Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/502/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111231053 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111231053.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej, sudcov Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Yvetty Dzugasovej, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom Novodvorská 994, 042 21 Praha 4, Česká republika, IČ: 25 117 483, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: N. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXX/XX, XXX XX Q., prechodne bytom A. X, XXX XX Q., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká č. 16, 08015 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom M.. P. č. X, XXX XX P., v konaní o zaplatenie sumy 787,82 Eur, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C19/2012-49 zo dňa 25. mája 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 27C 19/2012-49 zo dňa 25. mája 2012 mení tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta. Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 544, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 787,82 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,5% zo sumy 679,71 Eur odo dňa 06.08.2008 do zaplatenia, všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil odporcovi podľa § 142 ods. 1 O.s.p. povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy vo výške 47,00 Eur titulom náhrady za zaplatený súdny poplatok a 141,26 Eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku na účet splnomocneného zástupcu navrhovateľa. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom. Svoju právomoc súd odvodzoval z ustanovení článkov 1 a 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (tzv. nariadenie Brusel I). Ďalej pri hodnotení rozhodného práva, ktoré bolo nutné vo veci aplikovať, upriamil pozornosť na ustanovenia článku I. Zmluvy medzi Českou a Slovenskou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a o úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach z 29.10.1992. Tiež poukázal na ustanovenia § 10 ods. 1 a 3, § 9 ods. 3 a § 37 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Okresný súd ustálil, že v danom prípade treba aplikovať slovenské právo, konkrétne vyššie spomínané predpisy dopadajúce na vzťah účastníkov zo zmluvy o úvere. Z vykonaného dokazovania mal zistené skutočnosti, na základe ktorých odporcu zaviazal na zaplatenie sumy v celkovej výške 787,82 Eur, ktorá pozostáva zo sumy 595, 90 Eur ako istiny, zo sumy 108,11 Eur ako úrokov a zo zmluvných pokút celkom vo výške 83,81 Eur. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že odvolací súd návrh zamietne, alternatívne navrhol toto rozhodnutie zrušiť a vec okresnému súdu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že mu nebol doručený návrh na začatie konania, ani jeho prílohy, preto pri koncipovaní odvolania vychádzal z odôvodnenia napadnutého rozsudku a doterajších skúseností v spotrebiteľských právnych veciach. Odvolateľ vzniesol proti nároku uplatnenému žalobou námietku premlčania. Mal za to, že ako vedľajší účastník má oprávnenie na vznesenie námietky premlčania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19.02.2009, sp. zn. 25Cdo/539/2008 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 07.07.2005, sp. zn. 21Cdo/2313/2004). Ďalej poukázal na úrokovú sadzbu v zmluve o úvere uzavretej medzi účastníkmi, ktorej výška 35,04 % je v rozpore s dobrými mravmi. V podrobnostiach tiež upozornil na obchodné podmienky, ktoré sú predkladané zo strany dodávateľa spotrebiteľovi drobným, veľmi ťažko čitateľným písomnom, v neprehľadnej, nejasnej a nezrozumiteľnej štruktúre, čo predstavuje formálnu neprístupnosť textu. Aj v prípade predloženia obchodných podmienok v čitateľnej forme, tieto obsahujú viacero neprijateľných podmienok. Upriamil tiež pozornosť na ustanovenie, ktoré umožňovalo veriteľovi postúpiť jeho pohľadávku, zatiaľ čo spotrebiteľovi takéto oprávnenie nepatrilo. Toto ustanovenie spôsobilo hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami účastníkov zmluvy a je neplatné. Postúpenie pohľadávky na navrhovateľa pôvodným veriteľom tak nebolo prípustné a navrhovateľ preto nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Vedľajší účastník tiež poukázal na ďalšie neprijateľné podmienky - duplicita sankčných mechanizmov, neplatná zmluvná pokuta, dohoda o zrážkach zo mzdy bez akejkoľvek súdnej kontroly, nemožnosť spotrebiteľa použiť na splatenie úveru zmenky a šeky, predĺženie premlčacej doby ohľadom akýchkoľvek práv na dobu 10 rokov, dohodnutá rozhodcovská doložka. Odvolateľ tiež upozornil na obsiahlu judikatúru Súdneho dvora