Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21S/41/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200313 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5014200313.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, v právnej veci žalobcu: ADVERTON, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 550 291, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. Augusta 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. 14719-4/2014-BA zo dňa 22.01.2014, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Súd konanie zastavuje. Účastníkom konania náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Podaním zo dňa 20.03.2014, označeným ako „Odvolanie proti rozhodnutiu 14719-4/2014-BA Sociálnej poisťovne ústredie z 22.01.2014“, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej a predchádzajúceho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45084-1/2013-CA zo dňa 18.09.2013 vydaného voči zamestnancovi I. U. H.. a následne odovzdania záležitosti na opätovné prešetrenie Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca s nariadením zohľadniť príslušné predpisy Európskeho spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho poistenia. Zároveň si uplatnil trovy konania. Napadnutému rozhodnutiu vyčítal nesprávne použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, hoci nemal sa uplatniť v tejto veci, pretože zamestnanec žalobcu nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, ktorá nemá marginálny charakter, preto sa uplatňuje voči žalobcovi výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. (Pozn. súdu: žalobca pravdepodobne mienil uviesť čl. 13 ods. 1 písm. a) prípadne čl. 11 ods. 3 písm. a) koordinačného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009, keďže čl. 11 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia neexistuje). V dôsledku použitia čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004 došlo k porušeniu čl. 11 ods. 1 základného nariadenia č. 883/2004. Základ vydaného rozhodnutia spočíva na neoprávnenou vyhlásení Zakładu Ubezpieczeń Społecznych, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska (lex loci laboris), teda poľská inštitúcia nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni. Ďalej namietal porušenie predpisov konania, neuvedenie právneho základu pre vydané rozhodnutie. V ďalšej časti žaloby nazvanej „Odôvodnenie“ žalobca podrobene opísal charakter práce zamestnanca, jeho obsahovú náplň a prezentoval právny názor o porušení legislatívy EÚ vydaným rozhodnutím. Uviedol, že zamestnávateľ na základe zmluvy zabezpečuje zamestnancovi pracovný čas, ktorý mu zaručuje, že vykonávaná práca nenesie známky marginálnej práce, pretože predstavuje viac ako 5 % reálneho pracovného času venovaného vedenej podnikateľskej činnosti v Poľsku. Práca poskytovaná prostredníctvom žalobcu spočíva v kontaktovaní sa s potencionálnymi klientmi, v prezentovaní a podpore činnosti zamestnávateľa a jeho klientov. Prácu dokladuje zamestnanec štvrťročnými výkazmi. Za prácu spoločnosť vypláca náležitú mzdu stanovenú v pracovnej zmluve. Namietal, že rozhodnutie bolo vydané na základe fiktívne vytvoreného stavu prostredníctvom slovenských a poľských orgánov sociálneho zabezpečenia. Namietal aj porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v zmysle ktorého doklady vydané inštitúciou členského štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, kým nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, ktorým boli vydané. Zamestnanec žalobcu bol zaregistrovaný pre potreby sociálneho poistenia v Slovenskej republike a bolo mu pridelené číslo sociálneho poistenia v registračnom čísle FO, z čoho vyplýva, že existuje doklad vydaný inštitúciou členského štátu. Namietal, že žalovaná vykonala kontrolu tendenčným spôsobom, za účelom vylúčenia zamestnanca žalobcu zo sociálneho poistenia na Slovensku a nezisťovala reálne skutkový stav. Žalovaná tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci žalobcu neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom nikde v zmluve sa nevyžaduje od zamestnanca, aby bol v sídle spoločnosti. Žalovaná môže kontrolovať žalobcu ako zamestnávateľa, či splní povinnosti ako platca dávok, čo znamená, či má príslušnú dokumentáciu, či nahlasuje zamestnancov do sociálneho poistenia a či odvádza príslušné dávky. Námietky zo strany žalovanej, že práca nebola vykonávaná sú neopodstatnené, pretože žalobca má výkazy o vykonanej práci, ktoré boli podané zamestnancom, ako aj doklady o jeho pobyte na Slovensku. Žalobca má za to, že žalovaná sa dopustila hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na