Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/277/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5407205683 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5407205683.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľov - 1/ Y. H. I., nar. X.X.XXXX, bytom B. C. č. XXX, 2/ N. I., rod. G., nar. X.XX.XXXX, bytom B. C. č. XXX, navrhovatelia obaja v zastúpení právne - JUDr. Miroslav Bachynec, advokát so sídlom Advokátskej kancelárie C. č. XXX, proti odporkyni - B. N., rod. D., nar. XX.X.XXXX, bytom G. č. XXX, v zastúpení splnomocneným zástupcom - Ľudovít Skurčák, bytom B. C. č. XXX, o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam titulom vydržania, na základe odvolania navrhovateľov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/244/2008-129 zo dňa 25. júna 2013 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým (po pripustení jeho finálnej zmeny uznesením zo dňa 10.10.2011 - na č.l. 97 spisu) sa navrhovatelia 1/, 2/ domáhali určenia vlastníctva v rámci BSM k nehnuteľnostiam - časti pozemku zapísaného v PKN vl. č. 43, k.ú. B. C., pod A II, r.č. 2/ parc.č. 766, vyznačenej ako parcely KN č. 7263/6 ttp o výmere 259 m2, KN č. 7263/8 ttp o výmere 115 m2, KNC č. 7460/1 zastavaná plocha o výmere 587 m2, KNC č. 7460/2 zastavaná plocha o výmere 123 m2, KN č. 7460/3 zastavaná plocha o výmere 54 m2, v podiele 114/288 titulom vydržania. Uvedený návrh smerovali už iba voči odporkyni - B. N.. Voči ďalším odporcom pôvodne žalovaným v 2/ až 4/ (Y. D., D. K., Z. K.) svoj návrh navrhovatelia zobrali späť (voči týmto odporcom okresný súd uznesením na č.l. 97-98 spisu konanie zastavil) tvrdiac, že títo pôvodní odporcovia v roku 2008 previedli na nich svoje spoluvlastnícke podiely v 174/288 v nehnuteľnostiach tvoriacich predmet sporu kúpnou zmluvou zavkladovanou na Správe katastra pod sp. zn. V 1549/08. Túto kúpnu zmluvu odporkyňa odmietla podpísať. Navrhovatelia tvrdili, že 9.2.1962 kúpili od N. D. (príbuzný odporkyne a pôvodných odporcov 2/ až 4/ rade) bytom B. C. rodinný dom sup. č. XXX, ako aj pozemky o výmere 2,5 siahy, čo pravdepodobne predstavovalo výmeru 1,56 hektára, keď tieto nehnuteľnosti sa nachádzali v „šnúrovke Kalužová“. Kúpna zmluva nebola vyhotovená v predpísanej forme, ale len vo forme zápisnice na bývalom MNV v Oravskej Polhore, z tejto zápisnice vyplýva zároveň, že bratia N. a W. D. sa dohodli o vzájomnom odstúpení pozemkov, ktoré zdedili po rodičoch a to tak, že pozemky v časti Kalužová odstúpil W. D. N. D. a v časti zvanej D. zase N. D. W. D.. V roku 1965 si navrhovatelia dali stotožniť parcely, na ktorých stojí dom, zistili pritom, že ide o časť PKN parc. č. 766, ktorej v tom čase zodpovedala p.č. 3053 lúka o výmere 0,0205 ha č. 3054 zastavaná plocha o výmere 0,0802, celkom 1007 m2. Rodinný dom dali zapísať na Správe Katastra Námestovo na LV č. XXXX, k.ú. B. C. na základe určenia súpisného čísla. Právne vzťahy k pozemku, na ktorom je postavený rodinný dom, ako aj k susediacim nehnuteľnostiam, ktoré kúpili spolu s domom v roku 1962 a ktoré od tejto doby nerušene dobromyseľne užívajú však zostali nevyporiadané. Odporkyňa neuznala vlastnícke právo navrhovateľov k sporným nehnuteľnostiam v takom rozsahu, ako to v žalobe uplatňovali. Mala za to, že títo kúpili iba pozemok o šírke 16 m a dĺžke 50 m, užívajú pritom väčšiu plochu ako v skutočnosti kúpili. K uvedenému názoru dospela z obsahu geometrického plánu, ktorý jej navrhovatelia predložili. Napokon podľa jej tvrdenia navrhovatelia nevyplatili N. D. (jej strýkovi) celú kúpnu cenu, ako táto bola dohodnutá v zápisnici, spochybňovala aj vlastníctvo navrhovateľov k rodinnému domu a hospodárskej budove. Okresný súd vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovatelia 1/, 2/ sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci v podiele 174/288 k sporným parcelám titulom kúpnej zmluvy registrovanej Správou Katastra Námestovo pod č. V 1549/08-312/08. Odporkyňa 1/ rade je podielová spoluvlastníčka v podiele 114/288 titulom dedičského rozhodnutia č. D 770/83-96/84, po svojom otcovi W. D., (nar. XX.X.XXXX, zomrel XX.X.XXXX, naposledy bytom v B. C.) v podiele 12/24. Sporné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX boli vytvorené na základe geometrického plánu č. 3/2007 z PKN parcely č. 766 zapísanej v PKN protokole č. 43 majetková podstata časť A II. pre k.ú. B. C.. Z pozemnoknižného protokolu č. 43, k.ú. B. C., a to z časti II. majetková podstata súd zistil, že v časti zvanej „Kalužová“ ako pozemnoknižné parcely sú zapísané viaceré pozemnoknižné parcele: č. 766, 776, 780, 783, 763, a to pod r.č. 2,3,4,5,6 (niže, vyše cisarski, za vodom). V tejto súvislosti súd poukazuje na dôkazy nachádzajúce sa na č.l. 110, 113,117,120,177 spisu. Zo zápisnice spísanej dňa 9.2.1962 na Miestnom národnom výbore v Oravskej Polhore pre súd vyplynulo, že predmetná zápisnica bola spísaná okrem iného za účelom odpredaja a kúpy nehnuteľností medzi N. D., B. C. č. XXX ako „odpredávateľom“ a X. I., B. C. č. XXX, ako „kupujúcim“. Podľa nej N. D. odpredáva svoj rodinný dom č. XXX, ako aj nehnuteľnosť v čiastke 2,5 siahy, čo činí pravdepodobne 1,56 hektára poľnohospodárskej pôdy za cenu dohodnutú v čiastke Kčs 10 000 za pozemok, za rodinný dom 20 000 Kčs. Tento pozemok a uvedený nehnuteľný pozemok a rodinný dom predáva X. I., B. C. č. XXX a jeho ručiteľ je Z. G. tesť kupujúceho B. C. č. XXX. Nehnuteľnosť sa nachádza v „šnúrovke Kalužová“. Navrhovateľ 1/ vo výpovedi na pojednávaní dňa 25.9.2007 uviedol, že od doby, ako nehnuteľnosť kúpili a následne sa do nich nasťahovali, ich nikto nenapádal, že užívajú cudzie nehnuteľnosti, no už v minulosti sa viac krát snažil o usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto nehnuteľnostiam, ale nikdy to nedotiahol dokonca, buď bol ešte mladý, alebo chorý, alebo ho odradil zložitý postup pri vybavovaní, chcel usporiadať vlastnícke vzťahy aj kúpnou zmluvou v roku 2007, čo stroskotalo na tom, že túto odporkyňa v 1/ rade odmietla podpísať. Okresný súd konštatoval naliehavý právny záujem navrhovateľov 1/, 2/ na požadovanom určení z pohľadu § 80 písm. c/ O.s.p., keďže právo navrhovateľov bez požadovaného určenia by bolo ohrozené a zároveň nimi formulovaný určovací výrok by pri vyhovení ich žalobe bol spôsobilým na zápis do katastra nehnuteľnosti. Vykonaným dokazovaním ale prijal záver o nedôvodnosti podaného určovacieho návrhu, vychádzajúc zo skutočných tvrdení navrhovateľov 1/, 2/ v ňom. Skonštatoval, že navrhovatelia 1/, 2/ nespĺňajú jednu zo základných požiadaviek na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k požadovanému podielu odporkyne - nespĺňajú podmienku dobromyseľnosti. V prípade úspechu museli totiž preukázať, že nadobudli vlastnícke právo odporkyne v 114/288-nách. Okresný súd podrobne v teoretickej rovine rozoberá v dôvodoch rozhodnutia aké zákonné podmienky zákon vyžaduje pre splnenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V súdenej veci bral v úvahu okolností, za ktorých mali navrhovatelia nadobudnúť sporné parcele. Malo sa tak stať v roku 1962. V uvedenom období platil právny režim stredného Občianskeho zákonníka ( zákon č. 141/1950 Zb.) platný a účinný do 31.3.1964, podľa ktorého prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam bolo možné uskutočniť len písomnou zmluvou. V danom období sa na účinnosť prevodu nevyžadoval zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemkovej knihe, nebola ani povinná registrácia zmlúv vtedajším Štátnym notárstvom, aj keď tento inštitút registrácie bol ako poplatková povinnosť zavedený už od 1.1.1957. Aj v danom období podľa § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. platilo, že písomná forma zmluvy bola potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam, existovala zákonná požiadavka pre písomnú formu pri takomto predmete prevodu, právna úprava bola jasná, zrozumiteľná, nepripustila odlišný výklad. Preto pri obvyklej miere opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, bolo možné sa vyhnúť právnemu omylu spočívajúcemu v nedostatočnej forme zmluvy o prevode nehnuteľností. Dňa 9.2.1962 navrhovateľ 1/ a N. D. (strýko odporkyne) uzavreli ústnu kúpnu zmluvu, o existencii ktorej by svedčila zápisnica spísaná na príslušnom MNV v rovnaký deň, a ktorej predmetom bol nepochybne rodinný dom č. XXX nachádzajúci sa v B. C.. V tejto časti by aj kúpna zmluva, ktorá by inak nespĺňala potrebnú písomnú formu, bola určitá. Pokiaľ ide o predmet prevodu, z obsahu „zápisnice“ ďalej vyplýva, že predmetom prevodu mali byť aj „nehnuteľnosť v čiastke 2,5 siahy, čo činí pravdepodobne 1,56 hektára poľnohospodárskej pôdy“ - v tejto časti podľa názoru okresného súdu - zmluva, či už ústna alebo písomne uzavretá v takomto rozsahu bola absolútne neplatným právnym úkonom pre neurčitosť s poukazom na ust. § 32 stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. platného a účinného do 31.3.1964, podľa ktorého ustanovenia prejav, ktorý urobila osoba nespôsobilá na právny úkon, alebo ktorý nie je zrozumiteľný alebo vážny, je neplatný (v obdobnom znení platí aj súčasné ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z toho je zrejmé, že právny úkon aj v tom období musel spĺňať zákonné náležitosti vôle (vážna, bez omylu, zrozumiteľný, v stanovenej forme), prejavu vôle (bez rozporu) predmetu (možný, dovolený) a osoba vykonávajúca úkon, musela byť spôsobilá na tento právny úkon. Okresný súd konštatoval ďalej, že v súdenej veci bola prejavená vôľa predať nehnuteľnosť (poľnohospodársku pôdu), tento prejav bol neurčitý, čo spočívalo v nedostatočnom určení a označení prevádzanej nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné ani z obsahu „zápisnice“ dostatočne individualizovať. Pre platnosť právneho úkonu kúpnej zmluvy nestačí, že účastníci právneho vzťahu vedia, kde sa nehnuteľnosti nachádzajú, prípadne vedia ich rozlohu použijúc údaje z pozemnoknižných vložiek, tento úkon musí byť určitý aj navonok pre tretie osoby a preto neurčitosť ohľadne jednej z podstatných náležitostí kúpnej zmluvy spôsobila, že v tejto časti sa súdu javí kúpna zmluva ako absolútne neplatná. Navyše z obsahu zápisnice je rozporný aj rozsah prevádzanej nehnuteľnosti, či došlo k prevodu nehnuteľnosti v čiastke 2,5 siahy (9 m2) alebo 1,56 há (15 600 m2), aj keď z ďalšieho obsahu by sa skôr dalo usudzovať, a to z pohľadu na kúpnu cenu dohodnutú za pozemok vo výške 10 000 Kčs, že sa skôr mohlo jednať o prevod väčšej výmery ako 2,5 siahy. Súd mal za to, že navrhovatelia nemohli vstúpiť do držby pozemkov, a teda ani sporného spoluvlastníckeho podielu, na základe právneho titulu, ktorý bol absolútne neplatný a navyše ani za existencie právneho omylu, ktorý s poukazom na zistené okolnosti a konštatované závery vylučuje dobromyseľnosť navrhovateľov, nedostatok ktorej potvrdzuje aj výpoveď navrhovateľov v 1/ a 2/ rade (poukaz súdu na čl. 45 spisu), ako aj s ohľadom na ďalšie úkony navrhovateľov, ktorými títo získali a pokúšali sa získať sporné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva. Rozhodovanie o trovách konania okresný súd postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p. ponechal na osobitné uznesenie po právoplatnosti vo veci samej. Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia. Domáhali sa zmeny rozsudku, v rámci tejto zmeny žiadali vyhovieť návrhu v celom rozsahu a priznať im od odporkyne náhradu trov konania, ktorej výšku vyšpecifikovali. Vytýkali okresnému súdu nesprávne právne posúdenie veci v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Poukazovali na splnenie zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Podľa názoru odvolateľov oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, aby bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Poukazovali na doterajšiu súdnu prax Najvyššieho súdu SR napr. v rozsudku sp. zn. 4Cdo 287/2006, ktorá sa prikláňa k názoru, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nie je spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti, ale postačuje existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Odvolatelia záver súdu o tom, že kúpna zmluva, ktorú uzatvorili s predávajúcim na základe zápisnice z roku 1962 je absolútne neplatným právnym úkonom pre neurčitosť a preto nemohli vstúpiť do oprávnenej držby pozemkov, považujú s prihliadnutím na stanovisko NS SR v rozpore s účelom zakotveného právneho inštitútu vydržania. Odporkyňa písomne vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľov 1/, 2/ nepredložila. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), postupujúc podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) potvrdil rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. pre vecnú správnosť. V súdenej veci okresný súd správne vyhodnotil naliehavosť právneho záujmu navrhovateľov 1/, 2/ na podanej určovacej žalobe z pohľadu ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. Je jednoznačné, že v prípade úspechu by sa zmenilo ich právne postavenie a odstránila by sa nimi vnímaná právna neistota v právnych otázkach pre nich rozhodujúcich. Aplikácia hmotnoprávnych noriem platných a účinných v dobe vzniku tvrdeného právneho úkonu - kúpy v roku 1962 má svoje opodstatnenie, na daný prípad sa vzťahujú ustanovenia hmotnoprávneho predpisu „stredného Občianskeho zákonníka“ - zákon č. 141/1950 Zb. v platnom a účinnom znení do 31.3.1964. V dobe tejto právnej úpravy sa na účinnosť prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam nevyžadoval obligatórny zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemkovej knihe, nebola ani povinná registrácia zmlúv vtedajším štátnym notárstvom. Avšak aj v tej dobe právnej úpravy právny úkon musel byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Ak tomu tak nebolo, t.j. ak právny úkon nebol urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, zákon ho kvalifikoval za absolútne neplatný. Vada prejavu vôle t.z. keď právny úkon nebol urobený určite a zrozumiteľne, zakladala absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Pritom neurčitý je právny úkon, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah nie je jasný a existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla. V súdenej veci je jednoznačné, že navrhovateľ 1/ rade (v pozícii kupujúceho) s odpredávajúcim N. D. písomnú kúpnu zmluvu v roku 1962 neuzatvorili. Kúpna zmluva mala ústnu formu, o jej existencii svedčí zápisnica spísaná 9.2.1962 na príslušnom MNV potvrdzujúca nepochybne, že predmetom kúpy bol rodinný dom súp. č. XXX nachádzajúci sa v B. C., účastníci kúpy rodinného domu zadefinovali určite a bez pochýb. Predmetom prevodu (kúpy) mali byť aj nehnuteľnosti ako v zápisnici je definované „v čiastke 2,5 siahy, čo činí pravdepodobne 1,56 ha poľnohospodárskej pôdy. Takéto vymedzenie predmetu kúpy (pozemkov) je podľa názoru odvolacieho súdu svojim obsahom natoľko nejasné a neurčité, že nie je možné ani extenzívnym výkladovým pravidlom ustáliť, ktoré konkrétne pozemky, v ktorých konkrétnych lokalitách, v akej konkrétnej výmere navrhovateľ 1/ nadobudol do vlastníctva (počas trvania manželstva s navrhovateľkou 2/ rade). Okresný súd nevylúčil v posudzovanej veci existenciu „titulu“ vstupu navrhovateľov 1/, 2/ do držby nehnuteľnosti, správne podrobil okresný súd vecnému prieskumu otázku, či navrhovateľmi tvrdený právny úkon - ústna kúpna zmluva spĺňala náležitosti platného právneho úkonu vo vzťahu k žalovaným nehnuteľnostiam, či označený právny úkon obsahuje jasné, určité, jednoznačné vymedzenie predmetu kúpy ako esenciálnej náležitosti právneho úkonu. Nepostačuje totiž podľa názoru odvolacieho súdu iba tvrdenie navrhovateľov 1/, 2/ na základe ich subjektívneho pocitu, že kúpili (nadobudli) v roku 1962 