Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/54/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209934 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209934.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa - POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/193/2012-60 zo dňa 27.9.2013 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 550 eur titulom nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť súd prvého stupňa v exekučnej veci vedenej u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex/7018/2009 (povinný Ľubomír P.). Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, súd bol v omeškaní s rozhodnutím viac ako 310 dní. Súd k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia pristúpil po veľmi dlhej dobe, rovnako neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Uvedeným postupom on (navrhovateľ) utrpel majetkovú škodu v celkovej výške 125 eur v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V danom období totiž vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje sumu 15 eur. Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že nesústredená činnosť exekučného súdu v exekučnom konaní nadobudla takú intenzitu, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Došlo k zmareniu jeho legitímnych očakávaní , že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Taktiež došlo k vyvolaniu ďalších rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného. Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Márnym uplynutím času došlo u neho aj k vyvolaniu zásahu do zákonných nárokov a základných práv v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, čo vyvolalo u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 11Er/491/2009 (sp. zn. súdneho exekútora Ex 7018/09) zistil, že u súdu bola dňa 16.9.2009 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, poverenie na vykonanie exekúcie súd vydal 14.1.2010. Poverenie exekútorovi súd vydal na 120. deň od doručenia žiadosti, teda nie s omeškaním viac ako 310 dní, ako zavádzajúco navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané s omeškaním 105 dní. Okresný súd pri právnom posúdení veci aplikoval ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov (účinnosť nadobudol k 1.7.2004) upravujúci osobitný spôsob zodpovednosti za škodu ( § 3 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1, 2,3,4 § 18 ), vychádzal aj z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení do 1.6.2010. Z ustáleného skutkového stavu okresný súd mal preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla exekučnému súdu dňa 16.9.2009, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 03885/09, poverenie súd vydal 14.1.2010, t.j. s omeškaním 105 dní, nebol teda v omeškaní viac ako 310 dní, ako to zavádzajúco žalobca vo svojom návrhu tvrdí. Okresný súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR I ÚS 16/02, v zmysle jeho záverov nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka - práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy. Rozhodujúce sú všetky okolnosti danej veci. V ďalšom sa okresný súd zameral na hodnotenie otázky „tvrdenej škody“, podporne aplikoval i hmotnoprávne ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, keďže predmetom posudzovania je prípad osobitnej zodpovednosti za škodu. V posudzovanej veci súd konštatoval nepreukázanie vzniku škody (majetkovej ujmy) navrhovateľom, nepreukázal v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Nepreukázal tým, že škoda už vznikla, naviac nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcu. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu v obchodných prípadoch. Navrhovateľ nepreukázal ani ďalšiu podmienku - príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a tvrdenou škodou. Povinnosťou navrhovateľa bolo preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu. Dôkazné bremeno zaťažovalo navrhovateľa, uvedené bremeno neuniesol. Súhrnom uvedených okolností súd prijal záver o tom, že navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Napokon navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je iba všeobecný, nebol konkretizovaný, navrhovateľ vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia o tom, aká konkrétna nemajetková/ morálna ujma mu vznikla. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby, a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Okresný súd v samostatnom výroku rozhodoval o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Navrhovateľ žiadal prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na zákonného sudcu a nestranný súd. Procesný návrh na prerušenie konania navrhovateľ vzniesol až dňa 27.9.2013 (v deň konania pojednávania) hoc už 6.9.2013 prevzal predvolanie na pojednávanie. Dňa 2.4.2013 prevzal uznesenie Krajského súdu v Žiline, ktorým zákonná sudkyňa z rozhodovania veci nebola vylúčená. Procesný návrh na prerušenie konania navrhovateľ vzniesol podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Okresný súd po preskúmaní procesného návrhu dospel