Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/70/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200743 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5014200743.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: PAMONA, s. r. o., so sídlom Mariánske námestie 11, Žilina, IČO: 36 497 614, v zastúpení JUDr. Romanom Bušom, advokátom so sídlom F. X, R., proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2014/01651-2.1 O-134/2012 zo dňa 12.05.2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou na tunajší súd dňa 16.06.2014 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. S/2014/01651-2.1 O-134/2012 zo dňa 12.05.2014 (ďalej len „druhostupňové správne rozhodnutie,“ „rozhodnutie žalovaného,“ „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 215/13-1.0/pok/r. zo dňa 28.02.2014, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z.z.) za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 citovaného zákona a za porušenie § 1 ods. 3 v nadväznosti na § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ v kontrolovanom období od 01.01.2013 do 07.08.2013 na plnenie svojich úloh alebo zabezpečenie svojich potrieb uzatváral s fyzickými osobami výlučne dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer, uložil pokutu vo výške 2.000,- Eur. Žalobné dôvody formuloval v týchto žalobných bodoch: 1/ Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov, keď žalovaný nezohľadnil pri určení výšky uloženej pokuty všetky kritériá, ktoré sú stanovené v § 19 ods. 6 písm. a) - e) zákona č. 125/2006 Z.z. Tvrdil, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán sa obmedzili v odôvodnení rozhodnutí vo vzťahu k výške pokuty len na zistenie, že oprávnený uložil zamestnávateľovi pokutu za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona až do výšky 100.000,- Eur a že výšku zdôvodňuje závažnosťou nedostatku, ktoré bližšie nešpecifikuje. Poukazoval, že žalovaný konštatoval len, že pokuta je uložená v spodnej hranici a plní výchovný účel a nie je vo vzťahu k žalobcovi likvidačná. Žalobca má za to, že neboli naplnené podmienky pre riadne zdôvodnenie pokuty, keď naviac žalovaný ani prvostupňový orgán sa v žiadnom rozsahu ani nesnažili vysporiadať s argumentmi žalobcu, ktoré uviedol v odvolaní, resp. pred vydaním prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu a žalovaný sa iba stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu, keď ani nevysvetlil, v akom rozsahu preskúmal napadnuté rozhodnutie a akými úvahami sa riadil. 2/ Žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona 125/2006 Z.z. oprávňuje udeliť zamestnávateľovi pokutu za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode. Uviedol, že medzi tieto predpisy zákon zaraďuje pracovnoprávne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu, skončenie a mzdové podmienky. Citoval ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. a zdôraznil, že toto ustanovenie umožňuje udeliť zamestnávateľovi pokuty len v prípade, ak zamestnávateľ porušil povinnosť, ktorú mu výslovne ukladá pracovnoprávny predpis, resp. iný predpis, ktorý je uvedený v predmetnom ustanovení. Tvrdil, že rozhodnutie žalovaného v rozsahu vymedzenia porušenia povinností, ktorých sa mal žalobca dopustiť vo výrokovej časti je nezrozumiteľné a nemá oporu v právnej úprave s poukazom na to, že ustanovenie § 223 ods. 1 v nadväznosti na § 1 ods. 2 Zákonníka práce žalobcovi žiadnu výslovnú povinnosť neukladá a preto ani nemôže a nemohol žalobca žiadnu povinnosť porušiť. Podľa žalobcu, z charakteru formulácie a samotného znenia uvedeného ustanovenia nejde o zakazujúcu ani prikazujúcu právnu normu a vyvodzovanie záveru, že zamestnávateľ nesmie alebo nemôže uzatvárať dohody o vykonaní práce mimo pracovného pomeru inak ako výnimočne, je podľa žalobcu nanajvýš sporné, vzhľadom na nejednoznačné znenie a možné prípustné metódy výkladu tohto ustanovenia. Ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce má skôr odporúčací charakter a pre žalobcu z jeho znenia nevyplýva žiadna explicitná povinnosť. Toto ustanovenie nemožno chápať a vykladať ako povinnosť alebo zákonné obmedzenie, ktoré by zamestnávateľovi bránilo v uzatváraní dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Vo vzťahu k samotnej výnimočnosti uviedol, že aj prvostupňový správny orgán konštatoval, že zákon tento pojem bližšie nedefinuje, preto ani nie sú určené hranice, čo ešte je a čo nie je prípustné vo vzťahu k aplikácii uvedeného ustanovenia, preto žalobca nemôže akceptovať názor žalovaného, že ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce nepripúšťa uzatváranie dohôd bez aplikácie podmienky výnimočnosti, ktorú žalovaný mylne považuje za nevyhnutnú zákonnú podmienku. 3/ Tvrdil, že žalovaný a prvostupňový správny orgán prekročil právomoci, ktoré inšpektorát pri udelení pokuty za porušenie ustanovenia Zákonníka práce má a toto prekročenie má ústavnoprávny rozmer z dôvodu porušenia princípu zakotveného v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý oprávňuje štátne orgány konať len v medziach a rozsahu, ktorý stanovuje zákon a platné všeobecne záväzné predpisy a princíp upravený v čl. 3 ods. 3 Ústavy SR, ktorý fyzickým a právnickým osobám umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zdôraznil skutočnosti uvádzané v bode 2 žaloby a duplicitne uviedol, že znenie ustanovenia § 223 Zákonníka práce nie je z hľadiska klasifikácie teórie práva a právnej vedy normou zakazujúcou, prikazujúcou, ani neobsahuje vylučovaciu podmienku a preto za nedodržanie tejto právnej normy nemôžu štátne orgány vyvodzovať sankčný postih. Dispozitívny charakter ustanovenia § 223 Zákonníka práce vyplýva z gramatického výkladu normy a z textu jej znenia vo forme, v akej ho zákonodarca schválil, keď v tomto ustanovení absentuje element, ktorý by z normy tvoril prikazujúcu, ako napr. vytyčovacou časticou „iba“, prípadne slovným spojením, ktoré by uzatváranie dohôd považovalo za zakázané, resp. neprípustné. 4/ Žalobca tvrdil, že postupom a vydaním rozhodnutia žalovaného došlo vo vzťahu k žalobcovi k nezákonnému zásahu do jeho zmluvnej voľnosti, keď uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer patrí do fázy predzmluvných vzťahov, tvorí dvojstranný právny úkon zamestnávateľa a zamestnanca, ktorý smeruje k vzniku pracovnoprávneho vzťahu. Poukazoval na zmluvnú voľnosť, ktorá predstavuje základné ľudské a ústavné právo fyzických a právnických osôb, na ktoré nadväzuje právo podnikať a konať právne úkony, ako aj zo zásady, že každý môže uskutočňovať právne úkony, ak to zákon výslovne nezakazuje. Rozhodnutie zamestnávateľa a jeho následný prejav vôle uzatvoriť dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer nepredstavuje prvok, ktorý by bol žalovaný akýmkoľvek spôsobom oprávnený skúmať, najmä preto, lebo bezprostredne nesúvisí s agendou výkonu inšpekcie, ktorá je upravená v § 2 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. Inšpektoráty môžu skúmať len tie okolnosti, ktoré súvisia so vznikom pracovnoprávnych vzťahov, ako je existencia písomnej pracovnej zmluvy alebo dohody, jej obsah, zákonom vyžadované náležitosti, evidencia pracovného času, vyplácanie mzdy a iné. Globálne posudzovanie počtu uzatvorených zmlúv alebo dohôd medzi oprávnenia inšpektorov a inšpektorátov nepatri, keďže tieto práva patria do výhradnej súkromnej autonómie subjektu. Keďže žalovaný a prvostupňový orgán sa rozhodol sankcionovať zamestnávateľa za to, že uzatvoril určitý počet dohôd o vykonaní práce, teda zmlúv určitého druhu, žalobca dospel k záveru, že žalovaný mohol nepriamo ovplyvňovať zmluvnú voľnosť subjektov, ktorí by z obavy uloženia pokuty boli nútení takéto zmluvy neuzatvárať, čo je podľa žalobcu v právnom štáte bezprecedentne neprípustné. Žalobca využil len svoje ústavné právo v rozsahu zmluvnej voľnosti a uskutočnil určitý počet legálnych právnych úkonov v predpísanej zákonnej forme podľa § 226 a nasl. Zákonníka práce, preto rozhodnutie zamestnávateľa, či uzatvorí alebo neuzatvorí alebo s kým uzatvorí zmluvný vzťah alebo uskutoční určitý právny úkon, podľa žalobcu, nemôže byť vynucované žiadnym štátnym orgánom, najmä ak sa pri tom dodržiavajú zákonom vyžadované formálne a obsahové náležitosti právneho úkonu. Postupom žalovaného a prvostupňového orgánu - uložením sankcie, správne orgány mali v úmysle žalobcu nepriamo obmedziť robiť právne úkony určitého druhu, čím jednoznačne prekročili svoju právomoc, ktorá výhradne patrí všeobecným súdom. 