Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/52/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200609 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5014200609.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: ČARNECKÝ, s. r. o., so sídlom R. Jašíka 33/227, Turzovka, IČO: 46 824 693, právne zastúpená JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát spol. s r.o., so sídlom F. Kráľa 2080, Čadca, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 1100308/1/102236/2014 z 26.02.2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100308/1/102236/2014 zo dňa 26.02.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70,- Eur z titulu súdneho poplatku a vo výške 344,20 Eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Bohuslava Majchárka, advokáta so sídlom v Čadci, do 30 dní od jeho právoplatnosti. o d ô v o d n e n i e : Žalobným návrhom doručeným na Krajský súd v Žiline dňa 19.05.2014 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/102236/2014 zo dňa 26.02.2014 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného, preskúmavaného rozhodnutie, napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Žilina, pobočka Čadca, č. 9510301/5/5241085/2013 zo dňa 22.11.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie, rozhodnutie daňového úradu, prvostupňové správne rozhodnutie“), ktorým podľa § 4c ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“) určil žalobcovi ako žiadateľovi o registráciu pre daň z pridanej hodnoty zábezpeku na DPH vo výške 22.000,- Eur na obdobie 12 mesiacov. V odôvodnení uviedol, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že spoločník a konateľ žalobcu - Andrej Čarnecký, bytom I., bol v čase od 05.06.2004 do 28.12.2011 spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti VEKAP, s. r. o., Turzovka, IČO: 36 419 583, ktorá bola na základe uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 26CbR/158/2010-88 zo dňa 11.08.2011 zrušená bez likvidácie a následne bola v zmysle § 68 ods. 9 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov dňom 29.12.2011 vymazaná z obchodného registra. Správca dane vyčíslil tejto spoločnosti ku dňu zániku sumu nedoplatku na DPH vo výške 14.937,21 Eur, ktorý v čase podania žiadosti žalobcu o registráciu nebol uhradený. Žalovaný konštatoval, že boli naplnené podmienky pre uloženie zábezpeky stanovené v § 4c ods. 1 písm. c) bod 1 Zákona o DPH. Žalovaný konštatoval, že citované ustanovenie obsahuje podmienku, po ktorej splnení zdaniteľná osoba, ktorá podala žiadosť o registráciu pre daň, je povinná zložiť zábezpeku na daň zložením peňažných prostriedkov na účet daňového úradu alebo bankovou zárukou poskytnutou bankou, pričom v danom prípade táto podmienka bola naplnená a správca dane bol povinný žiadateľovi o registráciu uložiť zábezpeku, a to bez ohľadu na to, o koľko bol jeho dosiahnutý obrat vyšší ako je zákonom stanovená výška obratu v prípade povinnej registrácie. Žalovaný konštatoval, že z obsahu rozhodnutia je jednoznačne zrejmý dôvod, na základe ktorého bola uložená zábezpeka a bolo preukázané, že žiadateľ o registráciu - žalobca, ku dňu podania žiadosti o registráciu, nemal zaplatené nedoplatky na dani viac ako 1.000,- Eur, ktoré vznikli v období, v ktorom fyzická osoba - žalobca, bol konateľom a spoločníkom obchodnej spoločnosti VEKAP, s. r. o., pričom nie je podstatné, či táto právnická osoba existuje, nakoľko zloženie zábezpeky je v danom prípade, bez ohľadu na túto skutočnosť, podľa tvrdenia žalovaného, povinné. Ďalej uviedol, že Zákon o DPH stanovuje správcovi dane povinnosť určiť sumu zábezpeky, pričom atribúty, na základe ktorých informačný systém generuje výšku zábezpeky sú jednotne určené pre všetky daňové subjekty a daňový úrad nie je oprávnený túto výšku zábezpeky meniť. Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas dňa 19.05.2014 žalobu žalobca, v ktorej žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V dôvodoch žaloby poukázal, že požiadal o registráciu na základe vlastnej žiadosti, avšak pri splnení základnej podmienky povinnej registrácie upravenej v § 4 ods. 1 Zákona o DPH. Poukázal na úpravu § 4c zákona, ako aj § 3, § 63 zákona č. 563/2009 Z.z., ako aj na obsah Listiny základných práv a slobôd, najmä čl. 2, 4, 12, 13, 26 a čl. 152 Ústavy SR a konštatoval, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný pri rozhodovaní vo veci sa uvedeným normami a zásadami daňového konania neriadili, ich postup je v rozpore s týmito zásadami, čo spôsobilo nezákonnosť a nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí nakoľko nie sú náležite zdôvodnené. Poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 5Sž 85/95 z 08.12.1995. Tvrdil, že žalovaný ako aj správca dane boli povinní vo svojich rozhodnutiach uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili. Dostatočnosť a relevantnosť dôvodov (skutkovej i právnej stránky) v rozhodnutiach absentuje. Poukázal na nesprávne právne posúdenie veci, keď žalovaný použil správne normy, čo sa týka ustanovení Zákona o DPH, avšak tieto nesprávne vyložil. Žalovaný doplnil argumentizáciu dôvodov vo svojom rozhodnutí, avšak k tejto argumentácii nemal možnosť sa daňový subjekt vyjadriť. Tvrdil, že aj keď pre ustanovenie skutkového stavu bol vytvorený základ už zo samotnej činnosti správcu dane, ktorému sú hospodárenie a teda aj majetkové pomery žalobcu známe z podaných daňových priznaní, ich súčasťou sú riadne individuálne účtovné uzávierky za príslušné roky, tieto však správca dane a žalovaný nebral pri určení zábezpeky vôbec do úvahy a vychádzal zo zábezpeky pre daň, ktorú generuje informačný systém a ktoré sú jednotne určené pre všetky daňové subjekty a daňový úrad nie je oprávnený túto výšku zábezpeky meniť. Žalobca považoval takýto spôsob určovania výšky zábezpeky za protiprávny a protiústavný, keď bez vyhodnotenia stavu žalobcu ako daňového subjektu sa určuje výška zábezpeky pre daň počítačovou metódou informačného systému, ktorá zohľadňuje len daňové nedoplatky osôb, na ktorých mal konateľ a spoločník žalobcu účasť. Podľa názoru žalobcu, takýto spôsob určenia výšky zábezpeky pre daň nemôže obstáť, keď z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že rozhodol na základe iných skutočností a bez toho, že by bol rozhodol vo vzťahu k požiadavkám na riadne zdôvodnenie rozhodnutia, nakoľko žalobcovi nebola poskytnutá riadna argumentácia ani vo vzťahu k informačnému systému, pretože jeho exaktné ukazovatele mu neboli nikdy sprístupnené. Považoval spôsob určenia výšky zábezpeky pre daň za nelogický a nesprávny a rozhodnutie žalovaného za arbitrárne a v rozpore s Ústavou SR. Má za to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, najmä výkladu § 4 a § 4c ods. 1 Zákona o DPH. Podľa názoru žalobcu, nie je možné akceptovať rozhodnutie vydané na základe matematických tabuliek generovaných informačným systémom nezohľadňujúce objektívne aj stav existujúceho podnikateľského subjektu - žalobcu, ktorému má byť uložená finančná povinnosť zloženia zábezpeky na daň podľa § 4c ods. 1 písm. c) Zákona o DPH, ako napr. obrat, zisk, majetkové pomery, čo môže byť pre subjekt, u ktorého sa nezohľadnia vo vzťahu k vydávanému rozhodnutiu a ukladanej povinnosti práve jeho majetkové pomery, za likvidačné. Takýto zámer právna norma v uvedenom ustanovení nesledovala. Poukazoval, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov a nepostačujúce na posúdenie veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 23.06.2014. Zotrval na skutkových zisteniach a právnych záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň v tuzemsku, a ak nemá takéto miesto, ale má bydlisko v tuzemsku alebo sa v tuzemsku obvykle zdržiava, a ktorá dosiahla za najviac 12 predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov obrat 49 790 eur, je povinná podať daňovému úradu žiadosť o registráciu pre daň. Zdaniteľná osoba je povinná podať žiadosť o registráciu pre daň do 20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahla obrat podľa prvej vety. Podľa § 4c ods. 1 písm. c) cit. zákona, zdaniteľná osoba, ktorá podala žiadosť o registráciu pre daň podľa § 4 ods. 1 a 2, je povinná zložiť zábezpeku na daň zložením peňažných prostriedkov na účet daňového úradu alebo bankovou zárukou poskytnutou