Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20Scud/3/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200219 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5014200219.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline v právnej veci žalobcu: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, so sídlom 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 48659-2/2013-BA zo dňa 16. decembra 2013, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Súd konanie zastavuje. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Podaním zo dňa 28.02.2014, označeným ako „Odvolanie proti rozhodnutiu 48659-2/2013-BA Sociálnej poisťovne ústredie z 16. decembra 2013“, podaným na pošte dňa 28.02.2014, prijatým na tunajšom súde dňa 05.03.2014, v spojení s podaním zo dňa 10.06.2014, doručeným krajskému súdu dňa 17.06.2014, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vydaného voči zamestnancovi G. Q. a následne odovzdania záležitosti na opätovné prešetrenie Sociálnej poisťovni, s nariadením zohľadniť príslušné predpisy Európskeho spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho poistenia. Zároveň si uplatnil trovy konania. Napadnutému rozhodnutiu vyčítal neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia (nar. č. 883/2004 z 29.04.2004), hoci nemalo sa uplatniť v tejto veci, pretože zamestnanec žalobcu nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, preto sa uplatňuje voči zamestnancovi výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Namietal, že základ vydaného rozhodnutia spočíva na neoprávnenom vyhlásení Zakładu Ubezpieczeń Społecznych, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska (lex loci laboris), teda poľská inštitúcia nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni. V ďalšej časti žaloby nazvanej „Odôvodnenie“ žalobca podrobne opísal charakter práce zamestnanca, jeho obsahovú náplň a prezentoval právny názor o porušení legislatívy EÚ vydaným rozhodnutím. Uviedol, že čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia rozhoduje, že osoba, ktorá vykonáva nájomnú prácu alebo prácu na vlastný účet v členskom štáte, podlieha legislatíve tohto štátu. V dôsledku použitia čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia došlo k porušeniu čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, v súlade s ktorým osoby, pre ktoré platí nariadenie, podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Nepoužitie predpisov čl. 11 ods. 1 základného nariadenia spôsobilo, že zamestnanec podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Ďalej namietal porušenie predpisov konania, a to čl. 5 vykonávacieho nariadenia (nar. č. 987/2009 z 16.09.2009), ktorý rozhoduje, že doklady vydané inštitúciou štátu s účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, ako dlho nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom boli vydané. Na základe pracovnej zmluvy bol zamestnanec registrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike a bolo mu udelené číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, teda existoval doklad vydaný inštitúciou členského štátu. Uviedol, že zamestnávateľ na základe zmluvy dáva zamestnancovi čas, ktorý zaručí, že jeho práca nepredstavuje marginálne práce, pretože predstavovala viac ako 5 % reálneho času vo vzťahu k jeho podnikateľskej činnosti. Náplň práce zamestnanca je kontaktovanie potenciálnych klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho zákazníkov. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné správy o dokončení prác. Za prácu zamestnanec dostáva náležitú odmenu, stanovenú v pracovnej zmluve. Uviedol, že kontroly žalovaného neodhalili žiadne nedostatky, a preto bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne platené. Žalovaný vo vyjadrení k veci uviedol, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 01.05.2010, je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“). S účinnosťou od 01.05.2010 sa uplatňuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady nariadenie (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Žalovaný poukázal na to, že nezdôvodnil výrok napadnutého rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne činnosti, ako uvádza žalobca v žalobe. Navrhol, aby súd žalobu zamietol. Podľa obsahu a povahy posúdil súd podanie žalobcu ako žalobu v zmysle § 249 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu a ďalej v konaní postupoval podľa § 247 a nasl. O.s.p., t. j. podľa II. hlavy, V. časti O.s.p. - Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1, 2, 3 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 250 ods. 2 veta prvá O.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť ( § 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 45082/2013-CA zo dňa 18.9.2013 rozhodla tak, že pani G. Q., nar. X.X.XXXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 1.2.2013 podľa slovenskej legislatívy u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., Palárikova 76, Čadca, IČO: 47237198. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie p. G. Q.. Namietala neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, ktorý sa nemal uplatniť, pretože nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, a preto sa uplatňuje výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Odvolateľ tak podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Zároveň podal odvolanie aj zamestnávateľ - spoločnosť REPRUF, s.r.o., pričom namietal rovnaké skutočnosti ako zamestnanec. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že odvolanie REPRUF s.r.o. z 15. októbra 2013 a odvolanie G. Q. zo 4. novembra 2013 zamieta a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45082-1/2013-CA z 18. septembra 2013 potvrdzuje. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca podal zamestnanec G. Q. odvolanie, z tých istých dôvodov ako zamestnávateľ. Zamestnanec je vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa od 1. februára 2013, zároveň bolo zistené, že v Poľskej republike vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Od 01.05.2010 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňuje koordinačné nariadenie - základné nariadenie a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonáva činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si vymieňajú medzi sebou všetky údaje nevyhnuté pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Sociálna poisťovňa bola oprávnená vykonať kontrolu výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorá prebehla v období od 26. februára 2013 do 08. marca 2013 a na základe ktorej sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Z uvedeného dôvodu rozhodla tak, že zamestnancovi nevzniklo povinné sociálne poistenie od 1. februára 2013. Pri vydávaní tohto rozhodnutia sa Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca neriadila úvahou o marginálnom charaktere činnosti zamestnanca. Záverom rozhodnutia žalovaná zdôraznila, že určovať uplatniteľnú legislatívu a zároveň kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami je oprávnená len Sociálna poisťovňa. V preskúmavanej veci bolo nesporné, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania. Žalovaný v rozhodnutí bližšie neuviedol, prečo žalobcu považoval za účastníka konania. Je nepochybné, že ak by v predmetnej veci zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve, zamestnávateľ by mal povinnosť odvádzať odvody na sociálne poistenie podľa slovenských právnych predpisov o sociálnom poistení, teda vznikli by mu povinnosti. Z obsahu žaloby však nevyplýva, ako bol žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach napadnutým rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, teda žalobca v žalobe neuviedol jednu z jej osobitných náležitostí v správnom súdnictve. Je bežnou praxou súdov, že súd nevyžaduje, aby bola táto náležitosť žaloby (tvrdenie o ukrátení na svojich právach) explicitne vyjadrená, pokiaľ inak z obsahu žaloby toto tvrdenie vyplýva, ale v tomto prípade súd ani z obsahu žaloby nemohol toto tvrdenie odvodiť. Podmienkou účastníctva v správnom (administratívnom) konaní je potenciálne dotknutie na právach a povinnostiach fyzickej či právnickej osoby napadnutým rozhodnutím, avšak v správnom súdnictve je aktívne procesne legitimovaná osoba na podanie žaloby len tá osoba, ktorá tvrdí, že ako účastník správneho konania bola ukrátená na svojich právach rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Žiadny subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby v prospech inej osoby - rovnako uznesenie NS SR sp. zn. 5Sž/239/1996. Súd v správnom súdnictve nepreskúmava teoretickú zákonnosť rozhodnutí v správnom súdnictve. Inštitút správneho súdnictva predstavuje realizáciu ústavného práva fyzických a právnických osôb domáhať sa na nezávislom a nestrannom súde súdnej ochrany vlastných subjektívnych práv, ktoré sú ohrozené alebo porušené nezákonnými rozhodnutiami, zásahmi a nečinnosťou orgánov verejnej správy. V predmetnej veci však žalobca ani netvrdí, že bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach, na akých právach a akým spôsobom, teda aké negatívne následky malo vydané rozhodnutie pre neho. Žalobca opakovane namieta nedostatky rozhodnutia vo vzťahu k jeho zamestnancovi, až diskriminačný postup žalovaného voči konkrétnemu zamestnancovi, avšak v prvom rade žalobca bol povinný uviesť, ako napadnuté rozhodnutie ohrozuje alebo porušuje práva žalobcu ako zamestnávateľa a nie správnou žalobou sa domáhať ochrany práv svojho zamestnanca. Zamestnanec, ktorý sa cítil dotknutý na svojich právach, mohol podať žalobu sám. Žalobca z týchto dôvodov nie je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Vzhľadom na citované ustanovenia a vyššie uvedené skutočnosti súd konanie pri aplikácii § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil z dôvodu, že žalobu podala neoprávnená osoba. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.