5/ Poukazoval na nedostatky rozhodnutia, keď prvostupňový správny orgán nezdôvodnil svoju právnu argumentáciu, na základe ktorej uložil pokutu, keď konštatoval, že „uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru nespĺňa charakter výnimočnosti“ a na druhej strane neuviedol zákonom stanovenú povinnosť, ktorá by zamestnávateľovi explicitne prikazovala neuzatvárať takéto dohody. Tvrdil, že je neopodstatnené a nepodložené tvrdenie inšpektorátu, ktorý opomenul svoju dôkaznú povinnosť a bez ďalšieho konštatoval, že nebola splnená podmienka výnimočnosti, ktorú ani sám zákon nevymedzuje, naviac keď žalovaný ani prvostupňový správny orgán nevykonal zisťovanie, či naozaj zo strany zamestnávateľa došlo k uzatvoreniu týchto dohôd a vzniku pracovnoprávnych vzťahov, keď vyjadrenie účastníka v tomto smere nemôže byť považované za dôkazný prostriedok. Poukázal na nález Ústavného súdu SR III.ÚS 231/2010 a konštatoval, že rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu sa obmedzujú len na konštatovanie, že nebola splnená podmienka výnimočnosti, čím podľa názoru žalobcu tieto orgány nepostupovali v súlade s vyššie uvedeným názorom Ústavného súdu SR, keď veci náležite nepodložili konkrétnymi dôkazmi, ktoré by uvedený záver a tvrdenia správnych orgánov preukázali. Pri posudzovaní počtu uzatvorených dohôd a určení podmienky výnimočnosti prvostupňový správny orgán vychádzal z celkového súhrnného počtu uzatvorených dohôd o vykonaní práce v období takmer 8 mesiacov. Žalobca tvrdil, že uzatváral všetky dohody na mesačnej báze a preto je ich počet 12- krát vyšší ako počet zamestnancov žalobcu. V posudzovanom období žalobca zamestnával v priemere 39 zamestnancov a nie 470 ako uvádza žalovaný, pričom žiadny z nich neodpracoval viac ako zákonom stanovený rozsah 350 hodín v kalendárnom roku. Žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, uplatnil si náhradu trov konania. Žalovaný sa k veci vyjadril písomným podaním zo dňa 30.07.2014. Zotrval na skutkových zisteniach a právnych záveroch prvo i druhostupňového rozhodnutia, žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. Podľa § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce) v znení účinnom k 30.06.2014, zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). Podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov, inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov2, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie. 2) Napríklad Zákonník práce, zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 125/2006 Z.z., inšpekcia práce je vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie predpisov uvedených v písmene a) a za porušovanie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z., inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z., inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. Podľa § 21 ods. 3 cit. zákona, na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a t), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní26, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. 26) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 cit. zákona, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 245 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Krajský súd konštatuje, že popri pracovnom pomere ako základnom druhu pracovnoprávneho vzťahu dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer predstavujú ďalšie druhy ekonomických aktivít fyzických osôb formou závislej činnosti. Týmito sú dohoda o vykonaní práce (§ 226), dohoda o pracovnej činnosti (§ 228a) a dohoda o brigádnickej práci študentov (§ 227 a 228). Spoločnými znakmi dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer sú existencia hierarchie nadriadenosti a podriadenosti a rovnaké alebo obdobné právne následky vznikajúce alebo s nimi súvisiace, napr. v oblasti ochrany práce (bezpečnosť a ochrana zdravia práci), v oblasti zodpovednosti za škodu a pod. Na pracovnoprávne vzťahy založené dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa nevzťahujú tie ustanovenia Zákonníka práce a ostatných pracovnoprávnych predpisov, ktoré sa týkajú výlučne pracovného pomeru a ktorých uplatnenie je priamo vylúčené, alebo ktorých aplikácia vo vzťahu k dohodám nie je reálna, vzťahom na ich osobitný charakter (napr. ustanovenia o rozvrhovaní pracovného času, tretia časť Zákonníka práce), inak sa na ne vzťahujú všeobecné ustanovenia upravujúce pracovnoprávne vzťahy vznikajúce z titulu pracovného pomeru (napr. ustanovenia prvej časti Zákonníka práce). Zásadný rozdiel medzi dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a pracovným pomerom spočíva v tom, že v prípade dohôd ide o výnimočnú formu účasti na práci. Na túto skutočnosť sa v praxi často neprihliada, nedostatočná kontrola dodržiavania pracovnoprávnych predpisov a snaha o zníženie nákladov zamestnávateľa titulom neplatenia poistného vedie až k ich zneužívaniu. Výnimočnosť týchto foriem pracovnoprávneho vzťahu vyplýva priamo zo Zákonníka práce. V praxi je obvyklé využívanie dohôd napr. v oblasti zabezpečenia mzdovej agendy, zaistenia bezpečnosti fyzických osôb, stráženia objektov alebo agendy, ktorú je zamestnávateľ povinný vykonávať podľa osobitných predpisov (napr. účtovníctvo, vykazovanie štatistických údajov, zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a pod.). Nie je však vylúčené, aby zamestnávateľ zabezpečil formou niektorých z dohôd aj výkon činností tvoriacich predmet jeho činnosti, avšak vzhľadom na ustanovenie ods. 1 môže takéto dohody uzatvárať s fyzickými osobami len výnimočne. Formu niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru môže zamestnávateľ využívať iba za predpokladu splnenia Zákonníkom práce ustanovených kritérií. Týmito kritériami sú: vymedzenie práce výsledkom, v tomto prípade možno uzavrieť dohodu o vykonaní práce (napr. dohoda o zhotovení oplotenia budovy), vymedzenie práce príležitostnou činnosťou, v tomto prípade možno využiť dohodu o pracovnej činnosti alebo dohodu o brigádnickej práci študentov, napr. dohoda o upratovaní priestorov budovy a pod. Hlavný rozdiel medzi týmito dohodami spočíva v tom, že dohodu o brigádnickej práci študentov môže zamestnávateľ uzatvárať výlučne s fyzickou osobu s postavením študenta, pri dohode o pracovnej činnosti s akoukoľvek fyzickou osobu spôsobilou uzavrieť pracovnoprávne vzťahy, ako aj v tom, že na základe dohody o brigádnickej práci študentov možno vykonávať prácu vo vymedzenom rozsahu, teda nie vo výške určeného týždenného pracovného času, kým pri dohode o pracovnej činnosti je taktiež určený limit maximálneho počtu hodín týždenne. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, krajský súd mal preukázané, že kontrolné zistenia, ktoré sú obsahom protokolu o výsledku inšpekcie pod č. IBB-20-59-2.3/P-B24,225-13 zo dňa 07.11.2013, vrátane Dodatku č. 1 z 29.11.2013 k tomuto protokolu boli podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného. Zo zoznamu zamestnancov žalobcu, ktorý predložil v konaní, označeného ako „Pohyb zamestnancov v období od 01.01.2013 do 31.12.2013“ vyhotovený dňa 07.08.2013, mali správne orgány preukázané, že pohyb zamestnancov v období do 01.01.2013 do 07.08.2013 predstavoval uzatvorenie 470 dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer, pričom v uvedenom období zamestnávateľ neuzatváral so zamestnancami pracovné zmluvy, ale výlučne dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer. Pokiaľ žalobca v bode 5/ žaloby tvrdil, že správne orgány konštatovali, že zamestnával 470 zamestnancov a tvrdil, že zamestnával len v priemere 39 zamestnancov a že uzatváral všetky dohody na mesačnej báze, preto je ich počet 12-krát vyšší ako počet zamestnancov, krajský súd poukazuje, že nielen z obsahu protokolu o kontrole, ale aj z odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného nevyplýva uvedené tvrdenie žalobcu, keď v dôvodoch žalovaný a prvostupňový správny orgán konštatuje uzatváranie 470-ich dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer v posudzovanom období, nie uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru so 470 zamestnancami tak ako tvrdí žalobca (žalobca uzatváral dohody s rovnakými zamestnancami vždy na iné časové obdobie - nasledujúce obdobia). Preto v tejto časti námietka žalobcu nemá relevanciu, lebo nie je preukázané, že by zo skutkového tvrdenia z hľadiska počtu zamestnancov, ktoré uviedol žalobca, správne orgány pri rozhodovaní vychádzali. Krajský súd poukazuje, že podklad, z ktorého správne orgány vychádzali a konštatovali, že v období od 01.01.2013 do 07.08.2013 žalobca uzatvoril 470 dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a neuzatváral žiadne pracovné zmluvy, predložil sám žalobca, ktorých autentickosť a obsah pred vydaním rozhodnutí žalovaného a prvostupňového správneho orgánu a ani vo vyjadrení k protokolu a dodatku č. 1 k protokolu o kontrole nespochybnil. Krajský súd v tejto časti námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú, dospel k záveru, že žalovaný pri posudzovaní predmetnej veci vychádzal zo skutkových zistení, ktoré uviedol žalobca v správnom konaní („pohyb zamestnancov od 01.01.2013 do 31.12.2013“). Správne orgány pri zisťovaní skutkového stavu veci a vykonanom dokazovaní nepochybili, skutkové zistenia správnych orgánov sú v súlade s obsahom spisov a s dôkazmi, ktoré v konaní predložil žalobca a vykonal správny orgán, keď okrem žalobcom predloženého „pohybu zamestnancov“ zo dňa 07.08.2013 sú súčasťou správneho spisu dohody o vykonaní práce uzatvorené medzi žalobcom a zamestnancom - K. R., dohodnutý rozsah práce 240 hodín, pracovná úloha - manipulácia a skladovanie tovaru, rovnaký obsah mala dohoda o vykonaní práce uzavretá s O., obe uzavreté 27.03.2013, ďalej dohoda o vykonaní práce z 31.03.2013, ktorú žalobca uzatvoril s G. G. na dohodnutý rozsah práce 50 hodín a pracovnú úlohu - vykonanie pomocných manipulačných prác v mliekarenskej výrobe a dohoda o vykonaní práce uzavretá 28.03.2013, ktorú žalobca uzatvoril s K. T. na dohodnutý rozsah práce 348 hodín, pracovná úloha - kontrolovanie kvality plastových výliskov, manipulačné práce, na ktoré poukazuje v odôvodnení prvostupňový správny orgán. Naviac krajský súd poukazuje, že na argument žalobcu, že v posudzovanom období zamestnával na dohodu nie 470 osôb, ale 39 osôb, nemohol súd prihliadnuť aj z dôvodu, že ho žalobca neuviedol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ani tieto skutočnosti nespochybnil po doručení protokolu o kontrole. Ustanovenie § 223 Zákonníka práce upravuje možnosť zamestnávateľa uzatvárať dohody o vykonaní práce mimo pracovný pomer. Zákonodarca definuje túto možnosť ako niečo výnimočné, nie každodenné a bežné. V konaní mal žalobca dôkazné bremeno preukázať, vzhľadom na krátke časové obdobie 01.01.2013 do 07.08.2013, výnimočnosť svojho postupu, na základe ktorého v posudzovanom období uzatváral výlučne dohody o vykonaní práce v celkovom počte 470 a bol povinný preukázať, že takto dohodnutá závislá práca bola dôvodne vykonávaná a nemohla byť v uvedenom časovom období vykonávaná v riadnom pracovnom pomere. Je potrebné konštatovať, že zamestnávateľ k uzatvoreniu dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer, resp. každej jednej dohody, môže pristúpiť iba vo výnimočnej situácii, v prípade, pokiaľ takúto výnimočnú situáciu preukáže, čím neporuší ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Pokiaľ žalobca dôvody takéhoto postupu v takomto rozsahu nezdôvodnil, čo vyplýva z obsahu napadnutých rozhodnutí a predloženého administratívneho spisu, krajskému súdu neostáva nič iné, len konštatovať, že pri uzatvorení 470-ich dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer v krátkom časovom období (cca 6 mesiacov) sa výnimočnosť každej z uvedených dohôd nedá konštatovať. Keďže žalobca nepreukázal výnimočnosť situácie pre uzavretie takéhoto veľkého počtu dohôd v krátkom časovom období (od 01.01.2013 do 07.08.2013), porušil ustanovenie § 223 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý definuje možnosť výkonu práce na základe dohôd o vykonaní práce mimo pracovný pomer výnimočne, za podmienok ustanovených v tomto zákone. Krajský súd je toho názoru, že žalobca porušil zákonné povinnosti vyjadrené v § 223 ods. 1 Zákonníka práce pre uzavretie platných dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer. Opačný názor, ktorý žalobca uviedol v žalobe, by bol prísne formalistický a pokiaľ by súd prisvedčil výkladu žalobcu, k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu by mohlo dôjsť iba v prípade, keby subjekt porušil konkrétne vymedzené povinnosti v Zákonníku práce (vymedzenie slovami „je povinný“, „musí“ a pod.) a nie povinnosti, ktoré sú vyjadrené obsahom podmienok pre uzatvorenie konkrétneho právneho úkonu tak, ako je to vymedzené v § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v posudzovanej veci k porušeniu konkrétnych povinností žalobcu nedošlo. Tieto povinnosti žalobca, ako aj každý zamestnávateľ má v § 223 ods. 1 Zákonníka práce jasne vymedzené určením podmienok, za ktorých je možno dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru uzavrieť. Pokiaľ tieto podmienky na uzavretie takýchto dohôd žalobca nepreukázal, teda nepreukázal výnimočnosť uzatvárania takýchto dohôd, ktoré sú vymedzené výsledkom alebo vymedzené druhom práce vo vzťahu ku každej konkrétnej uzavretej dohode o vykonaní práce, jednoznačne porušil ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce a naplnil tým skutkovú podstatu správneho deliktu vymedzenú v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z., keď porušil povinnosti vyplývajúce z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1, v ktorom sú definované pracovnoprávne predpisy, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä zákon č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce). § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. definuje skutkovú podstatu správneho deliktu nielen vo väzbe na plnenie si konkrétnych povinností vyjadrenými slovami „je povinná alebo má povinnosť“, ale aj vyjadrením konkrétnych podmienok obsahu právnej normy, ktorých naplnenie podmieňuje uskutočnenie právnych úkonov, teda aj platné uzavretie dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer. Žalobca nemal povinnosť uzatvárať v posudzovanom období 470 dohôd, ak ich však uzavrel (mohol), bol povinný preukázať výnimočnosť tohto postupu, a to vo väzbe na konkrétne uzavreté pracovné zmluvy s konkrétnymi osobami a najmä vo väzbe na konkrétny druh práce. Žalobca okrem predloženia niektorých z dohôd, ktoré vyššie citoval krajský súd, aj prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí, nepreukázal žiadnymi dôkazmi a ani skutkovými tvrdeniami nevymedzil naplnenie podmienky výnimočnosti pri uzatvorení uvedených dohôd, naviac keď z obsahu predložených dohôd existenciu výnimočnosti konania žalobcu nie je možné zistiť. Podľa názoru krajského súdu, bolo v kompetencii prvostupňového správneho orgánu aj žalovaného vykonávať dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, teda aj Zákonníka práce. Táto kompetencia prvostupňovému správnemu orgánu vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z., a to nielen vykonávať dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ale s poukazom na § 2 ods. 1 písm. b) aj vyvodzovať zodpovednosť za porušovanie právnych predpisov uvedených v písm. a), teda za porušenie konkrétnych ustanovení Zákonníka práce. Prvostupňový správny orgán a žalovaný mali kompetencie vykonať kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych predpisov u žalobcu tak ako je obsiahnutá v protokole o kontrole a ich závery, že žalobca porušil povinnosti upravené ustanoveniami Zákonníka práce, § 223 ods. 1, sú súladné so zákonom. Potom záver žalovaného, že žalobca nepreukázaním výnimočnosti uzatvárania dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, v posudzovanom období, naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. je súladný so zákonom. K námietke žalobcu, že správny orgán obmedzil jeho právo slobodne podnikať, s poukazom na čl. 33 ods. 1 a 2 Ústavy SR, krajský súd uvádza, že prvostupňový správny orgán, ani žalovaný pri výkone svojej kompetencie a právomoci nijakým spôsobom neobmedzili právo žalobcu slobodne podnikať. Kompetencie kontrolovať podnikateľské subjekty, ktoré zamestnávajú fyzické osoby, či už na základe pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, vyplývajú priamo zo zákonného splnomocnenia, s poukazom na § 2 ods. 1 a § 7 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. Realizácia kompetencií žalovaného a prvostupňového správneho orgánu nepredstavuje obmedzenie práva žalobcu slobodne podnikať. Žalobca ako zamestnávateľ má právo podnikať, ale súčasne má povinnosť túto činnosť vykonávať v súlade s platnou legislatívou a teda bol povinný uzatvárať dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer v súlade s právnou úpravou § 223 ods. 1 vo väzbe na § 1 ods. 3 Zákonníka práce. Prvostupňový správny orgán a žalovaný sú v postavení štátnych orgánov, ktoré v medziach zákona č. 125/2006 Z.z. majú právomoc kontrolovať, či zamestnávatelia dodržiavajú pracovnoprávne predpisy. Táto kompetencia vyplýva z § 2 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce. Pokiaľ inšpektoráty práce vykonávajú dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a v súlade so zákonom vyvodzujú dôsledky za porušenie právnych predpisov, tak realizácia tejto kompetencie, ktorú im zveruje zákon, nemôže byť porušením práva slobodne podnikať a je len realizáciou kompetencií štátnych orgánov, ktoré im štát zveruje. Krajský súd sa súčasne nestotožnil s tvrdením žalobcu, že výroková časť rozhodnutia prvostupňového ako aj druhostupňového správneho orgánu je nezrozumiteľná. Podľa názoru krajského súdu, správne orgány určite a zrozumiteľne vymedzili skutkovú podstatu správneho deliktu, keď skutková podstata obsahuje nielen uvedenie právnej kvalifikácie správneho deliktu, ktorého sa žalobca dopustil, ale aj uvedenie zákonného ustanovenia, ktoré porušil a vymedzenie skutkových okolností, ktoré porušenie citovaných právnych noriem spôsobili, spočívajúce v konaní žalobcu ako zamestnávateľa, ktorý v období od 01.01.2013 do 07.08.2013 na plnenie svojich úloh uzatváral s fyzickými osobami výlučne dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer. Tieto skutkové tvrdenia sú nesporne zistené, vyplývajú z obsahu spisu a žalobca ich v priebehu správneho konania žiadnym tvrdením a dôkazmi nespochybnil s poukazom na to, že žalobca v reakcii na výzvu na doplnenie údajov zo dňa 28.10.2013, ktorá je súčasťou administratívneho spisu, oznamuje, že všetci zamestnanci uvedení v predložených dokladoch vykonávali prácu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer. Podľa názoru krajského súdu, výroková časť prvostupňového rozhodnutia naplňuje atribúty riadne vymedzeného správneho deliktu a má náležitosti správneho rozhodnutia, ktorými sa ukladá pokuta za správny delikt. I keď zákon č. 125/2006 Z.z. konanie a obsah rozhodnutia o uložení správneho deliktu podľa § 19 cit. normy neupravuje, z ustanovení § 21 ods. 3 predmetného zákona vyplýva, že na konanie aj podľa § 19 zákona č. 125/2006 Z.z. sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, kde v súlade s § 46 a 47 Zákona o správnom konaní je výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu určitý, zrozumiteľný a má zákonné náležitosti a v súlade so zákonnou úpravou je aj výrok rozhodnutia žalovaného, ktorý odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu podľa § 59 ods. 2 Zákona o správnom konaní potvrdil. Záverom krajský súd konštatuje, že ani skúmaním ex offo nezistil procesné a hmotnoprávne pochybenia v postupe správnych orgánov po začatí správneho konania, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd neakceptoval žalobné body žalobcu vyjadrené v bodoch 2/, 3/, 4/ a 5/ a konštatuje, že žaloba v uvedených bodoch nie je, vzhľadom na vyššie vyslovený právny názor krajského súdu, dôvodná. Žalobca v bode 1/ žaloby spochybnil zákonnosť rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, keď tvrdil, že tieto rozhodnutia nie sú dostatočne zdôvodnené v časti uloženej pokuty a že žalovaný nezohľadnil pri ukladaní