Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/162/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812202032 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812202032.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: BPT LEASING, a.s., so sídlom Drieňová 34, 821 02 Bratislava, IČO: 31 357 814, zastúpeného právnym zástupcom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom, so sídlom E. L. XX, XXX XX Z., proti žalovanému: MBM - TRANS, s.r.o., so sídlom Kopčianska 15, 851 01 Bratislava - Petržalka, IČO: 44 548 702, zastúpenému splnomocneným zástupcom Mgr. Martinom Panekom, bytom W. XXX/X, XXX XX I., v konaní o vydanie rozkazu na plnenie, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/38/2012-75 zo dňa 06. novembra 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/38/2012-75 zo dňa 06. novembra 2012 v napadnutom výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi motorové vozidlo MITSUBISHI Outlander, VIN: JMBXJCW8W8Z404285 v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e . Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/38/2012-75 zo dňa 06. novembra 2012 vo výroku o trovách prvostupňového konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi motorové vozidlo MITSUBISHI Outlander, VIN: JMBXJCW8W8Z404285 v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 285,43 Eur pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku 99,50 Eur a z trov právneho zastúpenia 185,93 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 126 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca so žalovaným uzavreli dňa 10.01.2008 Zmluvu o finančnom lízingu č. 0721/28, na základe ktorej žalobca ako prenajímateľ poskytol žalovanému ako nájomcovi finančný lízing hnuteľnej veci - motorové vozidlo MITSUBISHI Outlander New SUV 2,0 DI-D, VIN: JMBXJCW8W8Z404285 (predmet lízingu) s tým, že podľa článku 2. bodu 2.2. nájomnej zmluvy sa nájomca zaviazal uhradiť prenajímateľovi všetky lízingové splátky a súvisiace poplatky, ktorých výška, splatnosť a štruktúra boli uvedené v predpise splátok tvoriaceho súčasť zmluvy, teda 48 splátok každú vo výške 33 780,70 Sk vždy k prvému dňu nasledujúceho mesiaca. Ako vyplývalo z výpisu z účtu žalobcu (č.l. 44-65 spisu) „žalovaný v poradí 17. splátku až 47. splátku vyjmúc 46. splátku, uhradil po lehote splatnosti, t.j. v poradí 17 splátku splatnú v zmysle splátkového kalendára dňa 1.5.2009 uhradil až 09.6.2009, 18. splátku splatnú 1.6.2009 uhradil dňa 19.06.2009, 19. splátku splatnú 1.7.2009 uhradil dňa 28.07.2009, 20. splátku splatnú dňa 1.8.2009 uhradil dňa 27.08.2009, 21. splátku splatnú dňa 01.09.2009 uhradil dňa 01.10.2009, 22. splátku splatnú dňa 01.10.2009 uhradil dňa 27.10.2009, 23. splátku splatnú dňa 01.11.2009 uhradil dňa 07.12.2009, 24. splátku splatnú dňa 01.12.2009 uhradil dňa 14.12.2009, 25. splátku splatnú dňa 01.01.2010 uhradil dňa 15.01.2010, 26. splátku splatnú dňa 01.02.2010 uhradil dňa 25.03.2010, 27. splátku splatnú dňa 01.03.2010 uhradil dňa 25.03.2010, 28. splátku splatnú dňa 01.04.2010 uhradil dňa 24.05.2010, 29. splátku splatnú dňa 01.05.2010 uhradil dňa 24.05.2010, 30. splátku splatnú dňa 01.06.2010 uhradil dňa 13.07.2010, 31. splátku splatnú dňa 01.07.2010 uhradil dňa 25.08.2010, 32. splátku splatnú dňa 01.08.2010 uhradil dňa 27.10.2010, 33. splátku splatnú dňa 01.09.2010 uhradil dňa 01.12.2010, 34. splátku splatnú dňa 01.10.2010 uhradil dňa 01.12.2010, 35. splátku splatnú dňa 01.11.2010 uhradil dňa 01.12.2010, 36. splátku splatnú dňa 01.12.2010 uhradil dňa 14.12.2010, 38. splátku splatnú dňa 01.02.2011 uhradil dňa 15.03.2011, 39. splátku splatnú dňa 01.03.2011 uhradil dňa 15.03.2011, 40. splátku splatnú dňa 01.04.2011 uhradil dňa 13.05.2011, 41. splátku splatnú dňa 01.05.2011 uhradil dňa 21.06.2011, 42. splátku splatnú dňa 01.06.2011 uhradil dňa 21.06.2011, 43. splátku splatnú dňa 01.07.2011 uhradil dňa 05.09.2011, 44. splátku splatnú dňa 01.08.2011 uhradil dňa 05.09.2011, 45. splátku splatnú dňa 01.09.2011 uhradil dňa 05.09.2011, 46. splátku splatnú dňa 01.10.2011 uhradil dňa 05.09.2011 (táto nebola uhradená oneskorene, a preto z nej nie je uplatnená zmluvná pokuta), 47. splátku splatnú dňa 01.11.2011 uhradil dňa 29.11.2011 a 48. splátku splatnú dňa 01.12.2011 uhradil dňa 29.11.2011 (uvedená splátka bola uhradená v lehote splatnosti).“ V súvislosti s neskorými úhradami jednotlivých splátok nájomného a po uplynutí doby nájmu vystavil žalobca ako prenajímateľ v súlade s článkom 2. bodu 2.2 zmluvy zálohovú faktúru na sumu 2.536,48 Eur splatnú dňa 15.01.2012, ktorou účtoval jednak zmluvnú pokutu za omeškanie vo výške 2.496,65 Eur a v súlade s článkom 2. bodu 2.3. lízingovej zmluvy aj kúpnu (predajnú) cenu predmetu leasingu 39,83 Eur. Žalovaný svoj záväzok vyplývajúci mu z lízingovej zmluvy, a to uhradiť zmluvnú pokutu a kúpnu cenu predmetu lízingu nesplnil a ani v súlade s článkom 2. bodu 2.3. ku dňu splatnosti poslednej splátky nepožiadal písomne žalobcu o odkúpenie predmetu lízingu. Žalobca je tak naďalej vlastníkom predmetu lízingu - motorového vozidla MITSUBISHI Outlander New SUV 2,0 DI-D, VIN: JMBXJCW8W8Z404285, ktorý mu neoprávnené a v rozpore s § 126 ods. 1 OZ zdržiava ako nájomca žalovaný. Podľa článku 2. bodu 2.3. lízingovej zmluvy nájomca je oprávnený odkúpiť predmet lízingu od prenajímateľa po riadnom ukončení lízingovej zmluvy, ak uhradil všetky záväzky z lízingovej zmluvy, za predajnú cenu 1.000,- Sk bez DPH. Nájomca bol povinný toto právo písomne uplatniť u prenajímateľa najneskôr ku dňu splatnosti poslednej splátky, inak mu toto právo zaniká. Do momentu odkúpenia predmetu lízingu podľa tohto bodu bol predmet lízingu vo výlučnom vlastníctve prenajímateľa. Na základe zisteného skutkového stavu a predmetného ustanovenia zákona a zmluvy, okresný súd podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel. Bolo preukázané, že žalovaný v súlade s článkom 2. bodu 2.3 lízingovej zmluvy neuhradil voči žalobcovi všetky záväzky pozostávajúce jednak z vyúčtovanej zmluvnej pokuty za oneskorené úhrady splátok nájomného, keďže v poradí 17 až 47 splátka boli uhradené po lehote splatnosti a jednak z kúpnej (odkupnej) hodnoty predmetu lízingu, vyúčtované zálohovou faktúrou č. 0721/28, VS: 280721901 „v sume 2536,48 a ani do dňa splatnosti poslednej splátky, t.j. do 01.12.2011 písomne neuplatnil u žalobcu právo na odkúpenie predmetu lízingu.“ Žalovaný podľa zmluvy nenadobudol vlastnícke právo k predmetu lízingu - motorovému vozidlu MITSUBISHI Outlander New SUV 2,0 DI-D, VIN: JMBXJCW8W8Z404285, ktoré do momentu jeho odkúpenia svedčí žalobcovi ako jeho prenajímateľovi, a preto s poukazom na § 126 ods. 1 OZ je žalovaný povinný ho žalobcovi ako vlastníkovi predmetu lízingu, ktorý mu neprávom zdržuje, vydať. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že v konaní sa nepreukázala tvrdená skutočnosť o uzavretí viacerých zmlúv žalovaného so žalobcom a ani dohoda o poskytnutí zliav žalovanému a odpustení zmluvných sankcií - uplatnenej zmluvnej pokuty. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobca i žalovaný. Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť výroku o trovách prvostupňového konania. Poukázal na to, že okresný súd rozsudkom zo dňa 06.11.2012, č.k. 5Cb/38/2012-75 priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 185,93 Eur, v odôvodnení rozsudku okresného súdu sa však uvádza, že priznal plnú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.116,95 Eur, preto je výrok rozsudku o trovách prvostupňového konania v rozpore s odôvodnením. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania vo výške celkom 1.117,28 Eur. „Súdom v odôvodnení uvádzaná suma 1.116,95 € je však nižšia, zjavne v dôsledku použitia nesprávnej sadzby náhrady za každú polhodinu straty času. Táto má byť podľa ust. § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 1/60 z výpočtového základu 763,- €, t. j. 12,7166666 €, po zaokrúhlení 12,72 €. Súd použil nesprávnu sadzbu 12,71 €.“ Žiadal, aby bol rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania bol odvolacím súdom zmenený tak, „že mu bude priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške 1.117,28 €.“ Žalovaný v odvolaní uviedol, že namieta všetky výroky rozsudku okresného súdu z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, pretože súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. „Žalovaný sa naďalej pridržiava a trvá na svojich vyjadreniach uvádzaných na súdnom pojednávam dňa 06.11.2012“. Žalovaný popieral nárok žalobcu v celom rozsahu, pretože všetky splátky za predmetné vozidlo riadne žalobcovi uhradil, pričom zdôraznil, že „žalovaný má uzatvorených so žalobcom niekoľko Leasingových zmlúv, máme dobré obchodné vzťahy, poskytujú nám rôzne zľavy.“ Žalovaný popieral „výšku uplatnenej zmluvnej pokuty, nakoľko sú tam rozdiely v dátumoch, kedy boli jednotlivé splátky uhradené.“ Žalovaný žiadal, aby odvolací súd podľa § 221 OSP rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. aby žalobu zamietol. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu zo dňa 20.02.2013, ktorý v rovine tvrdení žalovaného v podanom odvolaní uviedol, že tvrdenia žalovaného „sú vymyslené zjavne za účelom naťahovať konanie.“ Odvolanie žalovaného nespĺňalo náležitosti podľa § 205 ods. 1 OSP. Odkaz odvolateľa na obsah podaní urobených v konaní pred súdom prvého stupňa nemožno považovať za uvedenie dôvodov, z akých sa napáda prvostupňové rozhodnutie. Podľa § 205 ods. 1 OSP, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Žalovaný v odvolaní neuvádzal, v čom rozhodnutie alebo postup okresného súdu považoval za nesprávny, čiže chýbal dôvod odvolania. Keďže podľa § 205 ods. 3 OSP je možné dôvody rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, odvolací súd by mal neodôvodnené odvolanie v zmysle § 218 ods. 1 písm. d) OSP odmietnuť. Žalovaný neuviedol, v čom rozhodnutie okresného súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ani na základe ktorých dôkazov mal okresný súd dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný navyše nespochybnil „svojimi námietkami správnosť výroku rozhodnutia a odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.“ Žalobca žiadal, aby „odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku vo veci a zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že mu prizná náhradu trov prvostupňového konania v uplatnenej výške.“ Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 za, 0 proti, s verejným vyhlásením rozsudku v zmysle § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi motorové vozidlo MITSUBISHI Outlander, VIN: JMBXJCW8W8Z404285 v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie a vo výroku o trovách prvostupňového konania zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 14Cob/162/2013-102 zo dňa 19.03.2014 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a tiež na internetovej stránke krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania osobitne upovedomení i písomnosťou krajského súdu zo dňa 19.03.2014 na č. l. 103 spisu. Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi motorové vozidlo MITSUBISHI Outlander, VIN: JMBXJCW8W8Z404285 v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v rozsahu vo veci samej. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému, žalobcovi vydať motorové vozidlo MITSUBISHI Outlander, VIN: JMBXJCW8W8Z404285 v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou je treba rozumieť predmet konania, s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V rámci podaného odvolania žalovaný tiež namietal, že všetky splátky za predmetné vozidlo žalovaný žalobcovi riadne uhradil. Žalovaný v priebehu celého konania žiaden dôkaz na preukázanie tohto svojho tvrdenia neprodukoval a tiež je potrebné zdôrazniť, že na tomto stanovisku zotrval v priebehu celého prvostupňového konania i v podanom odvolaní. V súvislosti s týmto tvrdením žalovaného krajský súd zdôrazňuje, že účastníci konania a teda aj žalovaný, majú okrem povinnosti tvrdenia i povinnosť dôkaznú. V tejto rovine však treba konštatovať, že žalovaný neposkytol žiadne dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenie o riadnej úhrade všetkých splátok za predmetné vozidlo v lehote ich splatnosti, čím by vyvrátil tvrdenia žalobcu o ich oneskorenej úhrade, pričom práve na žalovanom spočívalo dôkazné bremeno na preukázanie jeho tvrdení v rovine úhrady predmetných splátok v čase ich splatnosti. Krajský súd zvýrazňuje, že v priebehu celého prvostupňového konania, kedy mal žalovaný vytvorený dostatočný časový priestor na produkovanie dôkazov, si túto svoju povinnosť nesplnil. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 14.05.2012 (č.l. 26 rub spisu), od ktorého dátumu mal vytvorený dostatočný priestor na obranu proti žalobou uplatnenému nároku. Podľa krajského súdu je na mieste pripomenúť, že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). V tejto veci prejednávanej odvolacím súdom sp.zn. 14Cob/162/2013 však žalovaný skutočnosti uplatnené v rámci obrany pred súdom prvého stupňa nepreukázal. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia „že všetky splátky za predmetné vozidlo riadne žalobcovi uhradil“, kdeže žalobca tvrdil, že žalovaný splátky v lehote ich splatnosti neuhradil, čím mu vznikol nárok na zmluvnú pokutu, ktoré skutočnosti žalovaný v rámci svojej dôkaznej povinnosti nevyvrátil. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal výšku uplatnenej zmluvnej pokuty, s tvrdením „nakoľko sú tam rozdiely v dátumoch, kedy boli jednotlivé splátky uhradené.“ Uvedená námietka žalovaného v odvolaní však zostala vo všeobecnej rovine. K tejto námietke žalovaný neposkytol žiadne ďalšie tvrdenia a ani neoznačil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Okresný súd v tejto súvislosti konštatoval, že bolo preukázané, že žalovaný v súlade s čl. 1. bod 2.3. lízingovej zmluvy neuhradil voči žalobcovi všetky záväzky pozostávajúce z vyúčtovanej zmluvnej pokuty za oneskorené úhrady splátok nájomného, keďže v poradí 17 až 47 splátka boli uhradené po lehote splatnosti a z kúpnej (odkúpnej) hodnoty predmetu lízingu, vyúčtované zálohou faktúrou č. 0721/28, VS: 280721901 v sume 2.536,48 Eur a ani do dňa splatnosti poslednej splátky, t.j. do 01.12.2011 písomne neuplatnil u žalobcu právo na odkúpenie predmetu leasingu. Žalovaný podľa zmluvy nenadobudol vlastnícke právo k predmetu leasingu motorovému vozidlu MITSUBISHI Outlander New SUV 2,0 DI-D, VIN: JMBXJCW8W8Z404285, ktoré do momentu jeho odkúpenia svedčí žalobcovi ako jeho prenajímateľovi, a preto s poukazom na § 126 ods. 1 OZ žalovaný je povinný ho žalobcovi ako vlastníkovi predmetu leasingu, ktorý ju neprávom zdržuje, vydať. Už prvostupňový súd konštatoval, že v konaní sa nepreukázala tvrdená skutočnosť o uzavretí viacerých zmlúv žalovaného so žalobcom, ale ani dohoda o poskytnutí zliav žalovanému a odpustení zmluvných sankcií - uplatnenej zmluvnej pokuty, ktorá situácia tak v skutkovom stave a ani v právnej argumentácii nebola zmenená ani v odvolacom konaní. Krajský súd pre úplnosť pripomína, že bola splnená i procesná poučovacia povinnosť okresného súdu v rozsahu § 120 ods. 1, 4 OSP (č.l. 26 spisu, doručenka č.l. 26 rub spisu). V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania nebol podľa krajského súdu daný priestor na iný záver, než aby sa krajský súd s napadnutým rozsudkom okresného súdu v časti, ktorou meritórne rozhodol vo veci samej, stotožnil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP a rozsudok okresného súdu potom v napadnutom výroku vo veci samej ako vo výroku vecne správne rozhodnutie potvrdil. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). Voči výroku o trovách prvostupňového konania podal odvolanie žalobca a namietal, že žalobca si uplatnil náhradu trov konania vo výške 1.117,28 Eur, vo výrokovej časti napadnutého rozsudku okresného súdu bola však žalobcovi priznaná náhrada trov právneho zastúpenia 185,93 Eur, napriek tomu, že z odôvodnenia vyplývalo, že okresný súd priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania, navyše v odôvodnení uvádzaná suma 1.116,95 Eur je však nižšia, zjavne „v dôsledku použitia nesprávnej sadzby náhrady za každú pol hodinu straty času“. „Táto má byť podľa ust. § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/60 z výpočtového základu 763,- €, t.j. 12,7166666 €, po zaokrúhlení 12,72 €. Súd použil nesprávnu sadzbu 12,71 €“. V súvislosti s odvolaním žalobcu po preskúmaní napadnutého výroku o trovách prvostupňového konania, krajský súd konštatoval opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu. Z výrokovej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorou bolo rozhodované o náhrade trov prvostupňového konania vyplýva, že okresný súd priznal žalobcovi náhradu trov konania celkovo v sume 285,43 Eur, ktorá pozostávala zo sumy 99,50 Eur za zaplatený súdny poplatok a z trov právneho zastúpenia v sume 185,93 Eur, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývalo, že trovy právneho zastúpenia predstavovali sumu 1.116,95 Eur (rub č.l. 76 spisu). Z uvedených skutočností vyplýva, že rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, nezodpovedá odôvodneniu rozsudku súdu prvého stupňa. V zápisnici z ústneho pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku dňa 06. novembra 2012 bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 285,43 Eur pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku 99,50 Eur a z trov právneho zastúpenia 185,93 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, ktoré uvedenie nekorešponduje písomnému odôvodneniu napadnutého rozsudku. Uvedené nezrovnalosti sú takého charakteru, že spôsobujú zmätočnosť rozhodnutia okresného súdu v časti o náhrade trov prvostupňového konania a súčasne nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v časti o trovách prvostupňového konania a tiež odôvodnenie vo vzťahu k trovám prvostupňového konania potom nezodpovedá čo do (ne)jasnosti a zrozumiteľnosti § 157 ods. 2 OSP. Z uvedeného bolo konštatované, že v procesnom postupe okresného súdu vo vzťahu k výroku o trovách prvostupňového konania došlo k takej vade (zmätočnosti) konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (teda časti trov prvostupňového konania) a súčasne, že došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom. Preto, s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a), b) OSP vo väzbe na ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP a § 221 ods. 2 OSP bol rozsudok v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania zrušený a vec bola v tejto časti vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní okresný súd opätovne rozhodne tak o náhrade trov prvostupňového konania, ako aj, s poukazom na ust. § 224 ods. 3 OSP, o trovách tohto odvolacieho konania. V novom rozhodnutí sa vysporiada aj s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.