EÚ vzťahujúcu sa na prejednávanú vec. V odvolaní tiež vedľajší účastník namietal, že použitie ustanovení o náhradnom doručení je možné len v prípade, ak sa účastník na mieste doručovania zdržuje. V prípade predvolania na pojednávanie dňa 25.05.2012, ktoré si odporca neprevzal takéto podmienky splnené neboli. Namietal tiež priznanie náhrady trov konania navrhovateľovi ako veľkej spoločnosti, ktorá celoplošne na celom Slovensku uplatňuje pohľadávky z neprijateľných zmluvných podmienok. Navrhovateľ totiž podáva žaloby rovnaké, právne jednoduché a jeho zastupovanie advokátom je preto neúčelné. Napokon odvolateľ poukázal na jeho oprávnenie podať odvolanie v danej veci, vzhľadom na to, že ustanovenie § 201 veta druhá O.s.p. je vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, ktorý v konaní vystupuje podľa § 93 ods. 2 O.s.p., obsolentné. Ak by sa odvolací súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciou, vedľajší účastník navrhol predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku ohľadom výkladu ustanovenia § 201 O.s.p. vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993. Navrhovateľ vo vyjadrení k podanému odvolaniu vyjadril názor, že vedľajší účastník nie je v danom prípade oprávnený na podanie odvolania, nakoľko z právneho predpisu nevyplýva spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a odporcom (§ 201 O.s.p.), v dôsledku čoho je potrebné jeho opravný prostriedok odmietnuť. Tiež poukázal na to, že vedľajší účastník nemôže samostatne vzniesť námietku premlčania. Zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa je absolútnym obchodom, z ktorého dôvodu na ňu úprava premlčania v Občianskom zákonníku nedopadá. Na postúpenie pohľadávky nie je v zmysle zákona potrebný súhlas dlžníka, z ktorého dôvodu nemožno považovať za neprijateľnú podmienku ustanovenie zmluvy, ktoré nevyžaduje súhlas odporcu s postúpením pohľadávky. V danom prípade nedošlo k sťaženiu postavenia odporcu. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, táto sa spravuje ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., nakoľko bol navrhovateľ v konaní úspešný. Nevidel dôvod na to, aby sa vedľajšiemu účastníkovi priznávala náhrada trov konania spočívajúcich v zastúpení advokátom, nakoľko takéto zastúpenie nie je účelné. K návrhu na predloženie otázky Európskemu súdnemu dvoru navrhovateľ uviedol, že vedľajším účastníkom formulovaná otázka sa netýka európskeho práva, ale práva vnútroštátneho. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietol. V prvom rade považoval krajský súd za potrebné vyjadriť sa k otázke právneho posúdenia vzťahu medzi účastníkmi, a to bez ohľadu na to, či uvedené bolo predmetom námietok odvolateľa. Princíp „iura novit curia“ sa totiž uplatňuje bez ohľadu na procesnú aktivitu či pasivitu účastníkov. Títo sú povinní v konaní prezentovať svoj uplatnený nárok podporený určitým sumárom skutočností a dôkazov. Na týchto skutočnostiach a dôkazoch závisí úspech účastníka, z ktorého dôvodu tu súd nesmie vyvíjať žiadnu iniciatívu (s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O.s.p.). Právne posúdenie uvedených skutočností a dôkazov však spočíva výlučne na súde, ktorý naopak musí vec podriadiť pod náležité ustanovenia predpisu bez ohľadu na návrhy procesných strán. Odvolací súd preto postupom v súlade s ust. § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov, i vedľajšieho účastníka na strane odporcu, aby sa v lehote 7 vyjadrili k možnej aplikácii ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka (premlčanie), ako aj článkov 3, 4 a 5 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvorený na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Rímsky dohovor - Nariadenie Rím I), ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité. Na základe uvedeného potom krajský súd revidoval postup prvostupňového súdu, ktorý vzhľadom na prítomnosť cudzieho prvku v konaní (navrhovateľ má sídlo v Českej republike) použil príslušné normy pre ustálenie právomoci súdu a rozhodného práva. Pokiaľ ide o určenie právomoci súdu nemožno nič vytýkať okresnému súdu, ak použil ustanovenia Nariadenia Rady č. 44/2001 (Nariadenie Brusel I); krajský súd sa v tomto smere v plnej miere stotožňuje s názorom vyjadreným v napadnutom rozhodnutí a preto naň odkazuje. Pokiaľ však ide o zisťovanie rozhodného práva, nebol tu dôvod na použitie ustanovení zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ak tu existuje osobitná medzinárodná úprava, konkrétne Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorený na podpis v Ríme z 19.06.1980, ktorý sa u nás uplatňuje od 01.08.2006 a nahradený bol neskorším Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 