pokuty za spáchaný delikt všetky kritériá upravené v § 19 ods. 6 písm. a) až e) zákona č. 125/2006 Z.z. Krajský súd s poukazom na § 19 zákona č. 125/2006 Z.z. konštatuje, že žalovaný bol kompetentný uložiť za spáchaný delikt pokutu až do výšky 100.000,- Eur. Krajský súd pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) preskúma iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí stanovených zákonom, pričom súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru správnych súdov (napr. rozsudok NS SR 3Sžoks/64/2006, 5Sžo/204/2010, rozhodnutia ZSP 69/2008, ZSP 58/2009 a pod.). V prípade správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok a najmä na okolnosti, ktoré právna norma vymedzuje ako kritériá pri určovaní výšky pokuty. Určenie výšky pokuty v rámci uvedeného rozpätia, v danom prípade do 100.000,- Eur, je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť pokuta uložená v ľubovoľnej výške. Správna úvaha je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia právnych predpisov a jeho následkov vo vzťahu ku každému zisteniu (§ 19 ods. 6 písm. a), zohľadňovať počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa (§ 19 ods. 6 písm. b), počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa písm. b) - § 19 ods. 6 písm. c), skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledok neúčinného systému riadenia práce alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku (§ 19 ods. 6 písm. d), či sa jedná o opakované zistenie toho istého nedostatku (§ 19 ods. 6 písm. e). Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania. Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a § 47 ods. 3 Správneho poriadku povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi sa postupom súdu odníme možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a súčasne postup je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. I keď zdôvodnenie výšky pokuty žalovaným je krátke a stručné, krajský súd napriek tomu nezistil, že by nezohľadňovalo všetky relevantné kritériá pre jej uloženie upravené v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. Pokiaľ žalovaný konštatoval, že spoločenské nebezpečenstvo protiprávneho konania žalobcu v posudzovanej veci predstavuje porušenie povinnosti zamestnávateľa spočívajúcej v zníženej ochrane práv zamestnancov, takýto záver vyplýva zo skutkových zistení a z dôvodov rozhodnutia, keď bolo preukázané, že žalobca v krátkom časovom období výlučne formou dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru zamestnával zamestnancov a takýchto dohôd uzavrel 470. Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia, ktoré sú obsahom zdôvodnenia tak rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako i žalovaného, potom záver zdôvodnenia uloženia pokuty za zníženie ochrany zamestnancov, ktoré bezpochyby spočíva v tom, že v prípade pracovného pomeru založeného riadnou pracovnou zmluvou zamestnanec disponuje vyššou mierou ochrany ako pri forme zamestnávania na báze dohody o vykonaní práce mimo pracovného pomeru má oporu v zákone, podľa názoru krajského súdu, žalovaný zdôvodnil v tomto smere kritérium upravené v § 19 ods. 6 písm. a) a b) zákona č. 125/2006 Z.z. Pre posúdenie veci nebolo možné aplikovať kritérium upravené v § 19 ods. 6 písm. c), nakoľko sa nejednalo o nelegálne zamestnané fyzické osoby, ako aj písm. d), lebo porušenie nebolo dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa, resp. ojedinelý výskyt nedostatku. Taktiež žalovaný konštatoval, že výška pokuty bola stanovená vo výške 2.000,- Eur, je blízko najnižšej možnej výmery, čo zohľadňuje skutočnosť, že porušenia povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov sa dopustil žalobca prvýkrát, čím bolo aplikované aj kritérium § 19 ods. 6 písm. e) zákona č. 125/2006 Z.z. Krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. vzniká žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech právo na náhradu trov konania. Žalobca v konaní úspech nemal, z tohto dôvodu mu právo na náhradu trov konania nevzniká. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.