Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 25Sd/347/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013201155 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5013201155.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v konaní vedenom pred samosudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci navrhovateľa: Mgr. A. I., nar. X. X. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, bytom A., I. J. X, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o starobný dôchodok, takto r o z h o d o l : Rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 12. novembra 2013 v spojení so zmenovým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 27. decembra 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. z r u š u j e a v e c vracia správnemu orgánu na ďalšie konanie. Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Odporkyňa napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 12. novembra 2013 podľa § 65, § 69, § 274 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. a § 21, § 132 ods. 1 a § 174 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov zamietla žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok k 8. septembru 2005. Napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa 12. novembra 2013 bolo zmenené rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 27. decembra 2013, ktorým odporkyňa opätovne zamietla žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok k 8. septembru 2005, pretože nespĺňa podmienky uvedené v § 65, § 274 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. a § 21, § 132 ods. 1 a § 174 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Proti týmto rozhodnutiam odporkyne podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, v ktorom namietal, že spĺňa podmienky pre priznanie dôchodku. Odporkyňa v písomnom vyjadrení k opravným prostriedkom navrhovateľa poukázala na to, že z potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 7. decembra 2011 vyplýva, že navrhovateľovi bol podľa § 98 a § 99 zákona č. 333/1991 Zb. o služobnom pomere policajtov zaradených vo Federálnom Policajnom zbore a Zbore hradnej polície priznaný príspevok za službu od 1. februára 1992. Na vznik nároku na príspevok za službu a pre jeho výšku mu bola zhodnotená doba náhradnej vojenskej služby od 1. apríla 1973 do 31. augusta 1973 v I. kategórii funkcií a doba služobného pomeru v Policajnom zbore od 1. septembra 1973 do 30. januára 1992 v I. kategórii funkcií, čo je 18 rokov a 309 dní. Na základe uvedeného a v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozhodnutí 55/2011 uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 5/2011 bol posúdený nárok navrhovateľa na starobný dôchodok k 8. septembru 2005. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra SR č. SPOU-OSZ-103638-23/2013-VZ, ktoré bolo ústrediu odporkyne doručené 15. októbra 2013 a potvrdenia z 12. novembra 2013 bol navrhovateľ (podľa vyjadrenie odporkyne) zo služobného pomeru uvoľnený k 31. januáru 1992 podľa § 17 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. o služobnom pomere policajtov zaradených vo Federálnom Policajnom zbore a v Zbore hradnej polície a nie z organizačných a racionalizačných dôvodov. Odporkyňa má za to, že vzhľadom k tomu, že v zamestnaní I. kategórie funkcií, ktoré je postavené na roveň zamestnania I. pracovnej kategórie uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) Zákona o sociálnom zabezpečení navrhovateľ získal 18 rokov a 309 dní, nárok na starobný dôchodok mu k 8. septembru 2005 nevznikol. Nárok na posúdenie dôchodkového veku postupom podľa § 174 ods. 1 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov navrhovateľovi nevznikol z dôvodu, že k 31. decembru 1999 nevykonával službu zaradenú do I. a II. kategórie funkcií. Jeho služobný pomer skončil dňom 31. januára 1992. Na pojednávaní navrhovateľ zotrval na písomne podanom opravnom prostriedku proti obidvom rozhodnutiam. Má za to, že druhé rozhodnutie bolo vydané nezákonne, prv ako bolo rozhodnuté o opravnom prostriedku proti prvému rozhodnutiu odporkyne zo dňa 12. novembra 2013. Poukázal na to, že od posledného pojednávania s ním odporkyňa vôbec nekomunikuje. On jej doručil na pobočku v Martine dňa 15. 4. 2014 kópiu listinného dôkazu v konaní vedenom pred súdom, zároveň pobočke predložil rozkaz riaditeľa I. divízie FMV vo veciach personálnych zo dňa 26. 11. 1991 pod č. 98, ktorým preukazuje, že bol prepustený zo služobného pomeru policajta Federálneho Policajného zboru podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 334/1991 Zb.. Podľa navrhovateľa rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie zamietavého rozhodnutia bolo potvrdenie Ministerstva vnútra SR č. SPOU-OSZ-103638-23/2013-VZ, ktoré bolo odporkyni doručené 15. októbra 2013 neobsahujúci nijaký konkrétny dôvod ukončenia jeho služobného pomeru ako dôvod ukončenia služobného pomeru je v potvrdení vyznačený výraz „iného“ a hlavne v emailovej komunikácii medzi pracovníčkou Ministerstva vnútra SR a pracovníčkou odporkyne nepodložená nijakým vierohodným dokumentom, s uvedeným údajom, že bol „Rozkazom riaditeľa I. divízie FMV vo veciach personálnych zo dňa 26. 11. 1991 pod č. 98 prepustený dňom 31. 1. 1992 podľa § 17 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. zo služobného pomeru policajta FPS.