i podiel odporkyne v pozemkoch označených v geometrickom pláne, ktorý slúžil pre účely súdneho konania. Vzhľadom na obranu odporkyne navrhovateľov zaťažilo dôkazné bremeno na preukázanie, že predmetom kúpy v roku 1962 bol aj podiel v konkrétnych pozemkoch zapísaných aktuálne na LV na odporkyňu a následne, že hoc ústnou kúpnou zmluvou ale predmetom kúpy boli jednoznačne vymedzené podiely v konkrétnych pozemkoch, patriacich právnemu predchodcovi odporkyne. Na preukázanie tejto skutočnosti navrhovatelia 1/, 2/ dôkazné bremeno neuniesli. V priebehu vedeného konania trvali na tom, že predmetom kúpy v roku 1962 boli aj pozemky aktuálne v konkrétnom podiele zapísané na odporkyňu. Na základe tohto právneho úkonu vstúpili do držby i podielu odporkyne, jej podiel užívajú pokojne, nerušene, v dobrej viere, že im patrí a stali sa vlastníkmi (BSM) aj jej podielu titulom vydržania. Z dotknutého úkonu kúpy nie je možné zistiť konkrétne vymedzenie - označenie pozemkov - ani to, v akom rozsahu a aká časť pozemku bola vôbec predmetom kúpy. Je výslovne zmätočná aj obsahová časť dotýkajúca sa predmetu prevodu, podľa zápisnice predmetom prevodu mali byť aj „nehnuteľnosti v čiastke 2,5 siahy, čo činí pravdepodobne 1,56 ha“. Siaha pritom je historická, antropometrická dĺžková miera dosahujúca 1,96 resp. 1,8288 m, 1 meter je približne 0,5468 siahy. Kúpa nehnuteľnosti v čiastke 2,5 siahy sa nemôže ani pravdepodobne zodpovedať 1,56 ha poľnohospodárskej pôdy. Napokon ani výkladovým pravidlom prípustným v dobe vzniku „právneho titulu“ nebolo možné túto nedôslednosť vo vymedzení rozsahu predmetu kúpy k sporným pozemkom odstrániť. Z hľadiska vymedzenia predmetu kúpy, rozsahu, identifikovateľnosti a nezameniteľnosti pritom sa jedná o nie je zrejmú chybu, ale o podstatnú vecnú náležitosť vo vzťahu k otázke o kúpu ktorej konkrétnej nehnuteľnosti (pozemku) v akej výmere prejavili účastníci svoju vôľu. Uvedená vecná a podstatná nedôslednosť zakladá v tejto časti i podľa názoru odvolacieho súdu absolútne neplatnosť právneho úkonu, na základe ktorého podľa tvrdenia navrhovatelia 1/, 2/ zakladajú oprávnenosť držby a držbu dobromyseľnú. Okresný súd správne vymedzil inštitút vydržania vlastníckeho práva (z pohľadu ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zákonnú úpravu oprávnenej držby z pohľadu § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súdna a rozhodovacia prax inštitút vydržania kvalifikuje ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Zákon vyžaduje však pre naplnenie právnych účinkov tohto spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva: spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby, nepretržitosť počas celej zákonom ustanovenej doby. Oprávnená držba vyžaduje dobromyseľnosť držiteľa, ten musí byť v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti, že mu vec patrí po celú vydržaciu dobu. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 287/2006 zo dňa 28.11.2007, na závery ktorého sa odvolávajú navrhovatelia, iba potvrdzuje podľa názoru odvolacieho súdu vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu. Najvyšší súd SR v označenom rozhodnutí okrem iného za predpoklad vydržania uvádza i skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. V aktuálne súdenej právnej veci je preukázaná existencia právneho titulu (ide o právny úkon kúpy), ktorý zakladá vstup navrhovateľov 1/, 2/ do tvrdenej držby, avšak pre neurčitosť prejavenej vôle účastníkov kúpy zakladajúce v tejto časti neplatnosť daného právneho úkonu (zároveň i pre nezrozumiteľnosť) nebolo možné konštatovať vo vzťahu k tvrdenému právnemu titulu dobromyseľnosť držiteľov pri vstupe do držby a oprávnenú držbu vo vzťahu k žalovanému podielu odporkyne. Z týchto dôvodov odvolaniu navrhovateľov 1/, 2/ krajský súd vyhovieť nemohol. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne okresný súd (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .