypovedajú o vyhrážkach obžalovaného, a svedkyne U. F., ktorá potvrdzuje výpoveď obžalovaného, neexistujú iné dôkazy, preukazujúce spáchanie trestnej činnosti v zmysle podanej obžaloby, a preto nie je žiaden priestor na pozitívne rozhodnutie o vine a treste obžalovaného. Súd preto vzhľadom na dôkaznú situáciu rozhodol tak, že oslobodil obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por., pretože skutok nie je trestným činom. Na jednej strane okresný súd tvrdí, že mal súd za preukázané, že v kritickom čase došlo k stretnutiu obžalovaného a poškodeného, a na druhej strane tvrdí, že rozhovor medzi nimi nenaplnil znaky zločinu vydierania, pričom však z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, o aký rozhovor malo ísť. Vyššie uvedenému odôvodneniu by podľa názoru krajského súdu zodpovedalo skôr oslobodenie obžalovaného postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por. a nie podľa § 285 písm. b) Tr. por. Súdu prvého stupňa preto treba vytknúť nezrozumiteľnosť odôvodnenia jeho rozsudku. Z vykonaného dokazovania skutočne vyplýva, že vo veci existujú dve skupiny dôkazov. Prvú skupinu tvoria dôkazy, ktoré vylučujú, resp. spochybňujú, že obžalovaný H. F. spáchal žalovaný zločin vydierania. Týmito dôkazmi sú výpoveď samotného obžalovaného, ktorý poprel spáchanie žalovaného skutku, pričom poukázal na to, že v kritickom čase sa poškodenému nijakým spôsobom nevyhrážal. Poškodeného sa len opýtal, či si pamätá, čo sa stalo na tom mieste. Jeho obhajobu potvrdzuje svojou výpoveďou jeho manželka, svedkyňa U. F., rod. F.. Druhú skupinu tvoria dôkazy, ktoré obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku usvedčujú. Medzi tieto dôkazy patrí výpoveď poškodeného Y. R. a svedkýň E. J. - priateľky poškodeného a Y. R. - matky poškodeného. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadať najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka (poškodeného) k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom, či zamestnávateľskom vzťahu, prípadne v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného, často hmotného záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny vyplývajúce či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak. Krajský súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, po doplnení dokazovania v naznačenom smere, vyplývajúcom z uznesenia Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 1To/6/2011 z 8.2.2011, nemá žiadne, ani tie najmenšie pochybnosti o vierohodnosti a pravdivosti vyjadrení poškodeného Y. R., pretože jeho tvrdenia sú v dobrom súlade s ďalšími vykonanými dôkazmi. V tomto smere sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil s odvolacími námietkami prokurátora, že práve listinný dôkaz, ktorého vykonanie navrhol krajský súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí - a to najmä spis OO PZ Námestovo, sp.zn. ORP- P-514/2006, „vniesol svetlo do prejednávaného prípadu“ a odstránil akékoľvek pochybnosti o výpovedi svedka poškodeného. Vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu neobstojí tvrdenie okresného súdu, že „v danom prípade neexistuje žiaden priamy či nepriamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval výpoveď poškodeného a jeho priateľky“. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nehodnotil výpoveď nepriamej svedkyne Y. R.. Nezaoberal sa ani ďalším nepriamym dôkazom, a to listinným dôkazom - spisovým materiálom z OO PZ Námestovo, sp.zn. ORP-P-514/2006. Tento listinný dôkaz totiž jednoznačne identifikoval presný dátum prvého kontaktu poškodeného s políciou vo vzťahu ku skutku, ktorý sa mal stať 11.11.2006 a v súvislosti s ktorým sa mal obžalovaný následne dopustiť zločinu vydierania v predmetnej veci. Uvedeným dôkazom sa zároveň odstránili pochybnosti o tvrdeniach poškodeného, že obžalovaný ho vydieral v súvislosti s trestným oznámením dva dni predtým, ako v skutočnosti trestné oznámenie podal. Zo spisového materiálu OO PZ Námestovo, sp.zn. ORP- P-514/2006 okrem iného jednoznačne vyplynulo, že v danej veci príslušník OO PZ vykonával preverovanie podozrenia zo spáchania priestupku, ktorého sa mal dopustiť H. F. 11.11.2006 voči Y. R.. Z predmetného spisu tiež vyplynulo, že obžalovaný H. F. bol vo vzťahu ku skutku z 11.11.2006 políciou kontaktovaný 7.1.2007, kedy v tejto veci podal vysvetlenie podľa § 59 ods. 3 Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z predmetného spisu je zistiteľné tiež to, že svedkyňa U. F., rod. F., ku skutku z 11.11.2006 podávala vysvetlenie 15.12.2006. Z uvedenej analýzy možno bez akýchkoľvek pochybností uzavrieť, že obžalovaný v kritický deň v teraz súdenom prípade, t.j. 14.1.2007 mohol dôvodne predpokladať, že poškodený na neho podal trestné oznámenie, i keď k tomu fakticky došlo až 16.1.2007. Podľa názoru odvolacieho súdu poškodený Y. R. a svedkyne E. J. a Y. R. presvedčivo usvedčujú obžalovaného zo spáchania súdeného skutku a krajskému súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť ich výpovedí. Výpovede menovaných svedkýň krajský súd považuje za logické, presvedčivé, zrozumiteľné, pravdivé a vierohodné. Uvedené dôkazy logicky prepájajú aj nepriame dôkazy vykonané v predmetnej veci, najmä listinný dôkaz - spis OO PZ Námestovo, sp.zn. ORP-P-514/2006. Je pochopiteľné, že obžalovaný popiera spáchanie súdeného skutku. Využíva tak svoje zákonné právo hoci aj beztrestne klamať. Výpoveď obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je vždy v prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc úplnej pravdivosti“. Obžalovaný tvrdil, že bol v čase činu na mieste činu, len inak interpretuje to, čo sa tam malo stať, resp. nestať. Nepredložil súdu žiadne alibi, ktoré by celkom nepochybne mohlo výrazne spochybniť výpoveď dvoch priamych svedkov a jednej nepriamej svedkyne. Súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonával ďalšie dokazovanie, vyhodnotí všetky dôkazy podľa § 2 ods. 12 Tr. por. tak, že uváži všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne, bude skúmať, či výpovede svedkov sú logické a pri hodnotení výpovedí bude vychádzať z celých výpovedí. Odvolací súd z dôvodov § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Podľa § 327 ods. 1 Tr. por. súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. Právnym názorom treba rozumieť názor odvolacieho súdu vyslovený v otázkach procesného aj hmotného práva. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.