Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/28/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200330 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5014200330.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline v právnej veci žalobcu: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, so sídlom 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 14837-2/2014-BA z 27. januára 2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Súd konanie zastavuje. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Podaním zo dňa 20.03.2014, označeným ako „Odvolanie proti rozhodnutiu 14837-2/2014-BA Sociálnej poisťovne ústredie z 27.01.2014“, podaným na pošte dňa 21.03.2014, prijatým na tunajšom súde dňa 24.03.2014, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a predchádzajúceho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 44782-1/2013-CA z 12.09.2013 vydaného voči zamestnancovi X. O. a následne odovzdania záležitosti na opätovné prešetrenie Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca s nariadením zohľadniť príslušné predpisy Európskeho spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho poistenia. Zároveň si uplatnil trovy konania. Napadnutému rozhodnutiu vyčítal nesprávne použitie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, ktoré obsahuje kolíznu normu, ktorá poukazuje na príslušné zákonodarstvo sociálneho poistenia pre osoby, ktoré normálne vykonávajú nájomnú prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch únie, čím je vylúčená možnosť určiť príslušný zákon pre tento právny vzťah iným spôsobom ako je uvedený v norme týkajúcej sa koordinácie sociálneho poistenia. Súčasne namietal použitie čl. 5 vykonávacej vyhlášky č. 987/2009, tým, že zamestnancovi nebolo zohľadnené pridelené číslo poistenia. Ďalej namietal porušenie procesného práva podľa zistenia skutkového stavu, ktorý je v rozpore s realitou, počas kedy zo zhromaždeného dôkazného materiálu vyplýva, že prácu zamestnanec vykonáva a kontroly v Sociálnej poisťovni nepreukázali žiadne nezrovnalosti v plnení si povinností spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Namietal tiež neuvedenie právneho základu pre vydané rozhodnutia. Namietal, že základ vydaného rozhodnutia spočíva na neoprávnenom vyhlásení Zakładu Ubezpieczeń Społecznych, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska (lex loci laboris), teda poľská inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni. Ďalej namietal nesprávne použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004, pretože zamestnanec vykonáva nielen prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku a táto práca nemá charakter marginálnej práce, preto sa na žalobcu vzťahuje iba čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. V ďalšej časti žaloby nazvanej „Odôvodnenie“ žalobca podrobne opísal charakter práce zamestnanca, jeho obsahovú náplň a prezentoval právny názor o porušení legislatívy EÚ vydaným rozhodnutím. Uviedol, že zamestnávateľ na základe zmluvy zabezpečuje zamestnancovi pracovný čas, ktorý mu zaručuje, že vykonávaná práca nenesie známky marginálnej práce, pretože predstavuje viac ako 5 % reálneho pracovného času venovaného vedenej podnikateľskej činnosti v Poľsku. Práca poskytovaná prostredníctvom žalobcu spočíva v kontaktovaní sa s potenciálnymi klientmi, v prezentovaní a podpore činnosti zamestnávateľa a jeho klientov. Prácu dokladuje zamestnanec štvrťročnými výkazmi. Za prácu spoločnosť vypláca náležitú mzdu stanovenú v pracovnej zmluve. Namietal, že rozhodnutie bolo vydané na základe fiktívne vytvoreného stavu prostredníctvom slovenských a poľských orgánov sociálneho zabezpečenia. Namietal nesprávne použitie č. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004. Tento predpis nemohol byť aplikovateľný voči zamestnancovi žalobcu, pretože tento vykonáva prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Vzhľadom na tento fakt sa na zamestnanca vzťahuje čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha zákonodarstvu členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. Namietal aj porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v zmysle ktorého doklady vydané inštitúciou členského štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, kým nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, ktorým boli vydané. Zamestnanec žalobcu bol zaregistrovaný pre potreby sociálneho poistenia v Slovenskej republike a bolo mu pridelené číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, z čoho vyplýva, že existuje doklad vydaný inštitúciou členského štátu. Namietal, že žalovaný vykonal kontrolu tendenčným spôsobom, za účelom vylúčenia zamestnanca žalobcu zo sociálneho poistenia na Slovensku a nezisťovala reálne skutkový stav. Žalovaný tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci žalobcu neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom nikde v zmluve sa nevyžaduje od zamestnanca, aby bol v sídle spoločnosti. Žalovaný môže kontrolovať žalobcu ako zamestnávateľa, či si plní povinnosti ako platca dávok, čo znamená, či má príslušnú dokumentáciu, či nahlasuje zamestnancov do sociálneho poistenia a či odvádza príslušné dávky. Námietky zo strany žalovaného, že práca nebola vykonávaná, sú neopodstatnené, pretože žalobca má výkazy o vykonanej práci, ktoré boli podané zamestnancom, ako aj doklady o jeho pobyte na Slovensku. Žalobca má za to, že žalovaný sa dopustil hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na Slovensku, pretože iní zamestnanci dostali schválené dokumenty A1. Žalovaný vo vyjadrení k veci uviedol, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 01.05.2010, je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“). S účinnosťou od 01.05.2010 sa uplatňuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady nariadenie (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Žalovaný poukázal na to, že nezdôvodnil výrok napadnutého rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne činnosti, ako uvádza žalobca v žalobe. Navrhol, aby súd žalobu zamietol. Podľa obsahu a povahy posúdil súd podanie žalobcu ako žalobu v zmysle § 249 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu a ďalej v konaní postupoval podľa § 247 a nasl. O.s.p., t. j. podľa II. hlavy, V. časti O.s.p. - Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1, 2, 3 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 250 ods. 2 veta prvá O.