“ Rovnako poukázal na to, že rozhodnutie odporkyne musí v zmysle ust. § 209 Zákona o sociálnom poistení v platnom znení vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci - odporkyňa skutočný stav nielenže spoľahlivo nezistila a v konaní nepreukázala bez pochybností pravdivosť údajov, ktoré v obsahu napadnutého rozhodnutia použila, teda rozhodla chybne. Z uvedených dôvodov navrhovateľ naďalej trval na tom, aby súd rozhodol, že navrhovateľovi vznikol nárok na priznanie starobného dôchodku ku dňu 8. septembra 2005 s tým, že odporkyňa je povinná vykonať prepočet sumy dávky starobného dôchodku priznanej navrhovateľovi a rozhodnutie o výške prepočtu dávky starobného dôchodku doručiť navrhovateľovi do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Poverená zástupkyňa odporkyne prítomná na pojednávaní poukázala na to, že na základe posledného pojednávania vo veci odporkyňa žiadala Ministerstvo vnútra SR, odbor sociálneho zabezpečenia o doplnenie zisťovania, z akého dôvodu bol ukončený služobný pomer navrhovateľa. Súdu predložila ako dôkaz žiadosť o doplnenie zisťovania, ktoré odporkyňa adresovala Ministerstvu vnútra SR, odboru sociálneho zabezpečenia dňa 17. 3. 2014. Zástupkyňa odporkyne vzhľadom k tomu navrhla pojednávanie odročiť za účelom vyčkania oznámenia Ministerstva vnútra SR na uvedený dopyt odporkyne, nakoľko dávkový spis sa nachádzal na krajskom súde, teda vec nemohla byť vybavená. Krajský súd v súlade s ust. § 250l - § 250s O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia odporkyne, oboznámil sa s administratívnym spisom odporkyne, ako aj s ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný. V konaní nebolo sporným, že orgán sociálneho zabezpečenia Federálneho Ministerstva vnútra rozhodnutím č. FR-3638/61-91 zo dňa 30. 7. 1991 podľa § 110 zákona č. 100/1970 Zb. priznala navrhovateľovi od 1. apríla 1991 príspevok za službu vo výške 1.206,- Kčs mesačne. Ďalej mal súd preukázané, že rozkazom riaditeľa I. divízie FMV vo veciach personálnych zo dňa 26. 11. 1991 vydaným pod č. 98 bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru policajta Federálneho Policajného zboru podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 334/1991 Zb., teda z organizačných dôvodov. V prípade navrhovateľa preto nemožno použiť § 21 ods. 3 Zákona o sociálnom zabezpečení, ktoré sa nevzťahuje na prípady, v ktorých sa štátna dávka poskytovaná ako náhrada za dobu služby po skončení služobného pomeru posudzuje ako výsluhový dôchodok, ale sama výsluhovým dôchodkom pôvodne nebola. Odporkyňa mala posúdiť samostatný nárok na starobný dôchodok okrem iného aj z hľadiska podmienok jeho vzniku, trvania a výšky so zreteľom na dobu profesionálnej služby započítanej v inom systéme sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na tento záver, podľa ktorého sa príspevok za službu za výsluhový dôchodok iba považuje, neexistuje rozumný dôvod, pre ktorý by odporkyňa pri posudzovaní nároku navrhovateľa na starobný dôchodok mala použiť ust. § 21 ods. 3 Zákona o sociálnom zabezpečení. Z dôvodovej správy k zákonu č. 222/2002 Z. z. vyplýva, že právna úprava mala zabezpečiť, aby od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) výsluhový dôchodok, i dávky výsluhového zabezpečenia považované za výsluhový dôchodok podľa § 124 zákona č. 328/2002 Z. z. plnili funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru ako dávka sociálneho zabezpečenia existujúca, či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení). Súčasne bolo cieľom zákona č. 328/2002 Z. z. dosiahnuť právny stav, podľa ktorého by pomerná výška výsluhového dôchodku bola vyššia, ako keby policajtom bola doba profesionálnej služby hodnotená len vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. Z tohto zámeru teda vyplýva, že cieľom zákona bolo vytvorenie stavu, pri ktorom by súčet výsluhového dôchodku a starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia bol vyšší, resp. aspoň rovnaký ako suma starobného dôchodku poistenca, ktorý mal všetky doby zamestnania hodnotené len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia (zabezpečenia). V zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb., ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (prežitie stanoveného veku), môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Z čl. 33 ods. 2 Dohovoru teda vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému iba krátiť, a to najviac o sumu, ktorá neprevyšuje sumu výsluhového dôchodku (príspevku za službu považovaného za výsluhový dôchodok). Príspevok za službu ako dávka sociálneho zabezpečenia považovaný za výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisoch o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru. Súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že na účely stanovenia výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby hodnotené na účely príspevku za službu. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu príspevku za službu považovaného za výsluhový dôchodok. Z uvedených dôvodov dospel súd k záveru, že rozhodnutie odporkyne zo dňa 12. novembra 2013 v spojení so zmenovým rozhodnutím zo dňa 27. decembra 2013 zrušil ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil správnemu orgánu (odporkyni) na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou odporkyne o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok rozhodnúť znovu, pričom na účely stanovenia výšky starobného dôchodku do doby dôchodkového poistenia navrhovateľa započíta aj doby, hodnotené na účely príspevku za službu a až po takom stanovení výšky starobného dôchodku bude môcť starobný dôchodok krátiť v pomernej časti zodpovedajúcej zhodnotenej dobe služby, maximálne však o sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 vety prvej O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. a nepriznal úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania voči odporkyni, keďže navrhovateľ v konaní nevzniesol procesný návrh na ich uplatnenie v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii § 246c ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v 3 vyhotoveniach. V odvolaní sa ma popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických osobách opatrený podpisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým že, a) v konaní došlo k vadám uvedeným § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.