z 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Vzhľadom na to, že zmluvný vzťah účastníkov vznikol dňa 23.12.2006, bolo potrebné v danom prípade aplikovať spomínaný Dohovor (nie neskoršie Nariadenie), ktorý v článku 5 bod 3 vyžaduje použitie noriem platných v mieste obvyklého pobytu. V danom prípade teda slovenskú právnu úpravu. Okresný súd v tomto smere preto postupoval správne, hoci za základ svojich úvah zobral ustanovenia medzinárodného práva súkromného; na uvedené pochybenie preto krajský súd iba akademicky poukazuje. Z obsahu spisového materiálu tiež vyplýva, že na základe pokynu sudkyne okresného súdu zo dňa 12.03.2012 bol vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu doručený návrh na začatie konania s prílohami a poučením pre účastníka, ktoré prevzal jeho právny zástupca dňa 16.03.2012 (č.l.33 spisu), tvrdenia vedľajšieho účastníka, že sa tak nestalo sa preto nezakladajú na pravde. Pokiaľ sa týka námietky navrhovateľa, že vedľajší účastník nebol oprávnený na podanie odvolania, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca bol po podaní odvolania zo strany vedľajšieho účastníka na jej strane okresným súdom vyzvaný, aby sa vyjadril, či súhlasí s jeho vstupom do konania a či sa k podanému odvolaniu pripája, resp. či s ním súhlasí (výzva zo dňa 10. 09. 2013, č. l. 126 spisu). Odporca sa síce k predmetnej výzve nevyjadril, avšak odvolací súd mal za to, že okolnosti prejednávanej veci odôvodňovali aj za daného stavu odvolanie vedľajšieho účastníka vecne preskúmať. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššie súdu SR sp. zn. 6 Cdo 10/2013 podľa ktorého„akýkoľvek úkon v konaní vedľajší účastník vykoná, nesmie byť v rozpore so záujmami hlavného účastníka, na ktorého procesnej strane vystupuje. Z tejto dikcie nemožno jednoznačne odvodiť, že úkon vedľajšieho účastníka s ktorým nesúhlasí hlavný účastník, bude automaticky zo strany súdu zamietnutý. Nasvedčuje tomu dikcia § 93 ods. 4 O.s.p. „posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností“. Z tejto dikcie možno vyvodiť, že súd bude úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nevyslovil súhlas hlavný účastník, posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Môže sa totiž stať, že takýto úkon bude vlastne hlavnému účastníkovi na prospech, v tom prípade môže súd zvážiť, že takýto úkon vykoná, a to napriek nesúhlasu hlavného účastníka. Špecifické okolnosti prejednávanej veci odvolací súd videl v tom, že sa jednalo o spotrebiteľskú vec, pričom zo stanov vedľajšieho účastníka na strane odporcu jednoznačne vyplýva, že cieľom združenia je kolektívna ochrana spotrebiteľov a podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.), zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka (§ 93 ods. 2 O. s. p.). Vedľajší účastník na strane odporcu patrí do tzv. druhej skupiny subjektov vedľajšieho účastníctva, v ktorej sa hmotnoprávny záujem na výsledku konania neskúma. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že s účinnosťou do 15. októbra 2008 zákon zaviedol druhú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. V tejto tzv. druhej skupine subjektov vedľajšieho účastníctva na rozdiel od prvej skupiny vedľajšieho účastníctva, v ktorej musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, sa hmotnoprávny záujem na výsledku konania neskúma. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dáva samotný zákon, keď ako vedľajší účastník vystupuje právnická osoba. Sú to aj prípady sporov o ochranu spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa môže vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom živnosti je ochrana spotrebiteľských práv podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Odvolací súd preto zastáva názor, že procesný kódex prezumuje súhlas hlavných účastníkov s vedľajším účastníctvom, pretože relevantným úkonom hlavného účastníka je iba vyslovenie jeho nesúhlasu s vedľajšou intervenciou (§ 93 ods. 3, veta druhá O. s. p.). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ aj hlavný účastník nevysloví výslovný súhlas s odvolaním vedľajšieho účastníka v spotrebiteľskej veci neznamená to ešte samo o osebe, že odvolací súd nemôže odvolanie vedľajšieho účastníka vecne preskúmať. Za predpokladu, že v danom prípade sa odporca nevyjadril negatívnym spôsobom k ochrane, ktorú mu v priebehu konania a následne aj v podobe podaného odvolania poskytoval vedľajší účastník, treba postavenie a aj podanie opravného prostriedku spotrebiteľským združením považovať za plne legitímne. Odporcovi bola zo strany súdu riadne zaslaná výzva na účely zistenia stanoviska k podanému odvolaniu, s ktorým účastník nevyjadril nesúhlas. Vzhľadom na to, že v podanom odvolaní vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, krajský súd sa prioritne zaoberal jej opodstatnenosťou. K argumentu navrhovateľa o nemožnosti vedľajšieho účastníka vzniesť námietku premlčania krajský súd poukazuje na znenie § 93 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. Z uvedeného je zrejmé, že vedľajšiemu účastníkovi prislúchajú všetky práva a povinnosti v procese, z ktorých nemožno vylúčiť právo vzniesť námietku premlčania. Uvedené platí najmä v prípade vedľajšieho účastníka, ktorý poskytuje v rámci svojej činnosti ochranu spotrebiteľom podľa osobitného predpisu. V ustanovení § 205a O.s.p. je vyjadrený princíp neúplnej apelácie. Odvolací súd je súdom apelačným (t.j. súdom, ktorý nie je viazaný skutkovými zisteniami a skutkovými závermi súdu prvého stupňa, a ktorý môže vykonať dokazovanie k zisteniu skutkového stavu), nesmie však pritom zásadne - na rozdiel od systému úplnej apelácie - prihliadať na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. S prihliadnutím na nové skutočnosti a dôkazy je možné rozhodnutia vo veci samej preskúmať iba v prípadoch uvedených v § 205a ods. 1 O.s.p. Skutočnosťami a dôkazmi v zmysle ustanovení § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p. sú také skutočnosti a dôkazy, ktoré sa týkajú skutkových tvrdení alebo práva, ktoré sa má použiť, ktoré sú významné pre rozhodnutie veci, teda také skutočnosti a dôkazy, ktorými účastník realizuje svoju povinnosť v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p. (prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíše všetky potrebné skutočnosti a označí dôkazné prostriedky). Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Odporca má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo (nárok) nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípade je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie (napr. preklúzia). Skutočnosťou alebo dôkazom v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a § 205a O.s.p., ale nie je námietka premlčania práva uplatnená odporcom (resp. v aktuálnej veci vedľajším účastníkom). Námietka premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania. Z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci, teda aj v odvolacom konaní. Následne pristúpil odvolací súd k posúdeniu, či v danom prípade treba na právny vzťah účastníkov aplikovať úpravu premlčania formulovanú v Občianskom zákonníkom alebo úpravu Obchodného zákonníka. Vzťah medzi účastníkmi je vzťahom úverovým. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom a ide teda o typický občianskoprávny vzťah. V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 5MCdo 20/09). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah, a to aj pokiaľ ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (01. 01. 2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna úprava zmluvných pokút a pod). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 01. 01. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Odvolací súd preto odmietol názor navrhovateľa, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ uplatnil v konaní premlčané právo, bolo plne v súlade s právnou úpravou Občianskeho zákonníka zamietnuť jeho návrh. Uvedené závery prijal Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k. 6Co/81/2012-279 zo dňa 14.2.2013, ktoré rozhodnutie bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou. Následne Ústavný súd v uznesení I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.06.2013 predmetnú sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť a uzavrel, že „nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom krajského súdu“. Na základe uvedeného považuje odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku navrhovateľa, že na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho, práva ale obchodného práva. V zmysle uvedených úvah považoval krajský súd odvolanie vedľajšieho účastníka za podané oprávnenou osobou. Ním vznesená námietka premlčania bola plne legitímna, preto odvolací skúmal, či v zmysle ustanovení § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka danom prípade došlo k premlčaniu uplatneného nároku. Podľa tvrdenia navrhovateľa odporca neuhrádzal splátky riadne a včas, preto navrhovateľ odstúpil od zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ku dňu 13.07.2007 vyhlásil splatnosť dlhu odporcu. Od uvedeného času začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 13.07.2010. Návrh na začatie konania bol podaný dňa 30.09.2011, teda oneskorene. Z uvedený dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a mi eto l. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa. Zároveň použil § 142 ods. 1 O.s.p., ktoré vyjadruje zásadu úspechu vo veci. V konaní bol úspešný vedľajší účastník a ním podporovaný odporca. Odporca si však náhradu trov konania neuplatnil a trovy uplatnené vedľajším účastníkom treba považovať za neúčelné. Zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom nemalo totiž v danej veci opodstatnenie, keďže samotnou úlohou spotrebiteľských združení je ochrana práv spotrebiteľov. Oprávnenie právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, vystupovať v konaní ako vedľajší účastník vyplýva z výslovného znenia § 93 ods. 2 O.s.p. Je zjavné, že vstup takejto osoby do konania je v princípe motivovaný snahou aktívne presadzovať práva spotrebiteľa s cieľom zabezpečiť čo najširšiu ochranu spotrebiteľských záujmov. Z obsahu ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. vyplýva, že postavenie spotrebiteľského združenia v konaní ako účastníka je podmienené tým, že ochrana spotrebiteľa je hlavnou náplňou jeho činnosti, alebo je táto osoba uvedená v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou. Aktuálna právna úprava umožňujúca združeniu na ochranu spotrebiteľa vystupovať v civilnom procese bola prijatá do nášho právneho poriadku s cieľom presadiť záujmy spotrebiteľa. Pokiaľ takéto združenie vzniklo s deklarovaným cieľom chrániť spotrebiteľské práva a následne na tomto princípe vstúpilo do konania, je zjavné, že malo v zmysle právnej úpravy disponovať špecifickými odbornými vedomosťami, ktoré by boli spôsobilé zabezpečiť kvalifikovaný postup v konaní. V posudzovanej veci vstúpil do konania vedľajší účastník ako spotrebiteľské združenie zastúpené advokátom. Odvolací súd v zásade nespochybňuje právo vedľajšieho účastníka na právne zastúpenie advokátom, avšak nepovažuje trovy, ktoré odvolateľ v súvislosti s právnym zastúpením vynaložil za účelne vynaložené. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka do nespočetných konaní, v ktorých vystupuje ako navrhovateľ obchodná spoločnosť EOS KSI Česká republika, s.r.o., bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a bez vedomostí o predmete konkrétneho sporu, navodzuje dojem, že účelom vstupu vedľajšieho účastníka nebola ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Skutočnosti, že odvolateľ vstúpil do predmetného konania ako vedľajší účastník bez bližšej znalosti veci, nasvedčuje jeho oznámenie o jeho vstupe do konania zo dňa 08. 02. 2012, v ktorom uviedol len meno a priezvisko odporcu so žiadosťou o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami. Súčasne už v tomto podaní vedľajší účastník žiadal priznať náhradu trov konania. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že vedľajší účastník na strane odporcu vstupoval do konania bez znalosti veci, bez vedomostí o predmete konania a vedomostí o účastníkovi, ktorého záujmy mal podporovať. Takmer absolútne totožné vyjadrenie vo veci samej tento vedľajší účastník predložil/predkladá v niekoľkých ďalších tisíckach súdnych sporov. Vo vzťahu k podaniu právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu (odvolanie vedľajšieho účastníka zo dňa 17. 07. 2012, ktoré došlo elektronicky na súd 17. 07.2012) treba zdôrazniť, že do svojho podania len „vpisuje“ údaje napr. o označení veci, účastníka, čísla a dátumu uzavretia zmluvy a pod. do vopred pripraveného textu. Takúto činnosť rozhodne nemožno považovať za tak odborne náročnú, ktorá by bola vyžadovala úplné právnické vysokoškolské vzdelanie, vrátane príslušnej advokátskej praxe. Jedná sa totiž o bežné administratívne úkony, ktoré vedľajší účastník - ako občianske združenie kreované práve na ochranu práv spotrebiteľa - je spôsobilé vykonať samostatne a bez akýchkoľvek zásadnejších problémov. Tvrdenia odvolateľa o potrebe kvalifikovaného právneho zastúpenia spochybňujú samotnú podstatu existencie spotrebiteľského združenia a vyvolávajú pochybnosti o špekulatívnych cieľoch jeho založenia a následného vstupu do množstva súdnych konaní. Z obsahu informácií získaných na internetovej stránke http://oz-hoos.wix.com/hoos krajský súd navyše zistil, že dotknuté združenie vyvíja zjavne množstvo aktivít v oblasti poskytovania pomoci spotrebiteľom a na tieto účely disponuje množstvom špecifických odborných vedomostí, ktoré sú z pohľadu odvolacieho súdu spôsobilé zabezpečiť riadne zastúpenie účastníka v konaní. Ak samotné združenie vzniklo s cieľom podporovať práva spotrebiteľov na Slovensku, javilo sa odvolaciemu súdu nadbytočné využívať osobitné služby advokáta, pokiaľ sa predmet sporu týka hlavného predmetu činnosti vedľajšieho účastníka. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.