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť ( § 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 44782-1/2013-CA zo dňa 12. septembra 2013 rozhodla tak, že pani X. O., nar. XX.XX.XXXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie zamestnávateľ - spoločnosť REPRUF, s.r.o.. Namietal neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, ktorý sa nemal uplatniť, pretože nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, a preto sa uplatňuje výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Zamestnanec tak podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Zároveň podal odvolanie aj zamestnanec X. O., pričom namietal rovnaké skutočnosti ako zamestnávateľ. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán o odvolaní, ktoré podal zamestnávateľ, aj zamestnanec, napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že odvolanie zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. z 15. októbra 2013 a odvolanie zamestnanca X. O. z 22. októbra 2013, zamieta a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 44782-1/2013-CA z 12. septembra 2013 potvrdzuje. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca podal zamestnávateľ REPRUF, s.r.o. odvolanie. Ďalej uviedol, že proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca podal odvolanie aj zamestnanec pani X. O., ktorý sa v zmysle § 173 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení tiež považuje za účastníka konania. V odvolaní namieta tie isté skutočnosti ako zamestnávateľ. Zamestnanec je vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa od 1. februára 2012, zároveň bolo zistené, že v Poľskej republike vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Od 01.05.2010 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňuje koordinačné nariadenie - základné nariadenie a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonáva činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si vymieňajú medzi sebou všetky údaje nevyhnuté pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Sociálna poisťovňa bola oprávnená vykonať kontrolu výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorá prebehla v období od 26. februára 2013 do 08. marca 2013 a na základe ktorej sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Z uvedeného dôvodu rozhodla tak, že zamestnancovi nevzniklo povinné sociálne poistenie od 1. februára 2012. Pri vydávaní tohto rozhodnutia sa Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca neriadila úvahou o marginálnom charaktere činnosti zamestnanca. Záverom rozhodnutia žalovaná zdôraznila, že určovať uplatniteľnú legislatívu a zároveň kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami je oprávnená len Sociálna poisťovňa. V preskúmavanej veci bolo nesporné, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania. Žalovaný v rozhodnutí bližšie neuviedol, prečo žalobcu považoval za účastníka konania. Je nepochybné, že ak by v predmetnej veci zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve, zamestnávateľ by mal povinnosť odvádzať odvody na sociálne poistenie podľa slovenských právnych predpisov o sociálnom poistení, teda vznikli by mu povinnosti. Z obsahu žaloby však nevyplýva, ako bol žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach napadnutým rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, teda žalobca v žalobe neuviedol jednu z jej osobitných náležitostí v správnom súdnictve. Je bežnou praxou súdov, že súd nevyžaduje, aby bola táto náležitosť žaloby (tvrdenie o ukrátení na svojich právach) explicitne vyjadrená, pokiaľ inak z obsahu žaloby toto tvrdenie vyplýva, ale v tomto prípade súd ani z obsahu žaloby nemohol toto tvrdenie odvodiť. Podmienkou účastníctva v správnom (administratívnom) konaní je potenciálne dotknutie na právach a povinnostiach fyzickej či právnickej osoby napadnutým rozhodnutím, avšak v správnom súdnictve je aktívne procesne legitimovaná osoba na podanie žaloby len tá osoba, ktorá tvrdí, že ako účastník správneho konania bola ukrátená na svojich právach rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Žiadny subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby v prospech inej osoby - rovnako uznesenie NS SR sp. zn. 5Sž/239/1996. Súd v správnom súdnictve nepreskúmava teoretickú zákonnosť rozhodnutí v správnom súdnictve. Inštitút správneho súdnictva predstavuje realizáciu ústavného práva fyzických a právnických osôb domáhať sa na nezávislom a nestrannom súde súdnej ochrany vlastných subjektívnych práv, ktoré sú ohrozené alebo porušené nezákonnými rozhodnutiami, zásahmi a nečinnosťou orgánov verejnej správy. V predmetnej veci však žalobca ani netvrdí, že bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach, na akých právach a akým spôsobom, teda aké negatívne následky malo vydané rozhodnutie pre neho. Žalobca opakovane namieta nedostatky rozhodnutia vo vzťahu k jeho zamestnancovi, až diskriminačný postup žalovaného voči konkrétnemu zamestnancovi, avšak v prvom rade žalobca bol povinný uviesť, ako napadnuté rozhodnutie ohrozuje alebo porušuje práva žalobcu ako zamestnávateľa a nie správnou žalobou sa domáhať ochrany práv svojho zamestnanca. Zamestnanec, ktorý sa cítil dotknutý na svojich právach, mohol podať žalobu sám. Žalobca z týchto dôvodov nie je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Vzhľadom na citované ustanovenia a vyššie uvedené skutočnosti súd konanie pri aplikácii § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil z dôvodu, že žalobu podala neoprávnená osoba. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.