k záveru, že dôvod na prerušenie konania nie je daný podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., rozhodnutie súdu totiž nezáviselo od otázky, ktorú nebol oprávnený v danom konaní riešiť. O vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca rozhodoval Krajský súd v Žiline po predložení spisu nadriadenému súdu predsedníčkou okresného súdu. Navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov okresného súdu, ktoré mu patrí podľa § 15a ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 O.s.p. Neuplatnil teda námietku zaujatosti voči sudcovi. Nemohlo preto byť procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedu okresného súdu ani rozhodnutím nadriadeného súdu porušené. Bola posúdená otázka inštitútu zákonného sudcu v súlade so zákonom. Existuje rozhodnutie o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednania a rozhodovania veci. Z tohto dôvodu nebol naplnený dôvod prerušenia konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Okresný súd konštatoval nesplnenie podmienok pre prerušenie konania ani z pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podľa označeného ustanovenia ide o možnosť súdu konanie prerušiť, nie povinnosť, označené ustanovenie nemá charakter obligatórny. Otázka vylúčenia/nevylúčenia zákonného sudcu bola vyriešená zákonným postupom, zákonná sudkyňa vylúčená z rozhodovania veci nie je. Napokon prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú navrhovateľ podal, namietajúci prieťahy v konaní, pritom tieto sám spôsobuje vznášaním procesných návrhov, ktoré sú v rozpore s účelom samotného konania. Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O.s.p.) Okresný súd vec prejednal aplikáciou postupu § 101 ods. 2 O.s.p., neakceptoval procesný návrh navrhovateľa na odročenie pojednávania vznesený v deň konania pojednávania 27.9.2013. Tvrdený dôvod na zrušenie pojednávania nepovažoval súd za závažný. Právnemu zástupcovi navrhovateľa procesným postupom podľa § 119 O.s.p. oznámil súd ihneď, že pojednávanie odročené nebude a tvrdený dôvod pre odročenie pojednávania nepovažoval za závažný. Otázku náhrady trov konania okresný súd riešil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vychádzajúc z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní konštatoval právo odporcu na náhradu trov od navrhovateľa (procesne neúspešnej strany v konaní). Odporca si síce trovy uplatnil, tie však nevyčíslil v zákonnej lehote, preto odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd nesprávne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Namietal porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, ale aj priame porušenie ustanovenia § 114 ods. 2 O.s.p., keďže ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k návrhu pred termínom pojednávania, hoci súd mal k dispozícii. Odvolateľ tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť postupom podľa 101 ods. 2 O.s.p., riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody, predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Ak súd prejednal vec v jeho neprítomnosti, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p., odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Odvolateľ namietal aj inštitút zákonného sudcu, on uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa, aj objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000).Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; keď podal (odvolateľ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Odvolateľ vytýkal porušenie zásady kontradiktórnosti súdneho konania postupom okresného súdu, pretože ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k dôkazom a prednesom vyjadriť, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia a napokon bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Z hmotnoprávneho hľadiska namietal aplikáciu novej právnej úpravy zák. 514/2003 Z.z. konkrétne ustanovenia § 9 ods. 2. V zmysle novely zák. č. 412/2012 súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím de jure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Odvolateľ vytýkal, že súd pri rozhodovaní vychádzal z právneho záveru, že Exekučný poriadok nestanovuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Tento jeho záver neobstojí. Vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyhnutne vyplýva povinnosť súdu preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a povinnosť súdu dospieť k jednoznačnému záveru či poverenie vydá alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok, t.j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí alebo neudelí. Odvolateľ v ďalšej časti odvolania poukazuje na jednotlivé modelové situácie, ktoré v súvislosti s aplikáciou § 44 ods. 2 EP môžu vyvstať v právnej praxi. Okresný súd neprípustne aplikoval ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo do právneho poriadku včlenené až 1.1.2013 zákonom č. 412/2012 Z.z., keď požadoval na konštatovanie zbytočných prieťahov ako okolnosti ovplyvňujúcej vznik škody splnenie podmienky, ktorá v právnom poriadku nebola v čase vzniku škody zakomponovaná. Taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým by navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu škody ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy pred účinnosťou predmetného ustanovenia, je ústavne nekonformný, a s poukazom na článok 152 ods. 4 Ústavy SR je výklad neprípustný. Za potrebné považoval uviesť, že okresný súd konštatuje nesplnenie hmotnoprávnych predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody podľa § 9 ods. 2 „len na základe toho“, že nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní. Odvolateľ nesúhlasil s konštatáciou súdu o nepreukázaní výšky škody a príčinnej súvislosti, argumentoval, že práve na preukázanie týchto okolností navrhol vykonanie dokazovania, ktoré súd neuskutočnil, tým odňal mu možnosť konať pred súdom a zasiahol do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Ako esenciálny dôkaz navrhoval súdu vykonať oboznámenie sa s exekučným spisom exekučného súdu, v ktorom došlo k vzniku škody, oboznámením sa okrem iného i s urgenciami, ktoré vykonal v záujme dosiahnutia rozhodnutia exekučného súdu by súd nepochybne musel dospieť k záveru, že vykonal aktivitu, ktorá by nebola nastala, ak by súd rozhodoval v zákonnej lehote, pričom je nepochybné, že táto jeho aktivita si vyžiadala nenulové náklady. Na vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou aktuálne v štádiu rozpracovanosti a bude súdu predložený ihneď po jeho vypracovaní. Ak súd rozhodoval o návrhu bez oboznámenia sa s týmto dôkazom je dôvodné očakávanie, že budú naplnené dôvody na obnovu konania. Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., a aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania. Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj posúdil, procesné postupy súdu boli v súlade s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynula nedôvodnosť návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal peňažnej náhrady od odporcu titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní. Nebol preukázaný dôvod uplatneného nároku ani na náhradu nemajetkovej ujmy. Prioritne krajský súd sa vyjadruje k odvolacím argumentáciám procesnoprávneho charakteru. Podľa ustálenej súdnej praxe pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide o prípady, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecnými záväznými právnymi predpismi a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu potom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Okresný súd za účelom vecného prejednania návrhu nariadil pojednávanie na deň 27.9.2013, predvolanie na pojednávanie navrhovateľ prevzal dňa 6.9.2013. Z uvedeného je zrejmé, že právny zástupca navrhovateľa mal dostatok časového priestoru na prípravu na pojednávanie. Písomné vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania súd doručil navrhovateľovi 23.9.2013. Aj z toho je zrejmé, že navrhovateľ mal vytvorený súdom patričný procesný priestor aj na to, aby zaujal vecné stanovisko k písomnému vyjadreniu odporcu. Navrhovateľ už v návrhu na začatie konania uviedol dôkazy, ktoré podľa neho majú zásadný význam. Prioritne žiadal vykonať dokazovanie pripojením exekučného spisu vedeného u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex 7018/2009 a okresný súd označený spis vedený pod 11Er/491/2009 (sp. zn. konania pred súdom) pripojil pre účely konania, oboznámil sa s obsahom spisu na pojednávaní, s rozhodujúcimi listinami osobitne s tými, na ktoré navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania odkázal. Z toho je zrejmé, že okresný súd prioritne a jedine vychádzal z dôkazov označených navrhovateľom priamo v návrhu na začatie konania, skutkové zistenia súdu prvého stupňa uvádzané v odvolaním napadnutom rozsudku vychádzajú z existujúcej procesnej situácie, ktoré v exekučnom spise vyvstali. Neobstojí odvolacia argumentácia navrhovateľa, ktorým poukazuje na nestrannosť súdu a uskutočnenie konania a rozhodovania vo veci nestranným sudcom. Z obsahu spisu nepochybne vyplynulo, že uznesenie Krajského súdu v Žiline 9NcC/63/2013-16 zo dňa 31.1.2013 navrhovateľ prevzal 2.4.2013. V označenom uznesení nadriadený súd riešil otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov a je jednoznačné, že zákonná sudkyňa, ktorá konanie viedla a vo veci vydala meritórny rozsudok - Mgr. Alena Jančulová z prejednania a rozhodovania veci vylúčená nebola. Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Napokon navrhovateľ na písomnú výzvu okresného súdu podaním zo dňa 12.11.2012 výslovne prehlásil, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal (viď č.l. 9 spisu). Vzhľadom aj na tento písomný a výslovný prejav navrhovateľa vyznie kontroverzne jeho námietka v odvolacom konaní, vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu, navyše táto námietka nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Je jednoznačné, že ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktoré by konštatovalo vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr. Aleny Jančulovej z prejednania a rozhodovania veci. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľ svojim rozporuplným procesným postupom účelovo sledoval odročenie a zmarenie pojednávania, sám sa dostal o možnosť zúčastniť sa prejednania veci, priamo na pojednávaní argumentovať, prípadne predniesť svoje stanoviská. Súd prvého stupňa vytvoril účastníkom konania procesný priestor, aby priamo na pojednávaní prezentovali svoje skutkové tvrdenia, navrhovali, označili dôkazy, bolo na účastníkoch, či svoje právo v konaní využijú alebo nie. Súd prvého stupňa správne v súlade s § 119 O.s.p. postupoval, navrhovateľovi oznámil, že pojednávanie sa uskutoční, keďže nezistil dôležitý dôvod pre jeho odročenie. Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu spisu 11Er/491/2009 (Ex 7018/09), jeho skutkové zistenia korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky, z ktorých vychádzal, ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval. Rozhodnutie okresného súdu spĺňa náležitosti z hľadiska ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľ podaným návrhom sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (okresného súdu v exekučnom konaní). Na daný prípad v celom rozsahu dopadajú ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v účinnom znení do 31.12.2012. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ označeného právneho predpisu štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Ide pritom o tzv. objektívnu zodpovednosť, ktorej sa nemožno zbaviť, aby takáto zodpovednosť štátu existovala, musia byť kumulatívne splnené zákonom stanovené tri podmienky. V posudzovanej veci je jednoznačné, že v exekučnom konaní (ako to konštatuje i súd prvého stupňa) súd vydal poverenie pre súdneho exekútora po uplynutí 15 dňovej lehoty, avšak ukázalo sa nepravdivosť skutkového tvrdenia navrhovateľa o tvrdenom omeškaní viac ako 10 mesiacov. Je jednoznačné, že v exekučnom konaní exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na princípy spotrebiteľskej ochrany exekučný súd je oprávnený i v štádiu exekučného konania ex offo skúmať (v rámci ochrany spotrebiteľa) súlad exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so zákonom. Uvedený ex offo prieskum vykonal exekučný súd i v dotknutej exekučnej veci, pritom omeškanie súdu prvého stupňa s vydaním poverenia nebolo v tvrdenom rozsahu. Dá sa konštatovať, že poverenie na vykonanie exekúcie súdom síce nebolo vydané v 15 dňovej lehote, avšak všetky procesné úkony súdu prvého stupňa boli vykonané účelne, viedli k riešeniu finálnej otázky - k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie. Napokon lehota, ktorá uplynula odo dňa podania žiadosti o udelenie poverenia do dňa vydania poverenia prekročila síce lehotu 15 dní, avšak úkony súdu prvého stupňa boli vykonané priebežne účelne. Neobstojí hmotnoprávny odvolací argument odvolateľa o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, takéto rozhodnutie v dotknutej exekučnej veci vydané nebolo, ba práve naopak, okresný súd poverenie pre vykonanie exekúcie vydal. Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia rozhodnutia, okresný súd síce zacitoval obsahové znenie novelizovaného ustanovenia § 9 zák. 514/2003 Z.z. v účinnom znení od 1.1.2013, avšak nepostupoval výhradne a jedine v zmysle tohto ustanovenia, ale zohľadnil komplexný súbor viacerých otázok zodpovedajúco právnemu stavu ku 31.12.2012. Krajský súd osobitne zvýrazňuje, že dôvodom zamietnutia žaloby v dotknutej veci vôbec nebola okolnosť „nepodanie sťažnosti navrhovateľom na Ústavný súd vo veci porušenia jeho práva na bezprieťahové konanie“. Krajský súd jednoznačne konštatuje nesplnenie kumulatívnych zákonných podmienok uplatneného nároku na náhradu škody, nebol naplnený primárny zákonný dôvod, neexistuje totiž nesprávny úradný postup v exekučnej veci. Existencia nesprávneho úradného postupu nevyplynula z vykonaného dokazovania, práve naopak, v namietanej exekučnej veci konal súd priebežne, jeho úkony boli na seba nadväzujúce, účelné a viedli k uzavretiu prípadu. V súdenej veci je jednoznačné, že neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za náhradu škody titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Z týchto dôvodov krajský súd vyhodnotil návrh navrhovateľa za nedôvodný, nadväzne aj vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ okresný súd nevyhovel procesnému návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, postupoval správne, v celom rozsahu jeho závery si odvolací súd osvojuje, na ne poukazuje. Napokon otázka rozhodovania veci zákonným sudcom bola zodpovedaná odvolacím súdom v predchádzajúcich častiach písomného odôvodnenia tohto rozhodnutia. V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhoduje podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. l O.s.p. Navrhovateľ v danom štádiu odvolacieho konania úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi. Tento účastník si trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy. Z týchto dôvodov účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .