Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/152/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013201136 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5013201136.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Nory Tomkovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci navrhovateľa: D. W., bytom P. XXXX/XX, XXX XX S., právne zastúpený: advokátska kancelária JUDr. Tomáš Rosina, s.r.o., so sídlom Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, zast. konateľom JUDr. Tomášom Rosinom, advokátom, proti odporcovi: Daňový úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa č. 2, 010 01 Žilina, v konaní o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd návrh na ochranu pred nezákonným zásahom zamieta. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom verejnej správy sa navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu domáhal, aby súd zakázal odporcovi pokračovať vo výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január až december 2007, na základe poverenia na výkon kontroly č. 9514401/5/3578041/2012/Maj zo dňa 03.12.2012, po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň si uplatnil trovy konania. Návrh na ochranu pred nezákonným zásahom vymedzil navrhovateľ skutkovo a právne nasledovne: Zápisnicou o začatí daňovej kontroly č. 9514401/5/3580031/2012/Cab2 spísanej odporcom dňa 04.12.2012 bola u navrhovateľa začatá daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2007. Dňa 04.11.2013 obdržal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu rozhodnutie odporcu o prerušení daňovej kontroly zo dňa 25.10.2013, č.9514401/5/4782769/2013/Maj a to s odkazom na ust. § 61 ods. 1 daňového poriadku. Do dňa podania tohto návrhu, t.j. do dňa 13.12.2013 nedošlo k ukončeniu daňovej kontroly, čím dochádza zo strany odporcu k nezákonnému zásahu do práv navrhovateľa. V rámci daňovej kontroly bolo napríklad vydané predbežné opatrenie, ktorým sa navrhovateľovi zakázalo nakladať s jeho majetkom. Navrhovateľ poukázal na ust. § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o správe daní"), podľa ktorého je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Pokiaľ v danom prípade za kontrolované zdaňovacie obdobie bola daňová kontrola začatá dňa 04.12.2012, tak lehota na jej vykonanie skončila zo zákona dňa 04.12.2013. Prerušenie daňovej kontroly na základe rozhodnutia odporcu nemá vplyv na to, že daňová kontrola nebola ukončená v zmysle zákona. Prerušenie daňovej kontroly zo strany odporcu v tomto konkrétnom prípade nemôže spôsobiť predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly. V tomto smere navrhovateľ poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn III. ÚS 24/2010 zo dňa 29.06.2010. Z uvedeného nálezu podľa navrhovateľa vyplýva, že daňovú kontrolu je možné vykonávať jedine v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu daňovej kontroly, pričom však daňovú kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, ako to ustanovuje zákon. Zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť. Ďalej navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2009. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že odporca ani raz neoznámil navrhovateľovi akékoľvek pochybnosti, a to napr. v zmysle ust. § 46 ods. 5 zákona o správe daní neupozornil navrhovateľa, že mu neposkytuje súčinnosť. Neukončením daňovej kontroly v zákonom stanovenej lehote (pričom navrhovateľ poskytoval potrebnú súčinnosť) bola porušená zásada primeranosti a zásada zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie vytvára protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. Navrhovateľ dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.12.2011, sp. zn. 24S/6/2009, ktorý právne závery súdov v navrhovateľom uvedených rozhodnutiach rovnako akceptoval, a ktorý taktiež nepovažoval prerušenie daňovej kontroly z dôvodu žiadosti správcu dane o poskytnutie medzinárodných informácií za dôvodné. Navrhovateľ zastáva právny názor, že prerušenie daňovej kontroly síce zákon pozná, ale pokiaľ kontrolovaný subjekt poskytuje súčinnosť, nemôže spôsobiť neukončenie daňovej kontroly v zákonnej lehote. V predmetnom prípade sa jednalo o opätovnú daňovú kontrolu. Predchádzajúce daňové kontroly nezistili žiadne porušenie príslušných právnych predpisov. Štát tak obmedzuje navrhovateľa (ktorý musel a musí strpieť daňovú kontrolu) už po druhý krát. Navrhovateľ jedinú možnosť ochrany domáhať sa ochrany voči nezákonnému zásahu zo strany odporcu videl priamo v podaní tohto návrhu, keďže zákon o správe daní neupravuje možnosť využitia nejakého prostriedku na ochranu proti nezákonnému zásahu, ako to napr. bolo pri pôvodnom znení zákona č. 511/992 Zb., kedy v zmysle ust. § 15 bolo možné uplatniť inštitút námietky, a to v pomerne širokom rozsahu. Odporca vo vyjadrení k veci zo dňa 15.01.2014 poukázal na ust. § 250v ods. 1, 3, 4, 8 O.s.p. V danom prípade neboli naplnené zákonné podmienky zo strany navrhovateľa na podanie návrhu o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Ochrana poskytovaná súdmi v správnom súdnictve má subsidiárnu povahu vo vzťahu k ochrane poskytovanej správnymi orgánmi. Ten, kto bol ukrátený na svojich právach musí najprv využiť možnosť nápravy, a to vyčerpaním prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a ak nedosiahne ochranu týmto spôsobom, domáhať sa ochrany v správnom súdnictve (§ 250v ods. 3 O.s.p.) Navrhovateľ uviedol, že zákon o správe daní neupravuje možnosť využitia nejakého prostriedku na ochranu proti nezákonnému zásahu. Odporca má za to, že navrhovateľ nevyužil všetky prostriedky, ktorých použitie upravuje osobitný predpis. Takýmto prostriedkom, ktorý upravuje osobitný predpis je podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach v znení zákona č. 289/2012 Z.z. a rovnako aj možnosť uplatniť podanie podnetu na výkon dozoru prokurátora nad zachovávaním zákonnosti orgánu verejnej správy zmysle zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Jedná sa o právne prostriedky, ktorých vyčerpanie je v dispozícii navrhovateľa, pričom ich navrhovateľ môže použiť bez súčinnosti (bez odkázanosti) s iným organom verejnej moci. Odporca argumentoval aj judikatúrou, a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžz 1/2010, z ktorého vyplýva, že správny orgán sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý navrhovateľ vyhodnotil ako nezákonný zásah, ako aj vyjadriť sa k dôvodom, pre ktoré ho považuje za nezákonný, t.j. musí mať možnosť sám odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu. Povinnosťou vyčerpať prostriedky, ktorých použitie upravuje osobitný predpis sa zaoberal ako Ústavný súd SR vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 317/04, I. ÚS 74/05-18, III. ÚS 78/2010, IV. ÚS 428/09), tak aj Najvyšší súd SR (napr. 8Sžnč 6/2011, 8Sžz 1/2010). Preto zdôvodnenie navrhovateľa, že pokiaľ ustanovenia zákona o správe daní neobsahujú možnosť podať námietku, ktorou by bolo možné domáhať sa ochrany voči nezákonnému zásahu zo strany odporcu, a teda táto možnosť je daná jedine prostredníctvom podanej žaloby, považuje odporca za právne irelevantné. Podľa odporcu nebola splnená aj ďalšia podmienka v zmysle §250v ods. 3 O.s.p., a to dodržanie subjektívnej lehoty na podanie návrhu, t.j. do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela. Daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2006 sa u žalobcu začala v zmysle § 46 ods. 3 zákona o správe daní dňa 04.12.2012 spísaním Zápisnice o začatí daňovej kontroly č. 9514401/5/3579947/2012/Cab2 zo dňa 04.12.2012, rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je deň, kedy bola začatá daňová kontrola, t. j. deň 04.12.2012. Subjektívna 30- dňová lehota na podanie návrhu teda začala plynúť nasledujúci deň, t.j. 05.12.2012. Návrh na súd bol podaný až 16.12.2013. Dňa 07.06.2013 bolo doručené na Daňový úrad Žilina, pobočka Martin podanie označené ako „Nezákonnosť opätovne vykonávanej daňovej kontroly“. Správca dane na toto podanie informoval navrhovateľa prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 04.07.2013, ktorý bol prevzatý dňa 11.07.2013. Odporca zároveň uviedol právny názor, podľa ktorého sa navrhovateľ nemal domáhať odstránenia prípadného nezákonného stavu neprípustným návrhom na odstránenie nezákonného