Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 2To/72/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5706010962 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Wänkeová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5706010962.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej a sudcov JUDr. Márie Urbanovej a JUDr. Milana Repáňa, na verejnom zasadnutí konanom dňa 6. augusta 2014 v Žiline, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn. 13T/86/2006 zo dňa 3.6.2014, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. por. rozsudok Okresného súdu Martin, č.k. 13T/86/2006-263 zo dňa 3.6.2014 z r u š u j e v časti - vo výroku o treste. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného C. Q., nar. XX.X.XXXX v V., trvale bytom V. - L., M. č. XXX/XX, t.č. vo výkone väzby v ÚVV Žilina, pri nezmenenom skutkovom a právnom stave o d s u d z u j e : Podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. h) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom po 21.12.2012 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin uznal obžalovaného C. Q. vinným z pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v bode 1/ až 4/, z toho v bodoch 1/ a 2/ aj podľa ods. 2 písm. a) pri § 156 Tr. zák. a v bode 1/ v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. a v bode 3/, 4/ z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Za to ho okresný súd odsúdil podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l), písm. n) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení nálezu Ústavného súdu SR č. 104/12 Z.z. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému výkon uloženého úhrnného trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu na 2 roky. Súčasne uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému Y. Y. škodu vo výške 99,58 Eur a podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodeného Y. Y. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku, bezprostredne po jeho vyhlásení, zahlásil odvolanie do výroku o treste prokurátor. Odvolanie odôvodnil tým, že hoci správne prichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia slobody, vzhľadom na osobu páchateľa, okolnosti spáchaného trestného činu, ako aj možnosti nápravy páchateľa, bolo potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý by účinnejšie splnil účel trestu vyjadrený v § 34 ods. 1 Tr. zák. Prokurátor nesúhlasí so záverom súdu, že boli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. umožňujúce povoliť podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody spočívajúce v dôvodoch bližšie uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku. K tomu, že podmienečný trest odňatia slobody v danom konkrétnom prípade nebude plniť svoj účel zvýrazňuje aj tá skutočnosť, že obžalovaný spáchal skutky práve počas výkonu iného nepodmienečného trestu odňatia slobody násilného a majetkového charakteru. Podmienečné odsúdenie by malo byť významnou alternatívou, ktorá by mala nahrádzať výkon trestu odňatia slobody a nie naopak. Pokiaľ ide o osobu páchateľa, súd poukazuje najmä na významnú pozitívnu zmenu v jeho spôsobe života, v rodinnej, v pracovnej oblasti, nezistenie iných súdnych trestných konaní, nezistenie priestupkových konaní, kritická zmena postoja k ním spáchanej a uznanej trestnej činnosti, uznanie nároku na náhradu škody, popri významnom časovom faktore - plynutí času. Tu je však potrebné podľa prokurátora uviesť, že k tomu, že od spáchania trestnej činnosti uplynul už dlhší čas, výrazne prispel sám obžalovaný tým, že sa úmyselne vyhýbal trestnému stíhaniu. Po vrátení veci krajským súdom, hoci mal obžalovaný vedomosť o tom, že je trestne stíhaný, vyhýbal sa trestnému stíhaniu a bolo potrebné dňa 28.4.2009 vydať na jeho osobu príkaz na zatknutie a následne bol uznesením okresného súdu vzatý do väzby. Hoci nie je možné prihliadať na odsúdenia cudzozemských súdov, prokurátor má za to, že pokiaľ ide o hodnotenie osoby obžalovaného je potrebné zohľadniť aj dve odsúdenia obžalovaného Policajným súdom v Gente. Pokiaľ ide o okolnosti prípadu, prokurátor zdôrazňuje, že obžalovaný sa násilnej trestnej činnosti dopustil počas výkonu iného nepodmienečného trestu odňatia slobody násilného a majetkového charakteru. Za sporné považuje aj priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Tr. zák., a to že obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Obžalovaný C. Q. sa v priebehu prípravného konania k spáchaniu skutkov nepriznal, v konaní pred súdom uviedol, že nepopiera spáchanie skutku, súd však jeho vyhlásenie neprijal. Následne pred novým samosudcom na hlavnom konaní urobil vyhlásenie o vine, ktoré bolo prijaté a dokazovanie sa vykonalo len v súvislosti s výrokom o treste a o náhrade škody. Berúc do úvahy protiprávnosť činu, prokurátor má za to, že obžalovanému je potrebné v rámci trestu uložiť primeraný úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v dolnej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby so zaradením na výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, ktorý by účinnejšie splnil účel trestu vyjadrený v § 37 ods. 1 Tr. zák., a to najmä z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie. Len takto uložený trest by zodpovedal zásadám ukladania trestu podľa § 34 a nasl. Tr. zák., pretože by zabezpečil efektívnu ochranu spoločnosti pred páchateľom trestného činu. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a po zohľadnení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby, na výkon ktorého by ho súd zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. K odvolaniu prokurátora sa vyjadril aj obžalovaný, pričom poukázal na to, že nesúhlasí s úvahami prokurátorky a s jej hodnotením dôkazov odvolania, v ktorom bagatelizuje skutočnosť, že sa zmenil, čo potvrdzuje, resp. vyplýva zo spôsobu jeho života od roku 2006, kedy bol prepustený z výkonu trestu až dodnes a trvá na nepodmienečnom treste. Prokurátorka si neuvedomuje, že má partnerku a 6-ročnú dcérku, o ktoré sa musí starať a pracovať každý deň, aby ich uživil. Žiada, aby jeho vyjadrenie bolo brané do úvahy. K odvolaniu prokurátorky sa vyjadril obžalovaný aj prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý uviedol, že obžalovaný žije životom usporiadaného človeka a v prípade nepodmienečného trestu odňatia slobody by mohol stratiť dobrú vieru, v ktorej žije v posledných rokoch pre rodinu a správa sa tak, aby sa do výkonu trestu už nikdy nedostal. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom zistil, že odvolanie prokurátora je dôvodné. Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä zásady zákonného procesu v zmysle § 2 ods. 7 Tr. por., práva na obhajobu v zmysle § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnosti strán (kontradiktórnosti) v zmysle § 2 ods. 14 Tr. por. Súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po správnom procesnom postupe v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré trestný proces upravujú. Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní a prijatí vyhlásenia o vine obžalovaného dospel k správnemu výroku o vine svojho rozsudku, pričom právna kvalifikácia súdeného skutku je aj podľa názoru krajského súdu správna a zákonná. Okresný súd však pri rozhodovaní o treste nezvážil dostatočne všetky okolnosti, na ktoré je potrebné pri ukladaní trestu prihliadať a navyše sa dopustil aj nesprávnosti, keď uznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n) Tr. zák. Krajský súd považuje odvolanie prokurátora v celom rozsahu za plne dôvodné. V zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od spáchania trestných činov. Trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Uvedené zákonné ustanovenie zakotvuje účel trestu, ktorý plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie v snahe zabrániť mu v trestnej činnosti, ako aj prvok individuálnej prevencie, a teda v snahe výchovy k riadnemu životu a aj voči ďalším občanom, potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. V tomto zákonnom ustanovení sú vyjadrené všetky konkrétne okolnosti, na ktoré je súd povinný prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Ide teda najmä o spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Osobu páchateľa pritom treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. Krajský súd dôsledne skúmal zásady určovania druhu trestu a dospel jednoznačne k záveru, že obžalovaný má v registri trestov odsúdenia z roku 2003 a 2005, a to pre závažnú trestnú činnosť. Aj keď z odpisu registra trestov vyplýva, že odsúdený bol trestaný ako mladistvý, posledný trest odňatia slobody vykonal dňa 24.2.2007. Na tomto mieste krajský súd považuje za potrebné uviesť, že trestnej činnosti, ktorá sa obžalovanému kladie za vinu sa dopustil práve počas výkonu trestu odňatia slobody pre nie nezávažnú trestnú činnosť, ale práve pre trestné činy lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. (účinného do 31.12.2005). Nejde pritom o ojedinelú trestnú činnosť, ale o 4 skutky, ktorých sa obžalovaný vo výkone trestu odňatia slobody dopustil. Na tomto mieste je potrebné dať za pravdu prokurátorovi, že obžalovaný vedel o svojom trestnom stíhaní. Napriek tomu opustil územie SR, nebol pre súd dosiahnuteľný a z uvedeného dôvodu bolo potrebné na obžalovaného vydať príkaz na zatknutie, ktorý bol realizovaný až v mesiaci apríl 2014, kedy bolo konštatované zjavné vyhýbanie sa trestnému stíhaniu, prípadne trestu, ktorý obžalovanému hrozil. Nemožno preto osobu obžalovaného hodnotiť pozitívne tak, ako to ho hodnotí okresný súd. Aj keď možno dať za pravdu tomu, že obžalovaný nepácha trestnú činnosť, avšak keby obžalovaný sa nebol vyhýbal trestnému stíhaniu, bolo možné toto trestné stíhanie ukončiť už skôr. Odstup času nie je možné pripísať nikomu inému, len obžalovanému, ktorý sa stal pre súd nedosiahnuteľný. Na základe týchto skutočností potom nemožno dospieť k záveru, že na nápravu obžalovaného je postačujúca hrozba trestu, a teda uloženie podmienečného trestu odňatia slobody. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s tým, že na nápravu obžalovaného z hľadiska či už individuálnej alebo generálnej prevencie je nutné pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody, aj keď s prihliadnutím na všetky pozitívne okolnosti, ktoré vyhodnotil okresný súd možno tento trest uložiť na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, teda vo výmere 2 roky. Okresný súd pochybil aj pri hodnotení poľahčujúcich okolností, keď uznal u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák., keď vyhodnotil za poľahčujúce napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti sa vyžaduje, aby páchateľ v priebehu trestného konania aktívne napomáhal príslušným orgánom, najmä tým, že podrobne objasní svoju trestnú činnosť, resp. trestnú činnosť ďalších osôb. Toto v danom prípade podľa názoru krajského súdu splnené nie je, pretože obžalovaný v prípravnom konaní sa nepriznával ku skutku, v priebehu hlavného pojednávania síce zmenil postoj, avšak tu nemožno hovoriť o aktívnom napomáhaní pri objasňovaní trestnej činnosti. Správne okresný súd priznal poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák., keď sa obžalovaný priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne ľutuje. Na druhej strane však obžalovanému priťažuje, že spáchal viac trestných činov. Túto priťažujúcu okolnosť okresný súd rovnako správne vyhodnotil v zmysle § 37 písm. h) Tr. zák. Na základe takto vyhodnotených priťažujúcich a poľahčujúcich okolností krajský súd konštatuje, že tieto sú v rovnováhe a nemajú vplyv na výšku trestnej sadzby. Po zhodnotení všetkých vyššie uvedených okolností krajský súd dospel k záveru, že trest uložený vo výmere 2 roky je tým trestom, ktorý je adekvátny rozsahu, závažnosti a spáchanej trestnej činnosti obžalovaným. Takto uložený trest má všetky predpoklady pre dosiahnutie svojho účelu. Na výkon trestu odňatia slobody krajský súd zaradil obžalovaného Q. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, a to v súlade s ustanovením § 48 ods. 4 Tr. zák., nakoľko dospel k záveru, že s ohľadom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa bude v tomto ústave jeho náprava lepšie zaručená, aj keď podľa zákona by mal byť obžalovaný zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Krajský súd považuje za potrebné pripomenúť, že obžalovanému pri ukladaní trestu bolo nutné ukladať trest s ohľadom na ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák., keďže ukladá trest úhrnný za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, a teda bolo potrebné zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov dňa 21.12.2012, kedy Ústavný súd vyslovil protiústavnosť zostrujúcej, tzv. asperačnej zásady, krajský súd túto skutočnosť rešpektoval a nezvyšoval dolnú hranicu trestnej sadzby a neukladal trest v hornej polovici zvýšenej trestnej sadzby. Dolná hranica trestnej sadzby sa u obžalovaného nezmenila. Odvolací súd po zistení, že odvolanie prokurátora je v celom rozsahu dôvodné rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.