Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/458/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111234014 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111234014.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa: T. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom S., C. XXXX/XX, proti odporkyni: I. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom S., A. Q. XXXX/XX, zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s. r. o. , so sídlom Žilina, Daniela Dlabača 35, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 4C/245/2011-235 zo dňa 24.4.2013, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa o určenie, že byt č. 20, nachádzajúci sa na 1. poschodí, vo vchode č. 30 obytného domu súp. č. XXXX, postaveného na pozemku KNC parc. č. 6671 o výmere 1.412 m2, nachádzajúcom sa v kat. úz. S., ako aj k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel 725/47856-ín na spoločných častiach a zariadeniach obytného domu súp. č. XXXX a na zastavanom pozemku KNC parc. č. 6671, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, patria do dedičstva po poručiteľovi T. Q., nar. X.XX.XXXX, naposledy bytom S., A. Q. XXXX/ XX, zomr. XX.X.XXXX. Na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že odporkyňa ako obdarovaná sa k poručiteľovi - svojmu otcovi T. Q. ako darcovi nesprávala tak, aby bolo možné jej správanie vyhodnotiť ako hrubé porušovanie dobrých mravov voči darcovi alebo členom jeho rodiny, zakladajúce právo darcu na vrátenie daru. Na základe toho konštatoval, že neboli splnené základné hmotnoprávne podmienky na vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zák. Predpokladom vrátenia daru je len také správanie obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušovanie dobrých mravov. Takéto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nestačí len subjektívny pocit a úsudok darcu. Zároveň musí dosahovať značnú intenzitu alebo trvať dlhšie. Pri posudzovaní, či určité správanie obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti, teda vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie darcu v tom smere, či sa nespráva k obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu a členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo prípadnú nevhodnú reakciu obdarovaného by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, ale šlo by „len“ o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu. Podľa okresného súdu nebolo preukázané, že by sa odporkyňa správala niektorým zo spôsobov uvedených vo výzve na vrátenie daru zo dňa 27.7.2009 poručiteľa - darcu T. Q. - neadekvátne správanie sa k darcovi, negatívny prístup k darcovi, nadávanie darcovi do špinavcov, hajzlov, vyhrážanie sa mu umiestnením do ústavu, nerešpektovanie vecného bremena zriadeného v prospech darcu, obmedzovanie odporcu - syna poručiteľa v návštevách darcu v byte, prejavovanie veľkej nevďačnosti spôsobom správania sa odporkyne k darcovi, ohľadom čoho darca informoval aj ÚPSVaR v Žiline, o čom bol aj spísaný úradný záznam pracovníčkou P. N.. Naopak, bolo preukázané, že odporkyňa ako obdarovaná poskytovala darcovi každodennú, nepretržitú, celodennú starostlivosť, sprevádzala ho na všetky lekárske ošetrenia a vyšetrenia, chodievala mu predpisovať lieky, zabezpečovala mu stravu, starala sa o domácnosť a o darcu a prala mu, s občasnou výpomocou dcéry odporkyne S. F.. Z vyjadrenia ošetrujúcich lekárov a svedkyne S. F. bolo preukázané, že sa odporkyňa o svojho otca riadne starala, zaujímala sa o jeho potreby, darcu pravidelne aj s dcérou S. F. počas hospitalizácie navštevovali, snažili sa mu pobyt v nemocnici spríjemniť. Tvrdenie navrhovateľa, že darca bol vystavený nadávkam a krutému ponižujúcemu