zásahu, ale postupom podľa § 250t ods. 1 O.s.p. V ďalšom odporca namietal neopodstatnenosť podaného návrhu ohľadom tvrdenia navrhovateľa, že daňová kontrola nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 46 ods. 10 zákona o správe daní. Prebiehajúca „opätovná daňová kontrola“ je samotným konaním, v ktorom sa vedie nové dokazovanie, a preto spájanie prebiehajúcej daňovej kontroly s už tou ukončenou nemá žiadne opodstatnenie. V ustanovení § 46 ods. 10 daňového poriadku je uvedené, že na prerušenie daňovej j kontroly sa primerane použijú ustanovenia § 61 zákona o správe daní, ktorý upravuje inštitút prerušenia daňového konania. Rozhodnutie o prerušení konania za účelom získania informácii v rámci medzinárodnej výmeny informácií zaslaných v zmysle zákona č. 442/2010 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady EU č. 904/2010 prostredníctvom Finančného riaditeľstva, bolo vydané v súlade s § 61 ods. 1 písm. b.) zákona o správe daní. V zmysle § 61 ods. 5 zákona o správe daní lehoty počas prerušenia daňovej kontroly neplynú. V momente, keď sa splní podmienka uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly, lehota pokračuje v plynutí a odporca je viazaný zákonnou lehotou na vykonanie daňovej kontroly. Až v prípade, že by uvedenú lehotu nedodržal, bolo by celé konanie (ako aj nadväzujúce vyrubovacie konanie) zaťažené vadou nezákonnosti. Daňová kontrola bola prerušená v zákonnej lehote na výkon daňovej kontroly. Na základe prerušenia daňovej kontroly a skutočnosti, že lehota neplynie, lehota na ukončenie daňovej kontroly sa automaticky posúva o dobu, počas ktorej kontrola bola prerušená. Záverom vyjadrenia sa odporca vyjadril o dôvodoch, ktorého ho viedli k prerušeniu daňovej kontroly, keďže v rámci povinnosti správcu dane dostatočne objasniť skutkový stav počas vykonávaného dokazovania vyplynula nutnosť zaslať ďalšie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych obchodov navrhovateľa a ktorej výsledky budú slúžiť ako dôkazný prostriedok. Odporca má za to, že tak, ako samotná daňová kontrola bola začatá zákonným spôsobom, tak aj jednotlivé úkony boli v jej priebehu vykonávané zákonným spôsobom a boli vykonávané v takom rozsahu, aby odporca čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti pre splnenie jej účelu a v súlade so základnými zásadami správy daní v zmysle § 2 zákona o správe daní. Na podanie žaloby neboli splnené podmienky stanovené v § 250v ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, a to nedodržanie subjektívnej lehoty na podanie žaloby a zároveň neboli vyčerpané prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, a preto odporca navrhol krajskému súd podaný návrh zamietnuť. Krajský súd v Žiline vec rozhodol dňa 30.04.2014 o návrhu bez pojednávania rozsudkom. Podaním zo dňa 22.01.2014 na výzvu súdu právny zástupca navrhovateľa súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Žalovaný správny orgán bol výzvou zo dňa 17.01.2014 vyzvaný v súlade s § 250f ods. 2 O.s.p., či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, zároveň bol poučený, že ak sa v stanovenej lehote 15 dní nevyjadrí, súd bude mať za to, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemá námietky. Odporca sa v stanovenej lehote nevyjadril, preto súd mal za to, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania žalovaný nemá námietky. Krajský súd posúdil navrhovateľom tvrdený nezákonný zásah v zmysle zákonnej úpravy inštitútu konania o ochrane pred nezákonným zásahom (§ 250v a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len O.s.p.) v intenciách žalobných bodov v žalobnom návrhu a dospel k záveru, že návrh na ochranu pred nezákonným zásahom je neprípustný. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je aj správne súdnictvo. Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby sa fyzická alebo právnická osoba domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou mocou. Podľa § 244 ods. 5 veta prvá O.s.p. súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov. Piata hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Podľa § 250v ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Podľa § 250v ods. 3 O.s.p. návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Podľa § 250v ods. 4 O.s.p. súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný. Podľa § 250v ods. 8 O.s.p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250v O.s.p. pojem ,,zásah" nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v O.s.p. je ukončenie nezákonného zásahu orgánu verejnej správy, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami. Súdne konanie je teda zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Aby súd mohol o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom rozhodnúť rozsudkom, musia byť splnené viaceré podmienky, a to podmienky prípustnosti a podmienky dôvodnosti návrhu. Podľa § 250v ods. 4 veta posledná O.s.p. súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo nie je prípustný. Podmienky prípustnosti návrhu sú: 1. Podmienka subsidiarity návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom: Nutnosť vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Zásah nemôže byť rozhodnutím. 2. Podmienka včasnosti návrhu: Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr v lehote 1 roka odo dňa, keď k nemu došlo. 3. Neprípustnosť určovacieho žalobného petitu: Navrhovateľ sa nesmie domáhať len vyslovenia, že zásah bol alebo je nezákonný - petit musí znieť na zákaz pokračovania v porušovaní práva. Podmienky dôvodnosti návrhu sú: 1. Zásah musí byť nezákonný. 2. Zásah bol zameraný proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. 3. Zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých druhov konaní. To platí aj pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p., keďže v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Primárne sa teda súd ešte predtým, ako pristúpi ku skúmaniu prípustnosti a dôvodnosti návrhu na ochranu pre nezákonným zásahom, zaoberá osobitnými procesnými podmienkami - či navrhovateľ a odporca majú procesnoprávnu subjektivitu a zároveň či spadajú pod definíciu účastníka, ktorá je v V. hlave, V. časti O.s.p. stanovená špeciálne oproti všeobecnej definícií účastníkov. V predmetnej veci aktívna ani pasívna procesná legitimácia účastníkov konania nebola sporná. Z obsahu návrhu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojom vlastníckom práve a odporca je nepochybne orgán verejnej správy vykonávajúci v predmetnom prípade aj materiálne činnosť s charakterom verejnej správy - správa na úseku daní a poplatkov. V rámci správneho súdnictva nie je rozhodujúce, či orgán verejnej správy disponuje právnou subjektivitou, rozhodná je tzv. administratívna subjektivita (rozhodovacia pôsobnosť). Logickým postupom súdu aplikujúceho ust. § 250v ods. 1 O.s.p. je, že predtým ako pristúpi k samotnému posúdeniu zákonnosti zásahu (súlad s právnymi normami) zaoberá sa, či vôbec je možné v správnom súdnictve takúto ochranu poskytnúť s ohľadom na podmienky prípustnosti návrhu (podmienka včasnosti, subsidiarity správneho súdnictva a náležitosti znenia petitu, ktorým sa nie je možné domáhať len vyslovenia, že zákaz bol nezákonný), pričom nedostatok týchto podmienok konania má za následok zamietnutie návrhu rozsudkom. V predmetnej veci predstavovala nezákonný zásah podľa navrhovateľa daňová kontrola, ktorá nebola ukončená v zákonnej lehote v zmysle § 46 ods. 10 zákona o správe daní z dôvodu jej prerušenia na základe rozhodnutia odporcu podľa § 61 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní. Súd sa musel vysporiadať s tým, či je možné daňovú kontrolu považovať za nezákonný zásah. V tomto smere súd poukazuje na to, že daňovú kontrolu nie je možné stotožňovať s pojmom daňové konanie. Je len dielčim postupom v rámci daňového konania. Krajský súd sa oprel o názor NSS ČR, rozšíreného senátu, v rozhodnutí č. j. 2 Afs 144/2004-110 zo dňa 31.08.2005, podľa ktorého začatie o vykonávanie daňovej kontroly môže byť podľa okolností nezákonným zásahom, proti ktorému možno podať žalobu podľa § 82 a nasl. soudního řádu správního, najmä ak v daňovom konaní následne nebolo ešte (alebo nebolo vôbec) vydané súdom preskúmateľné rozhodnutie. Podľa názoru krajského súdu je to práve proces daňovej kontroly striktne ohraničený limitmi na jeho vykonanie, keď rozhodnutie o jej prerušení môže založiť nezákonný stav. Tento stav, z pohľadu kontrolovaného subjektu nezákonný zásah, spočíva v tom, že daňová kontrola nebola ukončená, aj keď podľa daňového subjektu už ukončená mala byť. Sú to práve správne súdy, ktoré za splnenia podmienok § 250v O.s.p. môžu posúdiť okolnosti daňovej kontroly a v prípade, že je vykonávaná nad zákonnom stanovené limity, súd zakáže odporcovi v jej ďalšom pokračovaní. Súd mal splnenú podmienku včasnosti návrhu. V tomto smere sa krajský súd má za to, že deň, kedy sa navrhovateľ o nezákonnom zásahu dozvedel, je ten deň, ktorý navrhovateľ subjektívne považoval za prvý deň nezákonného zásahu, a to deň nasledujúci (05.12.2013) po dni, kedy sa podľa navrhovateľa mala ukončiť daňová kontrola (04.12.2013) - je to z dôvodu, že navrhovateľ ako nezákonný zásah namietal len časový úsek daňovej kontroly, ktorý začal dňa 05.12.2013, t.j. po uplynutí jedného roka od začatia daňovej kontroly, a nie nezákonnosť daňovej kontroly ako celku (kedy by subjektívna lehota začala plynúť v prvý deň daňovej kontroly). Zákonná 30-dňová lehota na podanie návrhu na súd začala v zmysle § 57 ods. 1 O.s.p. plynúť dňa 06.12.2013 a v rámci tejto lehoty bol dňa 13.12.2013 podaný návrh na súd na pošte. V tomto smere sa krajský súd teda nestotožnil s právnym názorom odporcu, že návrh bol podaný po uplynutí tzv. subjektívnej lehoty na jeho podanie. Súd v predmetnej veci nemal preukázanú splnenú podmienku subsidiarity návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom, a to vyčerpanie prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Správny orgán sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý navrhovateľ vyhodnotil ako nezákonný zásah, ako aj vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa, t.j. mať možnosť sám odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich súdnej kontroly (rozsudok NS SR 8Sžz 3/2011 zo dňa 01.07.2011). Krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom navrhovateľa, že v predmetnej veci zákon neupravuje možnosť využitia nejakého prostriedku na ochranu proti nezákonnému zásahu. Avšak názor odporcu, že medzi takéto prostriedky možno zaradiť aj podanie podnetu na výkon dozoru prokurátora, nie je správny. Upozornenie prokurátora ako prostriedok nápravy nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy (nález Ústavného súdu SR II. ÚS 124/08-30 z 22.mája 2008), teda podnet na prokuratúru nepredstavuje podmienku vyčerpania prostriedkov nápravy. Právna úprava v O.s.p. nešpecifikuje prostriedok, ktorý má navrhovateľ využiť, aby jeho návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy bol na súde akceptovaný, v aplikačnej praxi je však ustálené, že pred podaním návrhu v zmysle § 250v O.s.p. sa vyžaduje aspoň vyčerpanie sťažnosti v zmysle zákona č. 9/2010 Z.z. Z obsahu návrhu a pripojeného spisu odporcu mal súd za preukázané, že navrhovateľ nevyčerpal použitie sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. Kumulatívne stanovenie podmienok prípustnosti návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v § 250v ods. 3 O.s.p., a to vyčerpanie prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a podanie návrhu v subjektívnej lehote, je nevyhnutné v zmysle čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať tak, aby sa navzájom nevylučovali. Ustanovenie § 250v ods. 3 druhá veta O.s.p. je nevyhnutné vykladať tak, že o existencii zásahu sa žalobcovia najskôr dozvedeli až doručením oznámenia o vybavení sťažnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.06.2009, sp. zn. 3 Sžz 31/2009) S poukazom na uvedené senát krajského súdu návrh na ochranu pred nezákonným zásahom podľa § 250v ods. 4 O.s.p. ako neprípustný zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250v ods. 8 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p, podľa ktorého ak žalobca mal v konaní celkom alebo sčasti úspech, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Keďže navrhovateľ nebol v konaní úspešný, súd mu náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustne odvolanie (§ 250v ods. 7 O.s.p.).