Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/52/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209792 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209792.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpená spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/169/2012-63 zo dňa 27. septembra 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal z toho, že k prieťahom (a tým ani k nesprávnemu úradnému postupu) v dotknutom exekučnom konaní (sp. zn. Okresného súdu Čadca 11Er/480/2010) nedošlo. Jednak žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá (v takom prípade neplatí 15-dňová lehota pre vydanie poverenia) a jednak predchádzajúci postup exekučného súdu bol efektívny, t.j. smeroval práve k vydaniu predmetného rozhodnutia, pričom samotné rozhodnutie nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Okresný súd zdôraznil, že navrhovateľ v pozícii oprávneného v exekučnom konaní nepodal (riadny) opravný prostriedok proti zamietajúcemu rozhodnutiu. Zároveň v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR nie každý prieťah možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Dodal, že existencia prieťahov v konaní nebola konštatovaná ani v rámci zákonom predpokladaných konaní - § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Okresný súd uzavrel, že navrhovateľ taktiež nepreukázal vznik škody, v ktorom smere neuniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti uviedol, že navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom, resp. s predpismi na ochranu spotrebiteľa poskytoval úvery neplatičom; nadväzne takémuto konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Rovnako navrhovateľ nekonkretizoval, prečo (prípadné) samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Napokon, za naplnený nemal ani tretí z kumulatívnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá ním mala vzniknúť. Samostatným výrokom okresný súd zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva na zákonného sudcu a nestranný súd. Prioritne zdôraznil, že už dňa 2.4.2013 prevzal navrhovateľ uznesenie Krajského súdu v Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania súdenej veci. Následne dospel k záveru, že nebol daný dôvod pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a taktiež neprebieha konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre súdenú vec (§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p). Rovnako nebol dôvod ani odročiť nariadené pojednávanie, pričom tento procesný návrh navrhovateľ uplatnil až dňa 27.9.2013 (pojednávanie bolo vytýčené práve na uvedný deň a predvolanie prevzal už dňa 6.9.2013). Zároveň návrh na odročenie pojednávania nespĺňal požiadavky podľa § 119 O.s.p. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tieto si v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k žalobe. Taktiež nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení; čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti. Mal za to, že okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Odvolateľ (opakovane) tvrdil, že konajúceho sudcu bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Dotknuté rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v obdobných veciach a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva. Upozornil, že nebolo vykonané dokazovanie a osobitne nebol vykonaný „esenciálny dôkaz“ - oboznámenie s exekučným spisom. Naopak okresný súd rozhodoval bez potreby dokazovania, resp. na základe notoriet. Odvolateľ nesúhlasil s aplikáciou „novej“ právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa na prejednávaný prípad vzhľadom na okamih vzniku škody nevzťahuje. Taktiež neakceptoval výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len EP) v tom smere, že lehota 15 dní platí len v prípade vydania poverenia na vykonanie exekúcie; nie však už pri zamietajúcom uznesení. V otázke nesprávneho úradného postupu uviedol, že bolo potrebné sa zaoberať nielen zbytočnými prieťahmi, ale aj nerozhodnutím v zákonnej lehote a neodôvodnenou nečinnosťou. Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie ich procesných práv je (práve) pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia a námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné. Rovnako je nepochybné, že prvostupňový súd dňa 23.9.2013 doručil navrhovateľovi vyjadrenie odporcu k veci samej. Konal pritom bezodkladne, lebo dotknuté vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené až po nariadení termínu pojednávania. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam protistrany. Žiadna iná argumentácia (než vyplývajúca z uvedeného písomného vyjadrenia) zo strany odporcu v konaní predložená nebola. Bezpredmetnou je námietka odvolateľa ohľadne konania „vylúčeného“ sudcu. Zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ tak v návrhu na prerušenie konania, ako ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4Cdo 228/2013 z 28.4.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Navyše, navrhovateľom spomínané rozhodnutia iných krajských súdov (bez ohľadu na to, že sa jednalo o minoritný prístup) nie sú pre súdy konajúce v prejednávanom prípade záväzné (§ 135, resp. 226 O.s.p.). Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 27.9.2013) prvostupňový súd určil 26.8.2013 a navrhovateľovi i jeho právnemu zástupcovi bolo predvolanie doručené dňa 6.9.2013. Až 26.9.2013 o 17.09 hod. (t.j. po úradných hodinách) bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne (aj v spojitosti s vyššie rozoberaným záverom o nedôvodnosti námietky o konaní a rozhodovaní vylúčeným sudcom) vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a súčasne tým nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Navrhovateľ svojim účelovým postupom, keď o odročenie pojednávania požiadal doslova niekoľko hodín pred termínom pojednávania (hoci ním tvrdený dôvod mu bol už dlhodobejšie známy), fakticky zmaril využitie ustanovenia§ 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (oznámenie neakceptovania návrhu na odročenie pojednávania). Navyše, je vecne správnym konštatovanie okresného súdu, že dotknutá žiadosť ani nespĺňala zákonom požadované náležitosti. Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa o nevykonaní dokazovania (vôbec), či osobitne o nevykonaní dokazovania exekučným spisom (sp. zn. Okresného súdu Čadca 11Er/480/2010). Zo zápisnice o pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením podstatného obsahu dotknutého exekučného spisu; ktorý dôkaz výslovne požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str.5 odôvodnenia; č.l. 65 spisu). Okresný súd náležite zdôraznil, že podmienkou zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci je kumulatívne naplnenie všetkých zákonom vymedzených predpokladov. Zároveň zodpovedajúco judikatúre Ústavného súdu SR (ako orgánu prioritne posudzujúceho otázku prieťahov v konaní pred všeobecnými súdmi) konštatoval, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty predstavuje automaticky neopodstatnený prieťah v konaní (napr. I.ÚS16/02). Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 11Er/480/2010, ktorého ako „esenciálneho dôkazu“ sa dovoláva i navrhovateľ, je zrejmé, že postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie nebol zaťažený zbytočnými prieťahmi. Neobstojí pritom základné skutkové tvrdenie navrhovateľa, od ktorého sa (celý) uplatňovaný nárok odvíja, že k zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia došlo až po uplynutí viac ako 257 dní (predmetné rozhodnutie bolo vydané cca po 4 mesiacoch od predloženia žiadosti). Len na okraj odvolací súd dodáva, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci. V takýchto konaniach, nielen v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ale predovšetkým v zmysle komunitárneho práva a súvisiaceho pozitívneho záväzku Slovenskej republiky je nevyhnutné vykonať prísnejšie a komplexnejšie posúdenie splnenia predpokladov pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. S uvedeným je spojené dôslednejšie posúdenie návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu i samotnej žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie; čo nevyhnutne vedie k relatívnemu predĺženiu času trvania konkrétneho úkonu exekučného súdu. Osobitne, čo je presne prípad návrhov navrhovateľa v pozícii oprávneného, ak ide o nárazové podanie veľkého množstva návrhov/ podaní. V nemalej miere tendenčne vyznieva vyjadrenie odvolateľa, že je nutné samostatne sa vysporiadať nielen s tým, či v prípade postupu exekučného súdu nešlo o zbytočné prieťahy, ale tiež s tým, či sa nejedná o nerozhodnutie v zákonnej lehote alebo o neodôvodnenú nečinnosť. Z vyššie vymedzených všeobecných úvah i konkrétností súdenej veci je zrejmé, že konajúce súdy vyhodnocovali namietaný postup exekučného súdu komplexne. Navyše, pojmy nerozhodnutie v zákonnej lehote, či neodôvodnená nečinnosť sú z obsahového hľadiska súčasťou všeobecnejšieho pojmu prieťahy v konaní. Výklad ustanovenia § 44 ods. 2 EP okresným súdom nie je svojvoľný a ani arbitrárny. Záver o tom, že 15-dňová lehota sa bezprostredne týka len pozitívneho rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia, bol opakovane akceptovaný aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Navyše, (tvrdeným) exekučným titulom v dotknutej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok, pričom žiadosť o vydanie poverenia bola podaná až dňa 5.8.2010. V zmysle v danom čase účinného ustanovenia § 44 ods. 2 EP sa lehota 15 dní na vydanie poverenie nevzťahovala (okrem iného) i na takéto exekučné tituly. Hoci okresný súd v rámci komplexnejšej argumentácie (okrajovo) poukázal i na aktuálne znenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., označená právna norma nebola základom jeho rozhodnutia. Nadväzne je bezpredmetnou súvisiaca polemika; napr. i z hľadiska neprípustnej retroaktivity. Bez ohľadu na to, že (aj) odvolací súd prioritne posudzoval danosť základnej podmienky zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci (t.j. v súdenom prípade nesprávny úradný postup), je namieste doplniť, že odvolateľ fakticky vôbec nereagoval na závery okresného súdu o nesplnení ani ďalších dvoch kumulatívnych predpokladov tejto zodpovednosti. Odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok preto vo veci samej potvrdil. Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným sudcom (ktorá hypoteticky okrajovo mohla spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná vyššie. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od meritórneho rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.