správaniu odporkyne, potvrdzovali svedkovia U. B., D. B. a L. W.; označených svedkov však súd nepovažoval za vierohodných pre ich kamarátsky vzťah k navrhovateľovi, keď zároveň vypovedali jednostranne a účelovo v prospech navrhovateľa, vo výpovediach si protirečili a v ich tvrdeniach dochádzalo k časovým nepresnostiam. Ďalej bolo preukázané na základe lekárskych správ i svedeckých výpovedí MUDr. F. a MUDr. F., že darca trpel ťažkou nedoslýchavosťou, čo sťažovalo komunikáciu s ním, bolo potrebné s ním hovoriť zvýšeným hlasom. Bola mu diagnostikovaná organická porucha s bludmi, objektívne zistené simplexnejšie myslenie, bradypsychické (spomalené), zvýšená senzitívna vzťahovačnosť až paranoidita voči najbližším príbuzným, sklon k lakrimozite (plačlivosti), depresívna nálada, nedostatočná krátkodobá pamäť; mal problém so spoznávaním najbližších príbuzných, čo potvrdila svedkyňa MUDr. F., keď darca označil svoju dcéru za sestričku, ktorá ho dobre opatruje, a svedkyňa S. F., ktorá uviedla, že jej dedko niekedy nespoznával blízke osoby. Tiež bolo preukázané, že odporkyňa a jej otec viedli spoločnú domácnosť, na úhrade jej nákladov sa podieľali pomerne podľa dohody. Keď odporkyňa prestala pracovať, otec účastníkov spontánne pomáhal tým, že prevzal všetky záväzky súvisiace s bývaním. Tvrdenia navrhovateľa, že financovanie domácnosti a rekonštrukcie bytu mal zabezpečovať len otec účastníkov, ako aj jeho tvrdenia týkajúce sa neoprávneného disponovania s účtom otca účastníkov, neboli preukázané; zároveň boli pre posúdenie uplatneného nároku irelevantné, keďže žiadne z uvedených konaní by nebolo možné subsumovať pod skutkové vymedzenie dôvodov vrátenia daru vo výzve na vrátenie daru zo dňa 27.7.2009. Z vykonaného dokazovanie tiež vyplynulo, že odporkyňa nebránila otcovi stretávať sa s rodinou navrhovateľa i so samotným navrhovateľom, vzhľadom však na preukázané jej veľmi zlé vzťahy s navrhovateľom pretrvávajúce už od detstva sa vyhýbala stretnutiu s ním. Pokiaľ teda aj obmedzovala návštevy navrhovateľa vo svojej domácnosti, mala právo tak urobiť s poukazom na jej súkromný život a ochranu pred jeho narušovaním, ku ktorému zo strany navrhovateľa dochádzalo najmä po tom, ako zistil, že ich otec daroval byt odporkyni. Ohľadom umiestnenia otca účastníkov v zariadení pre seniorov, na uvedenom mal záujem práve navrhovateľ, ktorý na takéto „rozhodnutie“ svojho otca zmanipuloval. Z výpovede svedkyne B. vyplynulo, že otec účastníkov presťahovanie do domova dôchodcov znášal ťažko a v súvislosti s ním mal ťažké depresie. Nebolo preukázané, že by otec účastníkov rezignoval na správanie sa odporkyne; naopak, odporkyňa rezignovala na snahy navrhovateľa umiestniť ich otca do domova dôchodcov. Z rozhodnutia ObÚ Žilina č. 2867/2009/2DU zo dňa 21.1.2010, právoplatného dňa 21.1.2010, bolo preukázané, že konanie voči odporkyni pre podozrenia zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa táto mala dopustiť tým, že dňa 6.11.2009 mala vulgárne nadávať svojmu otcovi do gestapákov, podvodníkov a špinavých psov, čím ho mala uraziť na cti, bolo zastavené, pričom odporkyňa a jej otec uzavreli zmier. Spáchanie priestupku teda nebolo preukázané a na základe postoja otca účastníkov v priestupkovom konaní mal súd za to, že odporkyňa sa konania spočívajúceho v nadávaní svojmu otcovi uvedeným spôsobom nedopustila, pretože v opačnom prípade by s ňou jej otec neuzavrel zmier po tom, ako ju mal výzvou zo dňa 27.7.2009 vyzvať na vrátenie daru práve z dôvodu, že mu uvedeným spôsobom mala nadávať. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť ich odporkyni vo výške 642,29 eur za úkony právnej služby, ktoré riadne špecifikoval a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z plného úspechu odporkyne v konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že odvolací súd určí, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po jeho otcovi. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zopakoval, že odporkyňa sa dopustila hrubého porušenia dobrých mravov tým, že dobré mravy vo vzťahu k darcovi porušovala sústavne (R 88/1998). Uvedené potvrdili nielen navrhnutí svedkovia, ale aj samotný darca, ktorý upozornil na správanie sa odporkyne osobne dňa 6.2.2008 sťažnosťou podanou ústne osobne na ÚPSVaR v Žiline, o čom bol spísaný úradný záznam, a ktorý neskôr ešte za svojho života sám inicioval vrátenie daru výzvou zo dňa 27.7.2009 a neskôr aj návrhom na začatie konania (Okresný súd Žilina, sp.zn. 18C/40/2010). Poukázal na to, že argumentácia odporkyne smerovala najmä k diskreditácii jeho osoby (vzhľadom na jeho trestnú minulosť), ťažiskom dokazovania však malo byť správanie odporkyne. Odporkyňa na jednej strane opísala jeho správanie voči ich otcovi ako účelové; ako tendenčné však možno vnímať aj jej nasťahovanie sa do bytu po tom, ako sa jej rozpadol vzťah, keď následne došlo k uzavretiu darovacej zmluvy zo dňa 14.3.1997. Jej tvrdenie, že sa otec rozhodol a chcel, aby sa k nemu nasťahovala, a ona iba akceptovala jeho rozhodnutie, nie je pravdivé; nasťahovanie sa do bytu ich otca bolo pre odporkyňu mimoriadne výhodné. Odporkyňa viackrát poukazovala na darcovu ťažšiu povahu, autoritársku, s egoistickými skonmi, a rovnako opisovala aj jeho (navrhovateľovo) správanie; nedoplnila však, že aj ona má rovnaké charakterové vlastnosti, čo dáva predpoklad pre agresívne správanie a schopnosť porušovať dobré mravy. Uvedenému nasvedčujú trestné oznámenia odporkyne na jeho osobu, jej neochota umožniť jeho návštevy a návštevy jeho detí u darcu, snaha o absolútnu izoláciu darcu, osočovanie a nadávky počas návštev darcu. Čo sa ovplyvňovania darcu týka, pokiaľ bol ovplyvňovaný z jeho strany, bol ovplyvňovaný aj z jej strany, nakoľko s darcom žila v jednej domácnosti. Z toho dôvodu s ňou aj darca uzavrel zmier v priestupkovom konaní vedenom na ObÚ v Žiline č. 2867/2009/2DU. Navyše, darca, hoci bol už v staršom veku, nebol pozbavený spôsobilosti na právne úkony, preto bolo v konaní potrebné prihliadať v prvom rade na jeho prejavy vôle domáhať sa vrátenia daru. Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že skutková argumentácia odvolateľa je tendenčná a zavádzajúca v snahe dosiahnuť zmenu rozhodnutia, že sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa a odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za jednoznačné a presvedčivé (s poukazom na ust. § 153 ods. 1, § 132, § 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Správnym je východiskové konštatovanie prvostupňového súdu, že predpokladom vrátenia daru je len také správanie obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušovanie dobrých mravov. Takéto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nestačí len subjektívny pocit a úsudok darcu. Preto, hoc aj sám darca T. Q. vyzval odporkyňu na vrátenie daru a uplatnil predmetný nárok aj na súde, na čo poukazoval odvolateľ, uvedené bez ďalšieho nezakladá dôvod vrátenia daru. Je nevyhnutné preukázať, že dôvody, pre ktoré sa vrátenie daru žiada, skutočne existujú/existovali. Možno sa stotožniť s tvrdením odvolateľa, pokiaľ uvádzal, že ťažiskovým pre rozhodnutie prejednávanej veci malo byť správanie odporkyne, a nie jeho postavenie v spoločnosti, jeho charakter a podobne. Súd prvého stupňa však v súlade s uvedeným názorom odvolateľa i postupoval, keď zisťoval, následne hodnotil a vo svojom rozhodnutí zohľadnil výlučne skutočnosti relevantné pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku o vrátenie daru, pričom trestná minulosť navrhovateľa takou skutočnosťou nebola. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťahy medzi účastníkmi konania sú výrazne narušené už od ich mladého veku, čo malo svoj dosah aj na darcu T. Q., keďže tento býval v spoločnej domácnosti s odporkyňou. K vyhrocovaniu vzťahov ku koncu života darcu T. Q. jednoznačne prispel aj zvýšený záujem navrhovateľa o neho, keď sa navrhovateľ s členmi jeho rodiny navštevovali darcu v byte odporkyne. Zároveň v tomto čase, keď finančnými prostriedkami darcu T. Q. disponoval navrhovateľ, darca, hoci žil v spoločnej domácnosti s odporkyňou, neprispieval na úhradu nákladov tejto domácnosti. Uvedené v spojení so skutočnosťou, že odporkyňa v tom čase bola nezamestnaná, tiež vnášalo napätie do vzťahov medzi ňou a darcom T. Q.. Ohľadom dôvodu uzatvorenia zmieru v priestupkovom konaní vedenom ObÚ Žilina pod č. 2867/2009/2DU medzi darcom T. Q. a odporkyňou odvolateľ tvrdil, že sa tak stalo z dôvodu ovplyvňovania darcu odporkyňou, keďže s ním žila v jednej domácnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že vzhľadom k tomu, že darca a odporkyňa žili v jednej domácnosti, v zásade nie je vylúčené pôsobenie odporkyne na darcu (a opačne). Avšak zároveň logicky vyznieva záver súdu prvého stupňa, že pokiaľ by sa odporkyňa dopustila správania, pre ktoré bola priestupkovo stíhaná, darca nemal dôvod s ňou uzatvárať zmier po tom, čo ju už cca 3 mesiace predtým vyzval na vrátenie daru práve z dôvodu, že mu odporkyňa mala podobným spôsobom nadávať. Pokiaľ odvolateľ namietal účelovosť konania odporkyne, ktorá sa mala nasťahovať k darcovi T. Q., lebo to pre ňu bolo výhodné, je potrebné konštatovať, že motív nasťahovania sa odporkyne do bytu T. Q., keď následne tento byt darca T. Q. odporkyni daroval, nemá pre rozhodovanie prejednávanej veci význam. Možno zhrnúť, že okresným súdom prezentované vyhodnotenie skutkových zistení je logické a konzistentné (v podrobnostiach na neho odvolací súd odkazuje) a nadväzne správnym je i vyvodený záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno - nepreukázal také konanie odporkyne, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako dosahujúce intenzitu hrubého porušovania dobrých mravov v zmysle § 630 Obč. zák. Z iných dôvodov nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa odporca nenamietal. Odvolací súd, súc viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní vymedzí v lehote zákonom stanovenej na podanie odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ako závislý od rozhodnutia vo veci samej (§ 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) odvolací súd preskúmal aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania a ako zodpovedajúci zásadám rozhodovania o trovách konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.) ho potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol inak povinný nahradiť odporkyni jej trovy. Odporkyni vznikli trovy v spojení s písomným vyjadrením k odvolaniu navrhovateľa. Odvolací súd však konštatuje, že predmetné písomné podanie odporkyne neobsahovalo nijaké konkrétne vyjadrenie ku konkrétnym odvolacím dôvodom navrhovateľa, ale len všeobecné tvrdenia ohľadom správnosti hodnotenia dôkazov a presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj účelovosti a tendenčnosti odvolania navrhovateľa. Vzhľadom na uvedené nemožno predmetné podanie považovať za účelné, resp. trovy v spojení s ním vynaložené za potrebné na účelné bránenie práva (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol súhrnným výrokom tak, že ich náhradu účastníkom (žiadnemu z nich) nepriznal. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.