Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21Scud/5/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013201096 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5013201096.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: J.ław Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XX-XXX I., Poľská republika, právne zastúpený: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti účastníka konania: WEBUNG, s. r. o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47237201, právne zastúpený V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 41706-2/2013-BA zo 16.09.2013, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Žalobný návrh z a m i e t a. Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 9.12.2013 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, č. 41706-2/2013-BA zo dňa 16.09.2013, ktorým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 40451/2013-CA zo dňa 18.07.2013. Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím rozhodla tak, že vo vzťahu k žalobcovi nevzniklo dňom 01.02.2013 nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti u zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o., Palárikova 76, Čadca, IČO: 4723721 s odôvodnením, že listom zo dňa 09.04.2013 Poľská sociálna inštitúcia ZUS oznámila, že pán B. Q. podlieha od 01.02.2013 v oblasti sociálneho poistenia poľskému zákonodarstvu. Vzhľadom na skutočnosť, že práca, ktorú ako zamestnanec vykonáva v prospech slovenského zamestnávateľa, má okrajový charakter. Poľská sociálna inštitúcia stanovila, že od 01.02.2013 v oblasti sociálneho poistenia sa vzťahuje legislatíva poľskej republiky. Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava v liste zo dňa 17.06.2013 uviedla, že v súlade s čl. 16.3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, čím sa toto určenie stalo definitívnym. V dôvodoch rozhodnutia žalovaný poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 543/2010 Z.z. účinného od 01.01.2011, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení účinného od 01.01.2011 a konštatoval, že zamestnávateľ je zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Žilina a od 1.2.2012 je prihlásený do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca. Žalobca na základe prihlášky podanej zamestnávateľom je vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec od 1.2.2013. Súčasne bolo zistené, že v Poľskej republike žalobca vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“). Poukázal na obsah Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“) a na čl. 13 (bod 3) základného nariadenia ako aj čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012. Konštatoval, že činnosti zanedbateľného rozsahu sú činnosti, ktoré sa vykonávajú trvalo, z hľadiska času a hospodárskej návratnosti sú však nepodstatné. Účastníkovi konania bolo listom zo dňa 09.04.2013 od Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS v Rzeszowe oznámené, že od 01.07.2012 podlieha poľskému zákonodarstvu v oblasti sociálneho poistenia v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia v spojení s čl. 14 (5b) vykonávacieho nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 z dôvodu, že práca, ktorú vykonáva na území Slovenskej republiky má marginálny charakter v pomere podnikateľskej činnosti, ktorú vykonáva na území Poľskej republiky. Určenie uplatniteľných právnych predpisov vzťahujúcich sa na účastníka konania oznámila Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS v Rzeszowe v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia Sociálnej poisťovne, ústredie listom zo 09.03.2013. Podľa čl. 16 (3) nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov ako sa stanovuje v odseku 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Sociálna poisťovňa ústredie voči určeniu uplatniteľných právnych predpisov členským štátom bydliska nenamietala, t.j. nemala voči určeniu uplatniteľnej legislatívy výhrady a preto sa určenie poľskej legislatívy, ktorá sa v oblasti sociálneho poistenia bude od 01.02.2013 vzťahovať na žalobcu uplynutím dvoch mesiacov odo dňa, kedy bola Sociálna poisťovňa, ústredie, informovaná o tejto skutočnosti v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len nariadenia) sa za zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Pojem zanedbateľných činností (marginálna práca) koordinačné nariadenie presne nedefinujú. Žalovaný pri aplikácii tohto pojmu vychádza z praktickej príručky - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej len príručka). Podľa predmetnej príručky sú činnosti zanedbateľného rozsahu činností, ktoré sa vykonávajú trvalo, z hľadiska času a hospodárskej návratnosti sú však nepodstatné. Za ukazovateľa zanedbateľných činnosti sa považujú činnosti predstavujúce menej ako 5% pravidelného pracovného času zamestnanca, a) alebo menej ako 5% jeho celkovej odmeny. V zmysle pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a zamestnávateľom je stanovená dĺžka pracovného času v rozsahu 10 hodín týždenne, pričom za vykonanú prácu prislúcha žalobcovi odmena vo výške 40 Eur mesačne. V nadväznosti na logický a jazykový výklad pojmu zanedbateľných činností v zmysle príručky má žalobca jednoznačne za to, že výkon závislej činnosti pre zamestnávateľa nie je marginálneho charakteru. Primárne má skutočnosť, či skúmaná činnosť má charakter marginálnych činností prešetriť inštitúcia členského štátu bydliska danej osoby, nakoľko práve tá by mala disponovať všetkými potrebnými podkladmi. Zdôraznil, že v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia príslušnosť k právnym predpisom určí inštitúcia v štáte bydliska dotknutej osoby, teda ZUS. Žalovaný aj napriek tomu konštatuje, že podmienky posúdenia zamestnaneckej aktivity žalobcu na území Slovenskej republiky ako zanedbateľnej činnosti sú splnené. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou žalovaného je nedostatočné a nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Za účelom skúmania reálneho výkonu činností žalobcu ako zamestnanca vykonal inšpektorát práce u zamestnávateľa na podnet žalovaného kontrolu. Inšpektorát práce ako kompetentná inštitúcia nezistil u zamestnávateľa žiadne pochybenia. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Szd 1/2012. Žalovaný je ako dožadujúca inštitúcia viazaná zisteniami inšpektorátu práce a je povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, keďže kontrola sa uskutočnila na jeho podnet. Výsledky kontroly ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie. Počas kontroly bola Sociálnej poisťovni predložená pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky, evidencia dochádzky. Žalobca tak predložil všetku možnú existujúcu dokumentáciu zamestnanca, čím bolo logicky jeho dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané. V odôvodnení rozhodnutia táto skutočnosť absentuje a teda uvedené dokumenty neboli podkladom rozhodnutia v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení, napriek tomu, že boli riadne predložené. Ďalej poukázal na bod 8 Nariadenia - Všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 Nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Koordinácia systému sociálneho zabezpečenia je založená na štyroch základných princípoch, z ktorých je základným princíp rovnakého zaobchádzania. Sociálna poisťovňa svojím konaním porušuje vyššie uvedený princíp rovnakého zaobchádzania, nakoľko ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Žalobca má za to, že jeho práva a právom chránené záujmy boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný nerešpektoval individuálnosť konania, nezávislosť a nestrannosť rozhodovania vo veci. Na základe vyššie uvedenej skutkovej a právnej argumentácie s poukazom na jednoznačnosť čl. 13 ods. 3 Nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobková činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Preto navrhol Krajskému súdu v Žiline, aby bolo rozhodnutie žalovaného zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 13.05.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci. Poukázal na to, že keďže žalobca má bydlisko v Poľskej republike, kde vykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na určenie uplatniteľných právnych predpisov bola príslušná na základe čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia Inštitúcia sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (ZUS Leźajsk). Podľa čl. 13. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobková činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takú činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Ďalej poukázal na čl. 14 (5b) vykonávacieho nariadenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 465/2012 s účinnosťou od 28.06.2012 na určenie uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia určila uplatniteľné právne predpisy so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 tak, že na žalobcu sa vzťahuje poľská legislatíva z dôvodu, že z predloženého faktického stavu vyplýva, že zamestnanec v prospech slovenského zamestnávateľa má okrajový charakter a nebude brané do úvahy za účelom určenia zákonodarstva na základe čl. 13 základného nariadenia. Skutočnosť, že činnosť vykonáva žalobcom na území Slovenskej republiky je činnosť zanedbateľného rozsahu, resp. má okrajový charakter oproti činnosti, ktorú vykonáva ako SZČO je výlučne na posúdení inštitúcie sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike, kde činnosť SZČO aj vykonáva. Účastník konania WEBUNG, s. r. o., Čadca sa k veci písomne nevyjadril. Právna zástupkyňa žalobcu vo svojom prednese na pojednávaní sa pridržiavala dôvodov uvedených v žalobe, zdôraznila, že pokiaľ poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia určila, že na žalobcu sa vzťahuje poľská uplatniteľná legislatíva, toto rozhodnutie ešte nie je konečné, keďže prebiehajú vo vzťahu k tomuto súdne konania v Poľsku. Žalovaný správny orgán vo svojom prednese na pojednávaní žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zdôraznil, že Poľská inštitúcia ZUS zo dňa 09.04.2013 rozhodla, že na žalobcu sa naďalej vzťahuje poľské zákonodarstvo a v súlade s čl. 16.3 Sociálna poisťovňa nenamietala určenie poľskej legislatívy do dvoch mesiacov, čiže sa stalo toto určenie definitívnym. Pribratý účastník konania vo svojom prednese na pojednávaní k veci uviedol, že pokiaľ poľská inštitúcia ZUS rozhodla, že na žalobcu sa vzťahujú poľské predpisy, toto rozhodnutie bolo napadnuté zo strany žalobcu na súde v Poľsku a toto konanie ešte nie je skončené. Pojem marginálne práce nebol definitívne nikde určený. Poľská inštitúcia ZUS mala problém s určením, kedy práca vykonaná na Slovensku, keď ju vykonáva zamestnanec, kedy je vlastne práca marginálna. O tomto určení uplatniteľnej legislatívy poľské súdy ešte konajú. Krajský súd konštatuje, že žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne na pojednávaní dňa 3.12.2014 rozšíril žalobné dôvody, keď tvrdil a namietal, že pokiaľ poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určila na danú vec žalobcu poľskú legislatívu a že v súčasnosti vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu prebiehajú súdne konania v Poľsku, súd na tieto dôvody s poukazom na ust. § 250h ods. 1 za použitia § 250b ods. 1 O.s.p., vzhľadom na to, že tieto sú po dvojmesačnej lehote od doručenia rozhodnutia žalovaného nemôže prihliadať. Tieto skutočnosti neuvádzal ani v rámci odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, t.j. uvedenými skutočnosťami sa nemohol v rámci odvolacieho rozhodnutia zaoberať ani žalovaný správny orgán. Na druhej strane súdu žalobca na výslovný dotaz nepredložil žiadny dôkaz o tom, že takéto rozhodnutie o uplatniteľnej legislatíve je preskúmavané prostredníctvom súdu v Poľsku. Krajský súd uvádza, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nekonštatuje, že by vykonané práce (zamestnanie) žalobca nevykonával a že k skutočnému a reálnemu výkonu práce žalobcom nedošlo. Tieto skutočnosti nie sú obsiahnuté ani v dôvodoch rozhodnutia žalovaného a taktiež súčasťou správneho spisu nie je výsledok o kontrole, ktorý je aj v iných prípadoch (v obdobných veciach vedených na Krajskom súde v Žiline) a nie je v preskúmavanej veci preukázané, že by kontrolou bolo zistené, že zamestnávateľ žalobcu reálne prácu svojím zamestnancom neposkytuje, vrátane žalobcu a títo ju ani fyzicky nevykonávajú. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazoval, že účastníkovi konania bolo listom zo dňa 09.04.2013 z Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS v Rzeszowe oznámené, že od 01.07.2012 podlieha poľskému zákonodarstvu v oblasti sociálneho poistenia v súlade s čl. 13(3) základného nariadenia v spojení s čl. 14 (5b) vykonávacieho nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 z dôvodu, že práca, ktorú vykonáva na území Slovenskej republiky má marginálny charakter v pomere k podnikateľskej činnosti, ktorú vykonáva na území Poľskej republiky. Určenie uplatniteľných právnych predpisov vzťahujúcich sa na účastníka konania oznámila Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS v Rzeszowe v súlade s čl. 16.2 vykonávacieho nariadenia listom zo dňa 09.03.2013. Ďalej uviedla, že podľa čl. 16.3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov ako sa stanovuje v odseku 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Žalovaný voči určeniu uplatniteľných právnych predpisov členským štátom bydliska nenamietal, t.j. nemal voči určeniu uplatniteľnej legislatívy výhrady a preto sa určenie poľskej legislatívy, ktorá sa v oblasti sociálneho poistenia bude od 01.02.2013 vzťahovať na účastníka konania - žalobcu uplynutím dvoch mesiacov odo dňa, kedy bola Sociálna poisťovňa, ústredie informovaná o tejto skutočnosti stalo v súlade s čl. 16.3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Krajský súd je týmto definitívnym určením uplatniteľných právnych predpisov, aj v preskúmavanom konaní, viazaný (krajský súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) C-2/05 z 26.01.2006. Z vykonaného dokazovania krajský súd dospel k záveru, že postupom podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia došlo medzi žalovaným a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov, ktoré aj žalovaný akceptoval. Definitívnym určením uplatniteľných právnych predpisov) je viazaný aj Krajský súd v Žiline a nemá kompetenciu „preskúmať“, či došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v súlade s príslušnými ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia. S poukazom na čl. 5 bod 1 vykonávacieho nariadenia, dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. V konaní nebolo preukázané, že došlo v súlade s tvrdením žalovaného k zrušeniu definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov, a teda že by nebola v prejednávanej veci definitívne určená poľská legislatíva na prerokovanie uplatneného nároku žalobcu. Potom treba konštatovať, že záver žalovaného vyjadrený vo výroku ako aj v dôvodoch napadnutého a preskúmavaného rozhodnutia, že žalobcovi nevzniklo dňa 1.2.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa WEBUNG, s. r. o., Palárikova 76, Čadca, je súladný so zákonom, nakoľko vo veci sociálneho poistenia bola definitívne určená poľská legislatíva a teda je v kompetencii príslušného poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o vzniku sociálneho zabezpečenia, ktoré požaduje žalobca, rozhodnúť. Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na postavenie žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území Slovenskej republiky, čo v konaní nebolo sporné, podľa žalovaného podstatou pre posúdenie veci (ktorá je uvedená v rozhodnutí), bolo vykonávanie marginálneho charakteru zamestnania žalobcu v SR vo vzťahu k podnikateľskej činnosti, ktorú vykonával žalobca ako SZČO v Poľskej republike. Podľa názoru krajského súdu, pre postavenie žalobcu bolo potrebné aplikovať výlučne postavenie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia tak, ako v konaní tvrdil žalobca a nie je pre posúdenie veci podstatné, v akom rozsahu zamestnanie na území SR u slovenského zamestnávateľa žalobca vykonával a teda nie je ani podstatné, či skutočne sa jedná o marginálny charakter vykonávania práce zamestnanca v porovnaní s rozsahom činnosti žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky. Pre určenie uplatniteľnej legislatívy je podstatný článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia sa týka spresnenia čl. 12 a 13 základného nariadenia, bol účinný aj k 1.2.2013, ktorého prvá veta znie: „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Krajský súd, vzhľadom na začlenenie čl. 14 ods. 5 a 5b vykonávacieho nariadenia, ktorým sa upravujú spresnenia týkajúce sa čl. 12 a 13 základného nariadenia, je toho názoru, že ustanovenie čl. 14 bod 5b vo väzbe na čl. 5, vykonávacieho nariadenia, sa viaže k aplikácii čl. 13 základného nariadenia iba vo vzťahu k tým ustanoveniam čl. 13, v ktorých je potrebné vyhodnocovať, či sa jedná o podstatnú (nie zanedbateľnú) časť činnosti vykonávanú v tom ktorom členskom štáte. Podľa názoru krajského súdu, ustanovenie čl. 14 bod 5b vykonávacieho nariadenia vzhľadom aj na systematizáciu čl. 14 a znenie ods. 5a a predchádzajúcich odsekov čl. 14 vykonávacieho nariadenia, sa neviaže k čl. 13 ods. 3 prvá časť vety pred „alebo“, ale iba k čl. 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia, ktoré však nie je možné na status žalobcu aplikovať. Posudzovanie podstatnej činnosti, teda či činnosť má marginálny charakter z hľadiska aplikácie čl. 14 vykonávacieho nariadenia, nie je možné, ak žalobca vykonáva činnosť SZČO v jednom členskom štáte a súčasne vykonáva zamestnanie na území iného členského štátu u zamestnávateľa so sídlom v inom členkom štáte, čo je aj prípad žalobcu. Iba v prípade, ak by žalobca vykonával činnosť zamestnanca v dvoch alebo viacerých členských štátoch, potom na otázku určenia uplatniteľných právnych predpisov, ktorým by táto osoba podliehala (ak by súčasne vykonávala činnosť SZČO v niektorom členskom štáte), by sa aplikovalo ustanovenie čl. 13 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 (3) časť vety za „alebo“ a by sa skúmal podstatný charakter týchto činností (charakter činností zamestnanca). Pokiaľ však nie je takáto situácia (čo je aj prípad žalobcu), bolo potrebné aplikovať výlučne čl. 13 ods. 3 prvá časť vety (pred „alebo“) základného nariadenia pre určenie uplatniteľných právnych predpisov členského štátu. Súd však nemôže zasahovať do definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy, ktorá nebola spochybnená žalovaným a ani poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia a bola v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia určená, takéto definitívne určenie uplatniteľných predpisov, ako súd už vyššie v tomto rozsudku konštatoval, je pre Krajský súd v Žiline záväzné, musí z neho vychádzať a potom je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom. Pokiaľ žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy bola podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia braná do úvahy skutočnosť, že prácu, ktorú žalobca ako zamestnanec u slovenského zamestnávateľa vykonával, mala marginálny charakter oproti podnikateľskej činnosti žalobcu, krajský súd konštatuje, že toto tvrdenie na určenie uplatniteľnej legislatívy v prejednávanej veci nemá vplyv. V prejednávanej veci bolo potrebné aplikovať na postavenie žalobcu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, lebo žalobca vykonával na území Poľskej republiky ako občan Poľskej republiky samostatne zárobkovú činnosť a na území Slovenskej republiky u zamestnávateľa so sídlom na území SR vykonával činnosť zamestnanca. V prípade žalobcu nebolo podstatné, aký rozsah zamestnania u zamestnávateľa so sídlom na území SR vykonával. Posúdenie rozsahu prác v prejednávanej veci (s poukazom na počet hodín týždenne alebo iné kritériá, ako marginálnej činnosti), je pre posúdenie veci bezpredmetné. Čl. 13 bod 3 základného nariadenia určuje podmienky uplatniteľných právnych predpisov, keď konštatuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch (t.j. prípad žalobcu), podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Podľa názoru krajského súdu, nebolo potrebné vyhodnocovať rozsah činnosti, ktoré žalobca ako zamestnanec zamestnávateľa, ktorý má sídlo ma území SR, vykonával (v súlade s kritériami upravenými v čl. 14 vykonávacieho nariadenia - bod 6-11), keď v súlade s čl. 13 ods. 3 prvá časť vety pred „alebo“ základného nariadenia bolo potrebné definitívne určiť uplatniteľné právne predpisy. Druhá časť vety čl. 13 bod 3 základného nariadenia, podľa názoru krajského súdu, rieši situáciu, keby žalobca vykonával zamestnanie súčasne v dvoch alebo viacerých členských štátoch a súčasne by bol aj v inom členskom štáte činný ako SZČO. Aplikácia čl. 13 ods. 1 upravuje vykonávanie činností ako zamestnanca v dvoch alebo viacerých členských štátoch, čo prípad žalobcu tiež nie je. Krajský súd je toho názoru, že nebolo potrebné skúmať rozsah činnosti, ktoré ako zamestnanec na území SR u zamestnávateľa so sídlom na území SR vykonával a tento rozsah porovnávať s rozsahom činnosti žalobcu ako SZČO, práve z dôvodu, že čl. 13 bod 3 prvá časť vety pred „alebo“ jednoznačne určoval legislatívu, ktorej osoba, akou je aj žalobca, podlieha. Podľa čl. 16 (3) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa čl. 16 (4) predmetného nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samostatných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že v súlade s čl. 16 (3) nariadenia vo vzťahu k určeniu uplatniteľných právnych predpisov členským štátom bydliska žalovaný nenamietal, t.j. nemal žiadne výhrady, preto sa určenie poľskej legislatívy, ktorá sa v oblasti sociálneho poistenia bude na žalobcu od 1.2.2013 vzťahovať uplynutím 2 mesiacov odo dňa , kedy žalovaný bol o tejto skutočnosti informovaný stalo definitívnym. Pokiaľ však žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, nie je, ako súd už vyššie konštatoval, kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať, aj pokiaľ by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov, pokiaľ nedošlo k jeho prehodnoteniu a zrušeniu, je aj pre krajský súd záväzné. Z tohto dôvodu krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom, žalobcovi, vzhľadom na jeho postavenie účastníka konania nemohlo podľa slovenskej legislatívy vzniknúť sociálne poistenie, ktorého určenia sa domáhal (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti), u zamestnávateľa WEBUNG, s. r. o., Čadca, teda u zamestnávateľa na území SR, napriek tomu, že bol podaný registračný list zamestnávateľa - prihláška, ktorú zamestnávateľ žalobcu do systému sociálneho zabezpečenia podal, ako aj prihláška žalobcu ako FO, čo nemá za následok vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa WEBUNG, s. r. o., Čadca. Samotné podanie prihlášky nezakladá vznik týchto poistení na území SR vo vzťahu k žalobcovi a nemôže založiť legislatívu SR a teda kompetenciu žalovaného na konanie v predmetnej veci. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať. Čo sa týka námietky žalobcu, že neboli zohľadnené listinné dôkazy, ktoré preukazujú skutočný výkon jeho prác na území SR u označeného zamestnávateľa, poukazoval na kontrolu Inšpektorátu práce, že žalovaný je viazaný zisteniami Inšpektorátu, ktorý nezistil žiadne pochybenia, že predložil všetku možnú dokumentáciu s reálnym výkonom činnosti zamestnanca, súd k tejto udáva, že žalobca v správnom konaní žiadne doklady k odvolaniu neprikladal, ani na žiadne kontroly týkajúce sa zamestnávateľa nepoukazoval. Žalovaný tak nemal dôvod uvedenými sa zaoberať. Podľa názoru krajského súdu, táto skutočnosť pre rozhodovanie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu nie je podstatná práve z dôvodu, že v konaní nebolo spochybnené, že žalobca u zamestnávateľa vykonával určitý rozsah prác tak, ako to bolo spochybňované v iných prípadoch, o ktorých krajský súd v obdobných veciach koná a rozhoduje. Preto nebolo potrebné sa zaoberať a vykonať dokazovanie týkajúce sa vykonávania prác, a ani nebolo potrebné vykonať dokazovanie, ktoré by preukazovalo, v akom rozsahu práce, ktoré vykonával žalobca ako SZČO v Poľskej republike a u svojho zamestnávateľa v posudzovanom období vykonával a či skutočne sa jedná, pri porovnaní týchto dvoch činností, o marginálny charakter vykonávaných prác zamestnanca u zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o.. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca nemal v konaní, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.