bankou bez výhrad na obdobie 12 mesiacov v prospech daňového úradu vo výške požadovanej zábezpeky (ďalej len "zábezpeka na daň"), ak konateľ alebo spoločník tejto zdaniteľnej osoby je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je alebo bola konateľom alebo spoločníkom inej právnickej osoby, 1. ktorá má alebo mala ku dňu zániku nedoplatky na dani 1 000 eur a viac, ktoré vznikli v období, v ktorom táto fyzická osoba alebo právnická osoba bola jej konateľom alebo spoločníkom, a ktoré ku dňu podania žiadosti o registráciu pre daň neboli zaplatené, 2. ktorej bola zrušená registrácia pre daň podľa § 81 ods. 4 písm. b) druhého bodu, a skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zrušenie registrácie pre daň, nastali v období, v ktorom táto fyzická osoba alebo právnická osoba bola jej konateľom alebo spoločníkom. Podľa § 4c ods. 2 cit. zákona, žiadateľovi o registráciu uvedenému v odseku 1 určí daňový úrad rozhodnutím výšku zábezpeky na daň, ktorá je najmenej 1 000 eur a najviac 500 000 eur. Pri určení výšky zábezpeky na daň prihliadne daňový úrad na riziko vzniku nedoplatku na dani zdaniteľnej osoby. Žiadateľ o registráciu je povinný zložiť zábezpeku na daň do 20 dní od doručenia rozhodnutia o zložení zábezpeky na daň. Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 63 ods. 2 cit. zákona, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 63 ods. 5 cit. zákona, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania. Tomuto procesnému postaveniu účastníka zodpovedá podľa § 57 ods. 2 O.s.p. a podľa § 63 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. (Daňový poriadok) povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a ich postup je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia k určeniu výšky zábezpeky uviedol: „Pri určení výšky zábezpeky na daň daňový úrad prihliadal na riziko vzniku nedoplatku na dani z pridanej hodnoty zdaniteľnej osoby.“ Druhostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia v súvislosti s touto otázkou konštatoval: „K námietke odvolávajúceho sa, podľa ktorej napadnuté rozhodnutie považuje vo vzťahu k nedostatku dôvodov rozhodnutia za nepreskúmateľné a nezákonné, odvolací orgán uvádza, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je jednoznačne zrejmý dôvod, na základe ktorého bola uložená zábezpeka. Správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že povinnosť zložiť zábezpeku na daň určil v zmysle § 4c ods. 1 písm. c) bod 1 Zákona o DPH na základe zistenia, že konateľ a spoločník žiadateľa o registráciu pre DPH bol konateľom a spoločníkom právnickej osoby VEKAP, s. r. o., ktorá mala ku dňu zániku nedoplatok na DPH 1.000,- Eur a viac,, ktorý ku dňu podania žiadosti o registráciu pre DPH nebol zaplatený a ktorý vznikol v období, v ktorom konateľ a spoločník bol konateľom a spoločníkom tejto právnickej osoby. K námietke odvolávajúceho sa, že napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky neprípustnej tvrdosti s poukázaním na zánik spoločnosti VEKAP, s. r. o., a je likvidačné, odvolací orgán uvádza, že legislatívna úprava Zákona o DPH nedáva správcovi dane možnosť rozhodnúť, či žiadateľovi o registráciu pre daň uloží povinnosť zložiť zábezpeku na daň alebo nie v prípade, ak žiadateľ o registráciu je zdaniteľnou osobou, ktorej konateľ alebo spoločník je fyzická alebo právnická osoba, ktorá je alebo bola konateľom alebo spoločníkom inej právnickej osoby, ktorá mala ku dňu zániku nedoplatky na dani 1.000,- Eur a viac, ktoré vznikli v období, v ktorom táto fyzická alebo právnická osoba bola jej konateľom alebo spoločníkom a ktoré ku dňu podania žiadosti o registráciu neboli zaplatené. Nie je pritom podstatná skutočnosť, že táto iná právnická osoba vykazujúca nedoplatky na dani, už neexistuje. Zloženie zábezpeky je v danom prípade bez ohľadu na túto skutočnosť povinné. Zákon o DPH súčasne stanovuje správcovi dane povinnosť určiť sumu zábezpeky pre daň, sú jednotne určené pre všetky daňové subjekty a daňový úrad nie je oprávnený túto výšku zábezpeky meniť.“ Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že takéto všeobecné a nekonkrétne odôvodnenie odvolávajúce sa na citované zákonné ustanovenie je nepostačujúce pre určenie výšky zábezpeky, ktorá je výsledkom správneho uváženia, ktoré je súdom preskúmateľné v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. Z oboch rozhodnutí správnych orgánov nie je možné zistiť, akým spôsobom správne orgány k ustáleniu určenej výšky zábezpeky na daň dospeli, z akých myšlienkových postupov a z akého spôsobu pri určení výšky tejto zábezpeky na daň vychádzali pri zohľadnední rizika nedoplatku žalobcu ako zdaniteľnej osoby na dani. Zákonodarca v § 4c ods. 2 druhá veta zákona č. 222/2004 Z.z. definoval kritérium, ktoré je povinný žalovaný pri určení výšky zábezpeky na daň aplikovať, a to prihliadať na riziko vzniku nedoplatku žalobcu na dani, teda vyhodnocovať riziko nedoplatku vždy individuálne vo vzťahu ku konkrétnemu daňovému subjektu. Takémuto postupu nezodpovedá určenie výšky zábezpeky na DPH generovanej informačným systémom žalovaného, ktorý nemôže zohľadniť a ani nezohľadňuje individuálny charakter daňového subjektu a individuálne neposudzuje riziko vzniku nedoplatku konkrétnej posudzovanej zdaniteľnej osoby na dani. V rozhodnutí žalovaného ako aj v rozhodnutí správcu dane absentuje akékoľvek zdôvodnenie spôsobu určenia výšky zábezpeky na daň v posudzovanej veci vo vzťahu ku konkrétnemu daňovému subjektu (zdaniteľnej osobe) - žalobcovi. Krajský súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného, ktorým určil žalobcovi ako zdaniteľnej osobe zábezpeku na daň z pridanej hodnoty je v časti určenia jej výšky nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a teda v konaní došlo k podstatnej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia a z dôvodov ustanovených v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. rozhodnutie žalovaného ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov krajský súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného vydať rozhodnutie v súlade s kritériom pre určenie výšky zábezpeky na daň upraveným v § 4c ods. 2 druhá veta zákona č. 222/2004 Z.z. a riadne zdôvodniť postup a spôsob určenia výšky zábezpeky žalobcovi. Žalobca v konaní mal úspech. Pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. mu vzniká právo na náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý úspech v konaní nemal. Tieto si právny zástupca žalobcu uplatnil v podaní zo dňa 16.09.2014 vo výške 70,- Eur z titulu zaplateného súdneho poplatku a vo výške 344,20 Eur z titulu trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava 61,85 Eur, podanie žaloby 61,85 Eur, režijný paušál 2 x 8,04 Eur + z týchto úkonov 20 % DPH (špecifikácia trov konania zo dňa 02.06.2014), účasť na pojednávaní dňa 16.09.2014 61,85 Eur, režijný paušál 8,04 Eur + 20 % DPH, náhrada za stratu času a cestovných výdavkov celkom vo výške 92,59 Eur s DPH (špecifikácia trov konania zo dňa 16.09.2014). Súd preskúmal písomné špecifikácie uplatnených trov konania predložené právnym zástupcom žalobcu a zistil, že žalobcovi vznikli trovy konania v sume zaplateného súdneho poplatku za žalobu 70,- Eur a trov právneho zastúpenia 344,20 Eur. Tieto pozostávajú z odmeny za úkony: - prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 61,85 Eur + režijný paušál 8,04 Eur = 69,89 Eur, - písomné podanie na súd - žaloba vo výške 61,85 Eur + režijný paušál 8,04 Eur = 69,89 Eur, - účasť na pojednávaní dňa 16.09.2014 vo výške 61,85 Eur + režijný paušál 8,04 Eur = 69,89 Eur, a to v zmysle § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“), - z cestovného na trase Nová Bystrica - Žilina a späť na pojednávanie dňa 16.09.2014 vo výške 23,56 Eur (za použitia osobného motorového vozidla VOLVO XC60, ev. č. CA-199BX s priemernou spotrebou 8,3 l/100 km, ubehnutých 86 km, cena PHM 1,315 €/l, suma základnej náhrady 0,183 €), - zo straty času vo výške 53,60 Eur (§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., 4 polhodiny na spiatočnú cestu x 13,40 Eur), - 20% DPH z tejto sumy vo výške 57,37 Eur. Celkom krajský súd zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 414,20 Eur. Tieto je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.