Slovensku, pretože iní zamestnanci dostali schválené dokumenty A1. Žalovaná vo vyjadrení k veci uviedla, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 01.05.2010, je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“). S účinnosťou od 01.05.2010 sa uplatňuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady nariadenie (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). V predmetnej veci pri určení uplatniteľnej legislatívy boli uplatnené osobitné pravidlá upravené v čl. 13 základného nariadenia. Rozhodujúci je nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívanie v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj v zmysle koordinačných nariadení vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v koordinačných nariadeniach, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu zakotvených v hlave II nariadenia je pojem reálneho výkonu činností jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Pri podozrení, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti), uskutočňuje Sociálna poisťovňa kontroly v spolupráci s Národným inšpektorátom práce. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činností dotknutého zamestnanca za základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, Sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie nevzniklo. Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu. Žalovaná poukázala na to, že nezdôvodnila výrok napadnutého rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne činnosti ako uvádza žalobca v žalobe. Žalovaná navrhla, aby súd žalobu zamietol. Podľa obsahu a povahy posúdil súd podanie žalobcu ako žalobu v zmysle § 249 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu a ďalej v konaní postupoval podľa § 247 a nasl. O.s.p., t. j. podľa II. hlavy, V. časti O.s.p. - Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1, 2, 3 O.s.p. sa podľa ustanovení tejto hlavy postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 250 ods. 2 veta prvá O.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak žalobu podala neoprávnená osoba. Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 45084/2013-CA zo dňa 18.09.2013 rozhodla tak, že pánovi I. U. H., nar. XX.XX.XXXX u zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o., Palárikova 76, Čadca, IČO: 46550291, nevzniklo ako zamestnancovi od 01.09.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie p. I. U. H.. Namietal neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, ktorý sa nemal uplatniť, pretože vykonáva nájomnú prácu na Slovensku, a preto sa uplatňuje výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Odvolateľ tak podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Zároveň podal odvolanie aj zamestnávateľ - spoločnosť ADVERTON, s.r.o., pričom namietal rovnaké skutočnosti ako zamestnanec. Žalovaná ako druhostupňový správny orgán vo veciach sociálneho poistenia napadnutým rozhodnutím vo veci odvolania, ktoré podal zamestnanec aj zamestnávateľ ADVERTON, s.r.o. proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45084/2013-CA zo dňa 18.09.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia, rozhodla tak, že odvolanie zamestnanca I. U. H. a odvolanie zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o. zamieta a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45084/2013-CA zo dňa 18.09.2013 potvrdzuje. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že napadnuté rozhodnutie bolo doručené taktiež zamestnávateľovi účastníka konania: ADVERTON, s.r.o., pretože v zmysle § 173 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) sa tiež považuje za účastníka konania. Zamestnávateľ proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca podal odvolanie z tých istých dôvodov ako zamestnanec. Zamestnanec je vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa od 01.09.2012, zároveň bolo zistené, že v Poľskej republike vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Od 01.05.2010 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňuje koordinačné nariadenie - základné nariadenie a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonáva činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si vymieňajú medzi sebou všetky údaje nevyhnuté pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Sociálna poisťovňa bola oprávnená vykonať kontrolu výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorá prebehla v období od 26.02.2013 do 07.03.2013 a na základe ktorej sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Z uvedeného dôvodu rozhodla tak, že zamestnancovi nevzniklo povinné sociálne poistenie od 01.09.2012. Pri vydávaní tohto rozhodnutia sa Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca neriadila úvahou o marginálnom charaktere činnosti zamestnanca. Záverom rozhodnutia žalovaná zdôraznila, že určovať uplatniteľnú legislatívu a zároveň kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami je oprávnená len Sociálna poisťovňa. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca ako účastník konania vo veci sociálneho poistenia v tzv. nedávkovej veci (§ 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z.) namieta právne posúdenie žalovanej, a to aplikáciu článkov základného a vykonávacieho nariadenia. Má za to, že činnosť jeho zamestnanca nie je na území Slovenskej republiky marginálna, a preto sa malo použiť základné pravidlo na stanovenie príslušnej legislatívy, a to lex loci laboris, podľa ktorého sa sociálne zabezpečenie riadi podľa miesta pracoviska, a teda zamestnancovi vznikla účasť na povinnom poistení v Slovenskej republike. V preskúmavanej veci bolo nesporné, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania, a to z dôvodu, že vydaním rozhodnutia by ako zamestnávateľ mohol byť na svojich právach alebo povinnostiach ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. priamo dotknutý. Žalovaná v rozhodnutí bližšie neuviedla, prečo žalobcu považovala za účastníka konania. Je však nepochybné, že ak by v predmetnej veci zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve, zamestnávateľ by mal povinnosť odvádzať odvody na sociálne poistenie podľa slovenských právnych predpisov o sociálnom poistení, teda vznikli by mu povinnosti. Z obsahu žaloby však nevyplýva, ako bol žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach napadnutým rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, teda žalobca v žalobe neuviedol jednu zo zvláštnych podmienok konania v správnom súdnictve. Je bežnou praxou súdov, že túto náležitosť žaloby (tvrdenie o ukrátení na svojich právach) súd nevyžaduje, aby bola explicitne vyjadrená, pokiaľ inak z obsahu žaloby vyplýva, ale v tomto prípade sa tak nestalo a súd ani z obsahu žaloby nemohol toto tvrdenie odvodiť. Podmienkou účastníctva v správnom (administratívnom) konaní je už potencionálne dotknutie na právach a povinnostiach fyzickej či právnickej osoby napadnutým rozhodnutím, avšak v správnom súdnictve je aktívne procesne legitimovaná osoba na podanie žaloby len tá osoba, ktorá tvrdí, že bola dotknutá na svojich právach. Ak súd zistí, že žalobca nebol dotknutý na svojich právach, resp. bol, avšak zákonným spôsobom, žalobu zamietne. Súd v správnom súdnictve nepreskúmava teoretickú zákonnosť rozhodnutí v správnom súdnictve. Inštitút správneho súdnictva predstavuje realizáciu ústavného princípu domáhať sa na nezávislom a nestrannom súde súdnej ochrany verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb, ktoré sú ohrozené alebo porušené nezákonnými rozhodnutiami, zásahmi a nečinnosťou orgánov verejnej správy (a to predovšetkým ochrany pred porušením práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). V predmetnej veci však žalobca netvrdí, že bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach, ani na akých právach, ani akým spôsobom, teda aké negatívne následky malo vydané rozhodnutie pre neho. Žalobca opakovane namieta nedostatky rozhodnutia vo vzťahu k jeho zamestnancovi, až diskriminačný postup žalovanej voči konkrétnemu zamestnancovi, avšak v prvom rade žalobca bol povinný uviesť, ako napadnuté rozhodnutie ohrozuje alebo porušuje práva žalobcu ako zamestnávateľa a nie správnou žalobou sa domáhať ochrany práv svojho zamestnanca. Zamestnanec, ktorý sa cítil dotknutý na svojich právach, mohol podať žalobu sám. Vzhľadom na citované ustanovenia a vyššie uvedené skutočnosti súd konanie pri aplikácii § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil z dôvodu, že žalobu podala neoprávnená osoba. Súd poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie v tejto veci zostalo predmetom prieskumu na základe žaloby žalobcu - I. U. H., ktorého žaloba bola pôvodne vedená pred tunajším súdom, avšak na základe rozhodnutia NS SR bola vec postúpená na KS v Prešove. Súd rozhodol o trovách konania podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., ktoré upravuje náhradu trov konania v prípade, že konanie končí bez toho, aby súd rozhodoval o veci samej, a to v dôsledku procesného zavinenia toho účastníka, ktorý podal žalobu ako neoprávnená osoba. Žalobca by bol teda povinný nahradiť ostatným účastníkom trovy súdneho konania. Žalovanej však žiadne trovy v spojení so žalobou nevznikli. Vzhľadom na uvedené súd účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p.